Jana Homolová

Jana Oľhová sa narodila 31. decembra 1959 na Myjave, kde bola silná tradícia ochotníckeho divadla. Prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová pôsobila napríklad neďaleko v&nbsp;Sobotišti. Ochotníčkou však Jana nikdy nebola a&nbsp;prvýkrát verejne vystupovala až na svojej stužkovej. Ju aj jej brata, nebohého herca Mariána Geišberga (†64), k&nbsp;umeniu nasmerovala mama – učiteľka na základnej škole. Nepredpokladala však, že aj mladšia dcéra sa vydá rovnakou cestou ako jej starší súrodenec.

„Mama sa to dozvedela až pred prijímacími skúškami. Podľa mňa vôbec neverila, že ma zoberú. Prijala to tak poloúsmevne. A&nbsp;bola asi dosť prekvapená, že to nakoniec vyšlo,“ zaspomínala si na svoje začiatky v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov. Brat Maroš bol pre ňu vždy veľkým vzorom a&nbsp;ako viackrát zdôraznila, ak by nešiel na herectvo, ona sama by odvahu prihlásiť sa na VŠMU nikdy nenašla. Štúdium napokon absolvovala v&nbsp;roku 1982. Po škole si podala prihlášku do SND, no nevzali ju. Práve preto podpísala zmluvu s&nbsp;Radošinským naivným divadlom.

„Hneď potom som bola predvolaná k&nbsp;pánovi dekanovi, ktorému sa nepozdávalo, že idem do takého divadla,“ uviedla. Údajne nebolo dostatočne profesionálne pre herečku jej kvalít, ona však tieto tvrdenia odmietla. „S&nbsp;radošincami som hrala už počas školy, a&nbsp;tak bolo pre mňa prirodzené k&nbsp;nim ísť. Radošinské naivné divadlo bolo vtedy veľmi populárne. Strávila som tam krásne roky.“

V&nbsp;roku 1982 absolvovala štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v&nbsp;Bratislave. Začínala ako členka Radošinského naivného divadla, tri roky pôsobila v&nbsp;Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene a&nbsp;v&nbsp;roku 1988 prišla do Martina. Od roku 2012 má stály angažmán v&nbsp;Slovenskom národnom divadle, spolupracuje však aj s&nbsp;ďalšími slovenskými divadlami. Za svoje výkony získala viacero ocenení.
&nbsp;
Je držiteľkou Slnka v&nbsp;sieti za vedľajšiu úlohu vo filme Muzika (2007), kde hrala po boku svojho brata Mariána Geišberga. Cenou Dosky ocenili divadelní kritici jej herecký výkon v&nbsp;predstavení Mobil (2009). Cenu Literárneho fondu dostala za postavu Juany v&nbsp;inscenácii Don(a) Juan(a), za postavu Zuzy v&nbsp;inscenácii Skon Paľa Ročku a&nbsp;za postavu Faidry v&nbsp;inscenácii Faidra. V&nbsp;roku 2010 si vyslúžila Cenu Jozefa Kronera za najlepší ženský herecký výkon v&nbsp;inscenácii Mizantrop.
&nbsp;
Na záverečnom ceremoniáli 8. ročníka festivalu Nová dráma/New Drama 2012 v&nbsp;bratislavskom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava získala Jana zvláštnu cenu poroty za pozoruhodný a&nbsp;rôznorodý herecký výkon v&nbsp;troch inscenáciách Reality snov, Kukura a&nbsp;November. Za postavu Žo Langerovej v&nbsp;hre Vtedy v&nbsp;Bratislave s&nbsp;podtitulom Môj život s&nbsp;Oskarom bola počas festivalu Divadelná Nitra v&nbsp;roku 2016 ocenená výročnou cenou za celoživotné dielo.

Dielo 

Keďže sa podstatná časť jej života spája s&nbsp;divadlom, práve na tomto mieste jej doň vstúpil aj osudový muž, divadelný režisér Matúš Oľha (60). Po svadbe dostal manžel miesto režiséra v&nbsp;Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Herečka tam potom pôsobila tri roky. Už ako trojnásobná mama sa však v&nbsp;roku 1988 stala členkou Slovenského komorného divadla v&nbsp;Martine, kam sa s&nbsp;rodinou presťahovali.

Práve na doskách martinského divadla zažívala obrovské profesionálne úspechy, o&nbsp;ktorých zvyšok Slovenska ani netušil. Neprekážalo jej to, ako matka šiestich detí nikdy netúžila po mediálnej sláve. O&nbsp;výbere svojho povolania nepochybovala. Vybrala si ho pre pestrosť života. Výčitky však často prichádzali pred premiérami, keď nebývala doma týždeň, niekedy aj dva.

V&nbsp;rozhovore, ktorý pred oslavou životného jubilea poskytla SND, povedala: „Herectvo mi vzalo množstvo večerov, keď som mohla byť doma so svojimi šiestimi deťmi. Poviem vám jednu príhodu za všetky. Často sme sa s&nbsp;deťmi hrávali tak, že sme si vymenili úlohy: dieťa – mama. Raz si moja Terezka zobrala kabelku, naparfumovala si zápästie a&nbsp;povedala: „Idem do divadla. Plač!“ A&nbsp;buchla dverami…“

Najmladšia dcéra sa jej narodila, keď mala 43 rokov. Na herečku dosť netypické, no o&nbsp;kariéru nikdy nemala strach. „Nechcem poučovať, ale keby niektoré ženy neboli tak veľmi zamerané na kariéru, tak by našli šťastie inde. Ale pravda je, že ja som mala miesto v&nbsp;divadle isté, takže som sa nemusela stresovať. Teraz je to možno iné, je ťažké udržať si prácu,“ skonštatovala. S&nbsp;deťmi si to zároveň vždy vedela zorganizovať. Samozrejme, že mala opatrovateľku, ale divadelné prázdniny s&nbsp;nimi trávila naplno.

Ani usporiadaný život a&nbsp;deti, žiaľ, neudržali herečkino dvadsaťročné manželstvo s&nbsp;režisérom Matúšom Oľhom. Keď mala jej najmladšia dcéra Eva rok, prišiel koniec a&nbsp;rozvod. „Bolo to veľmi nečakané,“ uviedla po rokoch Jana. Na výchovu detí ostala sama, hoci to tak nikdy nevnímala. „Nie som sama, lebo som s&nbsp;mojimi deťmi. Mne ostalo dosť veľké bohatstvo.“ Pri ich výchove zažila aj náročnejšie chvíle. Dokonca i&nbsp;také, keď neboli v&nbsp;domácnosti žiadne peniaze. Ako neskôr sama povedala, nakoniec sa to vždy nejako vyriešilo…

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kariérny život mala pestrý. Okrem úväzku v&nbsp;Martine často hosťovala a&nbsp;stále hosťuje v&nbsp;Žiline a&nbsp;v&nbsp;Banskej Bystrici. Zároveň pôsobí ako pedagogička na Akadémii umení, Fakulte dramatických umení v&nbsp;Banskej Bystrici a&nbsp;Konzervatóriu v&nbsp;Žiline. V&nbsp;priebehu hereckej dráhy sa jej vždy pritrafil nejaký film a&nbsp;v&nbsp;posledných rokoch aj televízne seriály, vďaka čomu ju ľudia na ulici začali viac spoznávať. Veľkú publicitu, akej sa mnohí dnešní umelci tešia, však ona vždy oblúkom obchádzala. „Záujem o&nbsp;moju osobu si vážim, ale nie je to niečo, po čom by som túžila.“

Vyhýba sa aj rozhovorom, pretože okrem potlesku si nikdy nič viac nepriala. „Keď sme robili na škole Fujarovú šou a&nbsp;prišli novinári, ja som sa zavrela na záchode a&nbsp;tam som počkala, kým neurobia všetky rozhovory, a&nbsp;až potom som vyšla von. Bola som z&nbsp;toho vlastne nervózna, že my budeme tie „hviezdičky“. Teší ma, keď sa divákom divadlo páči, keď zatlieskajú, ale nepotrebujem už nič navyše.“ Už siedmu sezónu je herečka členkou našej prvej divadelnej scény. Ponuku dostala po päťdesiatke, no ako zadosťučinenie to nevníma. „Hovorí sa, že národné divadlo sa neodmieta, ale pravdupovediac, uvažovala som, či ešte mám tento krok vôbec urobiť,“ uviedla.

Po prijatí novej výzvy sa jej nakopila práca, z&nbsp;čoho ostala trošku nesvoja. „Bola som najskôr na seba nahnevaná, že som ponuku prijala, lebo je náročná na presuny. Ale bolo to nevyhnutné – mám veľkú rodinu, nebolo veľmi o&nbsp;čom premýšľať.“ Napriek časovej náročnosti si vstup do nového hereckého kolektívu začala okamžite pochvaľovať. „Mám možnosť pracovať s&nbsp;rôznymi tvorcami, zahraničnými režisérmi, ktorých som doteraz nestretla.“

Okrem divadelných dosiek sa jej život, intenzívnejšie než v&nbsp;minulosti, presunul do vlakového kupé. Hoci má vodičský preukaz, podľa inštruktora jej chýba pud sebazáchovy a&nbsp;na cestách by bola nebezpečný jazdec. Práve preto neriskuje a&nbsp;volí radšej vlaky. „Najčastejšie ma stretnete v&nbsp;reštauračnom vozni alebo spiacu v&nbsp;kupé. Mám rada ľudí z&nbsp;druhej triedy,“ uviedla herečka, ktorá takto cestuje niekedy aj tri či štyri razy týždenne. Brázdi pritom trate medzi Žilinou, Banskou Bystricou, Martinom a&nbsp;Bratislavou.

O&nbsp;sťahovaní do hlavného mesta neuvažuje. Vo svojom repertoári v&nbsp;rámci SND má v&nbsp;aktuálnej sezóne desať titulov a&nbsp;za sebou aj premiéru Bulgakovovho Divadelného románu. Ďalšia ju čaká začiatkom apríla. „Som obsadená v&nbsp;inscenácii Kubo, bude ho ako hosť režírovať Lukáš Brutovský. Je zaujímavé, že Hollého Kubo nikdy nebol v&nbsp;repertoári SND.“

Často a&nbsp;rada spomína na inscenáciu Matkina guráž, kde si zahrala spolu so svojím bratom Marošom. „Predstavenie bolo v&nbsp;repertoári krátko. Holokaust je vážna téma a&nbsp;ľudia sa chcú predsa zabávať… Maroš už vtedy poznamenal, že Slováci sa neradi konfrontujú so svojou minulosťou. Keď mal Maroš šesťdesiatku, hrali sme pred poloprázdnym hľadiskom. Bolo to smutné. S&nbsp;Marošom sa vždy hralo vynikajúco. Aj keď sme mali pred sebou zvláštnu vzájomnú trému, asi zo zodpovednosti jeden za druhého,“ uviedla s&nbsp;dôvetkom: „Veľmi mi chýba…“

Jeden z prvých filmov, v ktorých sa Jana Oľhová objavila, bola komédia Sladké starosti (1984) v réžii Juraja Herza. K najznámejším patrí film Želary (2003) v réžii Ondřeja Trojana i spomínaná sfilmovaná poviedka Petra Pišťanka Muzika (2008), pod ktorej réžiu sa podpísal Juraj Nvota. V&nbsp;roku 2019 vstúpil do kín slovenský film Ostrým nožom.
&nbsp;
Snímku inšpirovanú doposiaľ nevyriešeným prípadom zavraždeného študenta Daniela Tupého z roku 2005 nakrútil Teodor Kuhn, producentom je Jakub Viktorín. Jednu z postáv stvárnila aj Jana Oľhová. Českí filmoví tvorcovia ju obsadili v roku 2019 aj do najnovšieho filmu Jonáša Karáska Amnestie. Momentálne nakrúca film slovenského režiséra Mátyása Priklera Moc. Herečka stvárni postavu ministrovej ženy. On sa skompromituje a jeho kauza sa zametá pod koberec.
&nbsp;
Pri príležitosti jej životného jubilea vyšla začiatkom decembra minulého roka kniha Nespúšťaj oči z trate! Inšpiráciou na jej napísanie boli herečkine časté presuny vlakom. Kniha bola nápadom dcéry a scenáristky Terezy, ktorej často rozprávala zážitky a postrehy z vlaku. Tie sa jej zdali zaujímavé, preto sa rozhodla ich spracovať. Ilustrácie do knihy vytvorila dcéra Hana a&nbsp;koláže Martina Sľúková.

Filmografia a kniha

Napriek tomu, že herečka na prvý pohľad pôsobí záhadným a&nbsp;neprístupným dojmom, vo svojom vnútri srší neuveriteľnou energiou. Aj preto je rada, keď sa okolo nej stále niečo deje. „Človek by mal cítiť, že žije ten život. Nech je aj ťažký, aj tvrdý, ale nech má pocit, že sa niečo deje. Ja ani neviem oddychovať, chvíľku to vydržím, cez prázdniny to aj potrebujem, ale potom už chcem, aby sa skončili.“ Na javisku túži najmä po ťažkých postavách, po takých, „aký je život sám“.

„Mám rada, keď mám o čom hrať. Keď má hra zmysel. Výborné je, keď sa na javisku môžem doslova „vypľuť“, keď sa pri tom môžem doničiť…“ povedala pred rokmi. Pri svojej profesii sa najviac obáva, že by mohla stratiť emocionálnu pamäť. „Tú totiž musíte mať. Stále musíte hrať ako prvýkrát. Musí to byť pravdivé. Keď toto stratím, tak si neporadím. Nedokážem hrať technicky.“

Napriek všetkému a pominuteľnej svetskej sláve sa rozhodne neberie vážne. Svoju prácu robí najlepšie, ako vie, teší sa z ponúknutých príležitostí, no nekladie si žiadne méty, ktoré by ešte chcela dosiahnuť. „Keď sa číta nekrológ herca, zoznam stvárnených postáv je dlhý alebo krátky. Vtedy väčšinou zavriem oči a prestanem počúvať. Lebo o samotnom človeku výpočet postáv aj tak nič nehovorí. Pre večnosť zostáva len to, či bol dobrým človekom. Tak stále mám čo naprávať, doháňať… Toto je zatiaľ môj nesplnený sen. V herectve sny nemám…“

Brat mi stále chýba: Geišberg bol pre JANU OĽHOVÚ oporou v súkromí aj na javisku

Jana Homolová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Brat mi stále chýba: Geišberg bol pre JANU OĽHOVÚ oporou v súkromí aj na javisku

Jana Homolová

Súvisiace články

Pred 80 rokmi sa narodila herecká legenda. Nad Adelou Gáborovou zvíťazila zákerná choroba

Búrlivé manželstvo BOŽIDARY TURZONOVOVEJ: Čo držalo pokope vzťah plný turbulentných situácií?

Zákazka od Gotta: Havlovej bača vyrábal pre maestra klobásy z jahňaciny

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás