Vladimír Kampf

Róbert Márkus (30) sa narodil v&nbsp;Komárne. Keď sa po jednej celej dekáde vrátil cez polovicu sveta z&nbsp;Mexika domov, cestoval už k&nbsp;rodičom do Marcelovej, kam sa pred tromi rokmi presťahovali. Všetko sa však začalo, keď bol Róbert malý. Jeho otec ho dotlačil k&nbsp;husliam. Chcel, aby syn vyskúšal to, čo sa jemu nepodarilo. „Nedal si vziať sen, že jeho syn bude študovať hudbu. Zapísal ma na hudobnú. Ani trochu sa mi do toho nechcelo. Bolo to o&nbsp;cvičení a&nbsp;zaberalo to veľa voľného času. Presvedčil ma, že keď sa mi to nebude páčiť, tak to môžem nechať tak. Po prvom roku som nechcel skončiť. Otec povedal, že keď som už teda začal, tak musím aj skončiť. A&nbsp;bolo,“ spomína.

Hru na husliach študoval napriek tomu, že v&nbsp;tom čase a&nbsp;v&nbsp;jeho veku nebol tento nástroj príliš populárny. Lepšie bolo behať po okolí alebo športovať. S&nbsp;husľami bol totiž „slušný chlapec“. „Hanbil som sa chodiť s&nbsp;puzdrom po meste a&nbsp;stretnúť kamarátov. Nechápali by, čo to mám. Mňa na husliach nadchlo, ako sa prostredníctvom hry dajú vyjadriť vnútorné pocity. Začal som hudbu chápať a&nbsp;cítiť v&nbsp;nej emócie.“ Ako 13-ročný bol na koncerte v&nbsp;Komárne, kde zažil ďalší silný podnet. „S&nbsp;orchestrom hrali dve mladé baby na husliach. To sa mi veľmi páčilo. Baby s&nbsp;husľami dobre vyzerali. Preto som sa rozhodol, že pôjdem na prijímacie skúšky na konzervatórium do Bratislavy. Podarilo sa.“

V&nbsp;poslednom ročníku na konzervatóriu sa zoznámil s&nbsp;bratislavskou kapelou Sin Fronteras, ktorá hrá mexickú hudbu mariachi. „Mal som v&nbsp;škole spolužiakov, ktorí s&nbsp;nimi hrali na trúbkach. Každý rok cestovali do Mexika na festival v&nbsp;Guadalajare. Pridal som sa k&nbsp;nim. Vrátili sme sa po dvoch týždňoch a&nbsp;ja som vedel, že musím ísť čím skôr späť. Skončil som školu a&nbsp;pár dní po maturite som odletel do Mexika,“ spomína. Srdce mu totiž veľmi pišťalo za láskou. Do života mu po babách s&nbsp;husličkami vstúpila ďalšia osudová žena.

„Jednou z&nbsp;mexických krások, ktoré patria k&nbsp;hudbe mariachi, bola na festivale aj modelka Marisol, do ktorej som sa zamiloval. Sľúbil som jej, že sa po ňu o&nbsp;pol roka vrátim. Okrem nej sa mi zapáčila celá krajina a&nbsp;kultúra. Prišiel som domov a&nbsp;povedal rodičom, že sa o&nbsp;šesť mesiacov chystám opäť do Mexika. Povedali mi, že v&nbsp;tom ma nebudú podporovať, že si mám na letenku zarobiť sám a&nbsp;vyriešiť si to. Samozrejme, že nechceli, aby ich zamilovaný sopliak niekam cestoval.“ Na letenku si teda zarobil v&nbsp;globálnej sieti rýchleho občerstvenia. Odletel vo februári 2011, z&nbsp;čoho boli spočiatku rodičia smutní. Navyše po španielsky nevedel ani ceknúť a&nbsp;sám netušil, kam ide a&nbsp;čo tam bude robiť. „Našťastie, otec a&nbsp;mama ocenili, že som na cestu zarobil sám. Teraz sú radi, že ma majú chvíľu doma. Ale keď to bude možné, znova odletím.“

Príbeh oddanej lásky sa však nekonal. Marisol ho v&nbsp;Guadalajare nečakala. „Predtým sme si veľa písali. Samozrejme, nerozumeli sme si, tak sme používali prekladač. Žiaľ, nerozumeli sme si ani s&nbsp;ním. Dva mesiace pred mojím príchodom už mala iného priateľa. Hoci mi to dolámalo srdce a&nbsp;bol som nešťastný, nevzdal som sa. Mal som plán. Do Mexika som nešiel iba pre ňu. Neviem, či sa vám to niekedy stalo, ale prišiel som do tej krajiny a&nbsp;vedel som, že tam chcem žiť,“ spomína.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bolo mu jedno, ako začne. Prišiel s&nbsp;300 eurami, čo na ktovieaké prežitie nie je. Je to tak na pár skromných dní. „Našťastie, v&nbsp;čase, keď som tam bol s&nbsp;kapelou, zoznámil som sa s&nbsp;recepčným Ceciliom, ktorý mi ponúkol, že keby sa niečo dialo, mám mu napísať. Pár týždňov po tom, ako som prišiel, sa rozviedol. Bol v&nbsp;podobnej nešťastnej situácii. Pozval ma k&nbsp;sebe domov, aj keď vtedy už ani on domov nemal. Zohnal nejaký prenájom ďaleko mimo centra. Ponúkol mi, že v&nbsp;ňom môžem zostať s&nbsp;ním, koľko budem potrebovať.“

Aj so Ceciliom mal však Róbert komunikačný problém. Nerozumeli si, až kým sa Róbert nezačal učiť španielčinu. „Mal som síce obavy, ale šiel som do toho. Kamaráti doma na Slovensku ma upozorňovali, že ma v&nbsp;Mexiku pri troche neopatrnosti môžu rozobrať na orgány. Mal som obrovskú chuť niečo urobiť,“ hovorí odhodlane. V&nbsp;Mexiku spočiatku pozoroval ľudí, ktorí sedeli na ulici. Chudobní aj bezdomovci sa neustále usmievali a&nbsp;jedli nejaké jednoduché pochúťky. Nerobili nič. To bol pre Róberta úplne iný svet ako ten náš. „Plánoval som zostať len šesť mesiacov. Aj letenku som mal kúpenú. Keď som videl tých usmiatych ľudí, vedel som, že to zvládnem aj ja. Môj najhorší scenár bol teda sedieť na ulici a&nbsp;usmievať sa, čo nebolo zlé.“

No ani po pol roku sa domov nevrátil. „Cecilio pracoval a&nbsp;ja som sedával v&nbsp;meste. Snažil som sa rozprávať s&nbsp;prísediacimi. Denne som si napísal asi desať slovíčok a&nbsp;z&nbsp;nich skladal vety. Spočiatku som nič nechápal, ale postupne to prichádzalo. Ulica ma naučila rozprávať. Do Mexika som prišiel s&nbsp;pätnástimi kilogramami batožiny a&nbsp;husličkami. Tie mi dvakrát ukradli,“ smeje sa.

Jedny husle ukradli Róbertovi dokonca dva razy. Prvý raz mu ich vzali zlodeji na motorke. Jeden z nich zosadol, vybral nožík, Róbert uskočil, husle mu padli, zlodej ich schmatol, sadol za komplica na motorku a už ich nebolo. Okradnutý aj zauvažoval, že by niečo skúsil podniknúť, ale vodič zlodejského dua si strkal ruku do bundy, akoby chcel vytiahnuť pištoľ. Róbert radšej neriskoval a díval sa, ako odchádza jeho poklad. Prišiel o to najvzácnejšie, čo mal. Sadol si, zapálil cigaretu a pozeral sa, ako odchádzajú. Dostať ich naspäť mu pomohli kolegovia. Upozornili ho, že ich môže ísť kúpiť do záložne. Nové stáli vyše 1 500 eur, kúpil si ich približne za 20 eur. Druhý raz a naposledy mu ich ukradli po tom, ako ich na chvíľu omylom nechal v kufri auta na parkovisku pri kine.

Ukradnutý nástroj

Z&nbsp;bezdomovca sa postupne stal profesor na hudobnej univerzite v&nbsp;Guadalajare. „Denne som dlho cestoval do centra viacerými spojmi tam a&nbsp;naspäť. To bola spočiatku moja jediná zábava. Jedného krásneho dňa okolo mňa prechádzal violončelista s&nbsp;nástrojom v&nbsp;puzdre. Ledva sme sa dorozumeli. Pýtal som sa, kde nájdem nejakých muzikantov. Nejako mi vysvetlil, že zajtra sa stretneme a&nbsp;vezme ma do hudobnej školy, kde učia dvaja ruskí emigranti. Na druhý deň mi predstavil starších pánov, ktorí len fajčili a&nbsp;mudrovali. Zavolali ma do orchestra, aby ma vyskúšali.“

Po čase prešiel konkurzom a&nbsp;napokon s&nbsp;nimi pracoval až do konca minulého roka. „Po nešťastnom príbehu s&nbsp;Marisol som sa konečne dostal tam, kde som chcel byť. Mal som prácu. Ani na chvíľu mi nenapadlo, že by som ušiel domov. Aj keby sa so mnou niečo stalo, neprekážalo by mi to. Žiadnu negatívnu energiu som necítil. Čas som trávil v&nbsp;centre mesta, kde sa zdržuje ten najväčší výkvet. Pre Európana to nie je najbezpečnejší priestor. Ja som sa medzi tých najjednoduchších ľudí včlenil,“ vysvetľuje Róbert. Po čase prišiel lepší život. Hral v&nbsp;orchestri, vypomáhal vo filharmónii, nahrával, učil na škole deti aj dospelých.

„Približne pred tromi rokmi som sa v&nbsp;Guadalajare začal venovať modelingu. Robil som pre rôzne značky. Pre Mexičanov mám exotický vzhľad. Takých tam veľa nie je. Obliekam si rôzne šaty a&nbsp;idem sa prejsť po móle alebo na fotografovanie. Teraz som trochu pribral, lebo mama dobre varí,“ hovorí spokojne so širokým úsmevom.

Ani to však nie je všetko, Róbert si vzal do hlavy ďalší cieľ. Po účinkovaní v&nbsp;reklamách ho zaujalo herectvo. „Povedali mi, že keď ho chcem študovať, musím odísť do hlavného mesta Mexika, kde sídlia veľké produkčné spoločnosti, ktoré nakrúcajú úspešné telenovely. Tak som sa zbalil a&nbsp;koncom novembra minulého roka som sa presťahoval. Našťastie, som sám. Prišiel ďalší kľúčový moment v&nbsp;mojom živote. Študujem za seriálového herca.“ Z&nbsp;Mexika odišiel na začiatku pandémie koronavírusu, len aby si po desiatich rokoch obnovil pas. Mexické občianstvo nemá. „Už som doma vyše troch mesiacov. S&nbsp;takým dlhým časom som nerátal. Všetky moje plány teraz spia, ale ani na Slovensku sa nenudím. Bývalí spolužiaci ma pozývajú zahrať si s&nbsp;nimi.“

Pred odchodom na Slovensko, takmer po desiatich rokoch stretol Marisol znova. „Chcela sa so mnou stretnúť už skôr, ale nejako ma už nezaujímala. Sadli sme si a&nbsp;rozprávali sa. Už som vedel aj po španielsky, takže sme mali jasno. Priniesla mi list, ktorý som si mal pôvodne otvoriť až doma. Ale pri káve sa odhodlala povedať mi, čo je v&nbsp;ňom. Veľmi sa mi ospravedlňovala. Bolo jej všetko veľmi ľúto. Povedala, že som pre ňu jedinečný a&nbsp;že ľutuje, ako prepásla jedinečnú šancu byť so mnou a&nbsp;že ma nechala od seba odísť.

Rozprávala mi to so slzami v&nbsp;očiach a&nbsp;mne to bolo trápne, pretože ani čašník nechápal, čo sa medzi nami deje. Povedala, aká je na mňa hrdá, čo som za tie roky dosiahol úplne sám. Vtedy som si uvedomil, že v&nbsp;živote máme ľudí, ktorí nám vojdú do cesty a&nbsp;posunú nás. Povedal som jej, aby sa necítila zle, že som rád, že som ju stretol a&nbsp;že pre mňa bola obrovská motivácia a&nbsp;inšpirácia. Bez nej by som asi do Mexika neprišiel. Aj keď mi to s&nbsp;ňou nevyšlo, otvorila mi dvere.“

Mladý huslista z Komárna odletel za chimérou lásky: V Mexiku prerazil na móle i v telenovelách

Výber pre vás

Mladý huslista z Komárna odletel za chimérou lásky: V Mexiku prerazil na móle i v telenovelách

Súvisiace články

Takmer sa zadusila: Liek na cystickú fibrózu mladej maliarke zachráni život

Revolučné osudové zmeny: O mladíkovi, ktorý visel Biľakovi na plote

Útek z pochodu smrti: Dievčenské roky prežila EDITA GROSMANOVÁ (†96) v tieni plynovej komory

Výber pre vás