Jana Homolová

Narodil sa 15. januára 1922 v&nbsp;Stredných Plachtinciach, kde pričuchol k&nbsp;ochotníckemu divadlu. Prvýkrát sa postavil na javisko ako štvorročný a&nbsp;publikum vtedy prekvapil plačom. Za svoj írečitý prejav, ktorý neskôr pretavil do divadelných aj filmových postáv, vďačil rodinnému zázemiu. Otec bol dedinský učiteľ. Veľký vplyv však na Jozefa Pántika mal starý otec. Ten bol pre malého chlapca príkladom dobroty a&nbsp;múdrosti.

„Domov je viac ako slovo. Cítiš v&nbsp;tom chuť a&nbsp;vôňu čerstvo upečeného chlebíka, dotyk matkinej zrobenej mozoľnatej dlane, počuješ zurkot bystrinky. Náš domov, naši ľudia. To je niečo, čo určuje celý ďalší život. Bez čoho existovať je ťažké, ak nie nemožné. To je tá vôňa materinej dúšky, čo ťa sprevádza, nech ideš kamkoľvek. Nesieš si ju jednoducho v&nbsp;sebe, v&nbsp;srdci, v&nbsp;duši,“ povedal umelec pred rokmi v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov. Práve pre obrovskú lásku a&nbsp;úctu k&nbsp;domovu a&nbsp;rodičom sa po maturite na gymnáziu v&nbsp;Banskej Štiavnici nevybral študovať herectvo. Herec bol v&nbsp;tom čase považovaný skôr za komedianta a&nbsp;profesionálne divadelníctvo bolo ešte len vo svojich hlbokých začiatkoch.

Práve preto sa do Bratislavy dostal ako študent práva. Túžba po divadelnom umení však bola silnejšia, a&nbsp;tak právnickú fakultu opustil, aby prešiel na štátne konzervatórium. Už počas štúdia mu v&nbsp;roku 1942 režisér Ján Jamnický ponúkol priestor na doskách Národného divadla. Urastená postava ho predurčovala do úloh slovenských mladíkov aj romantických hrdinov. Zahral si Lysandra v&nbsp;Shake­spearovom Sne noci svätojánskej. V&nbsp;ďalšej sezóne sa zas predviedol v&nbsp;hre Rozbitý džbán, na ktorej premiéru zaspal. Našťastie, zachránili ho duchaprítomní kolegovia a&nbsp;pre začínajúceho herca okamžite poslali taxík. Drobný prešľap sa Júliusovi prepiekol a&nbsp;on na našej prvej scéne pôsobil päťdesiat rokov.

Vytvoril vyše 150 významných divadelných postáv. Pracovné príležitosti sa hrnuli jedna radosť. V&nbsp;roku 1944 ho Janko Borodáč obsadil do postavy Benedika v&nbsp;inscenácii Mnoho kriku pre nič. Zahral si v&nbsp;hrách všetkých dramatických velikánov. Každej jednej úlohy sa zhostil bravúrne s&nbsp;prirodzeným šarmom a&nbsp;eleganciou. Na druhej strane, obecenstvo aj svojich kolegov vždy dokázal odzbrojiť večným optimizmom.

O&nbsp;svojich hereckých začiatkoch na sklonku života povedal toto: „Boli to nádherné časy. Mali sme jasný cieľ: dokázať svetu, že Slováci majú svoju históriu, krásne obyčaje. Sú nielen pracovitý národ, ale i&nbsp;kultúrny. Nezabúdam na tie prebdené noci, keď sme špekulovali, čo a&nbsp;ako vylepšiť. Ticho som sedával v&nbsp;hľadisku počas skúšok svojich kolegov a&nbsp;potom ešte dlho rozoberal každé slovo, každé gesto. Nechcem hodnotiť, viem, niečo sa podarilo viac, iné menej. Vždy som sa však snažil byť úprimný – k&nbsp;sebe i&nbsp;k&nbsp;ostatným. Svoje vnútorné presvedčenie som našťastie nikdy nezradil, a&nbsp;to je pre mňa najdôležitejšie.“

Vo svojej hereckej profesii stvárnil množstvo divadelných, filmových, televíznych i rozhlasových postáv. Patril do generácie hercov, ktorí položili základy slovenského dramatického umenia v povojnovom období. Július Pántik sa narodil 15. januára 1922 v Stredných Plachtinciach. Absolvoval odbor herectvo na bratislavskom Štátnom konzervatóriu v roku 1944. Ešte počas štúdia bol členom Činohry SND v Bratislave, v ktorom pôsobil až do roku 1991. Od roku 1947 sa začal venovať i pedagogickej činnosti. Učil na odbornom doškoľovacom kurze na konzervatóriu v Bratislave a na VŠMU v Bratislave, kde získal v roku 1959 akademický titul docent. Vynikajúco sa našiel v postavách slovenskej literárnej klasiky, ktorej diela čerpajú námety z dedinského prostredia. Medzi jeho najznámejšie filmové úlohy patria Mišo vo filme Varúj...! (1946), Vinco Petráš v Havranej ceste (1962), Arnošt Pánek v Stude (1967), Golian vo filme Očovské pastorále (1973), Miky v Kdo hledá zlaté dno (1974), Mišo Zvara v snímke Prerušená pieseň (1960) či Gazdík vo Vrahovi zo záhrobia (1966) a Mikuš Sopko vo filme Súdim ťa láskou (1981). Z televíznych seriálov utkveli divákom v pamäti Nepokojná láska a postava deda Jozefa v detskom seriáli Bambuľkine dobrodružstvá. Pre jeho nezabudnuteľný pátos si ho mnohí pamätajú ako majstra recitácie a takisto z televíznych a rozhlasových rozprávok. V roku 1966 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1979 titul národný umelec. V roku 2012 pribudla v bratislavskej Dúbravke Pántikova ulica, pomenovaná podľa tohto skvelého herca.

Dielo

V&nbsp;pamäti divákov ostal najmä v&nbsp;charakteristických slovenských postavách ako Ján z&nbsp;Barčovej Matky (1944), Miško z&nbsp;Tajovského Ženského zákona (1944), Ďurko zo Statkov-zmätkov (1950, 1955), Martin Kabát z&nbsp;Drdovej hry Na posiedkach s&nbsp;čertom (1946) a&nbsp;mnohých ďalších. Pre film ho objavil režisér Martin Frič. Obsadil ho do prvého slovenského povojnového hraného dlhometrážneho filmu Varúj…! Postavou valacha Miša opäť dôverne zastúpil dedinský ľud. Zlomovým v&nbsp;kariére bol pre neho film Front (1954), Veľká samota (1960) a&nbsp;Prerušená pieseň (1960). Tak ako sa postupne vyvíjalo filmové herectvo, rozvíjal svoje umenie aj Pántik. Prepracovával sa z&nbsp;ľudskej aj psychologickej stránky k&nbsp;rozmanitejším charakterom.

Okrem mimoriadne bohatej kinematografickej kariéry však svoj život venoval pedagogickej činnosti. V&nbsp;rokoch 1947 – 1957 vyučoval na Štátnom konzervatóriu v&nbsp;Bratislave a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1951 – 1965 na VŠMU. Bol navyše divadelný aj televízny režisér a&nbsp;nemožno zabudnúť ani na množstvo rozhlasových postáv, ktoré z&nbsp;neho urobili jednu z&nbsp;najvýraznejších osobností slovenského povojnového herectva. Keď v&nbsp;roku 1992 odchádzal do dôchodku a&nbsp;s&nbsp;milovníkmi divadla sa lúčil inscenáciou Zo života dážďoviek, jeho dlhoročná kolegyňa Marína Kráľovičová (93) vtedy spomínala, ako vravieval, že sa mu v&nbsp;živote takmer všetko splnilo. Zostali vraj len tri vysnívané úlohy: „Jánošík, Hamlet a&nbsp;v&nbsp;dabingu populárny francúzsky herec Jean Gabin, ale veď ani Gabin nestihol dabovať Pántika…“

Napriek tomu, že zomrel skoro pred osemnástimi rokmi, v&nbsp;pamäti divákov je večný. Poznajú ho totiž aj tí najmenší, a&nbsp;to vďaka rozprávkovému seriálu Bambuľkine dobrodružstvá, v&nbsp;ktorom stvárnil deda Jozefa. Ponuku zahrať si láskavého starého otca, ktorý vštepuje rozumy a&nbsp;slušné správanie malému dievčatku, mu na stole pristála v&nbsp;roku 1982. Paradoxne, práve táto postava spravila z&nbsp;vtedajšieho šesťdesiatnika legendu, a&nbsp;to mu prvotne nebola vôbec súdená.

„Pôvodne to bolo písané pre pána Kronera. On bol vtedy v&nbsp;móde ako ,doremiťák‘, preto dedo Jozef. Ale režisér Ďuro Lihosit do mňa tĺkol: ,Pántik má tento rok šesťdesiat, bude to pre neho najväčšia postava v&nbsp;živote.‘ A&nbsp;mal pravdu,“ povedal pred štyrmi rokmi v&nbsp;rozhovore pre PLUS 7DNÍ Bambuľkin otec Peter Guldan (73). Spomienky na nakrúcanie aj na nezabudnuteľného Júliusa Pántika si navždy uchovala aj predstaviteľka Bambuľky Monika Haasová (43).

„Keď sme sa prvýkrát videli, opýtala som sa ho, či má žuvačku. A&nbsp;mal! Hneď sme boli kamaráti. Každé ráno sme chodili volgou po deda Jozefa, myslím, že takto som pána Pántika aj skutočne oslovovala. Kým sa vychystal, behala som po ich veľkom dome. Vnímala som to už ako taký ranný rituál,“ prezradila v&nbsp;relácii Zlaté časy na RTVS. Peter Guldan dodnes spomína na krásne chvíle, ktoré spolu s&nbsp;hercami prežil na pľaci.

„Panovala tam vzájomná láska, ktorá vznikla v&nbsp;štábe každé ráno Bambuľkiným príchodom, keď vystúpila z&nbsp;volgy. Ešte aj šoféri sa chodili dívať na denné práce. Jej ,líbling‘ bol kameraman Laco Kraus a&nbsp;pán Pántik. Len kričala: Lásky moje, lásky moje. S&nbsp;Pántikom to bol ozajstný vzťah vnučky a&nbsp;deda. Vedeli sa zahrať, zasmiali sa a&nbsp;čo ste Monike povedali, to urobila. Keď som sa jej opýtal, koľko textov vie z&nbsp;prvých trinástich dielov, povedala, že všetko! A&nbsp;naozaj to vedela. Jej mama vedela narábať s&nbsp;hladinou alfa či beta. Keď Monika zaspávala, ona jej to čítala a&nbsp;Monika si to všetko zapamätala,“ uviedol a&nbsp;dodal, že už dlhé roky je napísané pokračovanie seriálu, ale, žiaľ, nie sú naň financie.

Hercovou životnou láskou bola manželka Jolana, s&nbsp;ktorou mal dve dcéry, Annku a&nbsp;Zuzku. Zuzana má troch synov a&nbsp;Anna zasa dvoch. O&nbsp;tom, aký bol Július Pántik v&nbsp;súkromí, pre Život porozprával jeden z&nbsp;jeho vnukov, ortodentista Matúš Cinzer (45). „Vždy bol skutočnou hlavou rodiny. Všetci sme ho rešpektovali. Babka zabezpečovala teplo domova, starala sa o&nbsp;všetko a&nbsp;všetkých. Fantasticky sa dopĺňali, každý si v&nbsp;rodine zodpovedne zastal svoje miesto.“ Herec sa svojim vnukom navyše veľmi intenzívne venoval a&nbsp;zároveň vždy vedel vytvoriť fantastickú atmosféru. Keďže bol veľký športovec, všetkých svojich chlapcov viedol k&nbsp;športu.

„Špeciálne k&nbsp;tenisu a&nbsp;plávaniu. Urobil pre nás veľa, obetoval čas, rozvážal nás a&nbsp;ostával na tréningoch. Veľmi mu záležalo aj na tom, aby sme napredovali v&nbsp;štúdiu a&nbsp;získali čo najviac vedomostí.“ Bohužiaľ, žiaden z&nbsp;nich sa nerozhodol kráčať v&nbsp;dedových šľapajach. Aspoň čiastočne sa o&nbsp;to síce pokúšal najstarší vnuk Martin, ale nevyšlo mu to. Aj Matúš si pričuchol k&nbsp;filmovačke. „Bol som jeden zo siedmich trpaslíkov v&nbsp;muzikáli Neberte nám princeznú. Neviem, do akej miery to bola dedova iniciatíva. Mal som šesť rokov a&nbsp;bol to fantastický zážitok. Letel som z&nbsp;Bratislavy do Prahy lietadlom, všetko bolo pripravené tak, že sme ani nevnímali, že je to práca.“ Umelec mal podľa Matúšových slov veľmi rád ľudí.

Jediné, čo ho vedelo nahnevať, bola konfrontácia s&nbsp;ľudskou zlobou, ale mimo nej bol veľmi veselý spoločník. „Vždy sme žili návštevami. U&nbsp;nás sa vystriedala celá vtedajšia generácia hercov, výtvarníkov, hudobníkov, spevákov… Dedo nás vtiahol do deja. Zažili sme spolu skutočne intenzívny život. Bol to dedo, akého si chlapec môže želať,“ skonštatoval. Keď sa napríklad skončil školský rok, Pántik zbalil vnukov a&nbsp;celé leto s&nbsp;nimi prežil na chate v&nbsp;Senci. „Nepotrebovali sme cestovať niekam mimo, chata bola hneď pri vode. Večer sme chodili do letného kina, na pečené ryby. Na nákupy sme sa plavili na člnku. Boli to fantastické časy!“

Do lesa chodievali s&nbsp;dedom najmä na poľovačky. „Pamätám si, ako trénoval psy. Vždy mal anglické setre, najslávnejší bol Dick.“ Ten, mimochodom, hrával aj v&nbsp;Bambuľke a&nbsp;bol mimoriadne inteligentný. Keďže bol herec silno prepojený so svojou ženou, po jej smrti nastalo v&nbsp;jeho živote veľmi ťažké obdobie. Zomrela týždeň po jeho 70. narodeninách v&nbsp;roku 1992. Mala choré srdce. Hoci podstúpila operáciu, päť mesiacov po nej aj tak zomrela a&nbsp;s&nbsp;ňou sa vytratila aj umelcova životná iskra. „Bývali sme spolu, aby sme mu pomohli. Bolo to smutnejšie obdobie, jeho životná energia už nebola taká, na akú sme boli zvyknutí. Humor ho však neopúšťal, len bolo cítiť, že iskra už nie je taká, aká bývala.“

K&nbsp;prežívanému smútku sa v&nbsp;roku 1998 pridružili vážne zdravotné problémy. „Otcovi sa na nohe zapchala cieva a&nbsp;urobila zrazenina. Následkom toho dostal slabšiu mozgovú príhodu. Lekári zasiahli okamžite, takže nakoniec mal len slabšiu rečovú chybu,“ ozrejmila ešte pred rokmi umelcov zdravotný stav jeho dcéra Anna. Štyri roky po mŕtvici si zlomil bedrový kĺb. Keďže užíval lieky na riedenie krvi, operácia sa niekoľko dní musela odkladať. Keď ju herec napokon podstúpil, jeho stav sa už nedal zvrátiť. Krátko nato, presne 25. augusta 2002, nenahraditeľný dedo Jozef zomrel.

<h3>Marína Kráľovičová (93), herečka</h3>
&nbsp;
„Do každého partnera som bola na javisku zamilovaná. Mojím milencom bol aj Laco Chudík, Ivan Mistrík, Karol Machata, Štefan Kvietik či Mikuláš Huba. A&nbsp;všetky baby mi vždy závideli! Niektorým som aj povedala, že hoci v&nbsp;divadle by som s&nbsp;nimi bola stále, doma by som ich asi po dvoch hodinách zabila. Ale Julo bol iný prípad. Bol to úžasný človek ako všetci dedinčania a&nbsp;ľudia prírody. Taký maslový chlieb. Vždy nado mnou držal ochrannú ruku. Vedel, že pochádzam zo zapadákova a&nbsp;ako Záhoráčka som sa musela naučiť spisovne po slovensky. Keď som prišla na školu, Julo tam už učil a&nbsp;na javisku žiaril ako hviezda prvej veľkosti. Neskôr sme spolu prežívali všetky lásky života. Bola som jeho dcérou, milenkou, ženou, ale už sa mi nepošťastilo byť jeho babičkou…“ 
<h3>Peter Guldan (73), textár a&nbsp;scenárista</h3>
&nbsp;
„Je to neuveriteľné. Keď som mal jedenásť rokov, bývali sme na Bielom kríži. S&nbsp;otcom som chodieval trolejbusom číslo 11 do rozhlasu na dnešné Jakubovo námestie. V&nbsp;trolejbuse sa držal štangle pán a&nbsp;môj otec mi ho predstavil: „Toto je ujo Pántik.“ A&nbsp;Pántik mi hovorí: „A&nbsp;ty kam ideš?“ „Idem účinkovať do rozhlasu.“ „Ukáž mi, čo ideš robiť.“ Pozrel sa: „Tak to budeme pri mikrofóne spolu.“ Takto som sa s&nbsp;ním zoznámil, netušiac, že o&nbsp;štyridsať rokov vytvorí láskavého deda Jozefa.“

Keby mu neodkladali operáciu, neodišiel by tak skoro: Aký bol v skutočnosti dedo Jozef?

Výber pre vás

Keby mu neodkladali operáciu, neodišiel by tak skoro: Aký bol v skutočnosti dedo Jozef?

Súvisiace články

Prečo nikdy nemal deti? LADISLAV CHUDÍK prežil ťažký život. Kedy pociťoval skutočné šťastie?

Teta Meličková: Jej cesta k titulu národnej umelkyne bola dlhá a kľukatá. Čím si musela prejsť?

Stále na to myslím a trápi ma to: JURAJ KUKURA sa vzoprel osudu, jedno rozhodnutie ho však mrzí

Výber pre vás