Redakcia Plus JEDEN DEŇ

Celým menom Soňa Bulbeck Lužinová (áno, nemýlite sa, populárny slovenský stand-up komik Jakub Lužina je jej mladší syn), sa narodila v&nbsp;Leviciach do rodiny evanjelického farára Milana Nosála. Lásku ku knihám dostala od rodičov do vienka a&nbsp;čítať vedela už ako štvorročná vďaka nazeraniu do kníh o&nbsp;tri roky staršiemu bratovi. „Bola som veľmi neposedné dieťa,“ priznáva s&nbsp;úsmevom. „Vtedy ešte pojem hyperaktivita nebol veľmi známy a&nbsp;rodičia sa museli uspokojiť s&nbsp;konštatovaním, že som horšia ako desať chlapcov. Behala som po cintoríne a&nbsp;veľkej farskej záhrade, hojdala sa na kostolných zvonoch, chodila domov s&nbsp;odretými kolenami. Knihy boli jediné, pri čom som dokázala obsedieť...“

Po skončení vysokej školy sa usadila v&nbsp;Banskej Štiavnici, kde svoju lásku ku knihám pretavila do tvorby scenárov a&nbsp;učenia umeleckého prednesu. Pôsobila ako učiteľka literárno-dramatického odboru v&nbsp;miestnej základnej umeleckej škole a&nbsp;organizátorka rôznych kultúrnych podujatí. Jej zverenci pravidelne nosili vavríny z&nbsp;Hviezdoslavovho Kubína a&nbsp;ako lektorka tvorivej dramatiky pôsobila v&nbsp;Česku, na Malte a&nbsp;aj v&nbsp;Grécku, kde práve na medzinárodnom divadelnom festivale v&nbsp;Aténach v&nbsp;júli 2007 prišla ponuka, ktorá zmenila jej život – možnosť lektorovať v&nbsp;Londýne s&nbsp;podmienkou, že si zlepší angličtinu.

Za angličtinou do Londýna a za manželom do Líbye

V&nbsp;Londýne sa však autorkin život dramaticky zmenil... Celosvetová hospodárska kríza v&nbsp;roku 2008 zasiahla aj kultúru, a&nbsp;tak z&nbsp;celého projektu prakticky zišlo. Napriek tomu sa už nevrátila na Slovensko a&nbsp;ostala žiť v&nbsp;Anglicku už po boku svojho druhého manžela, anglického architekta Andrewa Bulbecka, s&nbsp;ktorým sa zoznámila v&nbsp;Londýne práve vďaka kurzu angličtiny... „Bolo to náročné obdobie,“ súhlasí spisovateľka.

„Prišla som do Anglicka a&nbsp;začínala prakticky z&nbsp;ničoho, moja slovenská kariéra a&nbsp;vzdelanie zrazu neznamenali nič. Ale nevzdávala som sa a&nbsp;brala som to ako novú výzvu. Som Blíženec, potrebujem stále nové impulzy a&nbsp;nové zážitky, som akčná, dynamická, nepokojná. Nejako som tušila, že sa môj život bude uberať iným smerom ako doteraz a&nbsp;nemýlila som sa. Andrew ma požiadal o&nbsp;ruku na terase tureckej reštaurácie v&nbsp;Tripolise v&nbsp;Líbyi, kde pracoval na medzinárodnom projekte. Znie to síce veľmi romanticky, ale bolo to čisto pragmatické rozhodnutie, Líbya je moslimská krajina a&nbsp;ja som tam nemohla s&nbsp;ním žiť inak ako jeho manželka. Osobne mám na Líbyu len tie najkrajšie spomienky. Ľudia tam boli úprimní, srdeční, priateľskí, všetci svorne sa báli Kaddáfiho, keďže sa tam špehovalo podobne ako u&nbsp;nás za socializmu. Užívala som si večne modrú oblohu a&nbsp;nádherné čisté teplé more. Je mi veľmi ľúto, v&nbsp;akom stave sa Líbya nachádza teraz,“ dodáva s&nbsp;povzdychom Soňa.

Pokračovanie na ďalšej strane.

„Áno, áno, za svoju spisovateľskú kariéru naozaj vďačím práve Saudskej Arábii,“ priznáva autorka. „Aj napriek svojim skúsenostiam s&nbsp;arabským svetom z&nbsp;Líbye bol pretlak toho všetkého nového a&nbsp;iného, s&nbsp;čím som sa stretla po svojom príchode do Rijádu taký silný, že som to jednoducho začala ventilovať písaním. Doteraz ďakujem Pánu Bohu za to, že som tento spôsob našla. Nebyť písania, asi veľa vecí nezvládnem a&nbsp;hlavne tieto posledné dva roky môjho života, ktoré sú naozaj neľahké.“ Saudská Arábia a&nbsp;život v&nbsp;nej sú už od roku 2013, keď jej vyšla prvá kniha Ženy z&nbsp;Rijádu, stále hlavným motívom autorkiných kníh. Napísala ich už úctyhodný počet, celkovo desať, a&nbsp;slovenský čitateľ tak aj vďaka nej vie toho rozhodne viacej o&nbsp;tejto zaujímavej, aj keď stále tak trochu záhadnej krajine. „Život v&nbsp;Saudskej Arábii je naozaj úplne iný ako u&nbsp;nás,“ vysvetľuje Soňa Bulbeck.

„Práve preto som sa snažila vo svojich knihách priblížiť život tam očami niekoho, kto tam skutočne žil, keďže nás Slovákov tam nebolo veľa. Dokopy možno päťdesiat. Väčšinou išlo o&nbsp;manželky cudzincov, zdravotné sestry či fyzioterapeutky. Keď som tam v&nbsp;roku 2011 prišla, musela som nosiť abáju (čierne voľné dlhé šaty), nemohla som sa rozprávať s&nbsp;cudzím mužom na verejnosti ani cestovať s&nbsp;ním v&nbsp;jednom aute bez sprievodu manžela, ženy nesmeli šoférovať, reštaurácie mali oddelené takzvané family a&nbsp;single zóny, kde muži nemohli jesť v&nbsp;tej istej časti ako cudzie ženy, aj keď tie boli poväčšine kompletne zahalené. Neexistovali tu kiná, divadlá, koncerty, všetky kultúrne podujatia zastrešovali ambasády. Ja som mala však to šťastie, že som učila súkromne angličtinu v&nbsp;saudských rodinách, a&nbsp;tak som mala možnosť zažiť na vlastnej koži, ako to u&nbsp;nich v&nbsp;skutočnosti funguje. Preto viem, že to napríklad aj s&nbsp;toľko deklarovaným utláčaním žien nie je až tak celkom pravda,“ hovorí autorka trochu tajomne.

Soňa Bulbeck vôbec netají, že si svoj život v&nbsp;Saudskej Arábii celkom užívala, a&nbsp;cítiť to aj z&nbsp;jej kníh – či už cestopisov, ktoré s&nbsp;akýmsi láskavým humorom opisujú rôzne aspekty života na Blízkom východe, alebo románov, kde prakticky búra zaužívané „klišé“ o&nbsp;násilných arabských manželoch držiacich v&nbsp;zajatí svoje európske manželky. Pravdepodobne pre ňu nebolo ľahké odtiaľ odísť a&nbsp;vrátiť sa naspäť do Londýna.

„Nieže to nebolo ľahké, bol to v&nbsp;skutočnosti šok,“ vysvetľuje Soňa. „Boli sme v&nbsp;Londýne prakticky len na dovolenke, keď sa manžel začal cítiť zle. Nasledoval kolotoč vyšetrení a&nbsp;hrozné zistenie o&nbsp;rakovinovom nádore na mozgu. Lekári mu dávali pár týždňov života, nakoniec prežil ešte rok. Bol to najhorší rok môjho života. Striedali sa chvíle nádeje, keď mu bolo lepšie, s&nbsp;okamihmi, keď som každý večer zaspávala s&nbsp;tým, že sa môžem ráno zobudiť ako vdova. Stále som sa z&nbsp;toho nespamätala a&nbsp;nie som si istá, či sa to vôbec dá,“ neskrýva autorka dojatie.

Aj keď sa toho o&nbsp;Saudskej Arábii veľa nevie, informácia o&nbsp;tom, že je to čisto moslimská krajina, kde žiadne iné náboženstvo nie je povolené, je všeobecne známa. Napriek tomu sa Soňa Bulbeck rozhodla stráviť vlaňajšie Vianoce práve tam.

„Áno, využila som pozvanie svojej priateľky Denisy, ktorá pracuje v&nbsp;Rijáde ako vysoko kvalifikovaná zdravotná sestra. Poznáme sa už dlho, a&nbsp;tak vedela, že nie som schopná pre svoju diagnózu myopathie, (ojedinelý typ svalovej dystrofie zhoršujúci sa najmä v&nbsp;chladnom a&nbsp;vlhkom počasí, pozn. redakcie) stráviť Vianoce na Slovensku. Ponúkla mi možnosť prežiť celý december u&nbsp;nej. V&nbsp;Rijáde bolo vtedy v&nbsp;priemere okolo 25 stupňov, slnečno a&nbsp;mohla som každý deň plávať v&nbsp;compoundovom bazéne, čo mi zdravotne veľmi pomohlo. Samozrejme, mať pri sebe blízku dušu bola aj obrovská psychická pomoc. Bola som po manželovej smrti naozaj vo veľmi zlom stave a&nbsp;jednoducho by som nezvládla ostať sama v&nbsp;londýnskom byte, kde mi ho všetko pripomínalo.

Nostalgii som sa síce neubránila ani v&nbsp;Rijáde, ale tu to boli iné spomienky, prežili sme tu spolu nádherných šesť rokov a&nbsp;bola som tu šťastná. A&nbsp;tak som relaxovala a&nbsp;užívala si všetky zmeny, ktoré sa od môjho odchodu udiali, ako napríklad šoférovanie žien, návštevu kina či pohyb na verejnosti bez abáje. Samozrejme, vycestovať som tam mohla práve preto, že Saudská Arábia začala minulého roku vydávať turistické víza, niečo, čo som ja použila ešte ako fikciu vo svojej knihe Denník saudskej manželky. Mimochodom, táto kniha vyšla aj v&nbsp;češtine a&nbsp;v&nbsp;decembri minulého roka bola akceptovaná aj anglickým vydavateľstvom Medinapublishing. Bohužiaľ, prišiel koronavírus a&nbsp;všetko sa zastavilo. Momentálne vôbec netuším, či kniha v&nbsp;Anglicku vôbec vyjde,“ smutno konštatuje spisovateľka.

Na Slovensku je momentálne k&nbsp;dispozícii autorkina nová kniha s&nbsp;názvom Vyhorená, na ktorej obálke je uvedené, že bola inšpirovaná skutočným príbehom. Nebol to však autorkin vlastný príbeh. „Nie, aj keď musím priznať, že momentálne sa naozaj trochu „vyhorená“ cítim. Musela som zrušiť svoju plánovanú návštevu Slovenska cez Veľkú noc a&nbsp;vyzerá to, že budem zavretá v&nbsp;Londýne ešte minimálne ďalšie dva mesiace, možno aj dlhšie. Anglicko naozaj reagovalo na celú situáciu okolo koronavírusu trochu oneskorene a&nbsp;opatrenia, ktoré zachránili na Slovensku množstvo životov, sa tu začali realizovať neskoro alebo vôbec.

Napríklad také nosenie rúšok tu stále nie je povinné, rukavice sa dokonca neodporúčajú, lebo vraj môžu rozšíriť nákazu, väčšina firiem je zavretá a&nbsp;zamestnanci sú na takzvanej furlough leave, čiže nútenej dovolenke. Riešenie pozostalosti po manželovi sa naťahovalo pre miestnu byrokraciu vyše šesť mesiacov. Keď bolo konečne v&nbsp;polovici marca uzavreté, moja právnička mi prakticky zároveň s&nbsp;touto informáciou oznámila, že registračný úrad prestal pracovať a&nbsp;že potrebné dokumenty môžem podpísať až začiatkom júna, keď sa predpokladá, že sa tu veci vrátia do normálu... Insallah!“ trochu trpko dodáva autorka a&nbsp;pokračuje.

„Syndróm vyhorenia začína byť momentálne mimoriadne aktuálnou diagnózou už aj na Slovensku a&nbsp;odborníci sa obávajú, že práve súčasné dôsledky koronakrízy prispejú k&nbsp;tomu, že čoraz viacej ľudí nebude schopných rozoznať príznaky tejto nebezpečnej choroby a&nbsp;budú si ju zamieňať s&nbsp;depresiou alebo s&nbsp;dôsledkami dlhodobej izolácie. Ja som sa vo svojej knihe odrazila od skutočného príbehu mojej slovenskej priateľky, ktorá pracovala v&nbsp;Londýne vo významnej finančnej inštitúcii, a&nbsp;práve jej práca tam ju priviedla až k&nbsp;psychickému a&nbsp;fyzickému zrúteniu. Ja som momentálne v&nbsp;stave, keď hľadám nový zmysel života a&nbsp;svoje miesto v&nbsp;živote po roku intenzívneho starania sa o&nbsp;manžela, keď všetko bolo podriadené práve jemu.

Rozmýšľam nad novým domovom, novou úlohou, znovu potrebujem nejakú novú výzvu, neviem sedieť so založenými rukami. Samozrejme, chýba mi aj kontakt so živými ľuďmi. Aj keď vďaka moderným technológiám môžem komunikovať s&nbsp;rodinou a&nbsp;priateľmi na celom svete či učiť online, nestačí mi to. Veľmi mi chýbajú aj stretnutia s&nbsp;čitateľmi, autogramiády mojich kníh, ktorých som absolvovala každý rok niekoľko po celom Slovensku. Pre mňa ako pre autorku je neuveriteľne dôležité počuť, že sa moje knihy dobre čítajú, že niekto pri ich čítaní strávil príjemné chvíle alebo že niekomu moje knihy pomohli práve v&nbsp;ťažkej životnej situácii, jednoducho, že moje písanie pomáha prežiť aj iným ľuďom – mne teda pomáha určite.“

Písanie jej pomáha prežiť: Aké to je, keď sa autorka knihy VYHORENÁ sama cíti vyhorená...

Redakcia Plus JEDEN DEŇ

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Písanie jej pomáha prežiť: Aké to je, keď sa autorka knihy VYHORENÁ sama cíti vyhorená...

Redakcia Plus JEDEN DEŇ

Súvisiace články

Skutočný príbeh Slovenky, ktorá sa stala módnou agentkou: Návrhárom razí cestu do Číny

Mama ho opustila, čím mu spravila obrovskú láskavosť: Dnes je hrdým členom košickej činohry

Najprv sa naučte milovať svoje tučné telo: Radí cestovateľ, ktorý schudol 50 kíl

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás