Narodil sa 14. januára 1943 vo Zvolene. Celý svoj život miloval kaviarne a ako povedal vo viacerých rozhovoroch, zrejme to mal súdené už od narodenia, keďže v jednej z kaviarní sa takmer narodil.

„Mamička odmietla rodiť v pôrodnici, narodil som sa asi desať centimetrov od kaviarne. Mali sme totiž vedľa nej vo Zvolene prenajatý byt. Ešte pol hodiny pred tým, ako som sa prihlásil na tento svet, mamička kibicovala otcovi pri kartách.“ Juraj Slezáček o sebe tiež hovoril ako o relatívnom jedináčikovi. Mal totiž o osem rokov staršieho brata, ktorý, žiaľ, zomrel krátko po hercovom narodení.

Jeho otec pracoval vo Zvolene ako právnik pre povereníctvo poľnohospodárstva. Po vojne sa rodina vrátila do Bratislavy. „V tých časoch si však vrchnosť zmyslela, že otec je politicky nespoľahlivý, tak sme Bratislavu museli opustiť a poslali nás do Piešťan.“ To bolo miesto, kde prežil umelec väčšinu svojho detstva.

„Nebol som rozmaznávaný jedináčik, ale chalan z ulice. Mal som veľa dobrých kamarátov, s ktorými som hrával futbal. Nevedel som ho síce nikdy poriadne hrať, ale odborník na tento šport som dodnes mimoriadny! Naučili ma hrať tenis, ten som hral pomerne dobre. A ako každý Piešťanec som sa musel naučiť plávať. Detstvo tam bolo krásne. No hoci bol blízko Bezovec, nikdy som sa nenaučil lyžovať, proti tomu som bol zaštepený. A priznávam, bál som sa, že si zlomím nohu.“

Jurajova mama bola učiteľka hudby. „Dalo by sa povedať, že sme boli rodina z takzvanej vyššej klasy. Ale to boli vtedy vlastne celé Piešťany. Časť našich susedov boli proletári, ale priatelia mojich rodičov boli lekári a právnici.“ Napriek tomu, že herectvu sa nevenoval žiaden z jeho rodičov, obaja mali umelecké predpoklady, ktoré sa neskôr prejavili aj v budúcom činohercovi.

„Nejaké kumštárske gény som zdedil po mame. Ako klaviristka študovala na brnianskom konzervatóriu v časoch, keď bol jeho riaditeľom Leoš Janáček. Otec mal zase nádherný hlas – a bol fešák. Keď chodil v Novom Meste nad Váhom do gymnázia, býval u Ľudmily Podjavorinskej na priváte. Hovorieval, že jej zvykol nahlas čítať a ona ho chválila za prednes.“

Keďže neskôr hrával ochotnícke divadlo, rozhodol sa pre Vysokú školu múzických umení. „Vtedajší mocipáni na okresnom výbore strany si zrejme povedali, že keď im chodím recitovať na tie ich slávnosti s červenými, zelenými a kadejakými zástavami, tak mi to schvália. Na školu ma prijali.“

Povedali o ňom

Božidara Turzonovová (77), herečka

 

Bol veľmi krehký, v duši veľmi solídny a slušný chlapec. Tento náš príšerný divadelný svet ho poriadne vyobracal a mám pocit, že ho to aj veľa stálo. Nepoznám nikoho, kto by s takou statočnosťou a noblesou dokázal znášať chorobu tak ako Ďuro.

 

Andy Kraus (52), herec a scenárista

 

Môj vzťah s Jurajom vznikol omnoho skôr ako za čias Paneláka. Spomínam si, ako som chodieval do divadla, a to som ešte ani neštudoval na VŠMU. Vtedy som tíško dúfal, že by mohol byť práve on mojím profesorom. Vôbec som netušil, že by sa náš vzťah mohlo dostať až do štádia, že pre neho budem písať scenáre, ktoré bude hrať. Prvý deň nakrúcania Paneláka bol zároveň oslavou Jurajových narodenín, čo bolo pre mňa veľmi symbolické.

 

Ján Koleník (40), herec

 

Ďurkovi vďačím za to, že som súčasťou SND. Práve vďaka nemu som zažil najlepšie rodinné časy v divadle, ktoré sa, žiaľ, presunom do novej budovy akosi vytrácajú. Hneď ma dal do kategórie „štátneho fešáka“ a ja sa tento jeho termín snažím reprezentovať, pokiaľ sa dá. Divadelnú šatňu som mal s ním, pánom Hlaváčkom a Jožkom Adamovičom. Keďže som strašný bordelár, Ďurko sa snažil upokojovať napätie medzi pánom Hlaváčkom a mnou. Nechával som totiž porozhadzované svoje veci na všetkých stoličkách, preto mi Ďurko napísal krásny list, kde ma upozornil, aby som si plnil nielen svoje divadelné úlohy, ale aj tie „šatňové“. Bolo to veľmi milé.

Článok pokračuje na ďalšej strane.