Vladimír Kampf

Viki študovala tlmočníctvo a&nbsp;prekladateľstvo. Prvý fotoaparát sa jej dostal do rúk, až keď mala 22 rokov. Od začiatku fotenie vnímala ako hru. „Nadchla ma čierna mačka so žltými očami, vykúkajúca spoza žltého závesu na balkóne žltého domu, bicykel, z&nbsp;ktorého zostal len zámok a&nbsp;zadné koleso... Neskôr som stretla svojho dlhoročného partnera, ktorý amatérsky fotografoval,“ spomína. Stala sa preňho modelkou, no pri pohľade na svoje portréty a&nbsp;akty zistila, že má inú predstavu.

To ju priviedlo k&nbsp;hľadaniu vlastnej cesty. „Tajne som sa odfotila, vytvorila si prezývku na fotoportáli a&nbsp;pridala prvú fotku. Najskôr mačku, až potom seba. Reakcie boli pozitívne. Od začiatku som fotila najmä autoportréty, aj keď identita zostávala skrytá,“ spomína na prvé fotografie, ktoré zverejnila. „Pre mnoho ľudí sa akt automaticky spája s&nbsp;erotikou. Ja si myslím, že moje fotografie nie sú erotické. Neoblečenosť u&nbsp;mňa obvykle hrá inú rolu. Väčšina ľudí to cíti. Treba na to mať určitú úroveň emočnej inteligencie,“ dodáva.

Pred koronou Viki odletela za svojím priateľom na grécky ostrov Kréta a&nbsp;pre zrušené lety tam uviazla. V&nbsp;drsnom prostredí vznikli nové originálne fotografie. „Koncom februára ešte nikto netušil, čo všetko sa udeje. Možno som situáciu nebrala dostatočne vážne... Priletela som 26. februára, mala som tu zostať vyše mesiaca. Taká dlhá tvorivá dovolenka. Môj priateľ na Kréte žije a&nbsp;ja som sem prišla na ten čas fotiť. Z&nbsp;pôvodných 34 dní bolo po zrušení môjho spiatočného letu zrazu viac. Hovorila som si, že tu budem&nbsp;trochu dlhšie, a&nbsp;že sa nemám na čo sťažovať. Kúpila som si ďalšiu letenku a&nbsp;aj tú mi zrušili.

Nemala som pocit, že by som si mala vybavovať vládny špeciál a&nbsp;čím skôr letieť domov. Nebola to pre mňa krízová situácia. Našťastie tu nie som sama a&nbsp;mám dobré zázemie. Z&nbsp;jedného mesiaca sú zrazu štyri. Zatiaľ. Najbližšiu letenku mám na začiatok júla. V&nbsp;tom čase by sa odtiaľto už malo lietať priamo do Viedne. Dúfam, že to tak bude, pretože to tu pre mňa začína byť náročné. Som skromná, ale takmer štyri mesiace som nič nezarobila. Život na kontinente ide ďalej a&nbsp;tu čas plynie veľmi pomaly.“

Umelecké fotografie tlačí na archívne papiere a&nbsp;signuje. To teraz nedokáže, pretože na ostrove nemá prístup k&nbsp;archívu ani kvalitného tlačiara. „Prišla som sem v&nbsp;zime, takže mám so sebou najmä oblečenie do chladnejšieho počasia. Na Kréte už sú teploty vyše 30 stupňov Celzia a&nbsp;ja chodím stále v&nbsp;zimných topánkach. V&nbsp;tejto situácii som zistila, že sa dá veľmi dobre prežiť aj s&nbsp;málom.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Viki v&nbsp;súčasnosti žije v&nbsp;pastierskom dome v&nbsp;najmenej zaľudnenej oblasti Sfakia na juhozápade ostrova, známej hlbokými roklinami. Žije 200 metrov nad morom v&nbsp;takmer neobývanej dedinke. „Pastieri sa presunuli dole k&nbsp;moru. Usadili sa na brehoch dvoch malých zálivov, kde ich čiastočne živí turizmus. Ovce a&nbsp;kozy nechali v&nbsp;kopcoch. Sem hore chodia spracovávať mlieko. Bývam v&nbsp;jednom z&nbsp;domov, ktorý má pol metra hrubé kamenné steny a&nbsp;stojí tu už približne 250 rokov.“

Na tomto krásnom mieste slovenská fotografka uvažuje nad životom. „Ešte som nemala na tvári rúško. Len o&nbsp;tom čítam. Zažila som tu stres z&nbsp;koronavírusu, ktorý sa na ostrove objavil, no našťastie to rýchlo prešlo. Miestni boli v&nbsp;napätí a&nbsp;od cudzincov si držali odstup. Tu sa akoby zastavil čas, takže aj klebety sa tu šíria veľmi rýchlo a&nbsp;ľudia im veria. Som tu ako v&nbsp;zlatej klietke. Mám všetko, hory, more, nádherné miesta na fotenie, veľkú slobodu, ale nemôžem odtiaľto odísť.“ Z&nbsp;Kréty by sa na Slovensko teraz dalo dostať aj po vode a&nbsp;po súši. Viki však nepovažuje za dobrý nápad vystavovať sa riziku na trajektoch či v&nbsp;autobusoch a&nbsp;vo vlakoch.

„Som introvertka. Na Slovensku trávim najmä v&nbsp;zime veľa času doma, kde mám ateliér, a&nbsp;pokiaľ to nevyžadujú komerčné zákazky, von vychádzam dosť sporadicky. Takže pocit, že som odrezaná od sveta, nie je pre mňa cudzí. Je to pekný paradox, že v&nbsp;čase, keď boli všetci zatvorení doma, som ja trávila väčšinu času v&nbsp;prírode. Dokonca som bola nútená byť vonku, pretože tam bolo teplejšie. V&nbsp;kamennom dome sa kúri iba večer v&nbsp;malej piecke. Lepšie je na slnku. Môj priateľ tu žije jednoduchým životom. Má šťastie, že sa nemusí starať o&nbsp;živobytie. Teraz si aj ja dokážem predstaviť, že by som žila na samote, ale potrebujem pracovať.“

Kréta bola vyľudnená. Aj to bola pre Viki výhoda. „Roklina, ktorá je miestami hlboká vyše 130 metrov, je pre turistov veľké lákadlo. Dovolila som si fotiť akty na miestach, kde by som to počas sezóny nerobila. Priateľ ma ubezpečil, že v&nbsp;tejto situácii tu nie je šanca teraz stretnúť živého človeka. Samozrejme, keď som sa raz fotila na strmých rebríkoch, krátko nato sme živého človeka stretli. Bola som veľmi rada, že ma nevidel. Musel to byť niekto z&nbsp;miestnych. Vytvoriť fotografiu pre&nbsp;mňa nebýva jednoduché. Musím si rozložiť statív, nastaviť fotoaparát, spustiť samospúšť a&nbsp;nakomponovať sa do záberu. Nie je to len malá chvíľka, a&nbsp;to hovoríme iba o&nbsp;technickej stránke veci.“

Kréťania sú najmä v&nbsp;tejto horskej oblasti konzervatívni. Asi by jej umenie nepochopili. „Je tu veľmi drsné prostredie. Všetky rastliny majú ostne, aby odradili hladný dobytok. Kamene sú väčšinou tiež ostré a&nbsp;keď svieti slnko, pália. Presúvam sa s&nbsp;ťažkým statívom naložená technikou. V&nbsp;strmých kopcoch je napriek všetkému nádherne. Z&nbsp;jednej strany vidím more a&nbsp;z&nbsp;druhej zasnežené vrcholce hôr vo výške 1&nbsp;500 metrov nad morom. Všade je veľké stúpanie alebo klesanie.“

Pastieri na Kréte sledujú svoje stáda a&nbsp;všetci majú ďalekohľady. „Každý, koho stretnem, ním niečo sleduje. Stalo sa mi, že keď som si našla úžasné miesto na fotenie, tak som si nebola istá, či ma niekto nepozoruje. Jedna fotografia vzniká aj hodinu, niekedy dve. Trvá to, všetko treba vymyslieť, nastaviť techniku a&nbsp;zakomponovať tam seba. Priateľ mi spočiatku robil spoločnosť, ale to človeka prestane baviť, keď je hodinu pri niekom, kto niečo tvorí. Po čase to môže byť nuda, aj napriek tomu, že tam behám nahá. Na fotografovanie už chodím sama a&nbsp;vždy si dávam pozor, aby ma nikto nevidel. Pastieri v&nbsp;tejto oblasti sú najmä v&nbsp;starších generáciách ortodoxní gréckokatolíci. Asi ťažko by pochopili, že sa zrazu objavím nahá niekde v&nbsp;krajine. Nechcem nikoho pohoršiť. Keby som sa fotila pri mori, bolo by to asi iné, i&nbsp;keď tabuľa s&nbsp;nápisom No nudism a&nbsp;s&nbsp;názorne nakresleným vrchným aj spodným dielom plaviek tu nie je nič výnimočné. Preto pri fotografovaní neustále sledujem terén a&nbsp;dávam si pozor na ďalekohľady.“

Našťastie si našla miesta, na ktorých môže byť úplne sama. Priateľ si z&nbsp;toho, že by Viki niekto videl pri fotení, ťažkú hlavu nerobí. Vraj to je v&nbsp;miestnych kopcoch niečo také nepravdepodobné, že by sa o&nbsp;tom náhodný divák radšej nikomu nezdôveril. „To by si o&nbsp;ňom všetci mysleli, že sa zbláznil. To predsa nemôže byť pravda, že by sa nejaká žena vyzliekla donaha a&nbsp;hodinu skákala zo stromu na zem a&nbsp;potom znova hore a&nbsp;dolu,“ smeje sa.

„Jedným záberom sa moje fotenie nekončí. Dobrú fotku málokedy spravím na prvý pokus. Potrebujem, aby mi sedeli línie, čo nie je jednoduché, keď sa nevidím.“ upozorňuje. Viki si na Kréte našiel dedinský pes, ktorého majiteľka sa odsťahovala do mesta. Keď odchádza na výlet, pridáva sa k&nbsp;nej. „Okrem toho sa k&nbsp;nám chodí kŕmiť minimálne 10 mačiek.“ Pre Viki je fotografovanie prvoradé, začínala v&nbsp;malom byte. Niekoľko rokov si s&nbsp;tým vystačila.

„Časom som zistila, že by som mohla fotografovať aj vonku. Tu som v&nbsp;obrovskom priestore. Je tu veľmi veľa podnetných miest. Nemôžem mať zo všetkých fotky, pretože obrovské možnosti vyčerpávajú. Je to náročné najmä fyzicky.“ Viki má z&nbsp;predĺženého pobytu na Kréte úžasný pocit šťastia, napriek tomu, že nad ňou krúžia supy.

„Keď si unavená na chvíľu sadnem, často sa zlietnu nado mnou a&nbsp;sledujú, či ešte dýcham. Je ich tu veľa. Starajú sa o&nbsp;uhynuté tvory. Ich hostina vyzerá strašidelne a&nbsp;ešte hrozivejšie znie. Spolu s&nbsp;drsnou krajinou je to tu jedinečné. Na jar tu kvitla rastlina, ktorá smrdela ako hnijúce mäso. Obrovských fialových kvetov tu bolo veľmi veľa a&nbsp;v&nbsp;ich blízkosti sa takmer nedalo existovať. No je tu nádherne. Bojím sa, že keď sa vrátim do Bratislavy, tak zistím, že to tam nie je pre mňa, že mi bude chýbať príroda. Doma mám síce komfortné bývanie, ale mesto môže byť väzenie. Ak sa mi podarí odletieť začiatkom júla, budem tu celkovo 129 dní. Kamaráti zo Slovenska sa mi smejú, že som ako Robinson.“

Nahá uprostred divočiny: Korona uväznila fotografku v zlatej klietke

Výber pre vás

Nahá uprostred divočiny: Korona uväznila fotografku v zlatej klietke

Súvisiace články

Požičaný kapitán: Slovenský moreplavec sa pre koronu musel vrátiť z výletu na Martinik po mori

MIEROVÉ LISTY Košičanky mieria k politikom z celého sveta: Nevynechala ani teroristov

Najprv sa naučte milovať svoje tučné telo: Radí cestovateľ, ktorý schudol 50 kíl

Výber pre vás