Marcela Fuknová

S&nbsp;Václavom sme sa rozprávali v&nbsp;čase, keď slávna americká gymnastka Simone Billesová odstúpila z&nbsp;olympijských pretekov pre „mentálnu krízu“. Vyšportovaný mladý muž tvrdí, že podľa neho to bolo dobré rozhodnutie. „Ľudia si neuvedomujú, pod akým obrovským tlakom športovci trénujú a&nbsp;súťažia. Je rozumné v&nbsp;takom stave radšej vôbec nenastúpiť, než by si mala ublížiť.“&nbsp;
Václav vie, o&nbsp;čom hovorí – on sám už od&nbsp;dvanástich rokov žije s&nbsp;obsedantno-kompulzívnou poruchou. Pri tomto ochorení zaberá liečba psychofarmakami a&nbsp;kognitívno-behaviorálna terapia. Václav chodí k&nbsp;športovému psychológovi, ktorý mu, ako sám tvrdí, veľmi pomáha. Popritom trénuje, snaží sa študovať, chystá novú organizáciu bojových športov a&nbsp;prevádzkuje športový klub pre karatistov a&nbsp;kick­boxerov. „Žil som aj v&nbsp;zahraničí a&nbsp;tam je úplne normálne o&nbsp;OCD hovoriť. Zo športovcov trpí touto poruchou napríklad David Beckham, mal ju Nikola Tesla a&nbsp;dokonca aj Albert Einstein. Chcel by som o&nbsp;nej verejne hovoriť aj tu na Slovensku. Myslím, že by to pomohlo mnohým ľuďom, ktorí majú prejavy tohto ochorenia, netušia, čo im je, alebo majú strach ísť k&nbsp;psychiatrovi,“ hovorí Václav.
Mnoho ľudí si pri OCD možno predstaví slávneho televízneho detektíva Monka. Jeho nutkavú potrebu ustavične si dezinfikovať ruky, strach z baktérií a&nbsp;infekcií, vyhýbanie sa dotyku, zoraďovanie košieľ podľa farieb a&nbsp;predmetov podľa veľkosti, preskakovanie dlaždíc, aby sa vyhol tým čiernym...
„Áno, pre väčšinu ľudí OCD znamená najmä nutkavé konanie a&nbsp;rituály, ale povedal by som, že to sú iba vonkajšie znaky. OCD má veľmi široké chápadlá a&nbsp;množstvo prejavov. Nutkavé predstavy, obrazy, impulzy… Podstatná je čo najrýchlejšia a&nbsp;včasná diagnostika. To môže viesť k&nbsp;úplnému vyliečeniu, alebo odstráneniu OCD. Nebojte sa ísť k&nbsp;psychológovi alebo psychiatrovi. Urobte to pre seba alebo aspoň pre svoju rodinu. Bez ohľadu na&nbsp;to, kto si čo o&nbsp;tom myslí. Naozaj sa nemusíte zbytočne trápiť,“ vyzýva ľudí mladý športovec.

<h3>Kedy udrie</h3>
Václav sa s&nbsp;OCD stretol už v&nbsp;detstve. „Mám výborných rodičov, ale stalo sa mi niekoľko traumatických udalostí. Bol som účastníkom vážnej nehody, prepadli ma, mal som akútny zápal obličiek a&nbsp;museli ma hospitalizovať. To všetko zrejme prispelo k&nbsp;vzniku poruchy,“ zamýšľa sa. Tvrdí, že odmalička bol priebojné a&nbsp;veľmi aktívne dieťa „Z&nbsp;toho pramenila aj moja túžba všade byť, objavovať, niečo vyviesť. Snažil som sa upútať na&nbsp;seba pozornosť. Samozrejme, ľudia z&nbsp;okolia ma často za&nbsp;to kritizovali, čo ma už vtedy ako malého chlapca trápilo. Nepáčilo sa mi, keď mojim rodičom radili, čo so mnou majú robiť, a&nbsp;hovorili o&nbsp;mne, ako by som tam nebol,“ rozpráva Václav.
Rodičia podľa neho vnímali, že je aktívnejší než iné deti, no nepripisovali tomu väčší význam. „Ja som však už vtedy cítil, že niečo je ‚iné‘. Všetko som vnímal veľmi citlivo – tlaky, ktoré na&nbsp;mňa okolie vyvíjalo, svoju impulzívnosť a&nbsp;výdrž, mieru stresu a&nbsp;to, ako ma ostatní brali. Všetko som videl v&nbsp;širších súvislostiach. Všetko som v&nbsp;sebe riešil, vnímal som oveľa viac detailov než iné deti. Často som si domýšľal veci, zamýšľal som sa nad maličkosťami, ktoré by si iní možno vôbec nevšimli,“ hovorí. V&nbsp;tom čase to už vnímal ako niečo nepríjemné. „Moje myšlienky ma začali ‚zasekávať‘, čo viedlo i&nbsp;k&nbsp;značnej vnútornej nepohode. Začalo u&nbsp;mňa prevládať opakovanie fráz, viet, vykonávanie stereo­typných pohybov. Nemyslím, že už vtedy som trpel OCD. No choroba bola prítomná a&nbsp;len čakala na&nbsp;chvíľu, keď udrie.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Karate bude môj život</h3>
Václav už ako malý chlapec miloval filmy s&nbsp;Bruceom Leem, Jackiem Chanom, Jeanom-Claudom Van Damom či Scottom Adkinsom. „Akoby som tušil, že karate bude mojím životom, a&nbsp;čoraz viac som chcel byť ako moje vzory,“ spomína. Rodičia sa podľa neho chceli pokúsiť niekde „vybiť“ jeho nadbytočnú energiu. „Mamina mala známych, ktorí boli špičkoví tréneri. Zopár sme ich obišli, ale podľa ich slov som bol na&nbsp;karate ešte primalý. Pamätám si však na&nbsp;svoj prvý tréning karate, keď ma konečne po&nbsp;nábore vzali. Už keď sme vchádzali do&nbsp;útrob športovej haly – tí zápasníci, kimoná, vôňa, tvrdé údery, kopy –, vedel som, že tento šport chcem naozaj robiť. Pamätám si to, ako keby to bolo včera. Mám autobiografickú pamäť,“ hovorí.
Šport ho bavil, no na&nbsp;základnej škole mal čoraz častejšie problémy. „Začal som vyrušovať, chcel som byť stredobodom záujmu, rôznymi formami som na seba strhával pozornosť. Učenie pre mňa ťažké nebolo, stačilo mi iba počúvať. No potom som sa začal ‚flákať‘, párkrát som sa pobil a&nbsp;rodičov často volali do&nbsp;školy. Spolu s&nbsp;učiteľmi dospeli k&nbsp;tomu, že by bolo vhodné navštíviť odborníka. Psychologička nás nasmerovala na&nbsp;detskú psychiatriu a&nbsp;tam mi po&nbsp;mnohých testoch a&nbsp;sedeniach zistili OCD,“ rozpráva Václav.
Svoje ochorenie vtedy ešte vedome neriešil. „No bojoval som už s&nbsp;jeho prejavmi a&nbsp;vždy som si svoje vnútorné víťazstvá musel vybojovať sám. Občas mi však prišlo ľúto, že iní môžu slobodne dýchať, zatiaľ čo ja som dookola premýšľal, riešil, analyzoval a&nbsp;míňal množstvo energie, aby som napriek tomu dokázal fungovať. OCD mi už vtedy bránila v&nbsp;mnohých veciach. Pamätám si, že učiteľka ma po&nbsp;skúške, na&nbsp;ktorú som sa sám prihlásil, chcela poslať na&nbsp;spevácku súťaž. Venoval som sa hudbe a&nbsp;tancu. Bol som nadšený, no napokon som sa na nej nezúčastnil. Miera obáv a&nbsp;nutkavých myšlienok, že aj tak neuspejem, bola priveľká,“ spomína.

<h3>Chýbal pre rituály</h3>
Na&nbsp;strednej škole sa prejavy ochorenia ešte zhoršili. „Štúdium som si veľmi nevšímal, všetko som dával do&nbsp;tréningu. Napriek tomu som ho zvládal. Problém bol, že pre svoje ranné rituály som často prišiel neskoro do&nbsp;školy. A&nbsp;inokedy som neprišiel vôbec. Musel som sa vracať na&nbsp;rôzne miesta, premýšľal som nad párnymi a&nbsp;nepárnymi dňami a&nbsp;týždňami. V&nbsp;tie nepárne som trpel obavami, že sa niečo môže stať, a&nbsp;občas som zostal radšej doma,“ hovorí. Samozrejme, musel si vymýšľať rôzne ospravedlnenia a&nbsp;pre absencie musel robiť komisionálne skúšky. „Napriek okolnostiam som ich vždy zvládol na&nbsp;výbornú a&nbsp;vyučujúci len neveriacky krútili hlavami. Hovorili, že by som mohol byť vyznamenaný, ale netúžil som po&nbsp;tom,“ rozpráva Václav. Ku koncu štúdia po&nbsp; jednom tvrdom tréningu v&nbsp;škole skolaboval.
„Spolubojovník mi počas sparingu uštedril kop do&nbsp;driekovej oblasti, bolesť ma na&nbsp;chvíľu poslala do&nbsp;kolien, ale zápas sme dokončili. Na&nbsp;druhý deň som však začal pociťovať slabosť v&nbsp;nohách a&nbsp;bolesť, ktorá rástla. Dostal som obrovský strach, ktorý napokon prešiel do&nbsp;úzkostného záchvatu. Kričal som na&nbsp;učiteľku, že ma to veľmi bolí, a&nbsp;spadol som na&nbsp;zem. Okamžite kontaktovala rodičov a&nbsp;tí ma hneď odviezli do&nbsp;nemocnice, kde ma hospitalizovali,“ rozpráva. V&nbsp;tom čase mal len pár percent podkožného tuku. „Tak tvrdo som trénoval, že som bol samý sval a&nbsp;šľacha. Dni strávené v&nbsp;nemocnici boli pre moju psychiku strašné. Toľké premýšľanie a&nbsp;uisťovanie, čo bude ďalej...“ spomína.
Výsledky ukázali, že kolaps zrejme spôsobilo vyčerpanie organizmu. „Prepúšťal ma zahraničný lekár, ktorý bol na&nbsp;stáži. Opýtal sa ma, či mi tieto extrémy stoja za&nbsp;to. Jeho otázka ma zarazila, ale odpovedal som mu – áno, stoja, pretože chcem byť najlepší. Pri svojom perfekcionizme spôsobenom OCD som si nedokázal predstaviť, že by to mohlo byť inak,“ hovorí. Postupne sa fyzicky dostával opäť do&nbsp;formy, no psychicky sa cítil zle. „Vnímal som, že môj osobný priestor sa stále zužoval, OCD začala rásť.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>V&nbsp;ohnivom kruhu</h3>
Ochorenie sa ešte zhoršilo, keď sa skončil vzťah so ženou, do&nbsp;ktorej sa zamiloval. „Boli sme spolu asi rok. Bolo leto a&nbsp;práve som dostal pozvanie na&nbsp;chatu. Uprostred cesty mi prišla správa, že by sme si mali dať pauzu. Vraj nech to neberiem v&nbsp;zlom, že sme málo spolu, bola to láska na&nbsp;diaľku. Myslel som si, že je to nejaký žart, a&nbsp;skúsil som jej volať, ale telefón bol nedostupný. Namiesto na&nbsp;chatu som išiel do&nbsp;nočného klubu,“ hovorí Václav. Po&nbsp;pár hodinách pri bare sa dostal do&nbsp;potýčky s&nbsp;niekoľkými mužmi.
„Začali padať, údery, kopy. O&nbsp;chvíľu ich ochrankári vyhodili, no ja som išiel za&nbsp;nimi. Tí chalani mali vonku rozloženú vatru, ktorú som ja dvomi údermi v&nbsp;zúrivosti zničil. Spôsobil som si značné popáleniny, po&nbsp;ktorých mám dodnes jazvy, a&nbsp;skončil som na&nbsp;pohotovosti,“ hovorí.
Vedel, že jeho priateľka na&nbsp;ďalší deň odlieta do&nbsp;zahraničia, a&nbsp;chcel ísť na&nbsp;letisko do&nbsp;Bratislavy, nedokázal to však. „Šiel som na&nbsp;nábrežie Dunaja a&nbsp;tam som strávil celé hodiny. Opakoval som nutkavé úkony, v&nbsp;hlave sa mi preháňali myšlienky, čo som urobil zle, prechádzal som sa dookola. Celé hodiny som sa nedokázal pohnúť z&nbsp;miesta. OCD ma úplne zovrela do&nbsp;svojej moci. Mal som chuť všetko zničiť. Hoci sme si s&nbsp;tou ženou potom ešte písali, viac sme sa nestretli. Keď som sa ako-tak spamätal, zomrela mi starká. Z&nbsp;môjho sveta sa stávala uzavretá kapsula,“ konštatuje.

Jeho porucha vplyvom stresujúcich udalostí uderila v&nbsp;plnej sile. „Bremená, ktoré som vždy dokázal niesť, sa natoľko znásobili, že ma poslali k&nbsp;zemi. OCD ma vyradila z&nbsp;bežného života na&nbsp;dlhé týždne a&nbsp;doslova ma pripútala k&nbsp;posteli, nemohol som robiť vôbec nič. Vtedy som spoznal najťažšieho súpera, akého som kedy mal,“ konštatuje.
„Tie predstavy, obrazy, impulzy ma trhali na&nbsp;kusy. Minúta akoby bola hodinou a&nbsp;hodiny sa stávali dňami. Akoby som bol v&nbsp;tmavej jaskyni pripútaný reťazami o&nbsp;ostré steny a&nbsp;vždy, keď som sa z&nbsp;nich chcel vymaniť a&nbsp;utiecť, reťaze ma o&nbsp;to silnejšie spútali a&nbsp;začali ma dusiť. Nebolo kam ujsť. Čím viac som bojoval, tým viac ten netvor rástol a&nbsp;žil z&nbsp;môjho strachu. Bol som ako v&nbsp;ohnivom kruhu a&nbsp;nemohol som sa z&nbsp;neho dostať von. Necítil som nič, len akési prázdno plné agresie, frustrácie a&nbsp;mizérie,“ opisuje peklo, ktoré vtedy prežíval. Tvrdí, že počas dvoch týždňov schudol desať kíl.
„Pred rodičmi som to dokonale skrýval. Mamina každé ráno prišla, pootvorila okno a&nbsp;spýtala sa, či som v&nbsp;poriadku. A&nbsp;ja som jej s&nbsp;akousi atrapou úsmevu odvetil, že všetko je o. k. Nechcel som vedľa seba v&nbsp;tom utrpení nikoho. Vonku bolo leto, ľudia sa tešili, cestovali, zatiaľ čo ja som ,horel‘,“ hovorí. Spomína si na&nbsp;noc, keď sa rozhodol, že bude bojovať. „Spánok bol nemožný, sadol som si v&nbsp;tme v&nbsp;obývačke a&nbsp;premýšľal som, či a&nbsp;aký to má všetko význam. Uvažoval som nad všetkými možnosťami. Vzdať som sa však neplánoval. Keď mi bolo o&nbsp;pár týždňov o&nbsp;čosi lepšie, vzal som posledné zvyšky síl a&nbsp;tie odporné reťaze, ktoré sa ma snažili väzniť, som pretrhol. Začal som sa zameriavať na&nbsp;svoje ciele a&nbsp;pomaličky sa opäť viac a&nbsp;viac&nbsp; tešiť z&nbsp;tréningov, napredovania a&nbsp;úspechov, ktoré ma čakajú.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Čo mi OCD dala</h3>
Václav tvrdí, že aj dnes má lepšie i&nbsp;horšie obdobia. „Závisí to od&nbsp;naladenia, od&nbsp;množstva stresu. Je to taká sínusoida. Podstatné je pre mňa dodržiavať denný režim a&nbsp;tréningový plán, od&nbsp;toho sa všetko odvíja.“
Tvrdí, že v&nbsp;začiatkoch ochorenia ho najviac trápila neistota. „Najhoršie pre mňa bolo, že som nevedel, čo mi vlastne je, čo znamenajú tie myšlienkové pochody, obrazy, záblesky, rituály, tlaky, obrovská miera energie, stála nespokojnosť a&nbsp;túžba byť najlepší. Viem, aké je to ťažké. Myslím, že v&nbsp;súčasnej situácii s&nbsp;pandémiou covidu-19 bude ľudí s&nbsp;duševnými ochoreniami len pribúdať. Aj preto chcem o&nbsp;OCD otvorene hovoriť.“
Hovorí, že o&nbsp;OCD sa začal zaujímať do&nbsp;hĺbky, až keď bol na&nbsp;tom pred šiestimi rokmi naozaj zle. „Asi nikto neprečítal toľko literatúry, koľko som prečítal ja, a&nbsp;ni­kto toľko nehľadal na&nbsp;rôznych domácich i&nbsp;zahraničných fórach. Bál som sa, že som v&nbsp;celom tomto iba ja sám. Neveril by som, že ľudí s&nbsp;tou­to diagnózou je na&nbsp;svete viac ako sto miliónov. OCD mi veľa vzala, ale aj mnoho dala. Práve tie ťažké chvíle ma naučili, že vzrušujúci život nemusí byť šprint, ale pokojne to môže byť maratón. A&nbsp;hoci OCD je zákerný súper, dá sa proti nej bojovať,“ tvrdí.
Univerzálna rada, ako to zvládnuť, podľa neho neexistuje. „Za všetkým je&nbsp;tvrdá práca na&nbsp;sebe, tréning a&nbsp;pripravenosť robí majstra – to platí vo všetkých oblastiach života. Človek, ktorý niečím trpí či už fyzicky, alebo psychicky, a&nbsp;chce zvíťaziť, najskôr musí zvíťaziť sám nad sebou. Prijať to, čo sa deje, a&nbsp;pustiť sa do&nbsp;boja. Pri liečení to platí dvojnásobne. Mňa boj s&nbsp;OCD dokázal vysekať a&nbsp;dal mi silu byť vyrovnaný. Dnes viem, že aj s&nbsp;touto chorobou sa dá priblížiť k&nbsp;hviezdam a&nbsp;dotknúť sa ich.“

Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) patrí medzi typické neurotické poruchy. Charakterizuje ju prítomnosť nutkavých myšlienok (obsesií), ktoré sa proti vôli dotknutého človeka opakovane vtierajú do&nbsp;jeho mysle a&nbsp;spôsobujú tak nepokoj a&nbsp;tieseň. Veľmi malú úľavu od&nbsp;tejto tiesne prináša určité kompulzívne správanie – kompulzia alebo rituály.
&nbsp;
OCD sa týka asi dvoch až troch percent populácie a&nbsp;objavuje sa väčšinou okolo dva­dsiateho roku života.
&nbsp;
<h3>Ako sa diagnostikuje</h3>
&nbsp;
Aby mohla byť OCD diagnostikovaná, ťažkosti musia trvať aspoň dva týždne. Ďalej vtieravé myšlienky (označované aj ako ruminácie) musí dotyčný považovať za&nbsp;svoje vlastné. Aj pri schizofrénii sa môžu vyskytnúť vtieravé myšlienky, ale tie sú väčšinou vnímané ako cudzie, často aj ako implantované cudzími ľuďmi. Sám pacient obsesie či kompulzie vníma ako nepríjemné a&nbsp;väčšinou aj ako nezmyselné, no nedokáže sa im brániť.
&nbsp;
Porucha narušuje život pacienta, pretože ho núti opakovať určité rituály. Rituály vníma ako potrebné napríklad v&nbsp;tom zmysle, že ich vykonaním sa znižuje pravdepodobnosť vzniku nejakej katastrofy alebo zranenia, či ochorenia blízkej osoby. Pacient sa však za&nbsp;svoje správanie často hanbí, skrýva ho, a&nbsp;ak sa o&nbsp;ňom okolie dozvie, snaží sa ho vysvetliť nejakým logickým spôsobom. Problém pre dotyčného predstavujú zmeny v&nbsp;živote, napríklad nové zamestnanie a&nbsp;podobne, pretože sa snaží udržiavať zabehnuté rituály alebo preto, že nové zmeny vedú k&nbsp;vzniku nových obsesií.
&nbsp;
Niekedy sa rituály nemusia vôbec prejavovať navonok a&nbsp;zostávajú v&nbsp;podobe myšlienok. Napríklad dotyčný môže mať vtieravú myšlienku, že ak nenapočíta do&nbsp;tisíc alebo nezopakuje stokrát určité slovo, stane sa nejaká katastrofa. Inokedy pôvodné obsesie vymiznú a&nbsp;zostávajú len rituály, ktorých si dotyčný môže prestať byť vedomý.
&nbsp;
OCD sa v&nbsp;praxi väčšinou prejavuje neustálym kontrolovaním, či je pri odchode zamknuté, či je zastavený plyn, voda a&nbsp;podobne. Ďalším prejavom môže byť obava z&nbsp;infekcie, dotyčný si vtedy opakovane a&nbsp;dlho umýva ruky. Takíto ľudia mimo domova nosia rukavice a&nbsp;iné ochranné pomôcky. Nie celkom vzácnou formou OCD môže byť zberačstvo, teda ukladanie rôznych vecí doma –&nbsp;novín, letákov, odpadkov a&nbsp;podobne.
&nbsp;
<h3>Aká je terapia</h3>
&nbsp;
Dôležitou súčasťou je edukácia, teda vysvetlenie, čo sú obsesie, čo kompulzia a&nbsp;ako konkrétne sa oboje prejavuje.
&nbsp;
Ak je porucha ľahko až stredne závažná, potom si môžeme vystačiť s&nbsp;psychoterapiou. Ak ide o&nbsp;ťažkú ​​formu poruchy, liečba sa dopĺňa antidepresívami.
&nbsp;
O&nbsp;refraktérnej OCD hovoríme v&nbsp;prípade, že príznaky napriek nasadenej liečbe pretrvávajú. Podľa niektorých štúdií je nutné čakať na&nbsp;maximálny efekt liečby aj pol roka či dlhšie. Po&nbsp;odznení príznakov sa odporúča pokračovať v&nbsp;liečbe ešte rok až rok a&nbsp;pol. Až potom je možné pomaly vysádzať antidepresíva.
&nbsp;
MUDr. Ladislav Polách, upsychiatra.cz

Čo mi dala diagnóza: Spoveď športovca, ktorý od detstva trpí duševnou poruchou

Výber pre vás

Čo mi dala diagnóza: Spoveď športovca, ktorý od detstva trpí duševnou poruchou

Súvisiace články

Zomierate, Boh s vami: Dojímavý príbeh lásky Martiny a Honzu, ako sa učili žiť so smrťou

Aj si poplačem, hovorí boxer, ktorý nás reprezentoval na olympiáde ako prvý po 25 rokoch

Liek namiesto domu: Bývalá zdravotníčka si liečbu rakoviny musela zaplatiť sama!

Výber pre vás