Františkova mama nebola schopná postarať sa o syna po jeho narodení. Otec odišiel, ona zostala sama bez jedla aj peňazí. „Mňa aj moju sestru dala preč. Ak by to nespravila, určite by som nerobil to, čo robím teraz. Nežil by som taký život, aký žijem. Nehral by som v divadle, nemal by som vyštudovanú vysokú školu, nenatočil by som žiadny film, nedostal by som sa do seriálov... Mama mi tým spravila obrovskú službu a zachránila mi tak zrejme život. Nechala ma v dojčenskom ústave v Prešove, z ktorého ma ako trojročného premiestnili do detského domova. Mal som obrovské šťastie, že som sa dostal do Detského domova Slon v Šarišských Michaľanoch,“ začína rozprávanie František Balog.

„Už ako malé chlapča som bol v domove obľúbený. Bol som malý, tučný a s veľkými čiernymi očami. Všetci si ma brávali na ruky, všetci ma bozkávali, dávali mi samé sladkosti, čo mi na váhe ešte pridávalo,“ smeje sa Ferko.

Začalo sa to spevom

Obdobie od troch do šiestich rokov si nepamätá, dozvedel sa o ňom iba z informácií, ktoré dostal od starších detí. „V obraze“ je asi tak od svojich siedmich rokov. „Vychovávateľkou bola Evička Džodlová, ktorá sa neskôr stala riaditeľkou nášho domova. Celú výchovu a celý detský domov obrátila naruby v pozitívnom zmysle, pretože dovtedy tam bol taký stereotyp s bežným režimom – raňajky, obedy, večere, učenie, hranie. Bola dušou tohto domova a zároveň umelkyňou, hrávala na klavíri, harmonike, saxofóne, spievala, písala básne, pesničky. Eva je tvorivá umelecká duša, uviedla nás do umeleckého sveta. Bola skvelá. Zrazu akoby mávla kúzelnou paličkou a my sme začali spievať. Samozrejme, nikto z nás nebol dokonalý a úžasný, ale postupom času sme sa spievať naučili a vznikol súbor Sloníčatá,“ rozpráva herec o svojich umeleckých začiatkoch v slávnom speváckom súbore.

Sloníčatá spolupracovali s Helenkou Růžičkovou, patrónkou domova. Aj vďaka tejto legendárnej herečke, ktorá mala množstvo kontaktov medzi umelcami, sa súbor dostával na rôzne vystúpenia a zájazdy na Slovensku i v zahraničí. „Helenka sa poznala s pánom Václavom Fischerom, ktorý mal vtedy cestovnú kanceláriu. Vďaka nemu sme sa dostali do krajín, o ktorých by sa nám ani nesnívalo, že ich niekedy vôbec uvidíme. Vtedy začal byť môj život v detskom domove pestrý a veľmi zaujímavý. Niekomu sa možno zdá bizarné hovoriť, že život v detskom domove je pestrý, ale ono to tak naozaj bolo. Od svojich 12 rokov to bol spev a vystúpenia. Prišli, samozrejme, prvé lásky. Mal som šťastie, tá moja bola z toho istého domova a boli sme aj sólistami súboru. Chodili sme spolu do osemnástich, potom odišla preč a ja som v domove zostal do svojich 25 rokov,“ zaspomínal si František.

Niekedy mu bolo v domove ťažko a mal pocit krivdy, čo však dnes ako dospelý človek vidí celkom inak. „Teraz sa už z toho smejem, ale niekedy boli situácie, keď som si povedal, že z ,decáku‘ ujdem. Bolo to napríklad vtedy, keď mi vychovávateľky nedovolili blázniť sa vonku s deťmi, lebo som si neupratal izbu alebo nenapísal úlohy. Vo mne ako v 11-ročnom chlapcovi to vtedy vyvolalo veľmi veľkú nespravodlivosť.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.