Vladimír Kampf

Rodák z Lukavice pri Bardejove sa do sveta dostal po tom, ako mal na Slovensku núdzu o prácu. Jazdil ako vodič autobusu pre súkromné spoločnosti. „Neskôr som cez personálnu agentúru vozil ľudí do bratislavskej automobilky a do Rakúska. Keď sa narušili vzťahy, popredali autobusy a šéf nám tvrdil, že je lepšie najať si externú firmu, som mu povedal, že ani on bačovať nebude, keď nebude mať stádo oviec. Nás partiu šoférov prepustili vo februári a on skončil v apríli.“

Vlado odišiel pracovať do Nemecka do veľkoskladu. Z Nemecka odišiel k jednému zo svetových výrobcov kolových nápojov do Prahy. „Ponuku robiť šoféra autobusu v Nórsku som našiel už v roku 2007. Stále som mal obavu, aby som nenaletel nejakej personálnej agentúre. Niektoré zavádzajú a ľudia nedostanú to, čo im nasľubujú. Len som to odkladal a odkladal.“

Nakoniec využil ponuku agentúry. „Šéfovi agentúry som najprv cez telefón porozprával o svojej praxi a o tom, čo všetko som už robil. Povedal, že keď pôjdem z Prahy okolo, mám sa zastaviť na pohovor. Na výberové konanie prišli zástupcovia nórskych spoločností. Museli sme odjazdiť a povedať im, aký máme vzťah k práci vodičov.“

Na poctivom „preklepnutí“ sa ich okrem iného pýtali aj na dôvody, prečo chcú vycestovať do Nórska. „Viete, aký sme my Slováci… Jeden rozprával, ako chce ísť za krásami prírody a iný zasa za pamiatkami. Riaditeľka firmy, pre ktorú som tu začal jazdiť, sa mi po čase smiala, že na nich každý robí veľké oči, ako sa teší na krásy Nórska a Škandinávie, ale každému je aj tak jasné, že sem prichádzame pre peniaze,“ spomína.

Z východu Slovenska sú ľudia zvyknutí odchádzať za zárobkom. Vlado takto chodí po Európe už od 16 rokov. „Pracoval som na farmách v Španielsku, v Taliansku, v Nemecku, v Česku, v Rakúsku… Neskôr som potreboval uživiť rodinu a platiť účty, splácať úvery a pôžičky. Na Slovensku mám manželku a jedného syna. Chodiť z Nórska domov nie je až také strašné ako dochádzať do Bratislavy. Pred pandémiou bolo letov dosť. V jednom roku som bol doma na Slovensku až štrnásťkrát,“ spomína.

„Mám prácu, ktorá ma baví a dá sa prispôsobiť. V Nórsku máme päť týždňov dovolenky. Tu si týždeň musíte poctivo vybrať od začiatku roka v zimnom období a tri týždne niekedy potom, nech sa robí čo chce. Tu aj práce na stavbách zastavujú len preto, že si ľudia vzali dovolenky. Všetko, čo má fungovať, však funguje. Cez povinné tri týždne si musíte oddýchnuť a vyčistiť hlavu. V dopravných spoločnostiach si dovolenky plánujeme tak, aby sme neohrozili grafikony. Keby veci aj u nás fungovali ako v Nórsku, mali by sme sa dobre.“

Piaty týždeň si potom treba vybrať do konca roka. „Začínal som v Bergene. Všetko, čo povedali a nasľubovali, platilo. Po príchode sme mali postarané aj o ubytovanie na prvý rok. Nebolo to, ako keď niekto nasľubuje a potom z toho takmer nič nie je.“

Najlepšie spojenie do Bardejova po prílete z Nórska je z krakovského letiska. „Letecké spoločnosti lietali z Bergenu počas letnej sezóny dobre, ale keď som chcel ísť domov v zime, musel som na letisko v Osle. To už zaberá čas a berie peniaze. Po roku som zmenil firmu a presťahoval sa do Lillestrømu, 25 kilometrov od Osla. Už som tu deviaty rok a som spokojný.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Spoločnosť Unibus obsluhuje 27 liniek. „V noci z 31. januára na 1. februára som mal poslednú jazdu na expresnej linke do Osla. Mojou povinnosťou je prejsť celú trasu, aj keby som nemal ani jedného cestujúceho. Kúsok pred konečnou som si v snehu a mraze viac ako mínus pätnásť stupňov všimol sporo oblečeného pána s chodúľkou. Mal možno sedemdesiat rokov. Zamyslel som sa, čo robí s niečím takým vonku viac než hodinu po polnoci. Zastavil som sa pri ňom, všimol som si, že bol len v ponožkách a celý premrznutý. Spýtal som sa ho, či potrebuje pomoc, a on mi povedal, že áno.“

Lenže v Nórsku to nie je jednoduché. Zaplatenú linku musel najprv Vlado rýchlo dokončiť, aj keď mal prázdny autobus. Povedal deduškovi, aby vydržal a už aj frčal. Na konečnú to mal už len dva kilometre. „Keď som zišiel z kopca, otvoril som mu dvere. Bol už taký premrznutý, že sa nedokázal pohnúť. Schytil som ho pod pazuchy, zatiahol do autobusu a pustil kúrenie naplno. Naložil som aj chodúľku a hneď volal dispečerovi. Keď sa niečo stane, musíme to okamžite hlásiť. Dispečer musí vedieť o všetkom. Povedal som mu len, že nemám čas na dlhé rozprávanie a vysvetľovanie, len že nejdem do garáže, ale do centrálnej nemocnice v Oslo.“

Snažil sa so starým pánom komunikovať, pretože sa o neho bál. „Vypytoval som sa, ako sa volá a čo tam robil. Pripadalo mi, že je trochu mimo. Povedal mi meno a dátum narodenia. Volal som do nemocnice, aby mi poslali oproti záchranku. Je to tu ako u nás. Na čísle 112 sa dlho vypytujú na všetko. Operátorka ma nahnevala. Povedal som jej, nech sa ma nepýta hlúposti, pretože mi tu v autobuse odchádza zo života chlap a ja aj tak nič neviem, že potrebujem záchranku, aby mi šla oproti. Kúsok pred nemocnicou som videl, že idú, tak som na nich blikal. Pána si prevzali a robili, čo mohli. Ešte mi stihol podať a stlačiť ruku, aby sa mi poďakoval.“

Vlado si pre istotu urobil niekoľko fotografií do mobilu, aby si dispečer nemyslel, že si vymýšľa, a tým sa to pre neho skončilo. Dva dni nato mu volala šéfka Sissel Myrsethová, že tomu pánovi zachránil život. „Povedal som jej, že to by hádam urobil každý. Dostal som kyticu kvetov a poďakovanie. Šéfka povedala, že to by teda každý neurobil...“

Dramatická jazda a boj život: Autobusár Vlado nám odvážnym činom robí dobré meno vo svete

Výber pre vás

Dramatická jazda a boj život: Autobusár Vlado nám odvážnym činom robí dobré meno vo svete

Súvisiace články

Odplával vodácky vizionár: Ján Dojčan nedokázal kovid poraziť ani napriek výbornej kondícii

Salašu v Pružine bačuje žena: Predpovedali jej neúspech, s ovečkami pracuje už sedemnásť rokov

Keď mrázik nie je rozprávkový dobrák: Takto vyzerá urputný boj ovocinárov o záchranu úrody

Výber pre vás