Jana Homolová

Narodil sa 14. januára 1943 vo Zvolene. Celý svoj život miloval kaviarne a&nbsp;ako povedal vo viacerých rozhovoroch, zrejme to mal súdené už od narodenia, keďže v&nbsp;jednej z&nbsp;kaviarní sa takmer narodil.

„Mamička odmietla rodiť v&nbsp;pôrodnici, narodil som sa asi desať centimetrov od kaviarne. Mali sme totiž vedľa nej vo Zvolene prenajatý byt. Ešte pol hodiny pred tým, ako som sa prihlásil na tento svet, mamička kibicovala otcovi pri kartách.“ Juraj Slezáček o&nbsp;sebe tiež hovoril ako o&nbsp;relatívnom jedináčikovi. Mal totiž o&nbsp;osem rokov staršieho brata, ktorý, žiaľ, zomrel krátko po hercovom narodení.

Jeho otec pracoval vo Zvolene ako právnik pre povereníctvo poľnohospodárstva. Po vojne sa rodina vrátila do Bratislavy. „V&nbsp;tých časoch si však vrchnosť zmyslela, že otec je politicky nespoľahlivý, tak sme Bratislavu museli opustiť a&nbsp;poslali nás do Piešťan.“ To bolo miesto, kde prežil umelec väčšinu svojho detstva.

„Nebol som rozmaznávaný jedináčik, ale chalan z&nbsp;ulice. Mal som veľa dobrých kamarátov, s&nbsp;ktorými som hrával futbal. Nevedel som ho síce nikdy poriadne hrať, ale odborník na tento šport som dodnes mimoriadny! Naučili ma hrať tenis, ten som hral pomerne dobre. A&nbsp;ako každý Piešťanec som sa musel naučiť plávať. Detstvo tam bolo krásne. No hoci bol blízko Bezovec, nikdy som sa nenaučil lyžovať, proti tomu som bol zaštepený. A&nbsp;priznávam, bál som sa, že si zlomím nohu.“

Jurajova mama bola učiteľka hudby. „Dalo by sa povedať, že sme boli rodina z&nbsp;takzvanej vyššej klasy. Ale to boli vtedy vlastne celé Piešťany. Časť našich susedov boli proletári, ale priatelia mojich rodičov boli lekári a&nbsp;právnici.“ Napriek tomu, že herectvu sa nevenoval žiaden z&nbsp;jeho rodičov, obaja mali umelecké predpoklady, ktoré sa neskôr prejavili aj v&nbsp;budúcom činohercovi.

„Nejaké kumštárske gény som zdedil po mame. Ako klaviristka študovala na brnianskom konzervatóriu v&nbsp;časoch, keď bol jeho riaditeľom Leoš Janáček. Otec mal zase nádherný hlas – a&nbsp;bol fešák. Keď chodil v&nbsp;Novom Meste nad Váhom do gymnázia, býval u&nbsp;Ľudmily Podjavorinskej na priváte. Hovorieval, že jej zvykol nahlas čítať a&nbsp;ona ho chválila za prednes.“

Keďže neskôr hrával ochotnícke divadlo, rozhodol sa pre Vysokú školu múzických umení. „Vtedajší mocipáni na okresnom výbore strany si zrejme povedali, že keď im chodím recitovať na tie ich slávnosti s&nbsp;červenými, zelenými a&nbsp;kadejakými zástavami, tak mi to schvália. Na školu ma prijali.“

<h3>Božidara Turzonovová (77), herečka</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p>Bol veľmi krehký, v duši veľmi solídny a slušný chlapec. Tento náš príšerný divadelný svet ho poriadne vyobracal a mám pocit, že ho to aj veľa stálo. Nepoznám nikoho, kto by s&nbsp;takou statočnosťou a noblesou dokázal znášať chorobu tak ako Ďuro.</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>Andy Kraus (52), herec a scenárista</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p>Môj vzťah s Jurajom vznikol omnoho skôr ako za čias Paneláka. Spomínam si, ako som chodieval do divadla, a to som ešte ani neštudoval na VŠMU. Vtedy som tíško dúfal, že by mohol byť práve on mojím profesorom. Vôbec som netušil, že by sa náš vzťah mohlo dostať až do štádia, že pre neho budem písať scenáre, ktoré bude hrať. Prvý deň nakrúcania Paneláka bol zároveň oslavou Jurajových narodenín, čo bolo pre mňa veľmi symbolické.</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>Ján Koleník (40), herec</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p>Ďurkovi vďačím za to, že som súčasťou SND. Práve vďaka nemu som zažil najlepšie rodinné časy v divadle, ktoré sa, žiaľ, presunom do novej budovy akosi vytrácajú. Hneď ma dal do kategórie „štátneho fešáka“ a ja sa tento jeho termín snažím reprezentovať, pokiaľ sa dá. Divadelnú šatňu som mal s ním, pánom Hlaváčkom a Jožkom Adamovičom. Keďže som strašný bordelár, Ďurko sa snažil upokojovať napätie medzi pánom Hlaváčkom a mnou. Nechával som totiž porozhadzované svoje veci na všetkých stoličkách, preto mi Ďurko napísal krásny list, kde ma upozornil, aby som si plnil nielen svoje divadelné úlohy, ale aj tie „šatňové“. Bolo to veľmi milé.</p>

Povedali o ňom

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Študoval v&nbsp;ročníku profesora Andreja Bagara po boku Michala Dočolomanského, Martina Hubu či Ľubomíra Gregora. Hneď po škole v&nbsp;roku 1964 sa mu podarilo dostať medzi bardov slovenského herectva na javisko SND. „Bol som v&nbsp;ročníku s&nbsp;Miškom Dočolomanským a&nbsp;pred nami nebolo zvykom, aby absolvent dostal prácu na prvej scéne. Prvý bol Jožo Adamovič, po ňom jeho žena Božidara Turzonovová a&nbsp;potom my dvaja s&nbsp;Dočolomanským. Ponúk som dostal viac – z&nbsp;Martina, Nitry, Košíc. Nech to neznie namyslene, ale naozaj o&nbsp;nás dvoch bol záujem. Miško bol, samozrejme, slávnejší, pretože bol krajší,“ zaspomínal si herec v&nbsp;rozhovore pre týždenník Život pred dvanástimi rokmi.

Začiatky na prvej scéne však nemal herec vôbec jednoduché. Po krátkom čase totiž z&nbsp;divadla odišiel Jozef Budský, herec a&nbsp;režisér, s&nbsp;ktorým Slezáčka spájala obrovská dôvera. „Zostal som tam akoby visieť. Herec má mať svojho režiséra, ktorému verí, ktorý ho vedie, ktorý stráži kontinuitu jeho vývoja. Ja som to nemal a&nbsp;bez toho sa mi robilo dosť zle. Budský mi ‚urobil‘ dve skvelé roly, ako mladý chlapec som si zahral v&nbsp;hrách Vojna a&nbsp;mier a&nbsp;Čas tvojho žitia. Po jeho odchode som však aj oľutoval, že som ostal v&nbsp;Bratislave. Potom sa to nejako vyriešilo, ale keby som s&nbsp;ním mohol pracovať desať rokov, mnohí by na mňa nemali.“

Práve postava Bezuchova z&nbsp;inscenácie Vojna a&nbsp;mier otvorila Slezáčkovi cestu od naivných či prešibaných mládencov k&nbsp;stvárňovaniu zrelých charakterov a&nbsp;postupne k&nbsp;nej pribúdali ďalšie dramatické úlohy ako Roderigo v&nbsp;Othellovi (1978), Arnholm v&nbsp;Pani z&nbsp;mora (1983) či Fiodor Kulygin v&nbsp;Troch sestrách (1984). V&nbsp;šesťdesiatych rokoch vstúpil do komunistickej strany. Martin Šimečka aj Andrej Bagar ho podľa jeho slov presviedčali, že strana mladých, ako je on, potrebuje, a&nbsp;dvadsaťročnému mladíkovi to lichotilo. Netajil sa tým, že práve členstvo v&nbsp;strane mu zabezpečilo post umeleckého šéfa Činohry SND, ktorým sa stal v&nbsp;roku 1979. „Úradnícku robotu“ zvládal s&nbsp;absolútnym prehľadom.

„Keď som sa stal šéfom činohry, bol som mladý, mal som tridsaťpäť rokov. Vtedy to nebola žiadna zábava, dnes máme aj 25-ročných ministrov, sú iné časy. Lenže vtedy som šéfoval Filčíkovi, Gregorovi, Dibarborovi, všetkým veľkým hercom. Bola to odo mňa vlastne drzosť, ale nejako mi to prešlo.“ Po revolúcii v&nbsp;roku 1989 sa však z&nbsp;vlastného rozhodnutia rozhodol opustiť šéfovskú stoličku. „Mal som obrovskú podporu kolegov, ale bol som členom strany a&nbsp;povedal som im, že je zmena režimu, nič sa nedá robiť, uvoľním miesto niekomu inému.“

Bol človekom na horšie časy a&nbsp;keď sa v&nbsp;divadle objavili problémy, do svojej funkcie sa v&nbsp;roku 1997 opäť vrátil. V&nbsp;roku 2005 sa svojho miesta rozhodol definitívne vzdať. „Povedal som si dosť, už som nevládal.“ Neskôr však funkciu nakrátko prijal aj v&nbsp;roku 2008, kým súbor nenašiel riadne vybraného nového šéfa činohry. Okrem iného sa venoval aj pedagogickej činnosti a&nbsp;mladšie herecké generácie na neho spomínajú ako na znamenitého vysokoškolského profesora a&nbsp;neskôr aj dekana. Vychoval hercov, ako sú Andy Kraus, Zuzana Fialová, talianska hviezda Barbora Bobuľová, Alexander Bárta, Ján Koleník a&nbsp;mnohých ďalších.

Práve vďaka Andymu Krausovi dostal Juraj Slezáček možnosť účinkovať v&nbsp;najúspešnejšom dennom seriáli na Slovensku Panelák. Keď ponuku na rolu Emila Blichára dostal, nestál pred kamerou asi desať rokov. „Po tom, čo mi zavolali, nedokázal som tomu uveriť. Najviac ma prekvapilo, že ma pozývali na kasting. Povedal som si, že čo ja mám komu ukazovať po štyridsaťpäťročnej kariére... Teoreticky som sa aj nasral, veď čo ma nepoznajú? Kašlem im na to! Lenže potom som si povedal – veď som nikdy v&nbsp;živote na žiadnom kastingu nebol, ani neviem, ako to tam chodí. Aj Dustin Hoffman či Franco Nero na ne chodia, tak idem! Chcem vidieť, čo tam vystrájajú. Ani neviem, či som mal konkurenciu, a&nbsp;ani ma to nezaujíma.“

Ako po rokoch Kraus priznal, kasting bol pre Juraja Slezáčka a&nbsp;jeho hereckú partnerku Božidaru Turzonovovú iba formalitou. Tvorcovia dávno vedeli, že ich chcú v&nbsp;seriáli mať. So známou herečkou sa prvýkrát stretol ešte na škole a&nbsp;odvtedy spolu hrali stále. „Dača je neuveriteľne inteligentná, krásna žena. Ona zahrá aj telefónny zoznam. V&nbsp;mladosti sme boli všetci do nej zahľadení, ale ona to nebrala na vedomie. To je ten istý prípad ako Milka Vášáryová. My sme pre ne boli len takí obyčajní frkani, ktorí sa mohli pozerať...“

A&nbsp;hoci sa mu už ako spolužiačka Božidara veľmi páčila, k&nbsp;randeniu nikdy neprišlo. „Potrebovala vyšší level a&nbsp;niekoho staršieho. Daču som na rande nevolal, ani by som si netrúfol. Bol som nesmelý a&nbsp;nikdy som nebol bonviván.“ Tej výsady sa dostalo až hereckému kolegovi Jozefovi Adamovičovi. Spolu s&nbsp;nástupom seriálového „boomu“ vzrástla aj hercova popularita. „Nikdy, ani keď som bol riaditeľom divadla, ma nezastavovalo toľko ľudí,“ uznal pred rokmi spokojne. Vďaka televíznej obrazovke si ho nepripomínali iba pamätníci bratislavských pondelkov, ale aj najmladšie vekové kategórie, ktoré ho žiadali o&nbsp;fotku alebo autogram.

Juraj Slezáček bol medzi kolegami obľúbený, a to nielen preto, že mnohým z nich pomáhal ako všestranný talent vypĺňať daňové priznania. Spomínajú na neho ako na priameho, vtipného a srdečného človeka. Navyše v prípade potreby vedel za chorých kolegov zaskočiť, hoci ich úlohu neovládal. „Ak hrozilo, že pre neúčasť kolegu budeme musieť zrušiť predstavenie a divákov poslať domov, urobil som aj nemožné, aby sa to nestalo. ,Doneste mi kostým a knihu,‘ zavelil som a týmto štýlom – s knihou v ruke (bol v nej text, ktorým som sa obrnil) – som odohral celý večer,“ povedal herec, pre ktorého bolo divadlo prvoradé.

V súkromí zas nedal dopustiť na milovanú manželku, klinickú psychologičku Jelu (69). Zoznámili sa, keď mal dvadsaťjeden rokov a ona štrnásť. „Odkedy sme spolu, vždy ma držala pri zemi. Či som bol herec, šéf v divadle alebo dekan, dohliadala na mňa, aby som nelietal v oblakoch. Veľmi ovplyvnila môj život. Podržala ma v krízových situáciách. Keď som mal po štyridsiatke, bol som veľmi chorý. Deväť mesiacov som mal vývod z čriev, bolo to veľmi nepríjemné a prestávalo ma to baviť. Hovoril som si, že už chcem odtiaľto odísť. Starala sa o mňa, pomáhala mi a rázne mi povedala, že nikam neodídem a spolu to zvládneme. Podarilo sa jej so mnou vydržať a som jej za to vďačný.“

Manželia však nemali deti. Herec to komentoval so svojským humorom: „V konečnom dôsledku to beriem tak, že takto nám to život priniesol. Niekedy je to žiaľbohu, inokedy chvalabohu.“ Hoci herec napokon podľahol rakovine, rôzne zdravotné problémy sa s ním ťahali celý život. Ako sa vyjadril vo viacerých rozhovoroch, pevné zdravie mu sudičky nenadelili, preto ho personál bratislavských nemocníc poznal veľmi dobre.

„Sestričky na mňa veselo volali: ‚Vitajte, kedy zas prídete?‘ Povzbudivé. V časoch hlbokého socializmu bolo v kádrových posudkoch zaznačené, či je jednotlivec vyrovnaný s náboženskou otázkou, či pochopil vstup vojsk Varšavskej zmluvy a či je v kolektíve obľúbený. Poslednú kolónku som splnil na sto percent,“ povedal raz so smiechom. S rakovinou sa zoči-voči stretol ešte v roku 1984, keď mu lekári diagnostikovali zubný črevný nádor s nekompromisnou prognózou.

Údajne existovala len jednopercentná šanca, že sa vylieči, no našťastie sa to podarilo. V polovici roka 2014 sa v médiách objavila informácia o ďalšej závažnej chorobe, s ktorou začal zvádzať boj. Išlo o rakovinu hrtana a ústnej dutiny. K diagnóze sa postavil chlapsky, ba dokonca o nej so svojským humorom žartoval. „Humor je jeden zo spôsobov sebaobrany, antibiotikum, ako sa nad rakovinu povzniesť. Humor však pomáha pri všetkom v živote. Na rádioterapiu som si chcel dať doniesť pianíno, aby som si tam občas zabrnkal, keď už tam chodím ako na klavír.“

Osem mesiacov pred jeho smrťou sa na pulty kníhkupectiev dostala kniha Ako sa stať celebritou, ktorú vydal spolu s novinárkou Silviou Lispuchovou. Biografia okamžite vzbudila veľký záujem čitateľov, no po jej zverejnení sa herec odmlčal. S médiami prestal komunikovať, pretože už vraj povedal všetko, čo chcel.

„Mal som milujúcich rodičov, svokrovcov, manželkiných starkých, podareného švagra, vtipného kmotra, učili ma múdri a chápajúci učitelia. Stal som sa kolegom vynikajúcich umelcov a pedagógov, u ktorých som začínal a neskôr ich mal tú česť aj riadiť. Mal som smolu, že ma choroby navštevovali už pomerne v mladom veku, ale šťastie, že prostredníctvom nich som spoznal vzácnych ľudí. A mám obrovský bonus, múdru, peknú a veľkorysú manželku, ktorá pri mne stojí už štyridsaťštyri rokov. Tak toto beriem,“ uviedol v poslednej kapitole svojej knižky.

Manželka Jela pri ňom skutočne pevne stála až do jeho konca. V lete 2016 spolu odišli do hercových milovaných Piešťan, kde si kúpili malý bytík. Podľa svedkov ho práve ona každý deň vysadila pred obľúbenou vinárňou, kde umelec spokojne sedel celé hodiny a rozjímal. Prišiel sem načerpať nové sily, žiaľ, nikto nečakal, že práve na tomto mieste príde jeho koniec.&nbsp;

<p>Od roku 1979 do polovice októbra 2005 (s výnimkou rokov 1990 – 1997) pôsobil vo funkcii riaditeľa Činohry SND. Pod jeho vedením sa naša prvá scéna stala v roku 2000 členom prestížnej európskej divadelnej siete ETC (European Theatre Convention – Európska divadelná konvencia). Juraj Slezáček bol tiež dlhoročný pedagóg na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1996 až 2002 bol vo funkcii dekana činohernej a bábkarskej fakulty a popritom stále hral.</p>
<p>&nbsp;</p>
<p>Na javisku stvárnil množstvo postáv. Jednou z nich bola rola veliteľa žandárov v muzikáli Na skle maľované. Zahral si tiež v inscenáciách Kým kohút nezaspieva, Timon Athénsky, Leto v Nohante, Pozor na anjelov, Veselé panie z Windsoru, Škola žien, Čas hádzať kamene aj v&nbsp;Poslednom lete Sarah Bernhardtovej či v Čerticiach. So svojím psom Clorkom si zahral v Steinbeckových O myšiach a ľuďoch, v Porubjakovej Tančiarni, Lehárovej operete Veselá vdova alebo v inscenácii Cyrano z Bergeracu.</p>
<p>&nbsp;</p>
<p>V roku 2008 účinkoval v hre Václava Havla Odcházení, ktorá bola uvedená na doskách SND. V januári 2003 získal Cenu ministra kultúry SR za rok 2002. Prezident SR mu udelil 1. júna 2004 ocenenie Kríž prezidenta SR II. stupňa za významné zásluhy o rozvoj slovenského divadelníctva a&nbsp;filmového umenia. V roku 2008 sa stal čestným občanom Piešťan.</p>