Budúci herec sa narodil ako jedináčik 27. mája 1924 do rodiny Albíny a Ferdinanda Chudíkovcov v Hronci. Múdra, milujúca a umelecky založená mama bola protikladom otca, tvrdého železničiara z Podbrezovej. Ten sa často obával, že žena mu syna rozmaznáva, tak ho z času na čas pretiahol remeňom. Často si však pri jeho posteli poplakal.

Ladislav Chudík bol chorľavé dieťa. Prekonal zápal pľúc, bolesti chrbtice, pre ktoré spával v sadrovom lôžku. Trpel tiež silnými bolesťami hlavy. Tie sa neskôr spojili s depresiami. Pre choroby absolvoval nekonečné pobyty v nemocnici, kde si písal Denník smrti. Práve ten, šport a neskôr aj divadlo mu pomáhali zabúdať na ukrutné bolesti. Jeho otec našiel obrovskú vášeň v kartách, čo v úzkom rodinnom kruhu nikdy nerobilo dobrotu. Rodičia sa preto často hádali, prípadne sa vôbec nerozprávali.

Napriek tomu mal L. Chudík po celý život oporu vo svojej mame. Keď v mladom veku odchádzal študovať, cítil, akoby sa pod jeho nohami podlomila zem. Pocit neistoty, žiaľ, už nikdy neprekonal a nosil ho vo svojom podvedomí do konca života. Mama pre neho skutočne predstavovala celý svet. Mravné hodnoty, pre ktoré si ho vážili kamaráti, kolegovia, ba aj nepriatelia, získal vďaka jej výchove.

Riadil som sa tým, čo mi prízvukovala mama. Hovorievala: Buď dobrý, múdry, správaj sa slušne a nikomu neubližuj.

Po mame zdedil vzťah k umeniu, po otcovi tvrdohlavosť, čo sa prejavovalo aj v jeho komplikovanej povahe. Na Gymnáziu v Kremnici dostával rôzne napomenutia a domov sa rozhodne nevracal s ukážkovým vysvedčením.

Práve gymnázium ho však priviedlo na hereckú cestu. V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Chudík zúčastnil na okresných divadelných pretekoch v hre zvolenského ochotníka. V negatívnej postave policajného komisára si ho všimol dramaturg Národného divadla Ján Sedlák. Ten 19-ročnému chlapcovi vnukol myšlienku, aby sa stal profesionálnym hercom.

Mladík v kútiku duše po tejto profesii túžil, jeho otec to však rezolútne odmietal. O niečo neskôr dostal pozvánku na skúšku do Národného, kde jednoznačne očaril aj profesora Jána Jamnického. Ten ho prijal za eléva. Na otcovo želanie musel súbežne so štúdiom herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii študovať aj Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v odbore ruština a slovenčina.

Do SND ho prijali 1. januára 1944, vo svojich denníkoch, ktoré si písal od štrnástich rokov a neskôr ich knižne spracovala teatrologička a spisovateľka Ľubica Krénová, uviedol: „Bratislava bola nádherne zasnežená a ja som bol vtedy najšťastnejší človek na svete.“

Článok pokračuje na ďaľšej strane.