V nepárne dni nemohol ísť do školy, musel opakovať vety i pohyby a znášať nutkavé myšlienky. Karatista a kick­boxer VÁCLAV (30) od detstva žije s obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD). Choroba mu však nezabránila športovať, a ako sám hovorí, pustil sa s ňou do boja.

S Václavom sme sa rozprávali v čase, keď slávna americká gymnastka Simone Billesová odstúpila z olympijských pretekov pre „mentálnu krízu“. Vyšportovaný mladý muž tvrdí, že podľa neho to bolo dobré rozhodnutie. „Ľudia si neuvedomujú, pod akým obrovským tlakom športovci trénujú a súťažia. Je rozumné v takom stave radšej vôbec nenastúpiť, než by si mala ublížiť.“ 

Václav vie, o čom hovorí – on sám už od dvanástich rokov žije s obsedantno-kompulzívnou poruchou. Pri tomto ochorení zaberá liečba psychofarmakami a kognitívno-behaviorálna terapia. Václav chodí k športovému psychológovi, ktorý mu, ako sám tvrdí, veľmi pomáha. Popritom trénuje, snaží sa študovať, chystá novú organizáciu bojových športov a prevádzkuje športový klub pre karatistov a kick­boxerov. „Žil som aj v zahraničí a tam je úplne normálne o OCD hovoriť. Zo športovcov trpí touto poruchou napríklad David Beckham, mal ju Nikola Tesla a dokonca aj Albert Einstein. Chcel by som o nej verejne hovoriť aj tu na Slovensku. Myslím, že by to pomohlo mnohým ľuďom, ktorí majú prejavy tohto ochorenia, netušia, čo im je, alebo majú strach ísť k psychiatrovi,“ hovorí Václav.

Mnoho ľudí si pri OCD možno predstaví slávneho televízneho detektíva Monka. Jeho nutkavú potrebu ustavične si dezinfikovať ruky, strach z baktérií a infekcií, vyhýbanie sa dotyku, zoraďovanie košieľ podľa farieb a predmetov podľa veľkosti, preskakovanie dlaždíc, aby sa vyhol tým čiernym...

„Áno, pre väčšinu ľudí OCD znamená najmä nutkavé konanie a rituály, ale povedal by som, že to sú iba vonkajšie znaky. OCD má veľmi široké chápadlá a množstvo prejavov. Nutkavé predstavy, obrazy, impulzy… Podstatná je čo najrýchlejšia a včasná diagnostika. To môže viesť k úplnému vyliečeniu, alebo odstráneniu OCD. Nebojte sa ísť k psychológovi alebo psychiatrovi. Urobte to pre seba alebo aspoň pre svoju rodinu. Bez ohľadu na to, kto si čo o tom myslí. Naozaj sa nemusíte zbytočne trápiť,“ vyzýva ľudí mladý športovec.

VIAC FOTOGRAFIÍ K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Kedy udrie

Václav sa s OCD stretol už v detstve. „Mám výborných rodičov, ale stalo sa mi niekoľko traumatických udalostí. Bol som účastníkom vážnej nehody, prepadli ma, mal som akútny zápal obličiek a museli ma hospitalizovať. To všetko zrejme prispelo k vzniku poruchy,“ zamýšľa sa. Tvrdí, že odmalička bol priebojné a veľmi aktívne dieťa „Z toho pramenila aj moja túžba všade byť, objavovať, niečo vyviesť. Snažil som sa upútať na seba pozornosť. Samozrejme, ľudia z okolia ma často za to kritizovali, čo ma už vtedy ako malého chlapca trápilo. Nepáčilo sa mi, keď mojim rodičom radili, čo so mnou majú robiť, a hovorili o mne, ako by som tam nebol,“ rozpráva Václav.

Rodičia podľa neho vnímali, že je aktívnejší než iné deti, no nepripisovali tomu väčší význam. „Ja som však už vtedy cítil, že niečo je ‚iné‘. Všetko som vnímal veľmi citlivo – tlaky, ktoré na mňa okolie vyvíjalo, svoju impulzívnosť a výdrž, mieru stresu a to, ako ma ostatní brali. Všetko som videl v širších súvislostiach. Všetko som v sebe riešil, vnímal som oveľa viac detailov než iné deti. Často som si domýšľal veci, zamýšľal som sa nad maličkosťami, ktoré by si iní možno vôbec nevšimli,“ hovorí. V tom čase to už vnímal ako niečo nepríjemné. „Moje myšlienky ma začali ‚zasekávať‘, čo viedlo i k značnej vnútornej nepohode. Začalo u mňa prevládať opakovanie fráz, viet, vykonávanie stereo­typných pohybov. Nemyslím, že už vtedy som trpel OCD. No choroba bola prítomná a len čakala na chvíľu, keď udrie.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia