Jaroslav Slašťan

Na prešovskom sídlisku Sekčov stojí Centrum voľného času Jána Pavla II. a&nbsp;na sídlisku Šváby Komunitno-pastoračné centrum sv. Jána Pavla&nbsp;II. V&nbsp;Banskej Bystrici už niekoľko rokov funguje Diecézne centrum Jána Pavla II. a&nbsp;v&nbsp;Bratislave Inštitút rodiny Jána Pavla II. O&nbsp;výnimočnej úcte Slovákov k&nbsp;tomuto pápežovi svedčí aj množstvo jeho relikvií, ktoré sa na našom území nachádzajú. Krv sv. Jána Pavla II. dostali do daru viaceré slovenské farnosti, napríklad Oravská Polhora, Spišská Kapitula, bratislavská Farnosť Svätej rodiny, Horné Srnie, Dolná Súča či univerzitná Kaplnka sv. Alberta v&nbsp;Ružomberku.

V&nbsp;obci Horná Ves (okres Žiar nad Hronom) sa nachádza prvý kostol na Slovensku, ktorý nesie jeho meno. V&nbsp;kremnickej mincovni bol v&nbsp;roku 2005 vyrazený limitovaný náklad 35 kusov strieborných medailí s&nbsp;portrétom Jána Pavla&nbsp;II., ktoré s&nbsp;priemerom 155 mm a&nbsp;hmotnosťou 1,9 kg patria medzi najväčšie razené medaily v&nbsp;Európe. Každý jeden kus bol pre technickú náročnosť razený na 8 až 10 ráz. Jeden kus bol v&nbsp;roku 2007 vyrazený aj z&nbsp;24-karátového zlata a&nbsp;pri priemere 156 mm vážil 2&nbsp;980 gramov. V&nbsp;tomto roku, na 100. výročie narodenia slovanského pápeža, bola v&nbsp;limitovanom náklade 5 kusov vyrazená v&nbsp;povrchovej úprave proof mosadzná medaila pozlátená 24-karátovým zlatom, s&nbsp;priemerom 100 mm a&nbsp;váhou 582 gramov.

Karol Józef Wojtyła, sa narodil 18.&nbsp;mája 1920 vo Wadowiciach, vzdialených od slovenských hraníc len 50 km, ako druhý z&nbsp;dvoch synov narodených manželom Karolovi a&nbsp;Emílii. Veľmi skoro prišiel o&nbsp;celú svoju rodinu, v&nbsp;roku 1929 mu zomrela matka, jeho brat Edmund zomrel tri roky po nej a&nbsp;so svojím otcom sa navždy rozlúčil v&nbsp;roku 1941. Počas druhej svetovej vojny, v&nbsp;rokoch 1940 – 1944 pracoval v&nbsp;lome a&nbsp;v&nbsp;chemickej továrni, aby si zarobil na živobytie a&nbsp;vyhol sa deportácii do Nemecka.

Od roku 1942 sa zúčastňoval na prednáškach v&nbsp;tajnom krakovskom seminári, ktoré viedol krakovský arcibiskup, kardinál Adam Stefan Sapieha. Po vojne pokračoval v&nbsp;štúdiu v&nbsp;hlavnom krakovskom seminári a&nbsp;na Teologickej fakulte Jagelovskej univerzity, až do svojej kňazskej vysviacky. Krátko po nej ho kardinál Sapieha poslal študovať do Ríma. V&nbsp;roku 1948 získal na pápežskej univerzite Angelicum doktorát z&nbsp;teológie. Po návrate do Poľska obhájil v&nbsp;roku 1953 dizertáciu na Katolíckej univerzite v&nbsp;Lubline.

Neskôr sa stal profesorom morálnej teológie a&nbsp;sociálnej etiky v&nbsp;hlavnom krakovskom seminári a&nbsp;na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v&nbsp;Lubline. V&nbsp;roku 1958 bol vymenovaný za pomocného krakovského biskupa a&nbsp;o&nbsp;6 rokov neskôr sa stal krakovským arcibiskupom. V&nbsp;roku 1967 prijal kardinálsky biret a&nbsp;16. októbra 1978 ho konkláve zvolilo za pápeža. Vybral si meno Ján Pavol II., pod ktorým ho svet poznal skoro tri desaťročia.

MUDr. Silvester Krčméry, CSc., Dr. h. c. (†89) – politický väzeň a katolícky disident
Zoznámili sa v čase, keď pápež ešte nebol pápežom, ale krakovským arcibiskupom. Arcibiskup Wojtyła sa zoznámil s Krčmérym, len čo bolo možné na priepustku prekračovať poľsko-československú hranicu. Po svojom zvolení za pápeža so Silvestrom Krčmérym pravidelne komunikoval a vážil si jeho názory. Silvester Krčméry bol členom vládnej delegácie, ktorá v roku 1990 pozývala Jána Pavla II. na návštevu republiky. Pápež ich vtedy pozval na súkromnú večeru do svojich priestorov vo vatikánskom paláci. Pápež Ján Pavol II. ocenil v roku 1991 životný príbeh MUDr. Krčméryho udelením Rádu sv. Silvestra.
&nbsp;
Mons. Rudolf Baláž (†70) – banskobystrický diecézny biskup
Karola Wojtyłu spoznal osobne ešte ako krakovského arcibiskupa, keď roku 1966 ako mladý kňaz počas noci tajne vycestoval na motorke spoločne s kňazom Pavlom Dubcom na cirkevné slávnosti milénia do Krakova. O neskorších osobných stretnutiach už s &nbsp;pápežom Jánom Pavlom II. v Apoštolskom paláci vo Vatikáne povedal: „Hoci sme ho oslovovali Vaša Svätosť, zostal stále ľudský a prístupný.“ Počas návštev biskupa Baláža vo Vatikáne sa pápež zaujímal o problémy bežných ľudí na Slovensku, ale aj o to, ako komunizmus poznačil náš národ. Pri poslednej návšteve na pápežovu otázku, čo by si biskup prial, mu odpovedal, že jeho návštevu Banskobystrickej diecézy. Keď v roku 2003 chorého a slabého pápeža odhovárali od plánovanej návštevy Slovenska, povedal svojmu tajomníkovi: „Na Slovensko ideme, biskupovi Balážovi som to sľúbil.“
&nbsp;
J. Em. kardinál Jozef Tomko (96) – emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov
Slovenský kardinál, ktorý je momentálne druhým najstarším členom kardinálskeho zboru, patril medzi veľmi blízkych priateľov pápeža. Ten ho v roku 1979 vysvätil za biskupa osobne priamo v Sixtínskej kaplnke. Červený biret prijal z rúk pápeža sv. Jána Pavla II. na slávnostnom konzistóriu v predvečer turíčnej nedele v roku 1985. Ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov pápeža často sprevádzal na apoštolských cestách aj na pamätnej prvej ceste na Slovensko v apríli 1990, keď vo Vajnoroch pápež prorocky pobozkal slovenskú zem a požehnal vyše dvesto základných kameňov pre nové kostoly.

Slováci – priatelia pápeža Jána Pavla II.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Keď sa 16. 10. 1978 prvýkrát objavil na balkóne Baziliky sv. Petra, katolíci z&nbsp;celého sveta mali pocit, že sa stretávajú s&nbsp;priateľom, ktorého už dlho poznajú. „Ak spravím chybu vo vašom – v&nbsp;našom – jazyku, prosím, opravte ma!“ Boli to jeho prvé slová zhromaždenému davu veriacich na Námestí sv. Petra. Po ôsmich mesiacoch od jeho zvolenia na pápežský stolec, 2. júna 1979, navštívil Ján Pavol II. svoje rodné Poľsko.

Milovaní bratia a sestry, drahí Slováci a Slovenky, pápež vie, ako veľmi ho máte radi. Ale aj pápež vás uisťuje, že vás má veľmi rád.

Jedným z&nbsp;bodov programu bolo stretnutie s&nbsp;obyvateľmi pod Tatrami v&nbsp;Nowom Targu. Zo všetkých dolín tam prišli ľudia slávnostne vyobliekaní vo svojich charakteristických krojoch. Vo svojom príhovore povedal: „Pozdravujem aj bratov a&nbsp;sestry z&nbsp;juhu, ale neviem, či sú tu. Ak tu nie sú, povedzte im, keď prídu, že pápež na nich myslel, že ich pozdravuje, že sa za nich modlí, pretože sú drahí jeho srdcu.“ Už vtedy každý pochopil, aký vrúcny vzťah mal tento pápež k&nbsp;slovenskému národu.

Keď tri mesiace po tejto udalosti svätil Jozefa Tomka za biskupa, povedal vo svojej homílii po slovensky: „Na tento kraj a&nbsp;na tento národ, z&nbsp;ktorého pochádza, dnes pamätáme a&nbsp;osobitným spôsobom ho zahrňujeme do svojej lásky. Veď dnešný deň je dňom Bolestnej Matky Božej, ktorú si dnes na Slovensku uctievajú ako svoju nebeskú patrónku. Ona pod krížom prijíma každého z&nbsp;nás za svoje dieťa. A&nbsp;dnes takisto prijíma tohto syna slovenskej hrudy, ktorý v&nbsp;Ríme prijíma z&nbsp;rúk pápeža biskupské svätenie.“ Po vysviacke na súkromnej audiencii povedal: „Blahoželám novému biskupovi, vám i&nbsp;všetkým Slovákom! Teším sa z&nbsp;tejto príležitosti a&nbsp;len jedna vec ma zarmucuje, že sa na tejto slávnosti nemohol zúčastniť ani jeden biskup zo Slovenska. Prosme Sedembolestnú Pannu Máriu, aby chránila všetkých drahých synov a&nbsp;dcéry na Slovensku. Žehnám celý drahý slovenský národ.“

„Už onedlho vaša krajina vstúpi ako plnohodnotný člen do spoločenstva európskych národov. Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k&nbsp;budovaniu identity novej Európy. Neuspokojte sa iba s&nbsp;hľadaním ekonomických výhod. Veľké bohatstvo, vskutku, môže vyvolať aj veľkú chudobu. Iba budovaním spoločnosti, ktorá napriek obetiam a&nbsp;ťažkostiam rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a&nbsp;rastu osoby, hľadá spoločné dobro a&nbsp;je pozorná k potrebám najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch a&nbsp;blahodarnú pre všetkých. V&nbsp;tejto chvíli chcem objať – aspoň v&nbsp;duchu – všetkých synov a&nbsp;dcéry Slovenska vrátane príslušníkov národnostných menšín a&nbsp;iných vierovyznaní. Rád by som sa stretol a&nbsp;rozprával s&nbsp;každým z&nbsp;vás, navštívil každú rodinu, precestoval vaše krásne kraje, prišiel do každého cirkevného spoločenstva tohto milovaného národa. Vedzte, drahí moji, že pápež myslí na každého z&nbsp;vás a&nbsp;za všetkých sa modlí.“

Z príhovoru pápeža Jána Pavla II. v roku 2003 pri poslednej návšteve Slovenska po prílete na Slovensko

V&nbsp;liste nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi v&nbsp;roku 1980 napísal: „Táto milá spomienka nech uistí vás i&nbsp;všetkých veriacich na Slovensku o&nbsp;mojej láske, o&nbsp;mojej starostlivosti o&nbsp;vás, o&nbsp;mojej modlitbe za vás. Pápež vás miluje, buďte si v&nbsp;tom istí. Pápež sa modlí za vás, trpí s&nbsp;vami, dúfa spolu s&nbsp;vami. Boh bol vždy s&nbsp;nami. Buďte teda plní radosti a&nbsp;dôvery. Moji najdrahší, koľko vecí by som vám chcel povedať, čítajte ich však v&nbsp;mojom srdci, čítajte ich vo svojich svedomiach. Udržujte si vieru a&nbsp;odovzdajte ju deťom.“

Veľká udalosť pre Slovákov sa odohrala 8. novembra 1981, keď Ján Pavol&nbsp;II. navštívil Slovenský ústav svätého Cyrila a&nbsp;Metoda v&nbsp;Ríme a&nbsp;slúžil svätú omšu v&nbsp;slovenskej reči. Bolo to prvý raz v&nbsp;dejinách nášho národa, keď pápež slúžil svätú omšu v&nbsp;slovenčine. Ďalší z&nbsp;mnohých prejavov sympatií Jána Pavla II. k&nbsp;Slovákom sa odohral v&nbsp;roku 1987, keď na synodu o&nbsp;laikoch pozval z&nbsp;Česka kardinála Františka Tomáška a&nbsp;zo Slovákov gréckokatolíckeho ordinára Jána Hirku a&nbsp;predstaviteľa laického apoštolátu MUDr. Silvestra Krčméryho. Úrady dovolili vycestovať iba kardinálovi Tomáškovi, a&nbsp;tak sa pápež po synode informoval, prečo nemohli prísť aj dvaja Slováci.

Karol Wojtyła Slovensko navštívil niekoľkokrát ešte ako kaplán, keď s&nbsp;priateľmi lyžoval vo Vysokých Tatrách. Prvý raz to bolo v&nbsp;roku 1952. Počas svojho pontifikátu nás navštívil až trikrát. Keď prišiel ako hlava katolíckej cirkvi na prvú návštevu Československa (21 – 22. 4. 1990), pobozkal pôdu v&nbsp;Bratislave. Bolo to proti diplomatickému protokolu, pretože tým dal najavo, že Slovensko vníma ako samostatný štát. Keď sa na vajnorskom letisku lúčil, povedal, že dúfa, že Slovensku nedáva „zbohom, ale dovidenia“.

Druhýkrát bol pápež na Slovensku od 30. júna do 3. júla 1995. Hlavným motívom návštevy bolo svätorečenie troch košických mučeníkov, vyvrcholením sväté omše v&nbsp;Nitre, Šaštíne, Košiciach, Prešove a&nbsp;Levoči. Vrcholnou návštevou a&nbsp;prejavom pápežovho vzťahu k&nbsp;Slovensku bola jeho cesta v&nbsp;roku 2003. Pôsobil už veľmi vyčerpane. Od 11. do 14. septembra 2003 navštívil tri diecézy – Banskobystrickú, Rožňavskú a&nbsp;Bratislavsko-trnavskú.

Počas obrovskej omše uprostred petržalských panelákov blahorečil gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopka a&nbsp;rehoľnú sestru Zdenku Schellingovú. Bola to 102. zahraničná cesta pápeža Jána Pavla II. Navštívil počas nej Bratislavu, Trnavu, Banskú Bystricu a&nbsp;Rožňavu. Poslednú ná­vštevu ukončil omšou v&nbsp;Petržalke. Počas nej mu začali Slováci spievať pieseň Ako by to bolo, keby ťa nebolo? Dobre, že žiješ. Unavený a&nbsp;zoslabnutý pápež vtedy reagoval mávaním a&nbsp;úsmevom. To, čo si vtedy nik nevedel predstaviť, sa o&nbsp;dva roky stalo skutočnosťou.

Posledným Slovákom, s&nbsp;ktorým sa Ján Pavol II. stretol, bol kardinál Jozef Tomko. Zastavil sa pri ňom deň pred jeho smrťou. „Bol to šťastný pohľad človeka dotýkajúceho sa Boha, čakajúc jeho objatie. V&nbsp;apartmáne boli traja lekári, rehoľné sestry a&nbsp;pracovníci Svätej stolice. Svätý Otec bol napojený na prístroje. Jeho dýchanie aj pulz srdca boli až prekvapujúco pravidelné. Len dýchanie bolo plytkejšie. V&nbsp;izbe vládla atmosféra naplnená pokojom a&nbsp;tichom. Bolo to, ako keď v&nbsp;rodine umiera otec. Keď som odchádzal, bol som dojatý, bol som z&nbsp;toho naozaj veľmi dojatý,“ spomínal na toto stretnutie kardinál Jozef Tomko.

Do posledných chvíľ jeho pozemského života stál pri pápežovi Jánovi Pavlovi&nbsp;II. aj kardinál Ratzinger. „Veľmi trpel, ale bol živo prítomný. Nič však nepovedal. Poprosil som ho o&nbsp;požehnanie, ktoré mi udelil. Rozišli sme sa po srdečnom podaní rúk – vo vedomí, že je to naše posledné stretnutie. Človeka to zasiahne priamo do srdca, keď niekto takto odchádza,“ opísal Jozef Ratzinger pohnuté momenty pri smrteľnej posteli. Druhého apríla 2005 osemdesiatštyriročný pápež po dlhom pontifikáte a&nbsp;vyčerpávajúcej chorobe zomrel.

V&nbsp;úmrtnom liste podpísanom jeho osobným lekárom Renatom Buzzonettim sa uvádza, že príčinou smrti bol septický šok a&nbsp;zlyhanie srdca. „Dnes večer sa cítime ako siroty,“ povedal argentínsky arcibiskup Leonardo Sandri, ktorý oznámil smrť pápeža 70-tisícovému davu na Námestí sv. Petra. Smutná správa vyvolala okamžitú reakciu. Pulzujúci dav stíchol, na sekundu všetci zatvorili oči. Po pár minútach dav vybuchol do potlesku, pri ktorom mnohým behal mráz po chrbte. Niektorí neudržali slzy a&nbsp;začali plakať.

Poslednú rozlúčku na Námestí sv. Petra vo Vatikáne sprevádzal smútok, potlesk a&nbsp;výkriky „svätý“. Státisíce pútnikov vzhliadali k&nbsp;tej jednoduchej truhle z&nbsp;dreva, akoby vedeli, že pochovávajú celú jednu epochu. „Na záver homílie kardinál Ratzinger ukázal na okno a&nbsp;povedal, že on tam určite stojí, vidí nás a&nbsp;žehná. Aj ja som otočil hlavu tým smerom, ako by som sa mohol neobrátiť. No nedokázal som sa pozrieť hore. Pre mňa to bolo niečo, na čo nikdy nezabudnem,“ opísal ťažké chvíle rozlúčky osobný tajomník pápeža Stanislaw Dziwisz.

„Svätý Otče, srdečne Vás vítam na území Banskobystrickej diecézy ako jej diecézny biskup, ktorá sa nachádza v&nbsp;srdci Slovenska. Vaša návšteva je pre nás veľmi vzácna, lebo prichádzate k&nbsp;nám s&nbsp;oslabeným zdravím. Teda s&nbsp;veľkou námahou a&nbsp;krížom. Naozaj ako dobrý pastier k&nbsp;svojim duchovným ovečkám, aby im aj takto ukázal, že ich má rád. Naše biskupstvo prežilo v&nbsp;minulom komunistickom režime svoju kalváriu, ktorú ste aj Vy sledovali ako arcibiskup a&nbsp;kardinál Krakovskej arcidiecézy. Celých 23 rokov, od roku 1950 až do roku 1973, sme nemali diecézneho biskupa. Diecézu ,viedol‘ kňaz určený vtedajšou štátnou mocou. Bola to ťažká rana pre celé biskupstvo. Boli sme ako ovce bez pastiera, ako deti bez otca. Vaša prítomnosť v&nbsp;Banskej Bystrici je Božím úsmevom pre všetkých nás. Veľká vďaka Vám za námahu a&nbsp;za Vašu veľkú lásku a&nbsp;porozumenie. Potešení Vašou prítomnosťou medzi nami chceme aj dnes z&nbsp;Banskej Bystrice do celého sveta zvolať, že život je zázračným darom. Treba ho chrániť od počatia až po prirodzenú smrť. Dôstojnosť každej ľudskej osoby a&nbsp;každého národa, to je základné posolstvo Vašej Svätosti. Ďakujeme Vám za jasné vyjadrenie v&nbsp;otázkach kultúry života a&nbsp;odmietnutím kultúry či nekultúry smrti. Sme na Vás nesmierne hrdí, pretože aj v&nbsp;týchto časoch prichádzate medzi svojich veriacich ako Kristus na kríži. So svojimi bolesťami, a&nbsp;predsa idete. Prekonávate veľké kilometre, len aby bol človek povzbudený, posvätený a&nbsp;spasený. A&nbsp;toto všetko sa deje vo Vašom živote preto, lebo neustále stojíte na pozíciách Kristovej pravdy.“

Z príhovoru diecézneho biskupa Rudolfa Baláža v Banskej Bystrici pri poslednej návšteve Slovenska

V&nbsp;deň pohrebu bolo vidno mnoho transparentov, na ktorých bolo napísané: „Santo subito!“ Bola to aklamácia, ktorá stúpala zo všetkých strán a&nbsp;v&nbsp;rozličných intelektuálnych kruhoch sa diskutovalo o&nbsp;myšlienke pridať Jánovi Pavlovi&nbsp;II. titul Veľký. Počas takmer dvetisícročných dejín pápežstva sa presadilo označenie Veľký len pre dvoch pápežov, pre Leva I. (440 – 461) a&nbsp;Gregora I. (590 – 604). Termín „veľký“ má pri obidvoch pápežoch politický rozmer, ale v&nbsp;takom význame, že prostredníctvom politického úspechu sa zviditeľnilo niečo z&nbsp;tajomstva Boha.

Lev Veľký dokázal v&nbsp;rozhovore presvedčiť hunské knieža Atilu, aby ušetril Rím – mesto apoštolských kniežat Petra a&nbsp;Pavla. Bez zbraní, bez vojenskej alebo politickej moci, silou svojho presvedčenia o&nbsp;svojej viere dokázal odhovoriť obávaného tyrana od zničenia Ríma. V&nbsp;zápase ducha a&nbsp;moci sa duch ukázal ako silnejší. Gregor&nbsp;I. bol zase vždy schopný ochrániť Rím pred Longobardmi. Keď porovnáme obidva príbehy s&nbsp;príbehom Jána Pavla II., podobnosť je neprehliadnuteľná.

Napriek tomu, že Ján Pavol II. nedisponoval nijakou vojenskou ani politickou mocou, sila jeho viery sa ukázala ako moc, ktorá v&nbsp;roku 1989 vyhodila z&nbsp;pántov sovietsky mocenský systém a&nbsp;umožnila nový začiatok. Je však nesporné, že viera pápeža Jána Pavla II. bola podstatným prvkom tohto zlomu. Ján Pavol Veľký prispel počas 27 rokov svojho pontifikátu k&nbsp;výrazným spoločenským a&nbsp;politickým zmenám. Niečo podobné sa v&nbsp;dvetisícročnej histórii cirkvi podarilo len málo­ktorým jeho predchodcom.

Náš veľký pápež: JÁN PAVOL II. mal vrúcny vzťah k Slovákom. Kto mu bol blízky?

Výber pre vás

Náš veľký pápež: JÁN PAVOL II. mal vrúcny vzťah k Slovákom. Kto mu bol blízky?

Súvisiace články

Písanie jej pomáha prežiť: Aké to je, keď sa autorka knihy VYHORENÁ sama cíti vyhorená...

Poklad plný starostí: Laik by mal z unikátneho nálezu veľký finančný profit, on naň dopláca

Najprv sa naučte milovať svoje tučné telo: Radí cestovateľ, ktorý schudol 50 kíl

Výber pre vás