Ivan Mistrík (†46) bol sústavným predstaviteľom najkladnejších hereckých typov, aké si dokážeme predstaviť. Žiaľ, ako to pri kladných hrdinoch býva, jeho život sa neskončil šťastne.
Narodil sa 15. októbra 1935 na okraji Bratislavy v nemecko-maďarskom prostredí. Mal staršieho brata Viliama a mladšieho brata Jána (77), ktorý sa takisto stal úspešným hercom. Rodina sa pre vojnu presťahovala do dedinky Tŕnie pri Zvolene. Práve otcov rodný kraj zabezpečil chlapcom írečitú slovenčinu. Po vojne sa vrátili do Bratislavy, kde v roku 1946 Ivan a jeho starší brat absolvovali konkurz do detskej rozhlasovej družiny. Budúci umelec sa medzi hereckou elitou, s ktorou nahrával rozhlasové hry, veľmi rýchlo presadil. Ako talentované a zároveň šušlavé dieťa si ho všimol Andrej Bagar, ktorý mu o rok neskôr zveril rolu malého Uľjanova v hre Kremeľský orloj na doskách Slovenského národného divadla.
Herectvo mal v krvi. Ako 13-ročný sa v roku 1948 objavil v úspešnej Zacharovej inscenácii Rok na dedine spolu s mladším bratom Jánom. O dva roky neskôr sa pevne rozhodol pre štúdium herectva. V roku 1949 odišiel z gymnázia a spravil prijímacie skúšky na Štátne herecké konzervatórium v Bratislave. V minulosti sa špekulovalo o tom, prečo školu v druhom ročníku nedokončil. Brat Ján to po rokoch ozrejmil: „Zo školy odišiel, pretože našu mamu zavreli na trinásť mesiacov do vyšetrovacej väzby. Po tomto období ju prepustili bez akéhokoľvek slova či ospravedlnenia...“ V roku 1951 po brigáde v Slovnafte Ivan nastúpil do Dedinského divadla. V pätnástich rokoch mal pracovnú zmluvu aj pravidelný plat.
˃˃˃ Fotografie zo života talentovaného herca nájdete v galérii. ˂˂˂Osudová a kariérna trinástka
V Dedinskom divadle pobudol trinásť mesiacov. Medzitým si tam našiel aj budúcu manželku, o tri roky staršiu herečku Helenu Kollátovú. Následne nastúpil do Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene. Po trinástich mesiacoch odišiel do bratislavskej Novej scény, kde sa zároveň odštartovala jeho filmová kariéra. V divadle totiž účinkovala herečka Marta Černická, manželka režiséra Paľa Bielika, ktorý často chodieval na jej premiéry a predstavenia. Práve tam si všimol mladého Ivana v rôznych podobách a charakteroch. V jeho subtílnom tele sa skrýval typický filmový herec. Neteatrálny, živý, pravdivý. Vďaka P. Bielikovi sa Ivan naučil o filme všetko. To mu zároveň pomohlo v ďalšej kariére. Pre jeho vizáž, chôdzu aj herecký štýl ho často prirovnávali k francúzskej filmovej hviezde, predstaviteľovi Fanfana Tulipána, Gérardovi Philipovi.
Ten v roku 1959 nakrúcal film, ale nečakane zomrel. Filmári chceli snímku dokončiť, preto po celej Európe hľadali herca, ktorý by legendu nahradil. V merku mali Ivana Mistríka a ešte istého dánskeho umelca. Rolu však jednoznačne získal Ivan Mistrík. „Všetko už bolo pripravené, Ivan odcestoval do Prahy, odkiaľ mal ísť do Paríža, ale Filmexport a súdruhovia povedali, že nie je v záujme Československej republiky, aby herec niekam išiel, a tak ostal doma...“ zaspomínal na nešťastnú situáciu a bratovu premárnenú životnú šancu Ján Mistrík.
Podobnú smolu mal v roku 1968, keď s režisérom Martinom Hollým nakrútil televízny film Balada o siedmich obesených, ktorý vyhral prestížne ocenenie na filmovom festivale v Cannes. Udialo sa to tesne pred vpádom ruských vojsk na naše územie. Krátko nato úspešný film skončil v trezore. Popri filme herec naďalej rozvíjal svoje divadelné umenie. Počas trinástich sezón na Novej scéne dospel fyzicky aj profesionálne. Pomohla mu v tom spolupráca s režisérkou Magdou Lokvencovou, ktorá ho obsadzovala zdanlivo proti jeho naturelu.
- Povedali o ňom
Juraj Slezáček (†73), herec
Nahraditeľný je každý, ale Ivan Mistrík – neviem si predstaviť, kým a čím.
Karol Čálik (74), herec
Ivan bol veľmi dobrý človek. Nevedel ublížiť, nevedel sa nahnevať. Len povedal svoje a zosmutnel, a preto to bolo horšie, ako keby ti vynadal.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
