Vladimír Kampf

S&nbsp;manželkou a&nbsp;deťmi žijú na striedačku v&nbsp;Snine a&nbsp;v&nbsp;Jarovej rodnej obci Topoľa v&nbsp;Poloninách v&nbsp;severovýchodnom kúte Slovenska. Našli sa v&nbsp;živote po starom, ktorý ich baví. Založili občianske združenie Košiar a&nbsp;venujú sa tradičným remeslám. „Moji rodičia odtiaľto pochádzajú. Ja som sa už musel narodiť v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Snine,“ smeje sa Jaro, ktorý dokáže ľudí okolo seba poblázniť. „Do mojich dvoch rokov sme bývali tu v&nbsp;Topoli.“

Jaro bol odmala vedený k&nbsp;práci, ktorá by sa mestským deťom spoza monitorov a&nbsp;displejov mohla zdať tvrdá. „Počas môjho detstva bolo v&nbsp;každom dome gazdovstvo. Môj dedo robil v&nbsp;lesoch s&nbsp;koňmi. Chodieval do ťažby, okolo koní bolo vždy čo robiť. Okrem nich choval kravu, teliatko, prasce, sliepky, hydinu... Nemohli sme sa sťažovať, že by sme sa nudili. Kosili sme, hrabali seno, zažil som pasenie kráv. To už dnešné deti asi nezažijú, aká je to pasia. Ale túto radosť môžu aspoň trochu spoznať práve vďaka takým ľuďom, ako sme my. Snažíme sa zachovať tradície. Nie je nad to, vidieť kravu naživo, počuť ju zabučať a&nbsp;skúsiť si ju podojiť a&nbsp;urobiť trebárs nejaké výrobky z&nbsp;mlieka. Je to iné, ako si kúpiť hotový produkt,“ konštatuje.

Občianske združenie Košiar vzniklo minulý rok. Košiar preto, lebo zastrešuje tradičné remeslá. „Nemáme chov oviec ako prioritu, hoci nejaké máme. Sme košiar ako ohrada pre remeslá v&nbsp;našej doline. Remeslá boli v&nbsp;minulosti všade. Stále bolo niečo treba. Či už šindle, korytá, hrnčiarske výrobky, predmety, ktoré ľuďom uľahčovali život. Bez nich by boli stratení a&nbsp;dedina by neexistovala. Možno ani štát by bez nich neexistoval. Ľudia si vážili svoje remeslá a&nbsp;hospodárstva. V&nbsp;povojnovom období museli gazdovia z&nbsp;každého domu odovzdávať bezplatne štátu takzvaný kontingent: mlieko, syry, obilie, mäso, masť a&nbsp;iné výrobky. Úradníci boli neúprosní. Z&nbsp;nárokov nezľavili ani v&nbsp;neúrodných rokoch. Stávalo sa, že gazdovia chodili kupovať na trh zrno a&nbsp;vajcia, aby ich mohli odovzdať štátu a&nbsp;neprišli o&nbsp;svoje polia... Vtedy remeslá a&nbsp;tradície prekvitali.“

Dnes už z tradícií ani v&nbsp;Topoli veľa nezostalo. Len betlehemci chodia po dedine počas Vianoc. „Nič iné sa nezachovalo. Naše občianske združenie sa snaží urobiť a&nbsp;obnoviť toho čo najviac. Postavili sme chlebovú pec pre každého. Kto chce, môže prísť a&nbsp;napiecť si. Všetko má k&nbsp;dispozícii. Manželka väčšinou zamiesi na kváskový chlieb a&nbsp;ja ho upečiem. Prácu máme podelenú. Na dobrý kváskový chlieb treba v&nbsp;noci vstávať a&nbsp;prekladať cesto. To by som nezvládol,“ smeje sa. „Ja to zvládnem s&nbsp;kvasnicami. K&nbsp;tým netreba vstávať. Okrem oviec, capkov a&nbsp;zajacov chováme ešte aj kvások.“

Jaro sa preslávil tým, že vyrába údený chlieb. Video o&nbsp;tom, ako ho pečie, zaujalo verejnosť. Ľudia si všimli, ako sa mu z&nbsp;pece dymí a&nbsp;nemalo by sa, pretože žeravé uhlíky a&nbsp;popol pred pečením vyberá a&nbsp;pec poctivo vyzametá. „Ja však žiadny údený chlieb nepečiem. Dymí sa, len keď chcem zistiť, či má pec dostatočnú teplotu a&nbsp;hodím do nej trochu múky. Vtedy to zadymí, čo je dobré. Až potom vložím bochníky vykysnutého cesta,“ vysvetľuje.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Milovník vidieckeho života po starom sa pustil aj do slamených striech. Ako jediný široko-ďaleko pestuje kribicu, v&nbsp;minulosti hlavnú obilninu tohto kraja, z&nbsp;ktorej sa dalo využiť všetko. Používali ju na chlieb, ako krmovinu pre zvieratá a&nbsp;aj na slamené strechy. „Počas uplynulých Vianoc sme začali experimentovať s&nbsp;výrobkami zo slamy. Len tak trocha, lebo nemôžeme zasa robiť všetko. Okrem pece na chlieb máme aj pec na keramiku. Na vypaľovanie používame úplne iný spôsob, aký poskytuje elektrická pec. Keramiku vypaľujeme drevom a&nbsp;zadymujeme ju. Nádoby z&nbsp;nej sú červeno-čierne.“ Pec postavili z&nbsp;nepálených tehál zo starej stavby, ktorá už padala. Jaro poprosil, či by si zopár tehál mohol zobrať. „Žiaľ, na výrobu vlastných váľkov nemám čas. Zatiaľ.“

Ja viem, že je jednoduchšie kúpiť si rovno šálku, ako stavať pec a&nbsp;modelovať, ale keď si to človek celé vyrobí sám, má k&nbsp;výrobku hlbší vzťah a&nbsp;rád sa ním pochváli.

Tak ako chlebovú pec postavil z&nbsp;večera do rána, nikto netuší, čomu novému sa bude venovať na ďalší deň. Teší sa, že aj v&nbsp;severovýchodnom cípe Slovenska ožíva cestovný ruch a&nbsp;chce prispieť k&nbsp;tomu, aby si tu ľudia našli potešenie a&nbsp;poučenie. Vymreté dediny ho nebavia. „Som vo všetkom amatér. Beriem to ako poslanie. Myslím, že na každého to v&nbsp;určitom veku príde a&nbsp;hľadá zmenu. Nikdy predtým som nepoznal ten pocit, ísť za niečím vytrvalo. Bolo to nárazové. Aj chlebovú pec som tak staval. Len som vedel, že má mať kopulu... Keď som spoznal keramikárku zo Sniny, navrhla mi, že by sme mohli skúsiť postaviť pec na keramiku. Postavil som ju a&nbsp;išiel sa pochváliť. Pozerala a&nbsp;neverila vlastným očiam. Dorobila len pár drobností.“

Počas historického vypaľovania v&nbsp;Poloninách to mohli ľudia zažiť na vlastné oči. „Mali sme tu viac ako 350 návštevníkov, ktorí si chceli niečo vymodelovať a&nbsp;vypáliť. Pec, našťastie, dosiahla potrebnú teplotu. Ja viem, že je jednoduchšie kúpiť si rovno šálku, ako stavať pec a&nbsp;modelovať, ale keď si to človek celé vyrobí sám, má k&nbsp;výrobku hlbší vzťah a&nbsp;rád sa ním pochváli.“

Automechanik má toľko starostí s&nbsp;tradičnými remeslami, že na opravu vlastného auta nemá čas a&nbsp;radšej ho odvezie do servisu. Aby toho nemal málo, kúpil trojizbový zrubový dom z&nbsp;roku 1891, rozobral ho a&nbsp;znova ho postaví na pozemku vedľa chlebovej a&nbsp;hrnčiarskej pece. Dom stál na hornom konci dediny na mieste, kde ho nebolo vidno. Teraz bude stáť na viditeľnom mieste.

„Je to tradičná drevenica z&nbsp;tejto oblasti. Okolo nej je jedna záhada za druhou. Zo zadnej strany som na dome našiel trám s&nbsp;dátumom vytesaným hore nohami. Pomysleli sme si, že aj majster tesár sa u-tne a&nbsp;stalo sa, že ho na zemi vytesali a&nbsp;až keď ho ukladali, zistili, že letopočet nepozornosťou otočili. Keď sme ho rozoberali, zistili sme, že dom rekonštruovali v&nbsp;roku 1947. Pôvodne mal slamenú strechu, až neskôr ho prikryli drevenými doskami a&nbsp;pokryli eternitom. Možno preto bol letopočet naopak, lebo trám osadili inak.“

Hovorí sa, že najlepšie drevo na drevené domy bolo treba zadovážiť za určitých podmienok. Vraj to mohlo byť aj o&nbsp;polnoci. Jaro si myslí, že prišiel na to, prečo bola hlboká noc pre našich predkov taká dôležitá. Vtedy si podľa jeho slov nikto nevšimne, kde ho berú. Ideálne je polnočné drevo získané za splnu mesiaca. Vtedy si ani svietiť nemuseli. Ľudia jednoducho stavali z&nbsp;toho, čo sa im podarilo zohnať. Akokoľvek...

„Budeme musieť použiť väčšinou nové trámy. Tieto sú naozaj v&nbsp;dezolátnom stave. Držali pokope iba preto, že ich spevňovali spoje a&nbsp;boli prikryté hlinou. Staré dostupné materiály boli prírodné, ekologické a&nbsp;recyklovateľné. To je dnes v&nbsp;móde. Ľudia sa začali zaujímať o&nbsp;tieto veci a&nbsp;mnohí ich uprednostňujú. Hlina a&nbsp;drevo sú skvelé materiály,“ dodáva Jaro s&nbsp;tým, že v&nbsp;minulosti mali ľudia dom a&nbsp;boli spokojní. Problém s&nbsp;ním je až teraz.

Na stavbu totiž použili rôzne druhy dreva. Buk, dub, jedľa a&nbsp;všetko ostatné, čo bolo o&nbsp;polnoci k&nbsp;dispozícii. Stavali z&nbsp;toho, čo zohnali. Po rokoch sa každé drevo rozpadáva inak. Niektoré časti domu budú preto musieť nahradiť novými. „Keď sme rozoberali trámy, našli sme medzi nimi list, v&nbsp;ktorom sa písalo o&nbsp;troch krížoch. Bol to taký list, ktorý bolo treba niekoľkokrát prepísať a&nbsp;poslať ďalej. Keď sme sa dostali k&nbsp;staršiemu trámu z&nbsp;roku 1891, otočili sme ho a&nbsp;na ňom boli tri kríže. Bolo to pre nás veľké prekvapenie. Vtedy som pochopil, že ten trám možno pochádza z&nbsp;iného domu. Len ho znova použili ako stropnicu.“ Hovorí sa, že s&nbsp;domom má ísť aj obraz. Majiteľka domu teda jeden pridala. Keď bude dom hotový, obraz bude opäť visieť na stene.

Košiar ako ohrada pre remeslá v doline: Gazda zo severovýchodného kúta sa zamiloval do tradícií

Výber pre vás

Košiar ako ohrada pre remeslá v doline: Gazda zo severovýchodného kúta sa zamiloval do tradícií

Súvisiace články

Požičaný kapitán: Slovenský moreplavec sa pre koronu musel vrátiť z výletu na Martinik po mori

MIEROVÉ LISTY Košičanky mieria k politikom z celého sveta: Nevynechala ani teroristov

Lovci okamihov: Súrodenci lovia zver fotoaparátmi, pobyt v prírode im prináša nevšedné zážitky

Výber pre vás