Lucia Lukušová

Ani Štrbské pleso, ani Tatranská Lomnica a&nbsp;dokonca ani Hrebienok nie sú cieľom, keď sa Erik Ševčík vydá do slovenských veľhôr. Niekdajší inštruktor lyžovania má Tatry v&nbsp;nohách a&nbsp;už aj v&nbsp;oku. Preto vie, že v&nbsp;doline Bieleho plesa nájde skutočný pokoj. A&nbsp;tak tam doslova po troške vodí celý svet.

Scestovaný Tatranec vzbudil záujem aj v Spojenom kráľovstve. Spoločnosť Luxury Travel Guide, vydávajúca medzinárodné turistické katalógy, tam každoročne udeľuje ceny v oblasti turizmu. Aj Erik si pred dvoma rokmi jednu odniesol – získal európske ocenenie pre najlepšiu incomingovú cestovnú kanceláriu na Slovensku, čiže takú, ktorá k nám vodí najviac turistov zo zahraničia.

„Samozrejme, každé ocenenie poteší. Ale nespolieham sa na to. Dôležití sú spokojní klienti,“ vraví skromne podnikateľ, ktorý má v ponuke pre záujemcov najmä adrenalín i dobrodružstvo. To však neznamená, že Číňanov, ktorí s obľubou chodia po pamiatkach UNESCO, nevezme do Levoče, na Spišský hrad či do Dobšinskej ľadovej jaskyne. „Pred viac ako desiatimi rokmi som pracoval pre anglické cestovné kancelárie, ktoré vozili zahraničných návštevníkov k nám.

Vtedy sme cestovali po strednej Európe. Keď som im rozprával, čo všetko by mohli zažiť a vidieť u nás, začali sa o to zaujímať. Popritom som urobil zopár itinerárov pre jednotlivcov a postupne pribúdali ďalší, až som si otvoril vlastnú cestovnú agentúru. Keďže som aktívny, čo sa týka športu, chcel som priniesť i niečo nové. Preto som sa zameral aj na aktívnu dovolenku,“ zalovil v pamäti.

Začiatok bol vraj náročný. Prvé štyri roky s manželkou ledva vyžili z jedného platu. „Najskôr som mal asi sto klientov za sezónu. Ani dnes nejdem po kvantite. Ročne sprevádzam zhruba dvesto ľudí, no vodím ich na miesta, o ktorých mi vypisujú ešte dlho po návrate domov. Napríklad radi spomínajú, ako pre nich kuchár v kroji v kolibe v dedinke Telgárt varil halušky,“ vraví.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Tatry sú jeho „srdcovkou“ so všetkým, čo k nim patrí, ich zákutia chce ukázať komukoľvek, kto prejaví záujem. S Erikom nie je nereálne skoro ráno vstávať a vydať sa pozorovať svište, kamzíky či dokonca medvede. Nezaručí vám na sto percent, že ich stretnete, pretože medvede v Tatrách neprikrmujú, takže sa nezdržiavajú na rovnakom mieste.

„Najskôr som ich chodil pozorovať sám, aby som mal prehľad, aký majú denný režim. Bol to úžasný pocit – prvýkrát vidieť maca na vzdialenosť sto metrov, keď som si uvedomil, že nás nedelí žiaden plot. Dnes už s istotou viem, kde majú brloh, koľko ich tam je. Za tie roky sa možno dvakrát stalo, že sme nestretli ani jedného. Zakaždým aspoň jedného stretneme.

&nbsp;Raz vidíme veľkého samca, ktorý z diaľky pripomína kameň, inokedy ide o medvedicu s malými,“ hovorí s nadšením a pokračuje, že čakanie na veľkú zver je pre turistov niekedy poriadna nuda. Štartuje sa o štvrtej ráno a tri hodiny idú pešo do doliny.

„Medvede sú najaktívnejšie od noci do desiatej ráno. Keď však pol dňa čakáme a nič nevidíme, nálada v skupine klesá. Preto je na mne, aby som ich vždy nejako upútal. Ak si chcú zdriemnuť, môžu, ja som však stále v strehu, aby mi nič neušlo a aby som ich zobudil včas. Ako napríklad 23-ročného Dána, ktorý bol pre čo najlepší záber ochotný utekať s fotoaparátom k zveri čo najbližšie,“ pokračuje v rozprávaní.

Z Erikových skúseností majú o Slovensko najväčší záujem Angličania, ale neraz sprevádzal aj Číňanov, Američanov, Novozélanďanov či Singapurčanov. Dnes sa už dostal na takú úroveň, že nepotrebuje žiadnu reklamu. Chýr o ňom sa šíri cez recenzie na internete.

„Ľuďom je niekedy smiešne, prečo sa ich pýtam, koľko kilometrov sú schopní prejsť. Pre mňa je to však dôležité, aby som vedel odhadnúť, či program, ktorý si vybrali, zvládnu. Ak chce niekto v zime vyskúšať snežnice a vôbec nechodí na turistiku, môže to byť problém.“

Kým Erik Ševčík začal oficiálne šíriť dobré meno rodnej vlasti medzi cudzincami, najskôr išiel na skusy do sveta on sám. Keďže pôsobí, akoby sa s&nbsp;lyžami na nohách už narodil, ostal verný lyžovaniu a&nbsp;snoubordovaniu. Jeho prvou cieľovou destináciou bola Južná Afrika. Ocitol sa neďaleko Dračích vrchov v&nbsp;stredisku Lesotho. „Mal som vtedy 23 rokov. Učil som lyžovať najmä Holanďanov či Angličanov, ktorí tam žili. Kým slovenskí inštruktori majú na starosti jedného či dvoch klientov naraz, tam sme ich mali aj šestnásť.

Keď sa rozliezli po kopci, mal som čo robiť, aby som ich ustrážil,“ smeje sa vyštudovaný strojár. Hoci domov sa nevrátil s&nbsp;našetrenými peniazmi, na Afriku spomína veľmi rád. Čo zarobil, to na africkom kontinente minul na cestovanie. „Odchádzal som plný zážitkov a&nbsp;najmä kontaktov, ktoré som následne zúročil. Vždy bolo mojím snom bližšie spoznať Nový Zéland a&nbsp;následne Kaliforniu. Aj sa mi to podarilo. Všade som si zarábal ako inštruktor zimných športov.“

Aj vy ste mali doteraz pocit, že do Kalifornie sa chodí len za slnkom a dobrými drinkmi na pláži? Omyl. Rodák z Popradu tam strávil tri zimy po sebe. O vychýrenom stredisku Mammoth veľa čítal ešte ako tínedžer. Ako jeden z mnohých detských snov, i tento si zapísal do diára a stále naň myslel. A čuduj sa svete, splnil sa mu.

„V pohorí Sierra Nevada niekedy za noc napadli dva metre snehu. Ráno sme dve hodiny ‚lopatovali‘, aby sme sa dostali do práce. Keď som videl ten ‚prašan‘, doslova som výskal od radosti. Práve tam som si zajazdil na najlepšom snehu na svete vôbec.“ Spolu s ním do strediska chodila prestížna smotánka z Hollywoodu. „Mojím klientom bol napríklad hlavný grafik rozprávky Shrek. Vtedy akurát pracoval na treťom pokračovaní, takže mi hovoril zaujímavosti zo zákulisia.“

Aby tento kus Ameriky spoznal aj z inej stránky, vo voľnom čase bral ruksak na plecia a s kamarátom brázdili krajinu hore-dole. Vyskúšali si dokonca noc v Údolí smrti. „Ide o najnižšie položené miesto v Kalifornii. Nachádza sa vyše 85 metrov pod úrovňou mora. V lete je tam uprostred noci tak teplo, že neraz sa stalo, že ľudia sa upražili. My sme tam nocovali v zime a bolo 25 stupňov. Mali sme na sebe iba plavky a ľahli sme si na cestu, lebo v aute bolo strašne horúco. Neupiekli sme sa síce, ale skoro nás zožrali púštne psy. V supermarkete sme si predtým nakúpili kurence, zjedli sme ich a kosti sme dali len do papierových vrecúšok. Zobudili sme sa na to, ako niečo vedľa nás šuští. Našťastie nič nám nespravili,“ spomína.

Hoci by sa mohlo zdať, že Erik Ševčík teraz už len vysedáva na Slovensku a sprevádza cudzincov, nie je to tak. Ešte stále má túlavé topánky a rád spoznáva svet za našimi hranicami. Aby nové miesta prebádal čo najlepšie, vyberá si lokálnych sprievodcov, ako je on sám. Chce od nich, aby mu dovolili preniknúť do sveta domácich. Takisto sa túži vrátiť na miesta, ktoré pracovne už navštívil, rád by ich ukázal manželke. Napríklad taký Nový Zéland.

„Najviac ma tam upútala príroda a bezpečie. Nikdy som nikoho nevidel zamykať dom ani auto. Všetci boli pohodoví a nápomocní. Mal som sa však čo obracať, aby som si zarobil na ubytovanie a stravu. Okrem práce inštruktora som dokladal tovar v obchodoch, cez víkend som ešte upratoval apartmány. Bola to perfektná škola, z ktorej čerpám dodnes,“ uzatvára.

S medveďmi je kamarát: Scestovaný Tatranec vodí celý svet po slovenských veľhorách

Výber pre vás

S medveďmi je kamarát: Scestovaný Tatranec vodí celý svet po slovenských veľhorách

Súvisiace články

Zbytočná smrť na túre: Chlapec (†6) sa zrútil do rokliny. Expert opisuje omyly turistov

Malý bojovník so zriedkavou chorobou urobil obrovské pokroky, zďaleka však nemá vyhrané

Humorom na rakovinu: Silu na boj s chorobou dávala Jurajovi Slezáčkovi žena a vtipy

Výber pre vás