Jeden z najvýznamnejších, no čo sa týka počtu ocenení a prejavu sympatií od divákov azda aj najvýznamnejší slovenský herec Jozef Kroner sa narodil 20. marca 1924 v Staškove pri Čadci na Kysuciach ako jedno z dvanástich detí v rodine železničiara. Pochádzal z chudobných pomerov, no napriek obrovskému úspechu, ktorý vo svojej kariére neskôr dosiahol, nezabudol na svoje korene a ostal až do svojej smrti veľmi skromným človekom.

„Na moju Kysucu nedám dopustiť, naučil som sa v nej plávať a chytať na vidličku hlaváče a mreny. Tieto chutné ryby nás väčšinu roka živili a neraz zachránili pred hladom,“ zaspomínal si herec na svoje detstvo v nedostatku. Nikdy sa však nesťažoval. „Chudoba nás robila bohatšími v niečom inom, dostávali sme dary najvzácnejšie – dary dobra.“ Do školy začal chodiť vo svojom rodisku, neskôr v Seredi, kde jeho otca preložili.

„Keď som odchádzal z domu, mal som deväť rokov, a keď som sa vrátil, dvadsaťštyri… Ľúto mi bolo len za stratenou mladosťou a za tým, že som skoro vyletel z tohto krásneho hniezda.“ Rodina Kronerovcov sa sťahovala ešte niekoľkokrát. Do Považskej Bystrice, do Melčíc, Mošoviec, až sa v roku 1941 usadila v Brunovciach. „Boli sme kočovná rodina, chodili sme po železničných štáciách, kde otec dostal miesto, a bývali v železničných budovách.“ S láskavým humorom si na svojho otca často spomínal.

Dcéra Zuzana Kronerová (67) má v pamäti túto príhodu: „Jeho otecko si ako veľký milovník života často trošku vypil a potom mával vraj niekedy aj také nálady, že si postavil všetky deti do radu, zobral remeň, prehol ich cez koleno a vymlátil. Rýchlo mu to prišlo ľúto, chcel si ich udobriť, tak im navaril plný kotol gulášu. Potom všetci sedeli a jedli. On rozprával krásne rozprávky, príhody zo života. Otec mi hovoril, že on a jeho súrodenci sa vždy tešili na tú bitku, lebo vedeli, že potom príde guláš,“ zaspomínala si v dokumente Róberta Švedu Radosť zo života.

Umelcov otec bol zároveň vášnivým ochotníkom a režisérom. Práve vďaka tomu našiel budúci herec záľubu v tejto profesii. Divadlu sa venovali viacerí jeho súrodenci, ale profesionálom sa stal len on, hoci nie hneď. Jozef vychodil meštiansku školu v Trenčíne aj odbornú školu kreslenia. Osud ho zavial do Katolíckeho krúžku ochotníckeho divadla, ktorý viedli rehoľníci – dominikáni. „To bola moja univerzita a moji najväčší divadelní učitelia.“

Herectvo totiž nikdy neštudoval. Po ukončení vojenskej služby pracoval ako robotník a neskôr vedúci dielne strojární v Považskej Bystrici, kde sa dostal do poloprofesionálneho Divadla pracujúcich. Vynikol najmä v dráme Vassa Železnovová od Gorkého a v Gogoľovej Ženbe. Práve táto hra mu v roku 1948 vyniesla pozvanie do prvého profesionálneho hereckého súboru v Slovenskom komornom divadle v Martine.

Dielo

Jozef Kroner počas svojho takmer tridsaťročného pôsobenia na prvej scéne stvárnil vyše 100 postáv. Okrem toho nakrútil 57 filmov. Účinkoval vo viac než 100 televíznych filmoch a in-scenáciách, v 14 televíznych seriáloch. Jeho celoživotnou láskou a koníčkom bolo rybárčenie. Napísal 8 kníh, ktoré boli čitateľsky veľmi úspešné. Poviedky a príhody o rybách vydal pod názvom Herec na udici (1970) a Herec nielen na udici (1974 a 1982). Počas svojej kariéry dostal množstvo umeleckých a spoločenských ocenení.

 

Bol zaslúžilým aj národným umelcom, laureátom štátnych cien. Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v Ankete 2000 sa Jozef Kroner stal slovenským hercom 20. storočia. Po jeho smrti založilo dvadsať významných osobností Slovenska Spoločnosť Jozefa Kronera, ktorej cieľom je pripomínať herecké a ľudské posolstvo tohto významného umelca. Jednou z jej najdôležitejších aktivít je každoročné udeľovanie Cien Jozefa Kronera. Divadelný ústav pripravil v uplynulom roku k 95. výročiu hercovho narodenia výstavu Legenda zvaná Jozef Kroner.

Článok pokračuje na ďalšej strane.