Traja prezidenti, osem plných zošitov s podpismi návštevníkov z 38 krajín. Tí všetci už obdivovali zvonivý poklad Mikuláša Gigaca (75). Jeho celoživotné dielo má nevyčísliteľnú spoločenskú hodnotu.

Hoci je vyštudovaný lesník a v tomto odbore odpracoval celých 43 rokov, k pastierstvu pričuchol pri svojom starom otcovi. Keď mu ešte ako chlapcovi daroval dva liate zvonce – takzvané spiežovce a štyri plechové, zrodila sa netradičná vášeň pretrvávajúca už neuveriteľných šesť desaťročí. „Vždy hovorím, že ovce podobne ako kravy, kone alebo dokonca svine musia mať zvonec. A tie zvonce majú srdce, čiže sú živé. Keď ma nimi môj starký nainfikoval, spočiatku mi ani nenapadlo, že vytvorím takéto múzeum. Chcel som však zachrániť pamiatku na našich pastierov, lebo zvonce začali vykupovať turisti a onedlho by sa roztratili po svete. Preto som ich začal zbierať,“ spomína na časy, keď vôbec nemusel rozmýšľať, čo s voľnými peniazmi.

Nenapraviteľný fanatik

Kým z výplaty dával mame či žene, zo zárobku z brigád nedal nikomu ani korunu. „Všetko išlo na zvonce. Mama mi vždy hovorila – mal by si si dať hlavu preveriť. Taký som bol fanatik,“ víta nás Mikuláš Gigac vo svojom kráľovstve pri šumiackom cintoríne. Ani jeden z približne dvetisíc zvoncov, tvoriacich zrejme najväčšiu zbierku svojho druhu na Slovensku, nevyrobil sám. Mnohé však kompletizoval – prišil pracku, založil srdiečko. Múzeum vytvorené v manželkinom rodičovskom dome dýcha neopísateľnou autenticitou. V jednej miestnosti majú svoje miesto spiežovce s krásnym zvonivým a dlhým tónom, druhá patrí plechovým zvoncom. Chýbať samozrejme nemôže ani šesť pamätných kúskov od starého otca, ktoré Mikuláš Gigac bez váhania označuje za najvzácnejšie, nepredajné a nevymeniteľné. 

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z UNIKÁTNEHO MÚZEA NÁJDETE V GALÉRII

Z Jelšavy aj z Maďarska

O každom spiežovci či zvonci má napísané, skadiaľ pochádza, od koho a za koľko ho získal, aké zviera ho nosilo. Každý exponát tak píše svoj vlastný príbeh. Plechové zvonce pochádzajú najčastejšie z Jelšavy, kde bola svojho času jediná výrobňa v Rakúsko-Uhorsku. Zásobila Liptov, Spiš, Horehronie, Gemer, Oravu či Kysuce. Tón spiežovcov sa niesol celým juhom Slovenska, a to z prozaického dôvodu. „Vyrábali ich totiž Rusíni v maďarskom Kecskeméte. Ku každému veľkému liatemu zvonu, ktorý predali, zvykli dávať zadarmo päť až desať malých spiežovcov. Po vojne ich bolo veľmi málo, lebo liatina sa používala na výrobu zbraní. Maďarskí žandári ich niekedy chodili zbierať aj po salašoch,“ vracia sa Mikuláš Gigac do obdoba, keď aj ozdoby na krku dobytka zažívali svoje temno.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia