Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

S&nbsp;novinármi sa rozpráva so zaťatými zubami. Silný introvert si totiž vystačí s&nbsp;minimom ľudí, ide o&nbsp;veľmi úzky okruh jeho najbližších. Na&nbsp;našom stretnutí v&nbsp;Akadémii Tomiho Kida Kovácsa v&nbsp;Matúškove v&nbsp;okrese Galanta sa predsa len postupne rozrozpráva aj o&nbsp;emóciách. „Je to klišé, že my boxeri sme tvrdí chlapi bez citov. Vieme aj plakať, a&nbsp;ako.“ Hoci účasť na&nbsp;olympijských hrách je pre slovenský box nesporne veľkým úspechom, Bandi, ako ho volajú jeho blízki, sa domov vrátil bez vytúženej medaily. Preto boli aj slzy. Po&nbsp;návrate domov ho čakal zaslúžený dvojtýždňový oddych, po&nbsp;ktorom nasleduje tvrdá príprava na&nbsp;majstrovstvá sveta, ktoré sa konajú v&nbsp;októbri. Vo veku 23 rokov má bronzový medailista z&nbsp;Európskych hier 2019 v&nbsp;Minsku kariéru ešte pred sebou. Okrem majstrovstiev sveta už teraz plánuje stratégiu na&nbsp;ďalšie olympijské hry v&nbsp;Paríži 2024.

<h3>Prišiel som o&nbsp;sily</h3>
„Do&nbsp;Tokia som cestoval s&nbsp;tým, že donesiem medailu, a&nbsp;urobil som pre to všetko. Počas celej svojej kariéry som nebol lepšie pripravený ako teraz. Prvý zápas som vyhral.“ Nevyšlo mu však stretnutie s&nbsp;Arménom Armanom Darčiňanom. Pred dvoma rokmi s&nbsp;ním neuspel v&nbsp;osemfinále svetového šampionátu v&nbsp;Jekaterinburgu. „Nemyslím si, že by vtedy bol na&nbsp;tom lepšie technicky. Bol fyzicky silnejší, pretlačil ma,“ spomína Bandi. O&nbsp;štyri roky starší súper bol úspešnejší aj v&nbsp;Tokiu. „Pred zápasom som musel zhodiť štyri kilá. Vytrápil som sa, prišiel som o&nbsp;sily,“ opisuje Bandi dôvod, prečo z&nbsp;ringu nevyšiel ako víťaz. Aby sa dostal do&nbsp;svojej hmotnostnej kategórie – 75 kíl, musel okrem iného trénovať v&nbsp;špeciálnom takzvanom saunovom obleku, vnútri bola teplota 60 stupňov Celzia. „Bol to však veľký úspech dostať sa do&nbsp;Tokia a&nbsp;som na&nbsp;seba patrične hrdý. Keby to bolo také ľahké, každé štyri roky je na&nbsp;olympijských hrách niekto zo Slovenska.“
Rodák z&nbsp;Dolných Salíb v&nbsp;okrese Galanta začínal s&nbsp;boxom vo vedľajšej dedine, ako 11-ročný chlapec. V&nbsp;Horných Salibách otvárali boxerský klub, s&nbsp;veľkým entuziazmom sa tam nahrnulo 40 chlapcov. „Pri boxe som z&nbsp;nich ostal iba ja sám. Je to náročný šport, iba málokto vytrvá,“ odpovedá na&nbsp;otázku, prečo nás vlastne až po&nbsp;dlhých rokoch ako prvý reprezentoval na&nbsp;olympijských hrách. „Kvalifikačné turnaje sú z&nbsp;roka na&nbsp;rok náročnejšie, muži čoraz ťažšie dostávajú miestenky, pretože v&nbsp;popredí je ženský box. Nikoho nechcem posudzovať, ale podľa mňa by ženy nemali boxovať. Mne sa to nepáči. Veď ženy sú také pekné a&nbsp;krehké,“ hovorí s&nbsp;úsmevom slová, ktorými veľmi nepoteší feministky.
Článok pokračuje na následujúcej strane

<h3>Bitkári?</h3>
Keď Bandi začínal s&nbsp;boxom, úprimne hovorí, že nebol práve výkvet v&nbsp;správaní, bol, jednoducho povedané, bitkár. Na&nbsp;box sa dal s&nbsp;cieľom, že bude veľký frajer a&nbsp;naučí sa ešte lepšie biť. Opak bol však pravda, práve on dostal v&nbsp;ringu bitku. „Ani tak som neprestal.“ Po&nbsp;dvoch rokoch prešiel k&nbsp;majstrovi sveta v&nbsp;profesionálnom boxe a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti najúspešnejšiemu slovenskému boxerovi Tomimu Kidovi Kovácsovi, ktorý je známy aj rôznymi projektmi zameranými na deti a&nbsp;mládež. Dnes má Bandi, čo sa boxu týka, úplne inú životnú filozofiu. „Nemám rád, ak niekto hovorí, že box je bitka. Keď sme prišli na&nbsp;olympijský festival, povedali nám: Aha, prišli bitkári. Pre nás je to urážajúce. Box je kontaktný šport, pracujeme hlavne s&nbsp;mysľou, dôležitá je taktika. Hrubou silou v&nbsp;ringu nič nevybavíme.“
Tomi Kid Kovács sa vo svojej akadémii v&nbsp;Matúškove v&nbsp;okrese Galanta venuje aj deťom a&nbsp;mládeži z&nbsp;problémových rodín či zo sociálne slabších vrstiev, dokonca niektoré prešli aj drogovým peklom. Bandi sa v&nbsp;tejto spoločnosti ocitol ako chlapec, obrazne povedané, z&nbsp;lepšej rodiny. „Otec podniká v&nbsp;stavebníctve. Mám ešte dve sestry. Doma sme vždy ako deti mali harmonické rodinné prostredie. Otec bol síce na&nbsp;nás prísny, ale zároveň sme dostávali veľa lásky.“ Práve v&nbsp;akadémii stretol aj svojho, ako on hovorí, brata Viliama Tankóa, ktorého Slovensko pozná pod prezývkou Šampión z&nbsp;chatrče. Viliam patrí medzi tých Kovácsových zverencov, ktorí nestáli na&nbsp;veľmi priaznivej životnej štartovej dráhe.

<h3>Prvý nakazený</h3>
Ako dieťa musel často chodievať peši sedem kilometrov zo školy domov, pretože v&nbsp;rodine bola hmotná núdza. Dnes sa spolu s&nbsp;Bandim pripravujú na&nbsp;majstrovstvá sveta. „S&nbsp;Viliamom sme sa skamarátili od&nbsp;prvej chvíle. Je mi ako brat. O&nbsp;svojom ťažkom detstve nerozpráva, aj keď sa veľmi trápil, a&nbsp;ja ho ani neľutujem. Ak niekoho ľutujete, ponižujete ho tým.“ Ochrannú ruku nad nimi držal tréner, dokonca im pomáhal s&nbsp;učením. Vedeli, že ak chcú boxovať, musia si v&nbsp;škole udržať v&nbsp;učení aspoň priemer.
S&nbsp;Viliamom a&nbsp;trénerom Tomim Kidom Kovácsom „uviazli“ spolu v&nbsp;trojici v&nbsp;karanténe v&nbsp;akadémii vlani na&nbsp;jar. Práve vtedy sa Bandimu ušla veľká mediálna pozornosť, pretože bol prvým slovenským športovcom, ktorý sa nakazil kovidom. Nový vírus chytil na&nbsp;kvalifikácii na&nbsp;olympijské hry v&nbsp;Londýne. S&nbsp;odstupom času spomína, že organizátori nepraktizovali žiadne hygienické opatrenia. V&nbsp;londýnskej Copper Box Arene sa bojovalo len tri dni a&nbsp;na&nbsp;záver aj bez divákov, ale zišlo sa tam takmer 350 boxerov z&nbsp;viac ako 40 krajín. „Úplne ma šokovalo, že sme boli na&nbsp;poschodí s&nbsp;výpravou z&nbsp;Talianska. Nebola žiadna zdravotná kontrola, to nás všetkých znervózňovalo. Nemali sme rúška ani rukavice, jedine boxerské, to bolo všetko. V&nbsp;malých priestoroch sa mohlo pohybovať asi 600&nbsp;ľudí, zo strany organizátorov to bolo naozaj nezodpovedné,“ povedal vtedy Tomi Kid Kovács pre TASR.
Keď v&nbsp;júni vycestovali do&nbsp;Paríža opäť na&nbsp;olympijskú kvalifikáciu, Bandi s&nbsp;úsmevom spomína, že pobyt sa pre kovid podobal väzeniu. „Zavreli nás v&nbsp;hoteli a&nbsp;autobusom nás prevážali do&nbsp;športovej haly. Nikam inam sme nemohli chodiť.“ Na&nbsp;Bandiho sa na&nbsp;chvíľu opäť nalepila kovidová smola. Jeho spolubývajúci bol pozitívny, po&nbsp;pretestovaní bol už našťastie test negatívny. „Netajím, že som z&nbsp;kovidu, keď som bol pozitívny, mal obavy. Bol som síce bezpríznakový, ale nikto nevedel, aký vlastne ten nový vírus je, čo spôsobuje.“ Prísne hygienické a&nbsp;bezpečnostné pravidlá vládli aj v&nbsp;Tokiu. „Voľne sme sa mohli pohybovať iba v&nbsp;olympijskom mestečku. Nevadilo mi to. Veď som neprišiel som do&nbsp;Japonska ako turista.“
Článok pokračuje na následujúcej strane

<h3>Mesiace na&nbsp;lôžku</h3>
Bandi mal na&nbsp;ľudí okolo seba šťastie. Preto sa môže zdať, že jeho cesta k&nbsp;boxerským rukaviciam bola na&nbsp;prvý pohľad hladká, bez vážnejších prekážok. Mladý boxer však hovorí počas nášho stretnutia druhýkrát o&nbsp;plači, keď spomína dopravnú nehodu. Mal devätnásť rokov, keď mu do&nbsp;jazdnej dráhy náhle vbehol zajac a&nbsp;on intuitívne strhol volant doľava. Jeho spolujazdec skončil na&nbsp;operačnom stole, auto bolo totálne zničené. On si svoje odplakal, ležiac na&nbsp;posteli v&nbsp;korzete bez pohybu. Trvalo to tri mesiace, mladému človeku plnému života, zvyknutému na&nbsp;neustály pohyb sa však čas vliekol a&nbsp;týždne na&nbsp;lôžku mu pripadali ako roky.
„Mal som poranené hrudné stavce. V&nbsp;nemocnici som počul prognózy, že skončím na&nbsp;invalidnom vozíku, na&nbsp;box som mal zabudnúť. Dali mi korzet a&nbsp;doma som musel len ležať. Denne som mohol chodiť trikrát po&nbsp;päť minút, aby som mohol ísť na&nbsp;toaletu. Bol som úplne odkázaný na&nbsp;pomoc svojej rodiny. Bez nich, tak ako bez trénera, by som to nezvládol. Povzbudzovali ma, aby som to nevzdával. Po&nbsp;troch mesiacoch mi sňali korzet, nasledovala rehabilitácia. Päť mesiacov som vôbec neboxoval. Keď som potom nastúpil do&nbsp;ringu, prehrával som. Boli chvíle, keď som si bol istý, že s&nbsp;boxom je koniec. Rozhodol som sa však, že dám tomu šancu a&nbsp;zamakám. Keď som vyhral majstrovstvá Európskej únie, povzbudilo ma to. Cítil som, že som čoraz lepší a&nbsp;lepší.“ A&nbsp;mimochodom, Bandi nezanevrel ani na&nbsp;šoférovanie, pred naším stretnutím sa práve vrátil z&nbsp;Bratislavy.
<h3>Do&nbsp;minúty</h3>
Dva roky nebol na&nbsp;diskotéke, nevie, čo je to posedieť si s&nbsp;kamarátmi pri pive v&nbsp;krčme. Nočné žúry nepripadajú do&nbsp;úvahy, o&nbsp;desiatej večer je už v&nbsp;posteli, pretože skoro ráno ho čaká prvý tréning. Takto v&nbsp;skratke vyzerá život Bandiho. Niekoľko týždňov v&nbsp;roku si môže doslova robiť, čo chce, napríklad aj teraz, dva týždne po&nbsp;olympiáde má voľno. Dni trávi na&nbsp;rybačke s&nbsp;blízkymi, rozprávajú sa o&nbsp;všetkom možnom, len nie o&nbsp;boxe, alebo len tak mlčia. Bandi si v&nbsp;časoch takého voľna dožičí aj zákusky, pretože, ako s&nbsp;úsmevom hovorí, sladké má veľmi rád.
Inak je jeho denný program naplánovaný do&nbsp;minúty, strava, hoci je pestrá, má svoje limity, musí byť vyvážená. Bandi je však šťastný, box je jeho život, práve teraz je v&nbsp;najlepších rokoch a&nbsp;vo forme, má preto veľké šance zbierať medaily a&nbsp;zaslúžené víťazstvá. „Kým telo dovolí, tak budem boxovať. Som veľmi šťastný človek, a&nbsp;to vďaka boxu. Mám síce dni naplánované do&nbsp;minúty, napriek tomu sa cítim slobodný, idem, kam chcem, robím si, čo chcem. Box mi prináša hlavne pozitívne emócie.“
Bandi sa vyučil za&nbsp;kuchára, spomína, že varenie ho vtedy bavilo. Keď sa však z&nbsp;toho stala povinnosť, nadšenie opadlo. Preto po&nbsp;tom, ako absolvoval masérsky kurz, by rád v&nbsp;krátkom čase nastúpil na&nbsp;vysokú školu a&nbsp;študoval odbor fyzioterapeut. Zatiaľ je však jeho životom box.

Aj si poplačem, hovorí boxer, ktorý nás reprezentoval na olympiáde ako prvý po 25 rokoch

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Pre komičku Simonu First je rodina na prvom mieste.

Zlatica Puškárová si užívala lyžovačku so svojou rodinou! Tieto chvíle sú pre ňu vzácne

Výber pre vás

Aj si poplačem, hovorí boxer, ktorý nás reprezentoval na olympiáde ako prvý po 25 rokoch

Erika Szalayová

Súvisiace články

Jedno telo: Otec s postihnutým synom dokazujú doslova nemožné

JOŽKO FEČO zachytáva rómske celebrity na sadrokartóne: Patria k nim aj CHAPLIN a ELVIS PRESLEY

Slávni ŠPORTOVCI, ktorým učarovali naše ženy: Kto má po svojom boku SLOVENKU?

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Pre komičku Simonu First je rodina na prvom mieste.

Zlatica Puškárová si užívala lyžovačku so svojou rodinou! Tieto chvíle sú pre ňu vzácne

Výber pre vás