Peter Púček (50) býva len pár krokov od rímskokatolíckej dominanty Dolnej Poruby. Patrí medzi najžiadanejších remeselníkov v obci na úpätí Strážovských vrchov. Jeho prednosťou – alebo skôr slabinou – je, že nevie povedať nie. „Nikdy som nemal problém zapojiť sa do farskej brigády. Počas rekonštrukcie kúrenia sa vlastne začal môj kostolnícky príbeh. Keď sa predchodkyni ozvali zdravotné ťažkosti, požiadala ma o výpomoc. Zomrela v júni 2016, potom som akosi prirodzene prevzal štafetu. Ponuku na uvoľnené miesto verejne vyhlasovali, nikto sa však nepodujal, tak pán farár vymenoval mňa,“ spomína s úsmevom zručný inštalatér.

<h3>Spočiatku netušil, čo číta</h3>
Zabezpečenie plynulého chodu bohoslužieb si zo strany kostolníka vyžaduje nasadenie, pohotovosť, oltárny servis, údržbu i&nbsp;sezónne práce v exteriéri. Ako dopĺňa čerstvý päťdesiatnik, od novej funkcie nemal žiadne očakávania, vopred však vedel, že mu ukrojí veľkú porciu z osobného voľna. Vtedy netušil, že práve vďaka tejto životnej križovatke sa mu onedlho naskytne možnosť dotvoriť obraz o miestnych spoločenských pomeroch. Historický prameň vo forme knižky so záznamami o prestavbe kostola z&nbsp;roku 1930 našiel zapatrošený na fare v Omšení.
Otec štyroch dcér si až s odstupom času uvedomil, aké dedičstvo vytiahol na svetlo sveta. „Najviac ma zaujala verejná zbierka. Evidencia je detailná, predkov tam zaručene nájde každý Dolnoporubčan. Ľudia mali presne predpísané, čím musia na rekonštrukciu prispieť. Vyznieva to ako kniha povinností, dnes sú zbierky neporovnateľne voľnejšie, často stoja len na pár darcoch.“

„Naše zvony odliali v Trnave presne pred sto rokmi. Lenže máme problém s ručným zvonením. Zvoniť by sa malo ráno, na obed, večer, cez pohreb aj počas omše. Netrúfam si povedať, kto by dnes toto časovo zvládol. Nehovoriac o pravidelnom premazávaní. Riešenie vidím v pohone zvonov cez elektronický riadiaci systém. Prvý raz ma idea oslovila v talianskom meste Greccio, kde podľa tradície svätý František z Assisi vytvoril prvé jasličky,“ načrtol plány do budúcnosti kostolník z Dolnej Poruby Peter Púček.

Túži po elektrifikácii zvonov

<h3>Materiál alebo pokuta</h3>
Okrem správy milodarov dokument obsahuje rukopisy zápisníc z kostolných prác, prehľad príjmov a výdavkov, faktúry či odkazy na pôvodné cirkevné parcely. Prvý záznam pochádza z 10.&nbsp;júna 1928. Týka sa valného zhromaždenia v&nbsp;miestnom potravnom družstve, ktoré, ako sa píše v&nbsp;úvode, bolo „obecenstvu oznámené obecným bubnom“. V rámci programu sa hovorilo najmä o&nbsp;prípravách na rozšírenie kostola.
Podľa zápisnice mal každý občan doviezť meter kameňa. Kto tak neučinil, zaplatil pokutu šestnásť korún. Na ďalších stranách sa dozvedáme o dvoch hlavných fázach zbierky. V roku 1929 bola výška príspevku desať korún „od duše“, v&nbsp;lete 1930 pre nedostatok financií veriaci doplácali tri koruny „od husi“. Zbierky na rovnaký účel usporiadali v&nbsp;okolitých dedinách, prispeli pútnici vo Frivalde – Rajeckej Lesnej, ruku k dielu priložili aj krajania v Amerike. Predstavenstvo obce medzičasom so zákazkou oslovilo staviteľa Ing. Adamca z&nbsp;Trenčianskych Teplíc.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Modlitba s očami na stopkách</h3>
Kostol svätého Martina v Dolnej Porube je datovaný do konca 18. storočia. Kanonické vizitácie dosvedčujú, že v roku 1717 na starom chóre objavili tabuľku s vročením 1321, ktoré by malo odkazovať na pôvod svätyne. Z pamiatkového hľadiska je objekt charakterizovaný ako jednoloďový barokový kostol s trojbokým uzáverom presbytéria a barokovými eliptickými oknami. Baroková klenba v presbytériu je bez opornej konštrukcie.
Administratívnu agendu i samotnú prestavbu do dnešnej podoby zastrešoval farár Július Rektory. Ako vyplýva z dobového zápisu vo farskej kronike, ľudia si zvykli, že vyhovie každej ich žiadosti. V archíve Pamiatkového úradu SR sa zachovala korešpondencia s niekdajším Štátnym referátom na ochranu pamiatok na Slovensku. Menovaný kňaz v žiadosti o rozšírenie argumentoval havarijným stavom prednej časti chrámu. „Múry sú povážlivo dopukané, krytina je zlá. Nedávno z klenby vypadol kus kameňa a spadol dovnútra,“ zvestoval na sklonku roka 1929.

„Lokálne zápisnice k stavbám či opravám kostolov sú autentické pramene, ktoré charakterizujú komunitu v konkrétnom období, respektíve jej možnosti – hospodárske, konfesionálne, organizačné. Zároveň sú cenným dokladom spoločenstva, jeho hodnôt, akcieschopnosti a hlavne vyjadrením spoločnej identity. Vytvárajú genia loci a na to by potomkovia mohli a mali byť patrične hrdí. No nie pre porovnávanie s inými, ale pre poznanie vlastnej mikrohistórie,“ zdôraznil etnológ a historik Igor Zmeták.

Genius loci

<h3>Dlh splácali deväť rokov</h3>
Pamiatkové orgány prestavbu schválili pod podmienkou, že pred búracími prácami staviteľ dodá úradu plány poškodenej stavby s pôdorysom, ako aj projekt novostavby s pohľadmi na fasádu. Požadovanej subvencie od štátu sa však veriaci v Dolnej Porube nedočkali. Podľa pokladničného denníka nadobudli spolu 123 145,47 koruny. Výdavky uvedenú sumu prevyšovali o&nbsp;tritisíc korún. „Celkový dlh predstavoval takmer 43-tisíc korún. Rekonštrukcia bola krytá pôžičkou z&nbsp;banky v Trenčianskych Tepliciach a z Úverového družstva v Hornej Porube. Obec ručila svojím majetkom, občania úver splácali deväť rokov,“ vyčíslil hrdý nálezca denníka P. Púček.
TEXT A FOTO: PETER MARTINÁK

Z núdze kostolníkom: Podal pomocnú ruku, potom objavil svedectvo staré tri generácie

Výber pre vás

Z núdze kostolníkom: Podal pomocnú ruku, potom objavil svedectvo staré tri generácie

Súvisiace články

Pod strážnou vežou: V obci s dvoma menovcami, ale svojou vlastnou identitou

Spomienky seniorov: Zakázaný pápež, ukradnutá lokomotíva, za trest škola v Lendaku

Koncert z pastvín: Poklad Mikuláša Gigaca už obdivovali traja prezidenti a turisti z 38 krajín

Výber pre vás