Jana Homolová

Narodil sa 10. mája 1934 v&nbsp;Horných Plachtinciach v&nbsp;okrese Veľký Krtíš. Herecké gény dostal do vienka jednak vďaka svojmu rodisku, pretože ako je verejne známe, pochádza odtiaľ herec Ctibor Filčík, zo Stredných Plachtiniec zas Július Pántik a&nbsp;z&nbsp;Horných Plachtiniec Milan Kňažko. „Otec bol sedliak, ale mal spôsoby ako aristokrat. Úžasný džentlmen. A&nbsp;mal prenádherný hlas – basbarytón,“ povedal Štefan Kvietik na jeho adresu v&nbsp;minulosti. Je zrejmé, že charizmatický hlas zdedil práve po ňom. Rodičom tiež vďačí za výber svojej profesie. V&nbsp;detstve síce túžil stať sa lekárom, ale vďaka nim – skúseným ochotníkom – okúsil hereckú profesiu, ktorá si ho podmanila.

„V&nbsp;divadelnej hre Hrob lásky moja mama a&nbsp;otec hrali mileneckú dvojicu. Otec v&nbsp;hre umiera a&nbsp;mama nad jeho hrobom kvíli. Ja ako štvorročný som sedel v&nbsp;hľadisku v&nbsp;lone starkej a&nbsp;pri pohľade na túto scénu som prepukol v&nbsp;srdcervúci nárek až do chvíle, kým sa mi otec spoza kulís neukázal. Určite to nebol náznak hereckých daností, ale úprimný prejav detskej duše,“ uviedol na margo jedného z&nbsp;prvých dotykov s&nbsp;divadelným svetom.

V&nbsp;päťdesiatych rokoch prišiel do svojho rodiska na dovolenku Július Pántik. Keďže mladého Štefana vnímal ako kvalitného ochotníka z&nbsp;Divadla Boženy Slančíkovej Timravy v&nbsp;Lučenci, prihovoril sa u&nbsp;jeho rodičov, aby ho poslali študovať do Bratislavy na VŠMU. Budúci herec mal však so svojím životom aj iné plány, rád športoval a&nbsp;gymnázium, ktoré navštevoval, reprezentoval okrem hokeja v&nbsp;ďalších športoch. Práve preto neboli štyri roky na vysokej škole pre neho prechádzka ružovou záhradou. „Budem úprimný, v&nbsp;prvom ročníku som mal isté problémy, bojoval som sám so sebou, keďže štúdium herectva nebola moja vysnívaná túžba. Postupne ma však zaujalo a&nbsp;začalo napĺňať. Prispelo k&nbsp;tomu aj to, že som na škole stretol svoju lásku, neskôr manželku Evu.“ Mimoriadne ho však ovplyvnili aj vynikajúci pedagógovia na čele s&nbsp;profesorom Jankom Borodáčom a&nbsp;jeho manželkou Oľgou Borodáčovou.

Po úspešnom absolvovaní školy v&nbsp;roku 1957 bolo jeho prvou „štáciou“ Armádne divadlo v&nbsp;Martine, kde v&nbsp;priebehu dvoch sezón odohral 11 postáv. Prvú veľkú hereckú príležitosť mu na týchto doskách ponúkol Jozef Budský, a&nbsp;to rolu Macbetha. „Myslím, že práve to zapríčinilo, že som mal zrazu otvorené dvere do SND. „V&nbsp;tom čase bol šéfom činohry pán Mikuláš Huba, ktorý sa ma opýtal, či by som si vedel predstaviť byť členom ich divadla. Vtedy sa mi krásne rozklepali kolená a&nbsp;vôbec som tomu neveril,“ uviedol umelec v&nbsp;jednom zo svojich rozhovorov v&nbsp;minulosti. Podľa oficiálnych údajov vytvoril v&nbsp;Národnom divadle 76 postáv. „Boli to úlohy krásne a&nbsp;herecky vďačné ako napríklad Figaro v&nbsp;Novom Figarovi, Stanley Kowalski v&nbsp;Električke zvanej túžba, Nick v&nbsp;hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Ricardo Fontana v&nbsp;Zástupcovi, Don Rodrigo v&nbsp;Cidovi, Andrej, knieža Bolkonsky vo Vojne a&nbsp;mieri, Joe v&nbsp;Saroyanovom Čase tvojho žitia, Edmund v&nbsp;Kráľovi Learovi, August v&nbsp;Dvoch, bača Mišo v&nbsp;Bačovej žene a&nbsp;mnoho iných. A&nbsp;mal som to šťastie a&nbsp;česť, že som tieto inscenácie absolvoval s&nbsp;veľkými hereckými osobnosťami slovenského divadla,“ doplnil. Jeho stálymi partnerkami boli Emília Vášáryová, Zdena Gruberová, Eva Krížiková, Božidara Turzonovová a&nbsp;Soňa Valentová.

Mimochodom, od roku 1984 ponúkal svoje vedomosti ako pedagóg na VŠMU. Jeho študentkou bola napríklad Diana Mórová alebo Michaela Čobejová. „Žiaľ, VŠMU som musel predčasne opustiť, a&nbsp;preto som nemohol ponúknuť svoje skúsenosti väčšiemu množstvu študentov herectva.“ Predčasne tiež odchádzal z&nbsp;divadelných dosiek, a&nbsp;to vo veku 62&nbsp;rokov. V&nbsp;polovici deväťdesiatych rokov sa zaťal a&nbsp;pre divadelné intrigy sa zároveň rozhodol tam viac nevkročiť. „Neodchádzal som zatrpknutý alebo urazený, alebo až taký urazený, ale mám svoje životné filozofie a&nbsp;jedna z&nbsp;nich je, že treba odísť vtedy, keď ťa potrebujú, nie vtedy, keď ťa nepotrebujú,“ povedal pred šiestimi rokmi v&nbsp;rozhlasovej Nočnej pyramíde.

Kvietikovo herecké konto okrem krásnych divadelných postáv obsahuje skoro 300 televíznych inscenácií a&nbsp;televíznych filmov vytvorených pre Československú a&nbsp;Slovenskú televíziu. Ešte ako mladý herec urobil v&nbsp;roku 1962 film s&nbsp;Petrom Solanom, príbeh boxera Kominka – Boxer a&nbsp;smrť, vďaka ktorému sa takmer stal hollywoodskym hercom. „S&nbsp;filmom Boxer a&nbsp;smrť som bol na filmovom festivale v&nbsp;Corku. Po premietaní ma oslovil istý filmový producent a&nbsp;ponúkol mi spoluprácu na jeho novom filmovom projekte. Nezaujímali ho moje upozornenia, že nie som herec na voľnej nohe, že mám fixný angažmán v&nbsp;divadle a&nbsp;podobne, chcel len vedieť za koľko. Placho a&nbsp;skôr položartom som poznamenal, že rád by som vlastnil auto Hillman Minx. Trochu čudne sa zatváril a&nbsp;pokračoval: ,To si kúpite za diéty, ale koľko chcete za film?‘ Neskôr som sa dozvedel, že tento pán navštívil aj Filmexport v&nbsp;Prahe, aj to, s&nbsp;akou informáciou odišiel – že v&nbsp;takom filme ,náš‘ herec nemôže hrať. A&nbsp;bolo po paráde,“ zaspomínal si na zmarenú celosvetovú kariéru.

Staršia generácia nezabudne ani na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v&nbsp;poli z&nbsp;roku 1964 v&nbsp;réžii Otta Haasa. Svoj talent predviedol tiež v&nbsp;postave Pirina z&nbsp;Medenej veže z&nbsp;roku 1970 v&nbsp;réžii Martina Hollého ml. S&nbsp;Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno v&nbsp;réžii Andreja Lettricha. Bravúrne sa zhostil postavy Sama Pichandu z&nbsp;Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela z&nbsp;roku 1983. Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v&nbsp;histórii domácej tvorby, a&nbsp;to aj vďaka majstrovstvu účinkujúcich hercov Štefana Kvietika, Jozefa Kronera a&nbsp;Michala Dočolomanského. „Televízia mi dala také herecké príležitosti, ktoré by som v&nbsp;iných inštitúciách, povedzme aj v&nbsp;Národnom divadle, nikdy nedostal. Zároveň som sa stretol s&nbsp;úžasnými režisérmi, bola to výnimočná možnosť stretávať sa s&nbsp;hercami a&nbsp;herečkami z&nbsp;celého Slovenska, čo bolo úžasné,“ zdôraznil. Posledné dielo, v&nbsp;ktorom sa herec objavil, bol seriál Horská služba z&nbsp;roku 1998 a&nbsp;v&nbsp;roku 2007 ešte spolupracoval ako rozprávač na vojnovej dráme Rozhovor s&nbsp;nepriateľom. Potom sa Štefan Kvietik definitívne utiahol do ústrania.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Odkedy je z&nbsp;hereckej legendy dôchodca, užíva si najmä chvíle s&nbsp;rodinou. S&nbsp;manželkou Evou, takisto vyštudovanou herečkou, prežili v&nbsp;harmonickom zväzku bok po boku celý život. „Moja Evička vnímala môj herecký život inak, ako sa druhým zvonka zdá, lebo sama túto profesiu vyštudovala a&nbsp;chápala, čo to všetko znamená, a&nbsp;mnohé veci, ktoré išli chýrom, prežívala s&nbsp;úsmevom. Bola mi vždy mojou veľkou oporou aj v&nbsp;ťažkých chvíľach vždy stála pri mne. Ja si to veľmi uvedomujem a&nbsp;som jej za to povďačný.“ Dvojica spoločne vychovala tri deti. Dcéra Ľubica žije už vyše 30 rokov v&nbsp;New Yorku a&nbsp;pôsobí na tamojšej univerzite. Mladšia dcéra Ivica je doktorka prírodných vied a&nbsp;patentová právnička v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;jediný syn Martin síce vyštudoval filmovú réžiu, no je spolumajiteľom veľkej investičnej skupiny. Umelec má tiež dvoch vnukov Matúša a&nbsp;Marka.

Práve Matúš (29) úspešne pokračuje v&nbsp;dedových šľapajach. Ten jeho kariéru veľmi starostlivo sleduje. „Dedko je mojím agresívnym divákom. (Smiech.) Videl všetko. Je to trošku desivé, ale naozaj bol na každom jednom predstavení, ktoré som mal v&nbsp;Bratislave. Aj do žilinského divadla, v&nbsp;ktorom som účinkoval, sa občas prišiel pozrieť na predstavenia. Je naozaj veľmi aktívny divák,“ povedal nám s&nbsp;dôvetkom: „Hovorí mi, že v&nbsp;mojom herectve vidí posun, že sa to zlepšuje. Vníma to však trošku zvláštne a&nbsp;ja s&nbsp;ním v&nbsp;jeho tvrdeniach úplne súhlasím, lebo hovorí, že nehrám ako on. To je veľká pravda. Na deda sa nepodobám, typovo sme úplne rozdielni. Zvykne vravieť, že mu svojím herectvom pripomínam Ivana Mistríka, jeho dlhoročného kamaráta. Hovorí mi: ,Ty si taký Mistrík, si emotívnejší, citovejší.‘“

Počas rokov v&nbsp;ústraní sa na Štefana Kvietika nezabudlo a&nbsp;stále dostáva mnoho hereckých ponúk. Filmoví tvorcovia dokonca prosili Matúša, aby sa za nich u&nbsp;starého otca prihovoril. „Bolo to márne. Kvietikovci totiž majú jednu vec danú geneticky, a&nbsp;to, že sú veľmi tvrdohlaví,“ tvrdí Matúš, ktorý sa aktuálne venuje písaniu scenárov, čo ho napĺňa ešte viac než herectvo. Dokončil aj filmový scenár, kde by si svojho dedka vedel predstaviť hrať, či ho však presvedčí, je otázne.

Štefan Kvietik po revolúcii zakotvil v&nbsp;politike. Dve volebné obdobia pôsobil ako poslanec Národnej rady a&nbsp;sympatizant Slovenskej národnej strany. Spätným pohľadom do minulosti však už viackrát skonštatoval, že politická kariéra mu priniesla viac starostí ako radosti. „Zažil som kruté poznanie, čo môže politika priniesť do medziľudských vzťahov. Pocítil som to na vlastnej koži a&nbsp;táto skúsenosť ma navždy zbavila akýchkoľvek ilúzií. Dnes už politiku sledujem len informatívne a, ako vidno, nič sa nezmenilo,“ povedal začiatkom roka pre české médiá. Herca sa dotkla najmä kritika medzi kolegami, ktorí pred tromi desiatkami rokov neschvaľovali jeho túžbu po samostatnosti Slovenska. Názorová rozdielnosť sa napokon preniesla do celkovej atmosféry v&nbsp;SND, čo herca úprimne zaskočilo. Nepríjemným pre neho neskôr bolo aj obvinenie z&nbsp;roku 2005. Na verejnosti sa začalo hovoriť o&nbsp;tom, že Kvietik spolupracoval s&nbsp;ŠtB a&nbsp;údajne prepožičiaval byt na konšpiračné schôdzky. Herec tieto fámy označil za nezmysel a&nbsp;ešte viac sa stiahol do ústrania.

Ďalšie prekvapenie ho postihlo v&nbsp;čase zúriacej pandémie koronavírusu. Jeho rodina bola posledné týždne spomínaná v&nbsp;súvislosti s&nbsp;úplatkárskou kauzou syna Martina (52). Toho polícia zadržala spolu s&nbsp;bývalým riaditeľom Pôdohospodárskej platobnej agentúry Jurajom Kožuchom v&nbsp;rámci akcie Dobytkár, v&nbsp;ktorej išlo o&nbsp;státisíce eur. Herec celú situáciu veľmi ťažko znáša. Jedna z&nbsp;jeho dcér sa pre TV Markíza vyjadrila: „Veľmi ho to mrzí, trápi a&nbsp;je z&nbsp;toho šokovaný, pretože si nemyslí, že jeho syn je schopný takých vecí, a&nbsp;nevie si to vysvetliť.“ V&nbsp;polovici júna umelec cez svojho právneho zástupcu Slavomíra Rabatina vyhlásil, že chce chrániť svoju povesť, súkromie a&nbsp;dôstojnosť celej rodiny legálnymi prostriedkami. „Pri nepotvrdených obvineniach môjho syna niektoré médiá nielenže nerešpektujú zákonnú prezumpciu neviny, ale v&nbsp;súvislosti s&nbsp;mojou osobou aj zverejňujú množstvo nepravdivých, pravdu skresľujúcich, účelových a&nbsp;difamujúcich informácií,“ vyhlásil Kvietik. Tvrdí, že je tým osočovaný on, jeho rodina, ale aj spochybňovaný jeho doterajší občiansky, profesionálny život a&nbsp;celospoločenský kultúrny prínos…

Patrí medzi popredné osobnosti slovenskej umeleckej scény. Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Hereckú kariéru začal v Armádnom divadle v Martine, kde účinkoval dve sezóny. Od roku 1959 bol členom Činohry SND, kde pôsobil až do roku 1996. Jeho umelecký záber je veľmi rozsiahly. Na svojom konte má takmer osem desiatok postáv na divadelných doskách, mnoho postáv na filmovom plátne, účinkoval v dvoch stovkách televíznych filmov a prevzatých inscenácií. V SND debutoval ako Ďurko v hre Polnočná omša Petra Karvaša. Na striebornom plátne mal premiéru ako Kadarka vo filme Na pochode sa vždy nespieva režiséra Františka Kudláča. Televízna obrazovka ho prvýkrát predstavila ako Freda v televíznom filme Smrť sa volá Engelchen. Od roku 1984 pôsobil tiež ako pedagóg na VŠMU. Dve volebné obdobia po roku 1989 bol poslancom Národnej rady SR.
&nbsp;
Na svojom konte má viacero ocenení. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič Štefanovi Kvietikovi udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Vstúpil do Siene slávy počas udeľovania cien OTO za rok 2009. Je tiež laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska z roku 2013. Európsku cenu Trebbia za celoživotné dielo si prevzal v roku 2014. Zároveň je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. Vo februári 2010 vydal knihu Život bez opony, ktorú napísal spolu s novinárom a spisovateľom Jánom Čomajom. Ponúkol v nej svoj životný príbeh v nemaskovanej podobe a zároveň v nej pripomenul a vyslovil vďaku a úctu všetkým, ktorí boli súčasťou jeho života.

Prečo skončil ŠTEFAN KVIETIK predčasne s herectvom a ktoré rozhodnutie z minulosti ľutuje?

Výber pre vás

Prečo skončil ŠTEFAN KVIETIK predčasne s herectvom a ktoré rozhodnutie z minulosti ľutuje?

Súvisiace články

Teta Meličková: Jej cesta k titulu národnej umelkyne bola dlhá a kľukatá. Čím si musela prejsť?

Aristokrat divadla: Uznávaný herec MARTIN HUBA si slávu s popularitou nezamieňa

Dieťa šťasteny: Stanke si užíval slávu od detstva, syn mu ukázal iný rozmer života

Výber pre vás