Jana Homolová

Narodil sa 30. januára 1948 v&nbsp;Pribyline. V&nbsp;ten deň podľa hercových slov nakydalo pod tatranskými kopcami snehu až po okná. Jeho starý otec usúdil, že kone cestu do mesta nezvládnu, preto zavolali babicu a&nbsp;budúci umelec sa narodil doma za pecou a&nbsp;nie v&nbsp;pôrodnici v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, vzdialenom dvadsať kilometrov. Do jeho štyroch rokov bývala celá rodina u&nbsp;starých rodičov. Jeho starý otec bol richtár, neskôr sa stal predsedom družstva.

„Nežili sme biedne, mali sme dokonca kone, no peňazí nazvyš nebolo. Boli však roky, keď rodiny dostávali prídelové lístky na múku, cukor či mäso. Našťastie na dedine sme si na mäso chovali dobytok aj hydinu, hoci ani mäso nebolo stále a&nbsp;mama sa strachovala, čo budeme v&nbsp;nedeľu variť. No a&nbsp;ja som bol taký dobrák, že som povedal, nech zarežú mňa a&nbsp;bude mäsa dosť. Mama potom celý život spomínala, ako som bol ochotný obetovať sa pre celú rodinu,“ zaspomínal si na detstvo Dušan Tarageľ, ktorý pochádza z&nbsp;troch súrodencov.

Práve mladšia sestra Libuška mu ako prvá predpovedala, že sa raz stane hercom. „Mal som asi dvanásť rokov a&nbsp;neviem, prečo mi napadlo, že svoje sestry vystraším a&nbsp;zahrám sa na mŕtveho. Keď ma našli v&nbsp;posteli, utekali za rodičmi s&nbsp;krikom: ‚Mama, otec, Dušan zomrel!‘ Vtedy som sa strašne rozosmial, sestra mi povedala, že zo mňa raz bude dobrý herec.“ A&nbsp;to sa aj stalo, aj keď spočiatku poškuľoval po veterinárstve.

„Otec bol vedúci plemenárskej stanice, zažil som spolu s&nbsp;ním operácie kráv, koní. Preto som zatúžil ísť na ‚veterinu‘. No spolužiačka z&nbsp;martinského gymnázia Elenka Romančíková ma nahovorila, aby sme sa spolu naučili dialógy a&nbsp;išli na prijímačky na VŠMU. Pamätám sa, ako nás celá trieda odprevádzala na železničnú stanicu vo Vrútkach. Boli sme skvelá partia. Naša učiteľka si ma na stanici zavolala bokom a&nbsp;povedala mi: ,Dušanko, ale nebuďte potom smutný, keď vás neprijmú a&nbsp;Elenku áno, lebo ona má otca v&nbsp;Národnom divadle a&nbsp;vy tam nemáte nikoho.‘“ Stal sa však úplný opak, čo bolo hercovi následne ľúto, pretože jeho spolužiačka bola nadaná herečka. Dušan sa ako prvý z&nbsp;rodiny dostal na vysokú školu. Starý otec, ktorý ho predtým mlátil, skôr ako zistil, či je naozaj vinný, bol odrazu nekonečne pyšný.

<h3>Postava Andreja Prozorovova z&nbsp;Čechovových Troch sestier:</h3>
&nbsp;
&nbsp;
„Ľudia iba jedia, pijú, spia a&nbsp;umierajú... A aby neotupeli od nudy, spestrujú si život hnusnými klebetami, vodkou, kartami, sedením... A tento nepochybne zlý vplyv sa prenáša aj na deti, zhasína v nich Božiu iskru, stávajú sa z nich zase len úbohé, navzájom si podobné mŕtvoly ako ich otcovia a matky.“
&nbsp;

Obľúbený citát

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na vysokú školu ho prijal legendárny Ladislav Chudík, ktorý sa zároveň stal jeho ročníkovým profesorom. „Medzi spolužiakmi Kukurom, Durdíkom, Hrycom, Kocúrikovou či Laurincom som bol jediný ‚sedlák‘ z&nbsp;dediny,“ rád so smiechom zopakoval vo viacerých rozhovoroch, pretože všetci jeho spolužiaci boli Bratislavčania a&nbsp;už vtedy známe tváre. Chlapec z&nbsp;Pribyliny to mal prvý rok v&nbsp;hlavnom meste ťažké. „V&nbsp;Bratislave som prvýkrát videl električku a&nbsp;dlho som nad všetkým otváral ústa a&nbsp;vyvaľoval oči. Keď bolo treba, aby sa herec v&nbsp;nejakej scéne čudoval, Kocúriková hneď zakričala zo zadnej lavice: ‚Zahraj Tarageľa!‘“ uviedol so smiechom v&nbsp;relácii Portrét na TA3.

Po škole, ktorú, mimochodom, skončil s&nbsp;červeným diplomom, ho spolu so spomínanou Zuzanou Kocúrikovou (71) okamžite prijali do SND. „Prišiel som do divadla v&nbsp;jeho najlepších rokoch, bola tam zmes inteligentných ľudí a&nbsp;zároveň skvelých umelcov. Teta Meličková nás učila správaniu a&nbsp;móresom v&nbsp;divadle. Keď som napríklad prišiel do divadla s&nbsp;čiapkou na hlave, div ma neprerazila. Povedala: ‚Preboha, za javiskom si musíš dať čiapku dole a&nbsp;byť ticho, ved divadlá, to sú naše kostoly.‘ To bola jej veta.“

Pre mladistvý vzhľad ho najskôr čakali úlohy pionierov, čo ho dosť hnevalo. „Nedá sa to nijako vysvetliť, ale bol som chlapčenský typ. Volal som to ‚zachladnutá puberta‘. Začal som dospievať a&nbsp;rásť až veľmi neskoro. Keď mi režisér Uher ponúkol úlohu vo filme Keby som mal dievča, mal som 27 rokov. Mal som hrať stredoškoláka a&nbsp;takých spolužiakov aj ku mne hľadali. Zohnali chlapcov, ktorí boli o&nbsp;desať rokov mladší než ja a&nbsp;počas nakrúcania ešte vyzerali odo mňa starší. Rolu som spočiatku nechcel zobral, ale napokon som ju prijal. Nebyť toho, že režisér Uher preťal moju zaťatosť, v&nbsp;živote by som nedostal cenu. V&nbsp;Karlových Varoch som za túto úlohu dostal cenu za najlepší mužský herecký výkon.“

Zlom v&nbsp;kariére nastal, keď si v&nbsp;muzikáli Na skle maľované nechal kvôli svojej postave narásť fúzy a&nbsp;trošku pribral. „Zrazu som začal dostávať charakterové roly, napríklad Maleckého v&nbsp;Ženskom zákone.“

Aj teraz, hoci by si už mohol užívať zaslúžený dôchodok, stále pracuje. Aktuálne má v&nbsp;repertoári päť predstavení. Od roku 1998 začal Dušan Tarageľ spisovať rôzne historky, klebety, brbty, ktoré sa po chodbách divadla šírili alebo na javisku či v&nbsp;hereckých šatniach udiali. Na konci sezóny po poslednom predstavení potom pravidelne organizoval legendárne fľašové posedenia. „Vždy som si zo zozbieraných historiek a&nbsp;poznámok urobil taký pätnásť- až dvadsaťstranový prejav, ktorý Ďuro Slezáček nazval Správa únie.“

Na týchto stretnutiach sa vždy zišli nielen herci, ale aj ďalší zamestnanci divadla. Práve na jednom z&nbsp;nich ho kamarát Ladislav Chudík podpichol. „Povedal mi: ‚Dušan, ty máš dobré pero, mal by si to vydať knižne.‘“ Kniha s&nbsp;názvom Hádam ma nezabijú napokon v&nbsp;roku 2014 vyšla a&nbsp;dosiahla obrovský úspech.

V&nbsp;súkromnom živote prežil s&nbsp;manželkou Vierkou (†57) obrovskú lásku. Zoznámili sa ešte na martinskom gymnáziu. On mal sedemnásť, ona o&nbsp;rok menej. „Potom som išiel študovať na VŠMU do Bratislavy a&nbsp;ona do Martina na medicínu. Po troch semestroch však odišla. Nezvládala prácu s&nbsp;ľudskými preparátmi. Nakoniec pracovala vo vydavateľstve Veda a&nbsp;v&nbsp;SAV ako technická a&nbsp;jazyková redaktorka.“

Herec chodil so svojou Vierkou osem rokov. Vzali sa, až keď dokončil školu a&nbsp;„mal v&nbsp;rukách chlieb“. Vierka porodila dve dcéry – Barboru a&nbsp;Veroniku, o&nbsp;ktoré sa umelec napriek pracovnej vyťaženosti vždy príkladne staral. „Keď som bol doma, veľmi som sa snažil, aj som varil. A&nbsp;cez prázdniny sme išli na chatu do Vysokých Tatier a&nbsp;prešli sme spolu všetky doliny na okolí, všetky vrchy – Rysy, Kriváň, tam som bol deväťkrát... Pochodili sme celé Západné Tatry, a&nbsp;keď bolo naozaj zlé počasie, vybrali sme sa k&nbsp;moru. Lietadlom do Ruska, autom do Chorvátska a&nbsp;vlakom do Bulharska, na čo dcéry dodnes najradšej spomínajú. Ale som rád, že majú vzťah a&nbsp;radosť z&nbsp;hôr a&nbsp;teraz tam chodia so svojimi deťmi.“

Za rodinného priateľa považoval Dušan kolegu Michala Dočolomanského (†66). Oboch spájalo veľmi silné puto. Na zahraničných zájazdoch bývali zvyčajne v&nbsp;jednej izbe a&nbsp;navštevovali sa aj počas divadelných prázdnin. Dušan Tarageľ neraz pozval kamaráta na svoju chatu do Podbanského. „Dočko“ tiež chodieval k&nbsp;nemu domov robiť deťom Mikuláša a&nbsp;nútil ich recitovať neslušné básničky, inak im odmietal dať čokoládu. Po boku milovanej ženy prežil krásnych 41 rokov, hoci posledné chvíle života nemala jeho manželka vôbec jednoduché. Naopak, veľmi sa trápila. „Jej najmladšiu sestru zrazilo auto, nevedela sa s&nbsp;tým vyrovnať. Prestala chodiť von, sedela doma, vykladala si pasians a&nbsp;tú bolesť v&nbsp;sebe dusila,“ povedal o&nbsp;láske svojho života v&nbsp;rozhovore pre Život.

Dnes otvorene priznáva, že obrovský smútok, ktorý pre nešťastnú ženu cítil, sa prejavil na jeho zvýšenom apetíte. Pri takom strese to nie je nič výnimočné, povedal mu to vtedy aj lekár. Keď však jeho Vierka v&nbsp;roku 2006 nečakane zomrela na infarkt, s&nbsp;Dušanom to začalo ísť z&nbsp;kopca. Jej smrť ho odrovnala. „Najväčšiu krízu som prežíval po jej smrti. Odvtedy som prestal písať slávne fľašové posedenia v&nbsp;divadle a&nbsp;prestal som na ne chodiť.“

Pred pár rokmi ho z&nbsp;najhoršieho dostal nekorunovaný divadelný lekár neurológ Pavel Traubner (79). „Prišiel po mňa do bytu, zobral ma do auta, už ma voda zalievala. Išla mi až do pľúc. Odviezol ma do nemocnice a&nbsp;tam ma hneď dali na oddelenie intenzívnej starostlivosti a&nbsp;začali ma odvodňovať. Za dva dni zo mňa vytiahli vyše dvadsať litrov vody.“ Nebyť obetavého neurológa, ostávalo by hercovi iba päť hodín života, pretože jeho zlomené srdce pracovalo len na desať percent. K&nbsp;zlému zdravotnému stavu si umelec pomohol sám. Bolesť dusil v&nbsp;sebe a&nbsp;navyše ju zajedal obrovským množstvom jedla, najmä v&nbsp;noci po divadelných predstaveniach. Kamarátom, kolegom a&nbsp;známym sa začal meniť pred očami. Mal problémy so srdcom, vážil 138 kilogramov a&nbsp;k&nbsp;tomu všetkému často pozeral na dno pohárika.

„O&nbsp;mne to ani ľudia nevedeli a&nbsp;boli prekvapení, že som doma popíjal...“ Herec si hroziacu skazu najskôr neuvedomoval, no časom pochopil, čo je pre neho v&nbsp;živote najdôležitejšie. Ako inak, pomohla mu rodina. „Rodina ma postavila na nohy. Stála pri mne v najťažších chvíľach, rodina mi pomohla, keď som vymetal chladničky alebo keď som popíjal. Až keď mi dcéry vstúpili do svedomia a povedali, že ak chcem, aby som pre vnúčatá ešte niečo znamenal, mám svoju zlú životosprávu zmeniť od základu, som sa o to pokúsil.“Odvtedy prebytočné kilá zhodil a&nbsp;alkoholu sa začal vyhýbať. Urobil to najmä pre štyri vnúčatá. S&nbsp;odstupom času ho veľmi mrzí, že sa ich prítomnosti nedožila jeho milovaná žena. „Napriek tomu stále myslím na to, že ona nás zhora vidí a&nbsp;teší sa s&nbsp;nami.“

Narodil sa v Pribyline. Od roku 1971 je členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Dušan Tarageľ patril najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia k hereckej elite. Počas bohatej kariéry stvárnil množstvo zaujímavých postáv či už v divadle, televíznych inscenáciách, alebo vo filmoch. Spočiatku hral najmä chlapčenské postavy, ktoré obohatil svojskou komediálnosťou. Vo vážnom repertoári zaujal psychologicky prepracovanými kreáciami, ktoré sa vyznačovali verbálnou kultivovanosťou prejavu.
&nbsp;
Patrili medzi ne napríklad postavy Nikolaja (Vojna a mier), Petra Sokolova (Poslední) a Fernanda (Leto v Nohante). V 80. rokoch minulého storočia sa paleta Tarageľových postáv rozšírila o zložité typy, ktoré pod povrchom dobroty skrývali rôzne deformácie, napríklad prednosta pošty (Revízor), Figaro (Figarov rozvod), Andrej Prozorov (Tri sestry), Pistol (Henrich IV.). Účinkoval aj v najslávnejšej veršovanej heroickej komédii Edmonda Rostanda Cyrano z Bergeracu, v hre Victora Huga Kráľ sa vracia či v hre Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon. Významnejšiu hereckú príležitosť dostal v dráme Keby som mal dievča (1976), hral aj vo filmoch Stratená dolina (1976), Hodiny (1980), Otec (1981) a Návrat Jána Petru (1984).
&nbsp;
Jeho rozsiahlu televíznu filmografiu tvoria okrem mnohých ďalších známe tituly Meridián (1975), Sváko Ragan (1976), Louis Pasteur (1977), Vianočné oblátky (1977), Jennie Gerhardtová (1979), Na skle maľované (1980), Chlap prezývaný Brumteles (1982), Jahňa chudobného (1992) alebo Chaos (2000). Vďaka svojim výkonom si Dušan Tarageľ vyslúžil niekoľko hereckých ocenení. Za divadelnú postavu Luncha v hre Gavalieri mu v roku 1975 udelili Cenu Janka Borodáča. Cenu Literárneho fondu dostal dvakrát (v roku 1975 a 1995), v roku 1976 získal Cenu za herecký výkon na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch za postavu Vlada v hre Keby som mal dievča. Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo si prevzal v roku 2011.

Krok od smrti: Po strate manželky sa opustil. Tarageľ teraz žije pre vnúčatá

Výber pre vás

Krok od smrti: Po strate manželky sa opustil. Tarageľ teraz žije pre vnúčatá

Súvisiace články

Slovenský Chaplin: Výnimočný Jozef Kroner ľutoval stratenú mladosť, ranila ho aj závisť hercov

Brat mi stále chýba: Geišberg bol pre JANU OĽHOVÚ oporou v súkromí aj na javisku

Slovenský Gérard Philipe: IVAN MISTRÍK drámu prežíval nie len na javisku, ale aj v súkromí

Výber pre vás