Jana Homolová

Jeden z&nbsp;najvýznamnejších, no čo sa týka počtu ocenení a&nbsp;prejavu sympatií od divákov azda aj najvýznamnejší slovenský herec Jozef Kroner sa narodil 20. marca 1924 v&nbsp;Staškove pri Čadci na Kysuciach ako jedno z&nbsp;dvanástich detí v&nbsp;rodine železničiara. Pochádzal z&nbsp;chudobných pomerov, no napriek obrovskému úspechu, ktorý vo svojej kariére neskôr dosiahol, nezabudol na svoje korene a&nbsp;ostal až do svojej smrti veľmi skromným človekom.

„Na moju Kysucu nedám dopustiť, naučil som sa v&nbsp;nej plávať a&nbsp;chytať na vidličku hlaváče a&nbsp;mreny. Tieto chutné ryby nás väčšinu roka živili a&nbsp;neraz zachránili pred hladom,“ zaspomínal si herec na svoje detstvo v&nbsp;nedostatku. Nikdy sa však nesťažoval. „Chudoba nás robila bohatšími v&nbsp;niečom inom, dostávali sme dary najvzácnejšie – dary dobra.“ Do školy začal chodiť vo svojom rodisku, neskôr v&nbsp;Seredi, kde jeho otca preložili.

„Keď som odchádzal z&nbsp;domu, mal som deväť rokov, a&nbsp;keď som sa vrátil, dvadsaťštyri… Ľúto mi bolo len za stratenou mladosťou a&nbsp;za tým, že som skoro vyletel z&nbsp;tohto krásneho hniezda.“ Rodina Kronerovcov sa sťahovala ešte niekoľkokrát. Do Považskej Bystrice, do Melčíc, Mošoviec, až sa v&nbsp;roku 1941 usadila v&nbsp;Brunovciach. „Boli sme kočovná rodina, chodili sme po železničných štáciách, kde otec dostal miesto, a&nbsp;bývali v&nbsp;železničných budovách.“ S&nbsp;láskavým humorom si na svojho otca často spomínal.

Dcéra Zuzana Kronerová (67) má v&nbsp;pamäti túto príhodu: „Jeho otecko si ako veľký milovník života často trošku vypil a&nbsp;potom mával vraj niekedy aj také nálady, že si postavil všetky deti do radu, zobral remeň, prehol ich cez koleno a&nbsp;vymlátil. Rýchlo mu to prišlo ľúto, chcel si ich udobriť, tak im navaril plný kotol gulášu. Potom všetci sedeli a&nbsp;jedli. On rozprával krásne rozprávky, príhody zo života. Otec mi hovoril, že on a&nbsp;jeho súrodenci sa vždy tešili na tú bitku, lebo vedeli, že potom príde guláš,“ zaspomínala si v&nbsp;dokumente Róberta Švedu Radosť zo života.

Umelcov otec bol zároveň vášnivým ochotníkom a&nbsp;režisérom. Práve vďaka tomu našiel budúci herec záľubu v&nbsp;tejto profesii. Divadlu sa venovali viacerí jeho súrodenci, ale profesionálom sa stal len on, hoci nie hneď. Jozef vychodil meštiansku školu v&nbsp;Trenčíne aj odbornú školu kreslenia. Osud ho zavial do Katolíckeho krúžku ochotníckeho divadla, ktorý viedli rehoľníci – dominikáni. „To bola moja univerzita a&nbsp;moji najväčší divadelní učitelia.“

Herectvo totiž nikdy neštudoval. Po ukončení vojenskej služby pracoval ako robotník a&nbsp;neskôr vedúci dielne strojární v&nbsp;Považskej Bystrici, kde sa dostal do poloprofesionálneho Divadla pracujúcich. Vynikol najmä v&nbsp;dráme Vassa Železnovová od Gorkého a&nbsp;v&nbsp;Gogoľovej Ženbe. Práve táto hra mu v&nbsp;roku 1948 vyniesla pozvanie do prvého profesionálneho hereckého súboru v&nbsp;Slovenskom komornom divadle v&nbsp;Martine.

<p>Jozef Kroner počas svojho takmer tridsaťročného pôsobenia na prvej scéne stvárnil vyše 100 postáv. Okrem toho nakrútil 57 filmov. Účinkoval vo viac než 100 televíznych filmoch a&nbsp;in-scenáciách, v&nbsp;14 televíznych seriáloch. Jeho celoživotnou láskou a&nbsp;koníčkom bolo rybárčenie. Napísal 8 kníh, ktoré boli čitateľsky veľmi úspešné. Poviedky a&nbsp;príhody o&nbsp;rybách vydal pod názvom Herec na udici (1970) a&nbsp;Herec nielen na udici (1974 a&nbsp;1982). Počas svojej kariéry dostal množstvo umeleckých a&nbsp;spoločenských ocenení.</p>
<p>&nbsp;</p>
<p>Bol zaslúžilým aj národným umelcom, laureátom štátnych cien. Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v&nbsp;Ankete 2000 sa Jozef Kroner stal slovenským hercom 20. storočia. Po jeho smrti založilo dvadsať významných osobností Slovenska Spoločnosť Jozefa Kronera, ktorej cieľom je pripomínať herecké a&nbsp;ľudské posolstvo tohto významného umelca. Jednou z&nbsp;jej najdôležitejších aktivít je každoročné udeľovanie Cien Jozefa Kronera. Divadelný ústav pripravil v&nbsp;uplynulom roku k&nbsp;95. výročiu hercovho narodenia výstavu Legenda zvaná Jozef Kroner.</p>

Dielo

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

V&nbsp;mladom veku bolo Jozefovi Kronerovi súdené hrať zrelých mužov a&nbsp;starcov, k&nbsp;čomu ho predurčovala útla postava, ostro rezaná tvár a&nbsp;výrazná dikcia so zachrípnutým hlasom. V&nbsp;Martine dostal možnosť vytvoriť niekoľko pozoruhodných postáv domáceho i&nbsp;svetového repertoáru: Orgona v&nbsp;Tartuffovi, Zelenáka v&nbsp;Geľovi Sebechlebskom, Jaga v&nbsp;Othellovi, ale aj Lenina v&nbsp;Mužovi s&nbsp;puškou. A,&nbsp;samozrejme, Kuba v&nbsp;rovnomennej hre Jozefa Hollého.

Tá ho neskôr preslávila aj v&nbsp;televíznej adaptácii. V&nbsp;martinskom divadle prežil osem krásnych rokov a&nbsp;zároveň si našiel životnú lásku. Zaľúbil sa do Terézie Hurbanovej (†74), ktorá v&nbsp;tom čase už bola na divadelných doskách veľkou hviezdou. Hrala v&nbsp;každej inscenácii, všetky heroíny, ale aj rôzne tragikomické i&nbsp;komické úlohy. „Od mamy viem, že keď sa pozrela do tých modrých očí, bola stratená,“ prezradila dcéra Zuzana, ktorá sa manželom Kronerovcom narodila dva roky po svadbe. Tá bola malá, iba s&nbsp;dvoma svedkami.

Nevesta na sebe nemala ani biele šaty, vydávala sa v&nbsp;červenom kostýme. Počas svojho martinského obdobia stvárnil Jozef Kroner 40 divadelných postáv a&nbsp;natočil päť filmov. V&nbsp;roku 1956 sa však spolu s&nbsp;manželkou aj štvorročnou dcérou presťahovali do Bratislavy, kde sa obaja herci stali členmi Slovenského národného divadla. Žiaľ, naša prvá scéna nedokázala plnohodnotne využiť nové talentované prírastky. Hercova manželka tu už nedosiahla úspech ako v&nbsp;Martine. Údajne to bolo preto, lebo podpísala zmluvu iba na malé úlohy a&nbsp;rôzne záskoky. Bratislavské publikum zas na začiatku Jozefa Kronera považovalo za vidieckeho začiatočníka.

Na neľahké obdobie si herec s&nbsp;odstupom času zaspomínal nasledovne: „V&nbsp;SND bola iná rivalita, väčší boj o&nbsp;každú postavu, nieto ešte hlavnú.“ Objavoval sa preto iba v&nbsp;epizódnych úlohách. Prelomová bola až postava doktora Galéna v&nbsp;Čapkovej Bielej nemoci, do ktorej ho obsadil režisér Jozef Budský. Postupom času sa Kronerovi stali osudné komédie, no zažiaril aj v&nbsp;muzikáli Fidlikant na streche, ktorý naštudoval v&nbsp;divadle Nová scéna. Napriek tomu, že šlo o&nbsp;jeho jedinú spevácku úlohu, predstaveniu bolo dopriatych 90&nbsp;úspešných repríz. Svetové uznanie hercovi priniesla úloha Tóna Brtka vo filme Jána Kadára a&nbsp;Elmara Klosa Obchod na korze.

Tragický príbeh z&nbsp;obdobia Slovenského štátu a&nbsp;arizácie židovského majetku v&nbsp;roku 1966 ocenili jediným Oscarom v&nbsp;histórii slovenského filmu. „Už pri čítaní scenára sa zvyčajne vžívam do ich psychiky a&nbsp;predstavujem si, čo by som robil, keby som sa ocitol v&nbsp;podobnej situácii ako môj hrdina. Tak to bolo aj pri Tónovi Brtkovi, malom stolárikovi z&nbsp;východného Slovenska. Hneď od začiatku som s&nbsp;ním trpel, vnútorne zápasil, viedol boj s&nbsp;neľudským okolím, prežíval tragédiu Židov, pokúšal sa pochopiť konanie ničnetušiacej pani Lautmannovej,“ povedal umelec o&nbsp;svojej postave.

Vznik filmu však od začiatku sprevádzali problémy. Scenár podľa novely Ladislava Grosmana vzbudil nevôľu slovenských komunistov. Odmietli ho vtedajší tajomník ÚV KSS Alexander Dubček, aj Gustav Husák. Údajne preto, že v&nbsp;ňom nie je zastúpená úloha SNP. Trauma holokaustu a&nbsp;arizácií počas Slovenského štátu bola vtedy veľmi živá. Film odohrávajúci sa na Slovensku, v&nbsp;ktorom hrajú slovenskí herci, sa nakoniec predsa len podarilo presadiť v&nbsp;Prahe. Paradoxne vďaka vtedajšiemu prezidentovi Antonínovi Novotnému, ktorý nemal rád Slovákov a&nbsp;celý projekt bral ako pomstu.

Film sa tak stal spoločným česko-slovenským dielom, pretože sa nakrúcal na Slovensku, konkrétne v&nbsp;Sabinove, a&nbsp;vyrábal v&nbsp;pražských štúdiách Barrandov. Po slávnostnej premiére v&nbsp;Prahe mu vraj diváci nedávali veľké šance na úspech. Nepáčil sa dokonca ani mnohým ľuďom z&nbsp;filmárskej brandže. Po uvedení do kín sa však stal veľkým hitom a&nbsp;v&nbsp;roku 1965 získal na MFF v&nbsp;Cannes Veľkú cenu. Rovnaký úspech zožal aj na premietaní v&nbsp;USA. Vyslúžil si Cenu newyorských filmových kritikov za Najlepší cudzojazyčný film a&nbsp;Kadár s&nbsp;Klosom Cenu za réžiu.

Nasledovala nominácia na Oscara za Najlepší cudzojazyčný film. Americký úspech pôsobil na domácich komunistov znepokojivo. Jozef Kroner sa aj napriek tomu zúčastnil na newyorskej premiére, kde hoci nevedel po anglicky, predniesol slávnostný prejav. Ako je dnes všeobecne známe, mal ho foneticky napísaný na papieri. Na udeľovanie Oscarov v&nbsp;marci 1966 ho však už nepustili. O&nbsp;dôvodoch sa nehovorilo, ale po rokoch vyšla pravda najavo.

Tesne pred odletom z&nbsp;pražského letiska herca oslovil jeden významný komunista: „Soudruhu Kronere, vy jste již v&nbsp;Americe byl, teď tam půjde soudružka Kadrnožková z&nbsp;Filmexportu!“ Jeden z&nbsp;dvoch hlavných predstaviteľov tak zostal doma, a&nbsp;to aj napriek tomu, že si do Los Angeles nechal ušiť päť oblekov za vtedy neuveriteľných 17-tisíc korún! Obchod na korze na Oscaroch suverénne zvíťazil. So svojimi pocitmi sa herec následne podelil v&nbsp;Slovenskom rozhlase.

„Ja mám jednu dobrú vlastnosť, že sa nikdy neteším vopred, a&nbsp;tak sa dožívam menších sklamaní. Akokoľvek som sa na to snažil nemyslieť, tak v&nbsp;kútiku bol kúsoček nádeje, ktorý spôsobil, že som sa ráno okolo štvrtej zobudil a&nbsp;nemohol som spať. Videl som totiž Oscary v&nbsp;nadživotnej veľkosti až po toho najmenšieho, bolo to mučivé. Bol to asi čas samotného aktu udeľovania cien. O&nbsp;víťazstve som sa napokon dozvedel až zo správ a&nbsp;boli to zmiešané pocity od vzrušenia až po tajné očakávanie.“

Aj po obrovskom medzinárodnom úspechu, žiaľ, film čakal smutný osud. V&nbsp;roku 1968 jeden z&nbsp;režisérov, Ján Kadár, emigroval do Kanady a&nbsp;po okupácii bol film uložený na 20 rokov do trezoru. Na obrazovkách sa potom objavil až po Nežnej revolúcii. Mimochodom, možnosť emigrovať mal aj samotný Kroner. „Na premiére filmu v&nbsp;New Yorku dostal ponuku na film, no a&nbsp;pamätám sa, ako to otec komentoval. Odmietol, pretože emigrovať nechcel, a&nbsp;vedel, že by mu to nikdy nedovolili, skrátka, nepustili by ho odtiaľto,“ uviedla Zuzana Kronerová.

Ani v&nbsp;čase normalizácie herec nezaháľal. Česká aj slovenská kultúra mu však ponúkala iba nenáročné úlohy. Veľa tém aj autorov bolo v&nbsp;tom čase tabu, a&nbsp;tak ho mnohí diváci majú zafixovaného najmä ako zabávača, ktorý hrával zjednodušené postavy „ľudových“ beťárov, napríklad sváka Ragana, Pacha a&nbsp;ďalšie. Aj menej náročným úlohám vedel dodať nadstavbu. „Rovnako malé postavy môžu byť veľké a&nbsp;predstavenie neraz stojí práve na nich,“ hovoril umelec. Kronerove herecké schopnosti dokázali naplno využiť maďarskí, bulharskí aj francúzski režiséri.

Spolu hral v 12 cudzojazyčných filmoch a bol v nich mimoriadne úspešný. Snímka Iný pohľad získala ceny v Cannes a Sao Paule a maďarská filmová kritika udelila Jozefovi Cenu roka za najlepší mužský herecký výkon. Bulharský režisér Bodžakov ho zas obsadil do roly starého českého husliara Henycha. „Vycítil som, že sa mi naskytla vzácna príležitosť dosiahnuť niečo veľké,“ povedal o medzinárodnej spolupráci Kroner. Film mu priniesol nomináciu na Felixa – európskeho Oscara. Tieto filmy však u nás doma boli takmer neznáme.

Neskôr už na Slovensku zažíval herec pracovné suchoty. Práve preto písal knihy, prevažne o rybárčení, ktoré sa stalo jeho životnou vášňou. Bola to rodinná tradícia. Jozef Kroner dokonca aj muškárčil. Sám si mušky profesionálne vyrábal. Ovládal všetky spôsoby lovu a poznal u nás všetky rieky. Rovnako ako svoju záľubu miloval všetky deti. Boli pre neho najvzácnejšími divákmi. V relácii My sme malí muzikanti si zahral uja Doremifáka.

Okrem toho nahovoril množstvo nezabudnuteľných kreslených postavičiek, napríklad Kubka s Maťkom, Motýľa Emanuela, Kremienka a Chocholúšika. Raz si ako hosť redakcie časopisu Film a divadlo zaspomínal na príhodu s malým chlapcom. V staničnej reštaurácii akurát rozhlas po drôte vysielal ním interpretovanú podvečernú rozprávku pre deti. Chlapček sa postavil, prišiel bližšie, položil si hlavičku na reštauračný stolík a započúval sa do známeho hlasu. Nakoniec obrátil veľké oči dohora a opýtal sa ho: „Ujo, ty si rádio?“ Vďaka Kronerovi nemali šťastnejšie detstvo len deti z Československa, ale aj jeho dcéra Zuzana.

„Keby môj otec nebol býval dobrým a milujúcim rodičom, boli by pre mňa jeho povolanie a sláva zrejme bremenom. Bol však fantastický, ako dieťaťu mi venoval každú svoju voľnú chvíľu. Raz, keď som na Veľkú noc ležala s angínou v posteli, zobudilo ma tichučké pípanie. Dve malé žlté kuriatka sa mi prechádzali po perine. To môj dobrý otecko utekal na trhovisko a kúpil mi tento živý darček, aby ma v chorobe potešil,“ povedala pre Život.

V dospelosti zas spolu zvykli viesť dlhé nočné dialógy. Najčastejšie o živote a o divadle, keďže sa aj ona popri dvoch talentovaných rodičoch stala úspešnou herečkou. Ich blízkosť cíti stále aj po rokoch. „Na otca, ale aj na mamu myslím takmer denne. Konfrontujem svoje názory s ich názormi. Sú so mnou stále. Obaja boli poctiví umelci, mali veľkú pokoru, sú mojimi vzormi.“

Na vrchole tvorivých síl a&nbsp;skúseností, ktoré ešte pokojne mohol zúročiť v&nbsp;mnohých postavách, sa Jozefovi Kronerovi dostalo na divadelných doskách SND veľmi málo pozornosti. Nedokázal sa zmieriť s&nbsp;tým, že ho za posledné dve sezóny v&nbsp;divadle neobsadili. Veľmi túžil zahrať si v&nbsp;inscenácii Stará dobrá kapela. No v&nbsp;Hubačovej hre režisér Juraj Haspra pre neho postavu nemal. Pošuškávalo sa, že je za tým závisť a&nbsp;neprajnosť niektorých kolegov.

Práve preto sa v&nbsp;šesťdesiatke rozhodol odísť do dôchodku. Vo svojej výpovedi napísal: „Pri všetkej skromnosti, dovolím si tvrdiť, že by sa pre mňa, herca na vrchole tvorivých síl a&nbsp;plného chuti pracovať, našla primeraná rola. Dúfal som márne.“ Po tomto kroku sa spoľahol na to, že na dôchodku ho zachráni film. „Zabuchol som dvere na divadle a&nbsp;myslel som si, že budem nakrúcať. Lenže tresk-plesk, o&nbsp;pár rokov prestal slovenský film existovať a&nbsp;ja som ostal v&nbsp;čudnom vákuu,“ uviedol.

Filmografiu uzatvoril v&nbsp;roku 1996 televíznym filmom režiséra Jara Riháka Smutný valčík. Zahral si starého fotografa, ktorý už nedokáže ani zaostriť. Ku koncu života sa čoraz viac uzatváral pred svetom. Nesúhlasil s&nbsp;vtedajšou politickou situáciou. Zdravie sa mu zhoršovalo, ešte vždy ho však tešilo, keď sa mu niekto z&nbsp;divákov prihovoril a&nbsp;vyjadril mu svoje sympatie.

O&nbsp;dva roky, vo veku nedožitých 74 rokov, zomrel na rakovinu pľúc. V&nbsp;posledných chvíľach života pri ňom bola aj jeho dcéra. „Keď som sedela pri ňom, držala som ho za ruku, horúčka mu stúpala. Pomaly z&nbsp;nej začínal blúzniť. Pamätám sa na jednu z&nbsp;jeho posledných viet. Povedal: ,Musím ísť, musím ísť. Veľký režisér ma volá...‘“

<h3>Jiřina Bohdalová (88), herečka</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p>O&nbsp;tom, že je vášnivý rybár,&nbsp;vláči sa s&nbsp;udicami kdesi po Dunajci a&nbsp;je špecialista na hlavátky, sme vedeli všetci. Raz som ho pozvala k&nbsp;nám domov a&nbsp;aby neprišiel len tak na kávu, pripravila som mu prekvapenie. Zišiel sa u&nbsp;mňa s&nbsp;ďalším veľkým rybárom pred Bohom, Janom Werichom. Ani som ho nemusela veľmi prehovárať, Kronera si veľmi vážil. Škoda len, že len čo sa pozdravili, bola som v&nbsp;byte zbytočná. Tí dvaja sa predháňali v&nbsp;odbornostiach rybárskeho cechu a&nbsp;ani ruky im nestačili to, aké veľké kusy už ulovili.</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>Juraj Jakubisko (81), režisér&nbsp;</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>(citát z knihy Elixír smiechu – kniha venovaná rodu Kronerovcov)</strong></p>
<p><br>„Riaditeľ Slovenského filmu Koliba mi po zverejnení obsadenia na Tisícročnú včelu oznámil, že rolu Michala Pichandu môže Jozef Kroner hrať len pod podmienkou, ak mu donesiem ako režisér potvrdenie od lekára, že herec rolu dohrá a&nbsp;nezomrie počas nakrúcania. Keďže sa film odohrával v&nbsp;troch ročných obdobiach, nakrúcanie sa vlieklo vyše pol roka. Medzitým sa Jozef Kroner vyliečil. Začalo mu chutiť aj víno, no i&nbsp;napriek tomu bol ku mne stále odmeraný a čoraz neprístupnejší vo vzájomnej komunikácii. Úprimnú radosť prejavil, až keď zaznela posledná klapka… Povedal: ,Som šťastný, že je to za mnou. Od radosti zjem dnes večer svoju parochňu…‘“<br><br></p>
<h3>Oldo Hlaváček (86), herec</h3>
<p><br>S&nbsp;Jožkom Kronerom sme sa vybrali na ryby a&nbsp;popri tom mi chcel ukázať miesto, kde sa narodil. Ja som v&nbsp;tom čase ešte len začínal, on už bol veľmi známy herec, preto všade, kde sa objavil, ho vítali s&nbsp;otvorenou náručou. V&nbsp;podstate sa narodil všade. Kde sa teda narodil, tam sme si dali poldeci, a&nbsp;stalo sa, že o&nbsp;nás nikto 8 dní nevedel. Našťastie, po tomto zážitku sa všetko vysvetlilo a&nbsp;napokon aj odpustilo.</p>