Vladimír Kampf

Do telefónu mi vysvetľoval, že on je ten, koho som počas Nežnej revolúcie odfotografoval, ako visí na plote okolo vilky Vasila Biľaka. Vraj moju fotku našiel kdesi v&nbsp;publikácii Ústavu pamäti národa a&nbsp;prijal by ju na pamiatku do súkromného archívu, pretože som bol jediný, kto počas tejto akcie fotil. „Bývalý spolužiak mi poslal fotokópiu stránky z&nbsp;knihy. Pýtal sa ma, či som to na obrázku ja. Vedel, že som v&nbsp;tom čase bol aktívny v&nbsp;študentskom hnutí. Našiel som si knihu a&nbsp;následne aj kontakt na autora fotky. Po tridsiatich rokoch som sa dostal k&nbsp;fotografiám, o&nbsp;ktorých som ani netušil, že existujú. Bol to pre mňa príjemný návrat do čias revolučnej mladosti,“ usmieva sa muž z&nbsp;fotografie.

Bol to šok. „Zaujímali sme sa o&nbsp;celospoločenské dianie, spolupracovali sme na prvých porevolučných zmenách na univerzite, v&nbsp;školstve i&nbsp;v&nbsp;politickom živote... Kdesi v&nbsp;novinách sme zaregistrovali, že ešte mesiac po revolúcii býva súdruh Biľak stále vo svojej honosnej vile v&nbsp;lepšej bratislavskej štvrti. Uvedomili sme si, že politickí väzni, ktorí v&nbsp;50. a&nbsp;60. rokoch minulého storočia trpeli v&nbsp;lágroch, mučili ich, prenasledovali a&nbsp;väznili, prežívajú s&nbsp;minimálnymi dôchodkami niekde v&nbsp;skromných bytíkoch. Človek na významnej pozícii, ktorý ovplyvňoval ich životy a&nbsp;v&nbsp;komunistickej hierarchii stúpal v&nbsp;čase, keď sa robili najväčšie perzekúcie, si spokojne žil vo vile.“

Študenti preto v&nbsp;druhej polovici decembra 1989 zorganizovali pochod k&nbsp;Biľakovi. Stretli sa na vtedajšom Mierovom, dnes Hodžovom námestí pred súčasným Prezidentským palácom. Vybrali sa uličkami až k&nbsp;jeho vile. „Chceli sme, aby nás aspoň videl z&nbsp;okna, aby vedel, že sme tam, že sme na neho nezabudli a&nbsp;že by sa mal aspoň ospravedlniť za pozývací list pre okupantov v&nbsp;roku 1968 a&nbsp;za kopu ďalších vecí. Bolo nás tam niekoľko stoviek. Prišli sme do slabo osvetlenej uličky, kde bol vysoký múr a&nbsp;na ňom plot. Roztiahli sme transparenty, skandovali heslá... Zrazu sa objavil. Vyšiel z&nbsp;tmy do osvetlenej časti. Postava v&nbsp;baloňáku sa zavesila na plot zvnútra záhrady. Jej prvá otázka bola: Čo tu chcete?“ spomína.

Bolo veľké prekvapenie, keď sa objavil a&nbsp;nezostal schovaný. Zdola na neho pokrikovali. Otázky, výčitky, skandované heslá. Biľak na ne reagoval krútením hlavou, že nepočuje a&nbsp;nerozumie, čo tu chcú. Chcelo to moderátora. Milanovi dali „rabaka“, aby sa mohol zavesiť ku komunistickému papalášovi z&nbsp;vonkajšej strany plota. „To by mi veru ešte pár týždňov predtým ani nenapadlo, že budem Biľakovi hľadieť cez jeho plot priamo do očí a&nbsp;niečo mu vyčítať. Najprv som mu však vysvetlil, prečo sme prišli, potom som poprosil ľudí v&nbsp;dave, aby sa vzájomne neprekrikovali a&nbsp;pýtali sa po jednom, že ja to budem súdruhovi Biľakovi tlmočiť. Nemali sme so sebou megafón, vôbec sme nepredpokladali, že príde s&nbsp;nami diskutovať.“

K&nbsp;Milanovi začali z&nbsp;davu prúdiť lístočky, na ktorých boli narýchlo formulované otázky, od tvrdších, radikálnejších, v&nbsp;ktorých bola aj kopa nadávok, cez miernejšie. Všetky boli kritické. Komunistický pohlavár na ne odpovedal po svojom. Niekedy vyhýbavo, niekedy tvrdil, že si na danú záležitosť už nespomína, k&nbsp;niečomu sa aj priznal.

Stretnutie na plote a&nbsp;odvaha postaviť sa pred nespokojný dav bola v&nbsp;tom čase naozaj neočakávaná. Na citlivejšie povahy pôsobil ako starý pánko, ktorému aj možno trochu krivdia. Po tomto kontakte s&nbsp;revolúciou sa už na verejnosti ukazoval len sporadicky a&nbsp;ani s&nbsp;médiami nekomunikoval. Zomrel 6. februára 2014 vo veku 96 rokov. Prvé porevolučné i&nbsp;následné vlády bývalých politických väzňov odškodnili len čiastočne a&nbsp;na majetky či vysoké dôchodky komunistických funkcionárov nesiahli...

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Milan Novotný je rodák zo Spišskej Starej Vsi, mestečka v&nbsp;malebnom severoslovenskom prihraničnom regióne Zamagurie. Do Bratislavy prišiel v&nbsp;roku 1986 študovať na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Nežná revolúcia sa síce oficiálne začala 17. novembra 1989 po tom, ako zmlátili študentov v&nbsp;Prahe, ale v&nbsp;Bratislave bolo dusno a&nbsp;protestne už o&nbsp;deň skôr. Študenti filozofickej a&nbsp;niektorých ďalších fakúlt sa na neohlásenom a&nbsp;nelegálnom verejnom proteste stretli už vo štvrtok 16. novembra 1989.

Po zaspievaní Gaudeamus igitur a&nbsp;vtedajšej federálnej hymny sa účastníci, zo všetkých strán obkolesení vozidlami a&nbsp;príslušníkmi vtedajšej Verejnej bezpečnosti (polície), pohli z&nbsp;vtedajšieho Mierového námestia do podchodu a&nbsp;pochytaní za ruky v&nbsp;živej reťazi prechádzali bratislavskými ulicami. Spočiatku dav nesmelo, neskôr hlučnejšie a&nbsp;hlučnejšie skandoval heslá požadujúce nielen reformu školstva, ale aj slobodu, demokraciu a&nbsp;prepustenie politických väzňov. Ľudia, ktorí prechádzali okolo, neveriacky krútili hlavami, veď dovtedy vyše 20 rokov v&nbsp;bratislavských uliciach nikto protestujúcich vysokoškolákov nevidel.

„Na našej fakulte sa dala dokopy silná generácia študentov z&nbsp;celého Slovenska. Po nástupe Gorbačova sme priamo počas vysokoškolského štúdia sledovali postupný odmäk v&nbsp;Sovietskom zväze a&nbsp;ďalších krajinách. U&nbsp;nás však stále vládlo tvrdé jadro, ktoré nastúpilo po okupačných tankoch v&nbsp;roku 1968. Žiadne reformy sa nediali,“ spomína Novotný. Povestnou kvapkou, ktorou pretiekol pohár študentskej trpezlivosti, bol posledný pokus komunistického režimu na Slovensku o&nbsp;zastrašenie opozície.

V&nbsp;auguste 1989 zatkli členov takzvanej Bratislavskej päťky, ktorí chceli položiť kvety na schody pred budovou univerzity na pamiatku okupantmi zastrelenej študentky Danky Košanovej. „Boli sme rozhorčení, že ešte aj za to ich ide režim súdiť v&nbsp;čase uvoľňovania pomerov všade navôkol... Vedeli sme, že už musíme urobiť niečo verejne.“ Vylepovanie plagátov, rozširovanie letákov či samizdatových časopisov a&nbsp;stretávanie sa v&nbsp;ilegálnych spoločenstvách už nestačilo.

„Z vyučovania sme utekali k Justičnému palácu. Tam sme sa stretávali a demonštrovali za oslobodenie súdených členov takzvanej bratislavskej päťky. Bolo to v čase, keď ešte nikto netušil, ako to napokon dopadne. Spoza záclon justičáku nás fotili. Aj naši spolužiaci fotili, po návrate na fakultu nás však čakali tajní a filmy im z fotoaparátov vybrali. Všetko mali do poslednej chvíle pod kontrolou. Vedeli sme, že už nás majú odfotených a všetko o nás vedia, ale nikto iný o tom, čo sa deje, nevedel. Médiá o všetkom pre režim nepríjemnom mlčali. Museli sme teda ísť do ulíc, vykričať to nahlas.

Demonštráciu sme si naplánovali na štvrtok, vyšli sme tak v ústrety tým, ktorí sa chystali na víkend domov. Netušili sme, čo sa bude diať v piatok v Prahe, tam navyše išlo spočiatku o vopred povolené a organizované, vyše 20-tisícové zhromaždenie pri príležitosti 50. výročia brutálneho zásahu nemeckých okupantov proti pražským študentom v roku 1939. My sme išli do vopred nepovolenej protestnej demonštrácie, kde všetkých približne 250 jej účastníkov bolo možné veľmi ľahko identifikovať na fotografiách i videozáznamoch tajných a následne potrestať... Každý z nás mal, prirodzene, strach, ktorý však musel prekonať už pri príchode na námestie, kde už z diaľky bolo vidieť pristavené autá Verejnej bezpečnosti a vyše 20 uniformovaných príslušníkov.“

Všetci vedeli, že sú na prísne monitorovanej akcii a&nbsp;že ich môžu rovno zbaliť. Predvolať a&nbsp;potrestať študentov papaláši plánovali v pondelok, ale medzitým vstúpila do hry Praha. Piati spolužiaci z&nbsp;fakulty už v&nbsp;sobotu, ako pravdepodobne vôbec prví na Slovensku, písomne odsúdili brutálny zásah v&nbsp;Prahe a&nbsp;celý víkend po izbách najväčšieho internátu v&nbsp;Mlynskej doline šírili svoje posolstvo. Po účasti na štvrtkovom verejnom proteste už nemali čo stratiť.

„Na pondelok ráno sme pripravili vyhlásenie, po zverejnení ktorého sme boli rozhodnutí štrajkovať. Každý z&nbsp;piatich spoluautorov textu prečítal na okennom parapete vstupnej haly budovy univerzity jednu vetu. Keďže sa medzitým v&nbsp;hale i&nbsp;na ulici pred univerzitou zhromaždili stovky študentov, dekan nám sprístupnil aulu.“ Tá za pár minút doslova praskala vo švíkoch. „Žiadali sme vedenie o&nbsp;stanovisko k&nbsp;udalostiam v&nbsp;Prahe. Tí sa vykrúcali, že ešte nemajú pokyny zhora. Po polhodine sme ich preto vyzvali, aby odstúpili. Oni sa zdvihli a&nbsp;opustili svoje čestné miesta v&nbsp;aule. Na tie si sadli zástupcovia účastníkov demonštrácie zo 16. novembra. Tak v&nbsp;pondelok 20. novembra 1989 dopoludnia vznikol prvý vysokoškolský štrajkový výbor na Slovensku,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

Milanovi Novotnému udalosti z&nbsp;roku 1989 výrazne vstúpili do života. „Revolúcie neraz menia životné dráhy svojich účastníkov. U&nbsp;mňa to platí absolútne, tak v&nbsp;práci, ako aj v&nbsp;súkromí. Pôvodne som sa po vysokej škole chcel vrátiť na rodný Spiš. V&nbsp;minulom režime by mi určite ani len nenapadlo usilovať sa o&nbsp;pôsobenie v&nbsp;diplomacii. Po demokratických zmenách v&nbsp;niekdajšej federácii a&nbsp;následnom vzniku samostatného Slovenska sa však pred nami, čerstvými slovenskými absolventmi vysokých škôl, otvorili netušené možnosti.

Dlhé roky pôsobím v&nbsp;rámci ministerstva zahraničia v&nbsp;oblasti kultúrnej diplomacie a&nbsp;je mi veľkou cťou i&nbsp;potešením spolupracovať pri prezentácii jednotlivých oblastí našej, na taký neveľký národ neuveriteľne rozmanitej a&nbsp;nádhernej kultúry v&nbsp;zahraničí. Som šťastný, že sme s&nbsp;mojimi spolužiakmi v&nbsp;roku 1989 skromnou troškou prispeli k&nbsp;tomu, že dnes už v&nbsp;známej budove na bratislavskej Hlbokej ulici nesídli Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, ale rezort diplomacie úspešnej, demokratickej Slovenskej republiky.“

Spomínaný prelomový rok významne zasiahol aj do súkromia Milana Novotného. „V&nbsp;prvom porevolučnom študentskom parlamente som sa zoznámil s&nbsp;o&nbsp;rok mladšou poslucháčkou psychológie Oľgou, s&nbsp;ktorou dodnes žijeme v&nbsp;šťastnom manželstve. Ani už dospelí synovia Matej a&nbsp;Jakub by tu vlastne dnes neboli, nebyť toho osudného stretnutia v&nbsp;prvej študentskej samosprávnej inštitúcii, ktorá bola priamym dôsledkom revolučného pohybu na našej fakulte... Ak by sa teda na mňa v&nbsp;rámci nejakej ankety obrátili s&nbsp;otázkou, ktorý je najdôležitejší rok môjho života, odpoveď by bola úplne jasná. Udalosti roku 1989 totiž obohatili môj život okrem slobody a&nbsp;demokracie aj o&nbsp;prácu, ktorá ma veľmi baví, a&nbsp;o&nbsp;rodinu, ktorú nesmierne milujem,“ dodáva presvedčivo Milan Novotný.

Revolučné osudové zmeny: O mladíkovi, ktorý visel Biľakovi na plote

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Revolučné osudové zmeny: O mladíkovi, ktorý visel Biľakovi na plote

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Hmyz a nuda? Nemožné! Zanietená entomologička objavila na výprave dva nové druhy

MIEROVÉ LISTY Košičanky mieria k politikom z celého sveta: Nevynechala ani teroristov

Čo ma naučila rakovina? Lívia opísala boj a ťažké chvíle, na ktoré ju nikto nepripravil

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás