Peter Ličák

Inak ani nemožno. Príbeh rodáčky z&nbsp;Humenného a&nbsp;jej manžela Ladislava, takisto humenského rodáka, je výnimočný, hoci sa veľmi podobá na osud tisícok židovských dievčat a&nbsp;žien. Jeho najdramatickejšie riadky sa začali písať na peróne popradskej železničnej stanice 25.&nbsp;marca 1942, keď zo Slovenska vypravili prvý transport židovských dievčat do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, ktorý je u&nbsp;nás známy skôr pod názvom Osvienčim.

Medzi tisíckou dievčat v&nbsp;prvom transporte smrti bola aj osemnásťročná Edita Friedmanová, po sobáši Grosmanová, so sestrou Leou. Vlak smrti ich spod Tatier odviezol do najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora, zriadeného v&nbsp;roku 1941 v&nbsp;hornosliezskej dedinke Brzezinka neďaleko poľského mestečka Osvienčim. Fašisti tu z&nbsp;okupovaných európskych krajín deportovali asi 2,5 milióna ľudí, odhaduje sa, že 900-tisíc deportovaných hneď po príjazde zavraždili v&nbsp;plynových komorách. Koncentračný tábor sa stal symbolom holokaustu a&nbsp;genocídy šiestich miliónov európskych Židov, Rómov, homosexuálov a&nbsp;nepriateľov nemeckého národného socializmu.

Edita Friedmanová prežila v tomto pekle, vybudovanom na rozkaz ríšskeho ministra Himmlera, tri roky a tri mesiace, jej sestra Lea táborové útrapy neprežila. Boli to roky so smrťou za pätami. Aj ony boli do koncentračného tábora deportované na základe Židovského kódexu prijatého 9. septembra 1941. Slovenský štát, vyhlásený 14. marca 1939, bol v absolútnom područí Nemecka, rýchlo sa stotožnil s tvrdým zúčtovaním so židovským obyvateľstvom. Niektoré slovenské represívne zákony boli dokonca v mnohých prípadoch prísnejšie než protižidovské norimberské zákony v Nemecku.

V&nbsp;tom čase, na začiatku štyridsiatych rokov, žilo v&nbsp;Humennom čosi viac ako 2&nbsp;500 Židov. „Dnes by sme ich v&nbsp;meste zrátali možno na prstoch dvoch rúk. To, že ich rady sú také zdecimované, preriedené, je výsledkom nacistických perzekúcii počas Slovenského štátu. Ich majetky arizovali, oni sami skončili v&nbsp;koncentračných táboroch, podobne ako sestry Friedmanové. Život väčšiny humenských Židov sa skončil v&nbsp;plynovej komore. Vojnové časy, genocídu a&nbsp;holokaust prežila len hŕstka Židov z&nbsp;nášho mesta a&nbsp;z&nbsp;toho mála ešte ubudlo, keď sa hneď po vojne, po februári 1948 i&nbsp;auguste 1968 niekoľko židovských rodín vysťahovalo do Izraela, USA či do iných končín sveta, kde hľadali lepšiu budúcnosť,“ pootvoril nám dvere do príbehu Edity Grosmanovej, rodenej Friedmanovej, publicista Marián Šimkulič z&nbsp;Humenného. Spolu s&nbsp;manželkou Annou, novinárkou, sa s&nbsp;pani Grosmanovou stretli ikskrát, málokto pozná toľko detailov z&nbsp;jej života ako oni. Vravia, že jej príbeh by sa nevošiel ani do celovečerného filmu, je to život na mnohodielny seriál.

Historik Ján Hlavinka, ktorý sa zaoberal dejinami židovskej komunity v&nbsp;Humennom, uvádza, že v&nbsp;roku 1929 nahlásil Okresný úrad v&nbsp;Humennom Krajinskému úradu v&nbsp;Bratislave, že autonómna ortodoxná židovská náboženská obec má asi tisíc duší. Lenže tento údaj bol dosť nepresný, lebo o&nbsp;rok neskôr sa k&nbsp;izraelitskému vierovyznaniu prihlásilo až 1&nbsp;812 Humenčanov. Židovská komunita bola po rímskokatolíkoch druhou najpočetnejšou v&nbsp;meste pod Vihorlatom. Židia zohrávali v&nbsp;hospodárskom a&nbsp;spoločenskom živote mesta významnú úlohu.

„Ako prezrádzajú archívne dokumenty a&nbsp;kroniky, v&nbsp;medzivojnovom období vlastnili Židia v&nbsp;našom meste 90 percent obchodov, 35 remeselníckych dielní a&nbsp;štyri menšie priemyselné firmy. V&nbsp;meste žili a&nbsp;pôsobili aj štyria lekári, dvaja lekárnici, tucet právnikov, jeden inžinier a&nbsp;viacero učiteľov a&nbsp;úradníkov židovského pôvodu. Svoje miesto v&nbsp;politickom živote mesta mala aj Židovská strana, ktorá vo voľbách získavala viac ako päťsto&nbsp;hlasov, takže Židia mali stabilné zastúpenie aj v&nbsp;humenskom obecnom zastupiteľstve. Historici a&nbsp;etnológovia označujú medzivojnové roky ako obdobie rozkvetu židovskej komunity: v&nbsp;tom čase Židia tvorili značnú časť strednej vrstvy mesta,“ konštatuje publicista Marián Šimkulič.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Patrili k&nbsp;nim aj Friedmanovci, bola to veľká rodina, Edita mala šesť súrodencov, otec živil rodinu z&nbsp;peňazí, ktoré zarobil ako sklenár. Vo svojich spomienkach pri rozhovoroch najčastejšie spomínala staršiu sestru Leu, s&nbsp;ktorou ju deportovali do vyhladzovacieho tábora. „Dostali sme misu a&nbsp;lyžicu na biednu stravu, každý deň sme vstávali o&nbsp;štvrtej ráno, sčítali nás a&nbsp;brali pracovať. Najprv som bola vo väzenskom odeve, neskôr v&nbsp;uniforme po zavraždených sovietskych vojnových zajatcoch. Dva roky som pre tuberkulózu žila v&nbsp;strašných bolestiach, ktoré som skrývala, len aby som sa vyhla plynovej komore, no moja sestra bola na tom ešte horšie. Už nemohla chodiť a&nbsp;vlastne bola v&nbsp;polokóme, keď ju dali do bloku, odkiaľ odchádzali transporty. Chodila som za ňou a&nbsp;ona chúďa už ani nevnímala. Posledný večer, keď som ju videla, bola v&nbsp;absolútnom bezvedomí. Bolo tam dookola množstvo potkanov, tak som sa rozplakala a&nbsp;žiadala som ju, aby sa nehnevala, že ja žijem...“ zaspomínala si pani Grosmanová počas návštevy rodného mesta.

Vo vyhladzovacom tábore ju zasiahla kostná tuberkulóza, ako nám povedala pri poslednej návšteve Popradu. Život jej zachránila slovenská lekárka pani Schwalbová. Na konci vojny prežila aj pochod smrti z&nbsp;Osvienčimu do Varšavy. Staršia sestra Lea, ktorá mala v&nbsp;tom čase dvadsať rokov, útrapy táborového života neprežila. Dostala škvrnitý týfus, ako nevyliečiteľnú ju 4.&nbsp;mája 1942 poslali do plynovej komory. Po vojne Edita vyštudovala biológiu na Karlovej univerzite, v&nbsp;roku 1968 sa s&nbsp;manželom a&nbsp;so synom vysťahovali do Izraela, striedavo žila v&nbsp;tejto krajine a&nbsp;v&nbsp;Kanade. Arizácia a&nbsp;likvidácia židovského majetku boli jedným z&nbsp;hlavných pilierov politiky Slovenského štátu. Prvý arizačný zákon z&nbsp;25.&nbsp;apríla 1940 umožnil likvidovať židovské firmy alebo ich predať „kvalifikovanému kresťanskému uchádzačovi“.

Publicistka Anna Šimkuličová o&nbsp;tomto období temna hovorí: „V&nbsp;Humennom sa prihlásilo o&nbsp;židovské podniky štyridsať záujemcov. Arizovaný bol napríklad veľkoobchod Spiegel Šalamon, bola to výroba a&nbsp;predaj pálených liehových nápojov, ktorý arizoval veliteľ Hlinkovej gardy v&nbsp;Humennom Štefan Golgovský. Arizovaný bol aj obchod so strižným tovarom. Od jesene 1940 boli v&nbsp;bankách zablokované všetky účty Židov, týždenne si z&nbsp;nich mohli vybrať len 150 korún slovenských...“

„Bola som jedna z&nbsp;tých, ktorých medzi prvými deportovali do vyhladzovacieho tábora. Nevedela som, kam idem. Otec sa nevzoprel, keď som dostala oznam, že mám odísť pracovať. Bol to slušný človek, ktorý zdôrazňoval, že zákony treba dodržiavať, aj keď sú zlé. Kto by si dokázal predstaviť, že držím v&nbsp;ruke cestovný lístok do tábora smrti? Aké boli prvé chvíle v&nbsp;koncentráku? Unavené sme si ľahli na slamu a&nbsp;zaspali sme. Transport bol hrozný, bez jedla a&nbsp;vody. Ráno nás zavolali, aby nás spočítali, a&nbsp;tak to potom robili každý deň,“ načrela do spomienok z&nbsp;prvého transportu do Auschwitzu pani Grosmanová.

Na sklonku vojny, 18. januára 1945, vyrazila z&nbsp;Auschwitzu na pochod smrti. Ani tieto spomienky jej čas nevymazal z&nbsp;pamäti. „Keď sme vyrazili na pochod, brodili sme sa po pás v&nbsp;snehu. Tých, ktorí nevládali, fašisti zastrelili. Tak sme sa dostali do malého tábora v&nbsp;Gotthune. Keď nás Nemci začali zhromažďovať na ďalší pochod, s&nbsp;niekoľkými spoluväzenkyňami sme sa ukryli. O&nbsp;dva dni neskôr prišla Červená armáda. Cez rozbombardovanú Varšavu som pešo mierila domov do Humenného. Čakala ma mama a&nbsp;otec, z&nbsp;ďalších príbuzných sa skoro nikto nezachránil. A&nbsp;čakal ma aj môj budúci manžel Ladislav Grosman.“

Pani Hilda Mendlovičová, sestra E.&nbsp;Grosmanovej, opísala, ako sa rodina Friedmanovcov zachránila pred smrťou v&nbsp;plynovej komore. „My sme toľko netrpeli ako Edita. Od roku 1942 do roku 1944 mal otecko výnimku, lebo pracoval pri letisku. V&nbsp;roku 1944 sme však už nemohli zostať doma, preto sme utiekli do hôr, kde sme sa skrývali. Boli sme tam asi šesť mesiacov, od 20. októbra 1944 do 30. apríla 1945. Hoci podmienky boli zlé – veď bola zima, mráz, nemali sme dosť jedla –, predsa sme mali šťastie, že sme to prežili. Pamätám sa, že raz, keď sme sa presúvali na bezpečnejšie miesto, sme sa ocitli presne tam, kde zahynula rodina Laca Grosmana. Bolo ich tam asi dvadsať, z&nbsp;diaľky sme videli tu hrôzu.“

Manžel pani Edity Ladislav Grosman sa zapísal zlatými písmenami do dejín československej kinematografie. Napísal scenár najslávnejšieho diela slovenských filmárov – Obchodu na korze. Hoci film získal Oscara, komunistická moc ho zatracovala, a&nbsp;preto ho na dvadsať rokov zamkli do trezoru. L.&nbsp;Grosman sa publicisticky presadil v&nbsp;druhej polovici šesťdesiatych rokov, zaradil sa do literárneho prúdu, ktorý sa vracal k&nbsp;židovským témam, hlavne k&nbsp;ich ľudskému rozmeru.

„Keď vznikal Obchod na korze, mal som asi jedenásť rokov, takže nemôžem podať presné svedectvo o zrode tohto diela, ktoré urobilo dieru do sveta. Viem, že scenár vychádzal z otcovej poviedky Pasca. Otec nemal skúsenosti s tvorbou filmových scenárov, napriek tomu napísal úžasný scenár s dialógmi ostrými ako britva, s citom pre slabosť, zbabelosť i odvahu človeka, so štýlom a zaujatím, za ktoré by sa nemusel hanbiť Maupassant či Čechov. Spolu s Isaakom Babeľom to boli otcove najväčšie literárne vzory. Po úspechu Obchodu na korze sa otec stal profesionálnym scenáristom v Barrandove,“ vrátil sa v&nbsp;krátkom rozprávaní do detských rokov syn manželov Grosmanovcov George, žijúci v&nbsp;Kanade.

Za scenár oscarového filmu dostal L.&nbsp;Grosman honorár 27-tisíc korún, za čo sa vtedy dala kúpiť Škoda Spartak. „Lenže my sme sa hanbili ísť do pokladnice Barrandova po peniaze. Vraveli sme si – ako sa budeme cítiť, keď pani v&nbsp;pokladnici má plat osemsto korún mesačne?“ spomínala počas návštevy Sabinova E.&nbsp;Grosmanová. Keď do Československa vtrhla „pomoc“ armád Varšavskej zmluvy, manželia Grosmanovci emigrovali so synom do Viedne a&nbsp;neskôr sa usadili v&nbsp;Izraeli. Ladislav Grosman sa stal profesorom literatúry na Bar-Ilanovej univerzite i&nbsp;profesorom scenáristiky na univerzite v&nbsp;Tel Avive. Keď náhle zomrel vo veku 59 rokov na infarkt, pracoval na svojom opus magnum – Adam, syn človeka, ktoré v&nbsp;čase jeho smrti obsahovalo viac ako tisíc strán. Pani Edita prežila manžela navzdory podlomenému zdraviu o&nbsp;39 rokov.

Útek z pochodu smrti: Dievčenské roky prežila EDITA GROSMANOVÁ (†96) v tieni plynovej komory

Peter Ličák

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Útek z pochodu smrti: Dievčenské roky prežila EDITA GROSMANOVÁ (†96) v tieni plynovej komory

Peter Ličák

Súvisiace články

Exotická tanečnica, dvanásťnásobná matka a špiónka: JOSEPHINE BAKEROVÁ ovplyvnila svet žien

Atómové peklo: Bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki ich v priebehu pár sekúnd zrovnali so zemou

Nepotopiteľná Molly: Milionárka riskovala život, aby zachránila chudákov z Titanicu

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás