Jaroslav Slašťan

Hoci ich babka bola profesionálna fotografka, fotografiu ako umelecký žáner im nikdy nenapadlo študovať. Bratia Mrocekovci ešte ako deti začali so samoštúdiom fotografie, čítali rôzne články a&nbsp;odborné knihy o&nbsp;fotografovaní. Videli hodiny inštruktážnych videí, aby pochopili, ako funguje fotoaparát a&nbsp;objektív, a&nbsp;vedeli svoju techniku čo najlepšie nastaviť na dané podmienky. A&nbsp;potom nasledovalo nekonečné skúšanie, vylepšovanie a&nbsp;zdokonaľovanie fotografickej tvorby.

S&nbsp;vychádzkami do prírody začali vo veku približne 10 a&nbsp;11 rokov. Za divožijúcimi zvieratami ich najskôr sprevádzal strýko Lukáš, ktorý ich nielen mnoho naučil, ale v&nbsp;nich aj prebudil úctu k&nbsp;prírode. Neskoršie cyklistické výlety s&nbsp;otcom prispôsobovali pozorovaniu zvierat. Vstávali skoro ráno a&nbsp;vyrážali na odľahlé miesta, kde bola väčšia šanca niečo stretnúť. „Doteraz rád spomínam, ako s&nbsp;nami otec vstával o&nbsp;tretej hodine ráno, spolu sme vyrazili niekam na bicykloch a&nbsp;on nás hodiny čakal niekde za stromom, kým sme sa my dvaja snažili niečo nafotiť,“ vracia sa v&nbsp;spomienkach do minulosti starší Jakub.

Dodnes sú obaja bratia presvedčení, že keby sa im v&nbsp;detskom veku, keď ich to nadchlo, otec so strýkom neboli venovali, nikdy by fotografovanie divokej zveri neprerástlo do&nbsp;ich koníčka. Zo začiatku chodievali do prírody s&nbsp;jedným fotoaparátom. Tým, ktorý dostal vtedy štrnásťročný Jakub na Vianoce.

„Keď sme boli starší, začali sme brigádovať a šetriť si na lepšiu techniku. Filip si kúpil svoj prvý digitálny kompaktný fotoaparát, keď mal 14 rokov. Potrebovali sme tiež veľa pomôcok na pobyt v prírode a maskovanie. Niektoré maskovacie obleky sme si dokonca vyrábali sami, farbili sme ich farbou na textil v&nbsp;najväčšom maminom hrnci na varenie,“ spomína na začiatky Jakub.

Hoci počas potuliek prírodou sa im často naskytli zaujímavé pohľady na krajinu, pre nich boli zaujímavejšie zvieratá. „Často nám nešlo len o&nbsp;výslednú fotku, ale o&nbsp;proces jej vzniku – hodiny strávené pozorovaním zvierat, ich zvyklostí alebo študovanie ich správania. V&nbsp;konečnom dôsledku bola fotka len špičkou ľadovca,“ hovorí Filip.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Zo začiatku, často aj z&nbsp;praktických dôvodov, chodievali spolu. Neskôr sa oddelili, aby zvýšili šance nafotiť viaceré zvieratá. Napriek ťažšiemu vstávaniu majú najradšej ranné fotenie, ako hovoria, východ slnka a&nbsp;pokojná, nikým nerušená atmosféra majú veľké čaro. Filip považuje za základné vlastnosti fotolovca trpezlivosť a&nbsp;vytrvalosť.

Podľa Jakuba je veľmi dôležité zachovať si úctu k&nbsp;prírode. „Dnes, keď je fotografická technika výrazne dostupnejšia ako kedysi, sa mnoho ľudí nadchne pre fotografovanie zvierat. Problém nastáva vtedy, ak je výsledný záber na prvom mieste a&nbsp;fotografi sa snažia hľadať skratky, čím ohrozia fotografované zviera. Nám trvalo asi tri roky, kým sme sa naučili lepšie nafotiť bežné druhy, ako je sýkorka alebo srnec. A&nbsp;ďalšie roky nám trvalo, kým sa nám podarilo dostať pred objektív menej bežné druhy, ako je napríklad krakľa alebo vlk,“ hovorí Jakub.

Zo začiatku boli hrdí skôr na námahu, ktorú boli schopní vyprodukovať. Prvé fotky boli väčšinou z&nbsp;diaľky, až časom sa im podarilo správať sa v&nbsp;prírode menej nápadne a&nbsp;dostať sa k&nbsp;zvieratám bližšie. Dnes sa najviac tešia z&nbsp;pokoja v&nbsp;prírode a&nbsp;vôbec im neprekáža, keď domov odchádzajú bez záberu.

Zvieratá často fotia v&nbsp;okolí Bratislavy, pri Dunaji či v&nbsp;Karpatoch. Neskôr za niektorými druhmi zvierat a&nbsp;dobrou fotografiou cestovali po celom Slovensku. Medzi silné zážitky zaraďujú pozorovanie a&nbsp;fotografovanie mladých líšok, ktoré sa hrali na lúke, ale aj fotenie vlkov, ktoré mali niekoľkokrát možnosť pozorovať vo voľnej prírode. Zobúdzať sa nadránom pri teplote mínus desať stupňov na zavýjanie vlkov bol určite jeden z&nbsp;ich najzaujímavejších zážitkov. K&nbsp;tým adrenalínovejším patria bližšie stretnutia s&nbsp;medveďmi, hoci pri nich nikdy necítili strach, skôr rešpekt.

„Pamätám si napríklad heroickú snahu srny obrániť svoje čerstvo narodené srnča pred líškou alebo snahu drozda uletieť jastrabovi, čo sa mu nakoniec podarilo,“ prezrádza Jakub. Väčšina z&nbsp;tých najzaujímavejších momentov sa často odohrala za šera, pri slabej viditeľnosti, zlom svetle alebo vo veľkej vzdialenosti, takže namiesto fotografií majú len zážitky. Filip považuje za svoj zatiaľ najväčší fotoúlovok dudka chochlatého, včelárika zlatého, rybárika riečneho, ale aj vlky a&nbsp;medvede.

Jakubov pohľad sa časom vyvíjal, kedysi chcel mať nafotené tie najkrajšie zvieracie druhy, dnes ho baví skôr hľadať iné pohľady, netypické svetelné podmienky alebo zvečniť zaujímavé a&nbsp;netypické správanie zvierat. „Mám veľmi rád lužné lesy, považujem ich za dažďové pralesy Slovenska. Je v&nbsp;nich obrovská sila života, vďaka nánosom zo záplav, ktoré sú bohaté na živiny, v&nbsp;nich všetko rastie veľmi rýchlo. Voda vytvára vhodné podmienky pre ryby a&nbsp;komáre, na ktoré sú nadviazané celé reťazce živočíchov od drobných vtákov až po najväčšieho dravca žijúceho u&nbsp;nás – orliaka morského,“ prezrádza Jakub.

Ich cieľom nikdy nebolo nafotiť všetky živočíšne druhy žijúce u&nbsp;nás. Uvedomujú si, že pri rozmanitosti vtákov, obojživelníkov a&nbsp;hmyzu by sa im to sotva podarilo. „Fotografovanie vtákov aj cicavcov má svoje špecifiká a&nbsp;nejaký čas nám trvalo, kým sme sa naučili jednotlivé druhy fotografovať. Začínali sme cicavcami, postupom času sme však spoznali správanie vtákov a&nbsp;celé sa to akosi otočilo,“ hovorí Filip.

„Vo všeobecnosti sa cicavce viac spoliehajú na čuch a&nbsp;sluch, preto je kľúčové mať dobrý vietor a&nbsp;zbytočne nerobiť hluk. Veľakrát sa nám stalo, že jeleň započul aj tiché cvaknutie uzávierky na niekoľko desiatok metrov. Naopak, pri vtákoch je kľúčové prekabátiť ich zrak, mnohé druhy sú navyše dosť inteligentné a&nbsp;pamätajú si zmenu v&nbsp;krajine. Krkavce majú dobrú pamäť a&nbsp;radšej sa ani nepriblížia k&nbsp;niečomu, čo sa im zdá podozrivé. Vtedy nepomôže ani najlepšie maskovanie.

A&nbsp;ako vyzerá ich výprava za zverou? „Je to rôzne, niekedy sa ideme len s&nbsp;ďalekohľadom pozrieť, čo je nové na našich obľúbených miestach, inokedy sú to 3- až 4-dňové výpravy s&nbsp;celou výbavou a&nbsp;prespávanie v&nbsp;lese sa stáva samozrejmosťou. Vtedy si nosíme aj turistický varič a&nbsp;pripravujeme si jednoduché jedlá. Hlavne pri menej častých a&nbsp;vzácnych druhoch treba dlhšie čakať, ale ani vtedy sa úspech nedá zaručiť. Napríklad svorka vlkov nám pred objektívy prišla na tretí deň ráno a&nbsp;dodnes to považujeme za obrovské šťastie. Keby sme svoj vtedajší úspech chceli zopakovať, mohli by sme na tom istom mieste presedieť tri týždne či tri mesiace a&nbsp;ani tak by úspech nebol zaručený.“

Filip hovorí, že najväčšie nebezpečenstvo, ktoré v&nbsp;prírode vnímali, bolo zo strany ľudí, nie zvierat. Jakub má rešpekt pred&nbsp;kliešťmi, pretože môžu prenášať nepríjemné choroby a&nbsp;nedá sa proti nim úplne efektívne brániť. Prvá vec po návrate z&nbsp;prírody je preto kontrola,&nbsp;prípadne rýchle vytiahnutie kliešťov, aby sa minimalizovalo riziko nákazy. Spomína si na pár nepríjemných stretnutí s&nbsp;ľuďmi alebo túlavými psami v&nbsp;lese. No nikdy necítil, že by ho priamo ohrozovalo divé zviera. Mnohé veselé zážitky majú s&nbsp;kamuflážou, ktorú pri čakaní na zver používajú.

„Často sa nám stávalo, že pár metrov od nás prešli napríklad turisti alebo cyklisti. Pri fotení sme sa snažili čo najlepšie maskovať a&nbsp;často to fungovalo aj na ľudí,“ smeje sa Filip. „Spomínam si na paniu, ktorá si pár metrov od nás nadšene pospevovala, ako je tam krásne. Samozrejme, že netušila, že sme schovaní kúsok odtiaľ, ale jej spev nebol falošný, nemusela by sa hanbiť, ani keby nás zbadala,“ usmieva sa Jakub.

Priznávajú, že všetky fotografické sny, ktoré mali, sa im zatiaľ podarilo naplniť. Teda okrem jedného. Je ním naša mačkovitá šelma,rys. V&nbsp;blízkom okolí ich bydliska sa nevyskytuje, preto za ním museli chodiť do rôznych kútov Slovenska. „Viackrát sme našli ich stopy a&nbsp;obľúbené miesta, ale zatiaľ sa nám nepodarilo ich naživo spozorovať. Stále som však presvedčený, že je to ako pri iných veciach. Stačí sa dosť dlho snažiť a&nbsp;raz sa to musí podariť,“ zamyslí sa Jakub.

Svoje fotky príležitostne vystavovali na výstavách, zúčastnili sa na viacerých fotografických súťažiach a&nbsp;často ich poskytovali do časopisov i&nbsp;publikácií. Ich fotografiám sa viackrát podarilo získať vysoké umiestnenie v&nbsp;domácich aj medzinárodných súťažiach. „Pamätám si, ako som v&nbsp;úplných začiatkoch s&nbsp;obdivom pozeral na víťazné fotky jednej fotosúťaže. Vtedy som si povedal, že raz sa to podarí aj mne, stačí, keď sa budem snažiť. A&nbsp;presne tak aj bolo, o tri roky som vyhral jednu kategóriu práve v&nbsp;tejto súťaži. Nemyslím si však, že sme oproti iným nejako zvlášť talentovaní, iba sme presedeli veľmi veľa času v&nbsp;prírode a&nbsp;občas sa niečo priplietlo pred objektív,“ skromne hovorí Jakub.

Zaujímavý projekt, na ktorom sa podieľali, bola kniha Wildlife – voľne žijúca zver na Slovensku. Bola vyhlásená za najkrajšiu knihu o&nbsp;Slovensku za rok 2012. Spolupracovalo na nej veľké množstvo slovenských fotografov prírody, vďaka čomu sú v&nbsp;nej zachytené veľmi vzácne a&nbsp;zaujímavé momentky a&nbsp;situácie. Bratia Mrocekovci nevylučujú, že by sa v&nbsp;budúcnosti začali viac venovať videám ako fotke.

„Práve to je smer, ktorý ma momentálne láka najviac, a&nbsp;dnes častejšie chodím do prírody s&nbsp;kamerou ako s&nbsp;fotoaparátom. Silu filmu vidím v&nbsp;tom, že cez príbehy môže poodhaliť súvislosti. Fotka môže mať veľkú výpovednú hodnotu, ale vždy to bude iba jeden moment zmrazený v&nbsp;čase. Myslím si, že verejnosť môže prostredníctvom filmu lepšie pochopiť potrebu ochraňovať prírodu,“ zamyslí sa Jakub. Cez autentické zábery tak budú môcť sprostredkovať svoje nadšenie pre divokú prírodu a&nbsp;prispieť k&nbsp;ochrane území, ktoré ukrývajú posledné vzácne skvosty slovenskej divočiny.

Lovci okamihov: Súrodenci lovia zver fotoaparátmi, pobyt v prírode im prináša nevšedné zážitky

Jaroslav Slašťan

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Lovci okamihov: Súrodenci lovia zver fotoaparátmi, pobyt v prírode im prináša nevšedné zážitky

Jaroslav Slašťan

Súvisiace články

Naozajstní slniečkari: Koronavírus možno pomenovali podľa slnečnej koróny

MIEROVÉ LISTY Košičanky mieria k politikom z celého sveta: Nevynechala ani teroristov

Zelená vojna: Pre jedných je prioritou hospodárenie, pre druhých ochrana prírody

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás