Jana Homolová

Narodil sa 15. októbra 1935 na okraji Bratislavy v&nbsp;nemecko-maďarskom prostredí. Mal staršieho brata Viliama a&nbsp;mladšieho brata Jána (77), ktorý sa takisto stal úspešným hercom. Rodina sa pre vojnu presťahovala do dedinky Tŕnie pri Zvolene. Práve otcov rodný kraj zabezpečil chlapcom írečitú slovenčinu. Po vojne sa vrátili do Bratislavy, kde v&nbsp;roku 1946 Ivan a&nbsp;jeho starší brat absolvovali konkurz do detskej rozhlasovej družiny. Budúci umelec sa medzi hereckou elitou, s&nbsp;ktorou nahrával rozhlasové hry, veľmi rýchlo presadil. Ako talentované a&nbsp;zároveň šušlavé dieťa si ho všimol Andrej Bagar, ktorý mu o&nbsp;rok neskôr zveril rolu malého Uľjanova v&nbsp;hre Kremeľský orloj na doskách Slovenského národného divadla.

Herectvo mal v&nbsp;krvi. Ako 13-ročný sa v&nbsp;roku 1948 objavil v&nbsp;úspešnej Zacharovej inscenácii Rok na dedine spolu s&nbsp;mladším bratom Jánom. O&nbsp;dva roky neskôr sa pevne rozhodol pre štúdium herectva. V&nbsp;roku 1949 odišiel z&nbsp;gymnázia a&nbsp;spravil prijímacie skúšky na Štátne herecké konzervatórium v&nbsp;Bratislave. V&nbsp;minulosti sa špekulovalo o&nbsp;tom, prečo školu v&nbsp;druhom ročníku nedokončil. Brat Ján to po rokoch ozrejmil: „Zo školy odišiel, pretože našu mamu zavreli na trinásť mesiacov do vyšetrovacej väzby. Po tomto období ju prepustili bez akéhokoľvek slova či ospravedlnenia...“ V&nbsp;roku 1951 po brigáde v&nbsp;Slovnafte Ivan nastúpil do Dedinského divadla. V&nbsp;pätnástich rokoch mal pracovnú zmluvu aj pravidelný plat.

V&nbsp;Dedinskom divadle pobudol trinásť mesiacov. Medzitým si tam našiel aj budúcu manželku, o&nbsp;tri roky staršiu herečku Helenu Kollátovú. Následne nastúpil do Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene. Po trinástich mesiacoch odišiel do bratislavskej Novej scény, kde sa zároveň odštartovala jeho filmová kariéra. V&nbsp;divadle totiž účinkovala herečka Marta Černická, manželka režiséra Paľa Bielika, ktorý často chodieval na jej premiéry a&nbsp;predstavenia. Práve tam si všimol mladého Ivana v&nbsp;rôznych podobách a&nbsp;charakteroch. V&nbsp;jeho subtílnom tele sa skrýval typický filmový herec. Neteatrálny, živý, pravdivý. Vďaka P. Bielikovi sa Ivan naučil o&nbsp;filme všetko. To mu zároveň pomohlo v&nbsp;ďalšej kariére. Pre jeho vizáž, chôdzu aj herecký štýl ho často prirovnávali k&nbsp;francúzskej filmovej hviezde, predstaviteľovi Fanfana Tulipána, Gérardovi Philipovi.

Ten v&nbsp;roku 1959 nakrúcal film, ale nečakane zomrel. Filmári chceli snímku dokončiť, preto po celej Európe hľadali herca, ktorý by legendu nahradil. V&nbsp;merku mali Ivana Mistríka a&nbsp;ešte istého dánskeho umelca. Rolu však jednoznačne získal Ivan Mistrík. „Všetko už bolo pripravené, Ivan odcestoval do Prahy, odkiaľ mal ísť do Paríža, ale Filmexport a&nbsp;súdruhovia povedali, že nie je v&nbsp;záujme Československej republiky, aby herec niekam išiel, a&nbsp;tak ostal doma...“ zaspomínal na nešťastnú situáciu a&nbsp;bratovu premárnenú životnú šancu Ján Mistrík.

Podobnú smolu mal v&nbsp;roku 1968, keď s&nbsp;režisérom Martinom Hollým nakrútil televízny film Balada o&nbsp;siedmich obesených, ktorý vyhral prestížne ocenenie na filmovom festivale v&nbsp;Cannes. Udialo sa to tesne pred vpádom ruských vojsk na naše územie. Krátko nato úspešný film skončil v&nbsp;trezore. Popri filme herec naďalej rozvíjal svoje divadelné umenie. Počas trinástich sezón na Novej scéne dospel fyzicky aj profesionálne. Pomohla mu v&nbsp;tom spolupráca s&nbsp;režisérkou Magdou Lokvencovou, ktorá ho obsadzovala zdanlivo proti jeho naturelu.

<h3>Juraj Slezáček (†73), herec</h3>
&nbsp;
Nahraditeľný je každý, ale Ivan Mistrík – neviem si predstaviť, kým a čím.
&nbsp;
<h3>Karol Čálik (74), herec</h3>
&nbsp;
Ivan bol veľmi dobrý človek. Nevedel ublížiť, nevedel sa nahnevať. Len povedal svoje a&nbsp;zosmutnel, a preto to bolo horšie, ako keby ti vynadal.

Povedali o ňom

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Keďže bol známy svojím osobitým rečovým prejavom s&nbsp;výraznými sykavkami, takmer to ohrozilo jeho nástup na scénu Slovenského národného divadla. Vstupnou rolou, ktorou I. Mistrík ovládol Činohru SND ešte ako hosť, bol knieža Myškin v&nbsp;Dostojevského Idiotovi. Príležitosť mu ponúkol režisér Pavol Haspra, ktorý s&nbsp;ním neskôr pravidelne spolupracoval. Dostojevský bol, mimochodom, Mistríkov obľúbený autor, Myškin zas jeho vysnívanou rolou (vo filmovom prepise diela túto postavu hral spomínaný Gérard Philipe, pozn. red.). Táto rola patrí k&nbsp;jeho divadelným vrcholom. Mnohí kritici aj po rokoch vyslovovali poľutovanie nad tým, že sa mu podobných príležitostí nedostalo viac.

Najčastejšie ho režiséri využívali v&nbsp;súlade s&nbsp;jeho ustáleným typom romantického hrdinu, prípadne objavovali jeho komediálne schopnosti. Vnútorne komplikovanejšie postavy si užil zriedkavejšie. Taká bola rola Filipa v&nbsp;Dürrenmattovom prepise Shakespearovho Kráľa Jána, rola Marca Pola v&nbsp;O’Neillovej hre Miliónový Marco, úloha Fryderyka Chopina v&nbsp;Iwaszkiewiczovom Lete v&nbsp;Nohante... Okrem obrovského talentu na ňom priatelia a&nbsp;kolegovia oceňovali najmä citlivú a&nbsp;dobrácku povahu. Volali ho „milosrdná sestra“, pretože ak bolo treba niekomu pomôcť, vždy bol pri tom. Milka Vášáryová ho prirovnáva k&nbsp;anjelovi, s&nbsp;ktorým by pokojne šla aj do koncentráku, pretože by jej nedal zahynúť. Zároveň to bol bohém oplývajúci obrovským šarmom, eleganciou, jazdiaci na renaulte. Holdoval len dvom nerestiam: alkoholu a&nbsp;cigaretám.

Do súkromného života vstúpili Ivanovi Mistríkovi dve ženy, s&nbsp;ktorými sa oženil. Prvá manželka Helena, prezývaná Enča (†44), s&nbsp;ktorou mal dvoch synov – Ivana (†36) a&nbsp;Michala (†53), zomrela v&nbsp;roku 1977 na dovolenke v&nbsp;Bulharsku po náhlej mozgovej príhode. Pre herca to bol šok. Ostal sám s&nbsp;dvomi deťmi a&nbsp;prácou, ktorú by bez pomoci nedokázal zvládnuť. „Najskôr mal jednu paniu, ktorá sa mu starala o&nbsp;domácnosť, a&nbsp;potom naletel istej dáme, ktorú si napriek všetkým varovaniam zobral za ženu. Zamiloval sa do nej neskutočne. Keď niekoho miloval, bolo to hlava-nehlava, nepoznal, nepočul, nevidel nič...“ diplomaticky okomentoval bratov vzťah so speváčkou Marikou Klesniakovou Ján Mistrík.

Traduje sa hneď niekoľko verzií o&nbsp;zoznámení tohto páru. Podľa jednej z&nbsp;nich hľadal Ivan pre synov učiteľku angličtiny. Marika sa do bývalého Československa vrátila po desaťročnom pobyte v&nbsp;Amerike, anglický jazyk preto ovládala výborne. Ďalšia hovorí, že sa stretli, keď bol herec v&nbsp;porote speváckej súťaže Detvianska zlatá ruža. Marika tam nad ostatnými vynikala spevom i&nbsp;pôvabom, z&nbsp;čoho bola láska na prvý pohľad. Podľa ďalšej verzie sa zoznámili tak, že Ivan budúcej žene v&nbsp;bratislavskom Priore ponúkol pomoc s&nbsp;odvozom nového televízora.

Nech je, ako je, zobrali sa v&nbsp;roku 1979 a&nbsp;krátko nato sa im narodil syn Janko. V&nbsp;manželstve však boli neustále nezhody. Hovorilo sa, že Ivan na svoju o&nbsp;sedemnásť rokov mladšiu manželku žiarlil. O&nbsp;speváčke však kolovali reči, že je zlá. „Ešte horšia než zlá. To neboli len reči. Zhadzovala Ivana všade. Viem, že sa dala nevkusne nafotiť s&nbsp;taxikárom na schodoch pred ich bytom a&nbsp;potom mu fotky ukázala. Provokovala ho,“ zaspomínal v&nbsp;minulosti dnes už nebohý herec Ivan Palúch (†75), ktorý bol prvým svedkom Ivanovho dobrovoľného odchodu z&nbsp;tohto sveta.

Štvorročné manželstvo malo mnoho problémov. Tie umelec následne utápal v&nbsp;alkohole. Mnohí mu navrhovali, aby sa rozviedol, no nespravil to. Svoje utrpenie vyriešil samovraždou vo vlastnom byte. Ani priatelia ako Ivan Rajniak, Július Pántik či Štefan Kvietik sa, žiaľ, k&nbsp;hercovi nedostali tak blízko, aby mu utrpenie uľahčili. Presnejšie povedané, pozorovali jeho dôsledky, no nikdy nedostali šancu porozprávať sa s&nbsp;Ivanom o&nbsp;jeho starostiach otvorene. Mistrík sa takým debatám bránil. Téma manželského života bola v&nbsp;jeho prítomnosti vyslovene tabu. Problémy, ktoré ho zožierali, dusil v&nbsp;sebe, až ho napokon pohltili. Zomrel 8. júna 1982 vo veku nedožitých 47 rokov.

Po odchode Ivana Mistríka akoby sa s&nbsp;tragédiami v&nbsp;ich rodine roztrhlo vrece. Pol roka po hercovi zomrel jeho otec a&nbsp;tri roky nato aj mama. Tú nasledoval hercov starší brat Viliam. O&nbsp;nič šťastnejší život nežili ani Ivanovi synovia z&nbsp;prvého manželstva. Mladší syn Michal zomrel presne pred rokom. Pracoval v&nbsp;gastronómii a&nbsp;tí, ktorí ho poznali odmalička, vedeli, ako sa celý život trápil, že nezabránil samovražde svojho slávneho otca.

Mistrík junior pre bolesť na duši začal holdovať škodlivým nerestiam a&nbsp;na druhý svet odišiel predčasne zrejme ich vinou. V&nbsp;niekoľkých rozhovoroch s&nbsp;novinármi pred rokmi spomínal, že keď sa chvíľu pred rodinnou tragédiou učil s&nbsp;otcom texty, povedal mu, že sa chce zastreliť. „Ja som to v&nbsp;tom veku, bohužiaľ, nepochopil. Nerozmýšľal som nad tým. Neveril som, že to myslí vážne. Bral som to na ľahkú váhu. Inak by som ho bol strážil, nebol by som šiel do školy. Skrátka, mohol som niečo spraviť, aby sa to nestalo, keby...“ V&nbsp;sedemnástich teda Michal definitívne osirel. Zostal mu len starší brat Ivan, s&nbsp;ktorým spolu študovali na hotelovej škole v&nbsp;Piešťanoch. Aj ten však navždy odišiel veľmi skoro. Vo veku 36 rokov zomrel na zlyhanie srdca.

Michal sa pritom pokojne mohol stať hercom. Rád zabával ľudí a&nbsp;bol tak trocha komediant. Po otcovi zdedil nielen talent, ale aj chuť pomáhať druhým. Len sebe pomôcť nevedel. Mistríkova druhá žena Marika sa stiahla do ústrania. Z&nbsp;hercovej smrti ju všetci obviňovali. Vyčítali jej, že Ivan sa zabil z&nbsp;lásky, ktorá ho ničila. Marika preto so synom Jankom najskôr utiekla k&nbsp;príbuzným do Budapešti, neskôr do Švajčiarska a&nbsp;potom do Ameriky. Po návrate na Slovensko poskytla v&nbsp;roku 2007 práve týždenníku Život rozhovor, v&nbsp;ktorom tvrdila, že slávny umelec ju bil. Toto jej vyjadrenie pobúrilo členov Ivanovej rodiny aj všetkých hercových priateľov. Tí ani po dlhých rokoch na kamaráta a&nbsp;kolegu nedajú dopustiť. Nesmierne si ho vážili. Bol to citlivý večný mladík, melancholik, ale aj romantik, ktorý by tento rok v&nbsp;októbri oslávil 85. narodeniny.

V divadle Ivan Mistrík debutoval v roku 1947 v inscenácii režiséra Andreja Bagara Kremeľský orloj. V roku 1949 začal študovať herectvo na Štátnom konzervatóriu. Štúdium však po dvoch rokoch zanechal. Krátko pracoval ako kultúrno-propagačný referent v Slovnafte (1951). V rokoch 1951 – 1952 sa stal členom Dedinského divadla v Bratislave. Z neho na jednu sezónu odišiel do činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.
&nbsp;
Po príchode do Bratislavy jeho kariéra pokračovala na javisku Novej scény (1953 – 1966). Jeho najvýraznejšou divadelnou postavou (stvárnil ju ako hosť na javisku SND) bol knieža Myškin v dramatizácii Dostojevského románu Idiot (1965). Na základe tejto postavy získal angažmán v Činohre SND, kde pôsobil až do konca života (1966 – 1982). Počas pomerne krátkej hereckej kariéry vytvoril množstvo nezabudnuteľných hrdinov vo viac ako 220 televíznych inscenáciách, 41 celovečerných filmoch, 23 televíznych snímkach a 120 divadelných predstaveniach.
&nbsp;
Pred kamerou sa po prvý raz objavil v roku 1950 vo filme Kozie mlieko. Hlbokou mravnou čistotou sa vyznačovali jeho hlavné postavy v dvoch českých filmoch Rómeo, Júlia a tma (1959) a Vyšší princip (1960). Hral aj vo filmoch Kapitán Dabač (1959), Smrť sa volá Engelchen (1960), Sám vojak v poli (1964), Mŕtvi nespievajú (1965), Balada o siedmich obesených (1968), Medená veža (1970), Parížski mohykáni, Orlie pierko (oba 1971), Višňový sad (1979), Dvanásť nahnevaných mužov (1981). Od roku 1977 bol Ivan Mistrík zaslúžilým umelcom. V roku 1981 získal Cenu Andreja Bagara. V roku 2005 vydal Mediálny inštitút publikáciu s názvom Človek odinakiaľ Ivan Mistrík.