Natália Novotná

Františkova mama nebola schopná postarať sa o&nbsp;syna po jeho narodení. Otec odišiel, ona zostala sama bez jedla aj peňazí. „Mňa aj moju sestru dala preč. Ak by to nespravila, určite by som nerobil to, čo robím teraz. Nežil by som taký život, aký žijem. Nehral by som v&nbsp;divadle, nemal by som vyštudovanú vysokú školu, nenatočil by som žiadny film, nedostal by som sa do seriálov... Mama mi tým spravila obrovskú službu a&nbsp;zachránila mi tak zrejme život. Nechala ma v&nbsp;dojčenskom ústave v&nbsp;Prešove, z&nbsp;ktorého ma ako trojročného premiestnili do detského domova. Mal som obrovské šťastie, že som sa dostal do Detského domova Slon v&nbsp;Šarišských Michaľanoch,“ začína rozprávanie František Balog.

„Už ako malé chlapča som bol v&nbsp;domove obľúbený. Bol som malý, tučný a&nbsp;s&nbsp;veľkými čiernymi očami. Všetci si ma brávali na ruky, všetci ma bozkávali, dávali mi samé sladkosti, čo mi na váhe ešte pridávalo,“ smeje sa Ferko.

Obdobie od troch do šiestich rokov si nepamätá, dozvedel sa o&nbsp;ňom iba z&nbsp;informácií, ktoré dostal od starších detí. „V&nbsp;obraze“ je asi tak od svojich siedmich rokov. „Vychovávateľkou bola Evička Džodlová, ktorá sa neskôr stala riaditeľkou nášho domova. Celú výchovu a&nbsp;celý detský domov obrátila naruby v&nbsp;pozitívnom zmysle, pretože dovtedy tam bol taký stereotyp s&nbsp;bežným režimom – raňajky, obedy, večere, učenie, hranie. Bola dušou tohto domova a&nbsp;zároveň umelkyňou, hrávala na klavíri, harmonike, saxofóne, spievala, písala básne, pesničky. Eva je tvorivá umelecká duša, uviedla nás do umeleckého sveta. Bola skvelá. Zrazu akoby mávla kúzelnou paličkou a&nbsp;my sme začali spievať. Samozrejme, nikto z&nbsp;nás nebol dokonalý a&nbsp;úžasný, ale postupom času sme sa spievať naučili a&nbsp;vznikol súbor Sloníčatá,“ rozpráva herec o&nbsp;svojich umeleckých začiatkoch v&nbsp;slávnom speváckom súbore.

Sloníčatá spolupracovali s&nbsp;Helenkou Růžičkovou, patrónkou domova. Aj vďaka tejto legendárnej herečke, ktorá mala množstvo kontaktov medzi umelcami, sa súbor dostával na rôzne vystúpenia a&nbsp;zájazdy na Slovensku i&nbsp;v&nbsp;zahraničí. „Helenka sa poznala s&nbsp;pánom Václavom Fischerom, ktorý mal vtedy cestovnú kanceláriu. Vďaka nemu sme sa dostali do krajín, o&nbsp;ktorých by sa nám ani nesnívalo, že ich niekedy vôbec uvidíme. Vtedy začal byť môj život v&nbsp;detskom domove pestrý a&nbsp;veľmi zaujímavý. Niekomu sa možno zdá bizarné hovoriť, že život v&nbsp;detskom domove je pestrý, ale ono to tak naozaj bolo. Od svojich 12 rokov to bol spev a&nbsp;vystúpenia. Prišli, samozrejme, prvé lásky. Mal som šťastie, tá moja bola z&nbsp;toho istého domova a&nbsp;boli sme aj sólistami súboru. Chodili sme spolu do osemnástich, potom odišla preč a&nbsp;ja som v&nbsp;domove zostal do svojich 25 rokov,“ zaspomínal si František.

Niekedy mu bolo v&nbsp;domove ťažko a&nbsp;mal pocit krivdy, čo však dnes ako dospelý človek vidí celkom inak. „Teraz sa už z&nbsp;toho smejem, ale niekedy boli situácie, keď som si povedal, že z&nbsp;,decáku‘ ujdem. Bolo to napríklad vtedy, keď mi vychovávateľky nedovolili blázniť sa vonku s&nbsp;deťmi, lebo som si neupratal izbu alebo nenapísal úlohy. Vo mne ako v&nbsp;11-ročnom chlapcovi to vtedy vyvolalo veľmi veľkú nespravodlivosť.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Budúci herec nešiel na konzervatórium, ako sa očakávalo, ale prekvapujúco najprv na strednú hotelovú školu v&nbsp;Prešove. „Keďže som rád a&nbsp;veľa spieval, predpokladalo sa, že pôjdem na konzervatórium. Riaditeľka mala však výborný nápad, za ktorý som jej dodnes vďačný – prihlásila ma na školu, ktorá mi dá chlebík. Vedela, že ísť na konzervatórium by nebolo najlepšie, keďže umelecká dráha je neistá. Hotelová škola ma veľmi bavila, myslel som si, že budem najlepším spievajúcim barmanom a&nbsp;čašníkom v&nbsp;Európe,“ vysvetľuje Ferko s&nbsp;úsmevom. Časom si spravil aj someliérsky kurz, kurz free­style barmana, zúčastňoval sa aj na súťažiach, na ktorých svojím žonglovaním s&nbsp;fľašami a&nbsp;miešanými nápojmi zabodoval. Už to vyzeralo, že v&nbsp;štúdiu hotelierstva bude pokračovať na vysokej škole a&nbsp;spievať si bude len pre radosť.

„Mal som asi desať, jedenásť rokov, keď sme so Sloníčatami šli pri nejakej príležitosti spievať bývalému prezidentovi Kováčovi. V&nbsp;tom období som mal veľké problémy pri cestovaní v&nbsp;autobuse. Po vystúpení som skončil pripojený na infúzii na Kramároch, kde si ma nechali týždeň na sledovanie. Riaditeľke bolo veľmi ľúto, že ma nechala samého v&nbsp;nemocnici. Vtedy sme spolupracovali s&nbsp;Rudolfom Mosným, majiteľom pivovaru Šariš, u&nbsp;ktorého bol práve podnikateľ Juraj Lupsina. Ten sa ihneď ponúkol, že ma bude navštevovať v&nbsp;nemocnici, aby som nebol sám. Chodil za mnou každý deň. Sľúbi mi, že si ma na Vianoce vezme domov, a&nbsp;svoj sľub splnil,“ spomína Ferko.

Do Bratislavy cestoval naozaj kráľovsky – lietadlom. „Zo Šarišských Michalian do Košíc na letisko ma odviezol šofér z&nbsp;pivovaru v&nbsp;Prešove. Tam ma už čakal kapitán, ktorý ma odviedol do lietadla. Vzali ma aj do kabíny, mali pre mňa prichystané sladkosti, fotky s&nbsp;podpismi, bol som úplne šokovaný. O&nbsp;45 minút ma už v&nbsp;Bratislave čakal ujo Lupsina a&nbsp;išli sme k&nbsp;nemu domov. Odvtedy som každé práz­dniny a&nbsp;každé Vianoce trávil s&nbsp;jeho rodinou.“ Keď mal Fero 18 rokov, Lupsinovci prišli s&nbsp;nápadom, že by sa natrvalo nasťahoval k&nbsp;nim a&nbsp;maturitný ročník by si dokončil v&nbsp;Bratislave. Na škole však mali takú podmienku, že musí nastúpiť znova do prvého ročníka, čo bol nezmysel.

Predstava, že bude v&nbsp;Bratislave niekde čapovať pivo a&nbsp;popritom študovať strednú školu, sa Ferovi vôbec nepozdávala. Po lete prežitom v&nbsp;Bratislave sa vrátil do Michalian. Zmaturoval a&nbsp;zvládol prijímačky na Konzervatórium Jozefa Adamoviča v&nbsp;Košiciach, vtedy rómske konzervatórium. „Chcel som študovať moderný spev, ale tento odbor tam vtedy nebol. Poradili mi, nech idem na herectvo, že tam budem mať spevu až-až. Tak som nastúpil. Prvýkrát v&nbsp;živote som bol mimo detského domova, býval som na internáte a&nbsp;začal som byť zodpovedný sám za seba, za svoje skutky, naučil som sa samostatne hospodáriť. Herectvom som sa nainfikoval hneď v&nbsp;prvom ročníku vďaka nášmu vynikajúcemu pedagógovi Milovi Cimbalovi a&nbsp;pochopil som, že toto je to, čo chcem robiť. Prvý ročník som skončil s&nbsp;vyznamenaním a&nbsp;potom som spravil dva ročníky naraz, pretože mi uznali predmety z&nbsp;hotelovej školy.“

Po skončení školy nastalo ticho. Ferko si uvedomil, že v&nbsp;divadlách nemá žiadne kontakty, nevedel, na koho sa obrátiť, čo ďalej. Prišiel však anjel strážny v&nbsp;podobe jeho spolužiaka, ktorý mu povedal, že prvýkrát v&nbsp;histórii Vysokej školy múzických umení budú otvárať muzikálové herectvo a&nbsp;či to Fero neskúsi. Skúsil. „Tak sme išli. Jeho nevzali a&nbsp;mňa prijali na prvýkrát, skončil som na prvom mieste. Tri dni som bol sám v&nbsp;Bratislave, pre mňa v&nbsp;obrovskom meste. Býval som na ubytovni, opakoval si texty a&nbsp;bál som sa, aby som vôbec trafil do školy. Keď som v&nbsp;Prešove prestupoval do Šarišských Michalian, povedal som si, všade dobre, v&nbsp;Šarišských Michaľanoch najlepšie.“

Život v&nbsp;Bratislave nebol pre študenta vôbec jednoduchý a&nbsp;bol druhou školou popri tej vysokej. „To, že som sa dostal na VŠMU, bol môj veľký úspech. Išiel som tam s&nbsp;malou dušičkou. Vôbec som si nevedel predstaviť, že budem študovať na vysokej škole, či to zvládnem, či nebudú mať veľké nároky... Hlavne to bola pre mňa obrovská škola samostatnosti, pretože na oboch stredných školách som mal ako „štátne dieťa“ všetko zabezpečené detským domovom – ubytovanie, stravu, zaplatený internát, zaplatené pomôcky, vreckové... Mal som všetko, čo som potreboval. Prvý rok v&nbsp;Bratislave mi ešte detský domov posielal finančné prostriedky, ale od druhého ročníka som sa o&nbsp;seba musel starať sám. Bola obrovská skúsenosť naučiť sa pracovať s&nbsp;peniazmi, hospodáriť. Musel som si na seba zarobiť. Mal som šťastie, už v&nbsp;prvom ročníku ma obsadzovali do hier v&nbsp;divadlách ako Aréna, Bibiana, medzinárodné divadlo Meteorit, divadlo L + S, divadlo Bolka Polívku, pražské divadlo Archa. Zahral som si s&nbsp;vynikajúcimi hercami, ktorých som považoval za svojich hereckých idolov a&nbsp;neskutočne som ich ako študent obdivoval, ako Robo Roth, Ľubo Kostelný, Milan Lasica, Bolek Polívka. Dostával som aj epizódne postavy v&nbsp;seriáloch, a&nbsp;tak som mal príjem.“

František Balog nastúpil do ročníka profesorov Ingrid Timkovej a&nbsp;Vladimíra Strniska. „Škola bola náročná, nie všetci postúpili do druhého ročníka. Povedal som si, že ak postúpim, tak som frajer. A&nbsp;postúpil som. Bolo to moje najlepšie obdobie, zoznámil som sa s&nbsp;divadelným svetom, režisérmi, hercami... Po štátniciach sa na mňa zas usmialo šťastie. Prišla ponuka hosťovať v&nbsp;Štátnom divadle v&nbsp;Košiciach v&nbsp;rozprávke Štyria škriatkovia a&nbsp;víla, kam ma pozval profesor Janko Uličiansky, ktorý ju režíroval. Bol som veľmi rád, že som zas po štyroch rokoch na východe a&nbsp;ešte k&nbsp;tomu v&nbsp;Štátnom divadle v&nbsp;Košiciach. Hneď po „škriatkoch“ ma môj spolužiak režisér Anton Korenči obsadil v&nbsp;komédii Fernanda Arrabala Trojkolka na Malej scéne Štátneho divadla. Bol to pre mňa dobrý štart a&nbsp;to aj rozhodlo, že mi ponúkli angažmán tu v&nbsp;divadle. Neváhal som ani minútu. Hneď som prikývol, zrušil som všetky ,hosťovačky‘ v&nbsp;Bratislave, ponechal som si len jednu – v&nbsp;divadle L + S&nbsp;v&nbsp;hre Mínus dvaja s&nbsp;Milanom Lasicom a&nbsp;Bolkom Polívkom, kde som hral ešte tri roky, čo bola úžasná škola. A&nbsp;som tu už jedenásť rokov.“

Akoby mu nestačilo, v&nbsp;roku 2016 založil s&nbsp;kolegami zo Štátneho divadla Tomášom Dirom a&nbsp;Andrejom Palkom divadlo Actor Košice. „Naše divadlo funguje z&nbsp;jednej polovice ako ochotnícke, z&nbsp;druhej ako profesionálne s&nbsp;15-členným súborom. Spolupracujeme aj so Štátnym divadlom, s&nbsp;hrou Mastný hrniec sme hosťovali na festivale európskych divadiel. S&nbsp;profesionálnou časťou nášho divadle sme pripravili Dobšinského rozprávky a&nbsp;medzitým vznikla moja autorská monodráma Róm z&nbsp;perinky, alebo Enter the Majority. Momentálne ju, samozrejme, nemôžem hrať naživo, tak som sa rozhodol, že ju zahrám online zo svojej obývačky. Fungovalo to super, pozeralo to dosť ľudí a&nbsp;vyžiadali si aj reprízy, takže v&nbsp;online divadle budem pokračovať. V&nbsp;repertoári máme aj monodrámu Amália dýcha zhlboka s&nbsp;Dianou Semanovou. S&nbsp;touto herečkou chystáme aj ďalšie predstavenie – Helverovu noc Ingmara Villqista v&nbsp;réžii Janka Luterána. Uvedieme aj slávnu komédiu českého autora Jaroslava Vostrého Tri v&nbsp;tom, Stroskotancov poľského autora Slawomira Mrozka a&nbsp;autorskú rozprávku Andreja Palka Adamsovci športovci, napísanú na motívy slávnej rodiny Adamsovcov. Chystám aj pokračovanie svojej monodrámy Róm z&nbsp;perinky alebo Enter the Majority 2, ktorej premiéru uvediem online z&nbsp;domu niekedy v&nbsp;júni.“

Minulý rok stihol Fero Balog okrem účinkovania v&nbsp;Štátnom divadle, vo svojom divadle a&nbsp;divadle Kontra v&nbsp;Spišskej Novej Vsi natočiť dva filmy a&nbsp;tretí, v&nbsp;ktorom hrá, sa pripravuje. „Vo Viedni sme točili film Alexandry Makarovej Rozbi moje srdce, v&nbsp;ktorom hrám jednu z&nbsp;hlavných postáv, čo bola pre mňa výborná príležitosť. Tento film získal vo svete veľmi veľa cien – v&nbsp;Las Vegas, Indii, Taliansku, Anglicku, Španielsku, vo Francúzsku, v&nbsp;Tokiu... Získal ceny za najlepší film, kameru, hudbu, réžiu, uvedený bol aj na Art Film festivale v&nbsp;Košiciach. Do kín sa dostal už aj nový slovenský horor Šepoty, v&nbsp;ktorom hrám. A&nbsp;do tretice sa chystá filmová adaptácia románu Jozefa Cígera-Hronského Jozef Mak. Režírovať bude Ondrej Šulaj, ktorý režíroval filmy ako Pavilón šeliem, Všetko, čo mám rád, Záhrada, Sokoliar Tomáš, Muzika, Agáva...“