Jana Homolová

Narodil sa 16. júla 1943 v&nbsp;Bratislave. Pochádza zo známej umeleckej rodiny. Jeho matka, slávna operná speváčka Mária Kišonová-Hubová (†89), ho už od detstva zoznamovala so svetom opery a&nbsp;otec, zaslúžilý umelec, riaditeľ Činohry SND a&nbsp;docent na VŠMU Mikuláš Huba (†67), mu umožnil nahliadnuť za oponu divadelných predstavení. O&nbsp;tom, že Martin Huba sa stal napokon hercom, rozhodlo práve to, do akej rodiny sa narodil. Nemal však ustlané na ružiach a&nbsp;pre známe priezvisko musel širokej verejnosti dvakrát toľko dokazovať, že má na umeleckú profesiu. Jemu a&nbsp;jeho dvom sestrám sa zároveň dostalo veľmi prísnej výchovy.

Pre zaneprázdnenosť rodičov sa deti museli veľmi skoro naučiť samostatnosti. „Veľa dní, obedov a&nbsp;spoločných večerí sme so sestrami vďaka veľkej zaneprázdnenosti rodičov prežili v&nbsp;dobrých reštauráciách,“ priznal v minulosti. S veľkou láskou si umelec spomína najmä na starých rodičov z otcovej strany, u ktorých ako malý trávieval so sestrou prázdniny. „Otcovi rodičia nás vedome učili nebáť sa a dbali aj o rozmer vzdelania. Pri jedle sa napríklad vôbec nesmelo hovoriť. Starý otec bol veľký nadšenec Tolstého. Doma mal od neho trojdielnu sériu citátov a&nbsp;vždy po jedle, keď sme už teda domlčali, pokynul, ktorý z&nbsp;nás musí zobrať niektorý z&nbsp;dielov, prečítať úryvok a&nbsp;vysvetliť ho,“ priznal v&nbsp;Portréte na TA3.

S&nbsp;odstupom času však na stresujúce momenty, či starého otca uspokojí svojou interpretáciou textu, spomína veľmi rád. „Ak mám dodnes schopnosť nachádzať hĺbku v&nbsp;dielach, s&nbsp;ktorými sa celý život stretám, tak si myslím, že z&nbsp;veľkej časti za to vďačím práve prísnosti starého otca,“ doplnil.

Vďaka umeleckým vzorom v&nbsp;rodine si neskôr na prahu dospelosti okrem prihlášky na geológiu, ktorá ho lákala pre lásku k&nbsp;prírode, podal jednu na VŠMU. „Keby som bol vedel, čo všetko spôsobí to, že som dieťa svojich rodičov, nebol by som zrejme len tak ľahko geológiu šmahom ruky zavrhol,“ povedal úprimne. Mimochodom, aj jeho sestry zostali v&nbsp;umeleckej sfére. Staršia zdedila krásny hlas po matke a&nbsp;mladšia sa zas uchytila v&nbsp;Balete Slovenského národného divadla.

<h3>Dušan Jamrich (73), herec</h3>
&nbsp;
Martin Huba je kompletný umelec. Má načítanej veľa kvalitnej literatúry, videl veľa kvalitného výtvarného umenia, má napočúvanej veľa kvalitnej hudby a&nbsp;ešte pri každej práci prežíva, pretože je to veľký človek, aj veľké pochybnosti. O&nbsp;všetkom pochybuje a&nbsp;počas tvorivého procesu pochybnosti odbúrava, až dospeje k&nbsp;istotám a&nbsp;žiaducemu výsledku.
&nbsp;
<h3>Marína Kráľovičová (93), herečka</h3>
&nbsp;
Keď som prišla do SND, spoznala som Maťa ako štvorročného. Potom som sa dostala do šatnice s&nbsp;jeho mamou Mimi Kišonovou-Hubovou, veľkou slovenskou opernou speváčkou. Samozrejme, keď som začala hrať svoje prvé roly, hneď v&nbsp;prvej hral jeho otec Mikuláš Huba môjho otca.
&nbsp;
<h3>Vladimír Kobielsky (44), herec</h3>
&nbsp;
Maťo Huba je herec veľkého gesta.

Povedali o ňom

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Prísni rodičia Martina od hereckej kariéry neodhovárali, no podľa jeho slov sa ustavične báli, že sa ukáže, aký je netalentovaný. Ako hovorí jedna známa príhoda, hneď po umelcovej prvej premiére mu otec povedal, nech sa rozhodne študovať niečo iné, že ho ešte uživí… Hoci by sa mohlo zdať, že po skončení školy mu rodina v&nbsp;kariére na doskách SND, kde otec pôsobil ako činoherný šéf, podá pomocnú ruku, nestalo sa to.

„Nebolo ani pomyslenia, že by som bol ostal v&nbsp;Bratislave a&nbsp;už vôbec v&nbsp;SND, hoci mojim ročníkovým kamarátom sa to podarilo, mňa odvelili. Dostal som sa do Košíc.“ Nanešťastie, vážne tam ochorel. Po vyše dvoch rokoch hospitalizácií v&nbsp;nemocniciach prišla v&nbsp;roku 1968 ponuka od Divadla na korze. „To považujem za osudový moment vo svojej kariére. Stretol som sa tam s&nbsp;ľuďmi, s&nbsp;ktorými som si porozumel, ako Vlado Strnisko, Maroš Porubjak, Peter Mikulík a&nbsp;Miloš Pietor a&nbsp;zlatých kolegov ako Stano Dančiak, Marián Labuda, Ľubo Gregor, Paľko Mikulík, Zorka Kolínska, Zita Furková a&nbsp;ďalší. Vďaka tomuto divadlu sme prežili základný pocit istoty na javisku, a&nbsp;keby som nebol vážne ochorel, nikdy by som sa tam nebol ocitol.“

Na umeleckej dráhe ho osud ušetril od veľkých konfrontácií s&nbsp;otcom. Na javisku sa stretli len raz, a&nbsp;to v&nbsp;roku 1980 v&nbsp;Turgenevovej hre Mesiac na dedine na doskách SND. Herecky boli síce rozdielni, ale v&nbsp;súkromí sa mali veľmi radi. „Otec bol človek romantického gesta, ktoré sa na javisku vyžadovalo. Divadlo malo vtedy oslavný charakter, no našej generácii sa už tento socialistický pátos protivil, ako aj všetky tie všeobecné a&nbsp;nič nehovoriace heslá – Na večné veky a&nbsp;nikdy inak, Bratislava mesto mieru. Snažili sme sa o&nbsp;reálny a&nbsp;konkrétny tón aj v&nbsp;témach, aj v&nbsp;hereckom prejave,“ ozrejmil umelec.

Hubovcov rozdeľovali aj odlišné politické názory. Mikuláš Huba bol členom Komunistickej strany Slovenska a&nbsp;členom Ústredného výboru KSS. Syn sa s&nbsp;ním síce názorovo rozchádzal, ale rešpektoval ho. Bol totiž zásadovým človekom, ktorý funkciu nikdy nezneužil. Ako však Martin po rokoch priznal, otec ho ako herca uznať nestihol. Napokon to urobila až jeho mama. „Do istej miery aj pod tlakom verejnej mienky uznala, že im nerobím hanbu,“ povedal otvorene.

Dnes Martin Huba patrí k&nbsp;najvýraznejším osobnostiam našej hereckej scény a&nbsp;mimoriadne obľúbený je aj medzi českými divákmi. Dvakrát stvárnil postavu T. G. Masaryka, čo považuje za mimoriadne náročnú prácu. „Bola to ťažká práca a&nbsp;na hrane. Masaryk žil oveľa bohatším životom, ako verejnosť vnímala. Túžili sme pochopiť, prečo sa v&nbsp;istej situácii zachoval tak, ako sa zachoval. Prečo sa vzdal rodiny kvôli idei? Myšlienka podieľať sa na usporiadaní Európy po prvej svetovej vojne bola na druhej strane taká masívna, že mu treba nejaké omyly a&nbsp;súkromné prehrešky tolerovať. Scenár, ktorý mi režisér ponúkne, sa bežne naučím za dva týždne. Ale nemohol som sa po takom krátkom čase tváriť, že Masarykove myšlienky sú mojimi vlastnými. Aby moja figúra pôsobila ako-tak autenticky, musel som sa jeho idey a&nbsp;scenár naučiť celkom inak. To mi trvalo pol roka. A&nbsp;potom to malo osobité čaro, predstúpil som pred kameru akoby s&nbsp;vyvetranou hlavou. Text som musel ovládať tak dokonale, že som ho mohol zabudnúť, aby sa mi v&nbsp;pravej chvíli vynoril. Ak herec chce, aby mu divák uveril, musí prejsť touto tortúrou.“

Na filmovom plátne mu manželku často stvárňuje Simona Stašová (65), ktorá mala v&nbsp;kariére rovnakú štartovaciu pozíciu ako on. „Obaja sme herci, ktorí vedia, čo je to za tortúru vypracovať sa, zbaviť sa nálepky. Tie protekčné deti, ktoré to využívajú, zle skončia. Ale takí, ktorí sú odhodlaní vybojovať si vlastné miesto pod slnkom, musia vynaložiť trojnásobné úsilie na to, aby spoločnosť presvedčili, že nie sú protekční ani namyslení. Simona mala prísnu mamu, ktorá sa s&nbsp;ňou veľmi nemaznala, a&nbsp;ja som mal prísnych oboch rodičov. Hoci si všetci mysleli, že sme rozmaznaní, boli sme tvrdo vychovaní, ale museli sme znášať následky rozmaznaných detí. Vďaka tomu, že nás nerozmaznali, sme ako-tak prežili.“ O&nbsp;hercovi je zároveň známe, že filmové aj televízne ponuky si starostlivo vyberá a&nbsp;v&nbsp;populárnych denných seriáloch ho rozhodne neuvidíte.

Pred rokom pre Život priznal: „Nechcem dvíhať prst a&nbsp;mentorovať kolegov, lebo všetci sme v&nbsp;nejakej životnej situácii. Hoci, aby som nebol nespravodlivý, občas môže niečo v&nbsp;seriáli ľuďom pomôcť v&nbsp;riešení nejakého problému. Tragické je, že ľudia chcú vedieť, čo bude nasledovať. Neuvedomujú si plytkosť banálnych zápletiek. Celková hĺbka uvažovania našej spoločnosti sa desivo znížila práve tými zjednodušenými riešeniami problémov. Zdvihol by som prst voči ľuďom, ktorí sú v&nbsp;zajatí peoplemetrov a&nbsp;stále sledujú, či ten-ktorý produkt má alebo nemá dostatočnú sledovanosť.“

Martin Huba sa narodil v&nbsp;Bratislave. V&nbsp;roku 1964 absolvoval štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení. Jeho prvý angažmán bol v&nbsp;Štátnom divadle Košice, následne v&nbsp;Divadle poézie, v&nbsp;Divadelnom štúdiu a&nbsp;na Novej scéne. Od roku 1976 je členom Činohry SND, kde bol krátke obdobie povereným riaditeľom. Viac ako tridsať rokov pôsobil ako pedagóg hereckej tvorby na VŠMU. Presadil sa aj ako režisér v&nbsp;roku 1989. Na scéne Činohry SND inscenoval v&nbsp;spolupráci s&nbsp;popredným scénickým výtvarníkom Alešom Votavom Čechovov Višňový sad. Uviedol sa aj na doskách Opery SND ako režisér Benešovej súčasnej opery Tha Players na námet Shakespearovho Hamleta. Po úspešnej realizácii inscenoval Mozartovu Figarovu svadbu.
&nbsp;
V&nbsp;roku 2008 zas v&nbsp;Národnom divadle v&nbsp;Prahe Verdiho Falstaffa. Jeho režisérska práca pokračovala na pôde SND inscenáciami Tančiareň, Aj kone sa strieľajú, Amadeus. Pre Štátnu operu v&nbsp;Banskej Bystrici režijne naštudoval Toscu. Ako režisér intenzívne spolupracuje i&nbsp;s&nbsp;Jókaiho divadlom v&nbsp;Komárne, kde uviedol Bratov Karamazovovcov, Tri&nbsp;sestry, Richarda III., Romea a&nbsp;Júliu aj Idiota. Spolupracuje s&nbsp;českými divadlami, účinkuje v&nbsp;televízii i&nbsp;vo filmoch ako Hovory s&nbsp;TGM, Lída Baarová, Hoříci keř, Kawasakiho růže, Obsluhoval jsem anglického krále, Horem pádem, Musíme si pomáhat, La musica, Svedok umierajúceho času a&nbsp;mnohé ďalšie. V&nbsp;novembri 2020 vyjde v&nbsp;spolupráci s&nbsp;Divadelným ústavom kniha o&nbsp;tomto bravúrnom divadelníkovi, doplnená o&nbsp;osobné rozhovory s&nbsp;teatrologičkou a&nbsp;autorkou knihy Ľubicou Krénovou.

Dielo

Podľa umelcovho názoru by herec mal predovšetkým pracovať so skúsenosťou a&nbsp;práve rodina a&nbsp;súžitie s&nbsp;ňou sú hlavným zdrojom takejto skúsenosti. Svoju osudovú lásku – manželku Dagmar (76) – spoznal ešte ako sedemročnú. Jej otec bol zubný lekár, ktorého navštevovali hercovi rodičia. V&nbsp;čakárni sa vždy pohybovalo jedno dievčatko, ich dcéra, a&nbsp;s&nbsp;rodičmi tam sedával aj Martin. „Potom som dvanásť rokov o&nbsp;Dagmar nepočul, no keď som mal osemnásť, stretli sme sa na stužkovej a&nbsp;naši rodičia nezáväzne žartovali, ako to deťom svedčí. Prešli ďalšie roky a&nbsp;stretli sme sa na rovnakej vysokej škole, kde som študoval herectvo a&nbsp;Dagmar klasický tanec. A&nbsp;po jednej brigáde sa ma už nezbavila. Odvtedy som sa jej vnucoval, vnucoval, až som sa jej napokon vnútil,“ priznal s&nbsp;úsmevom v&nbsp;minulosti.

O&nbsp;ruku ju romanticky požiadal na dovolenke v&nbsp;Dubrovníku. Zosobášili sa 3. augusta 1968 v&nbsp;Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Slávnostný obed sa uskutočnil v&nbsp;hoteli Carlton. „Prihnala sa však taká prietrž mračien, že sa preboril sklený strop v&nbsp;miestnosti, kde sme sedeli, a&nbsp;tie hektolitre vody nám padali rovno na svadobný stôl,“ zaspomínal si s&nbsp;úsmevom. Šťastia im do života napršalo neúrekom, veď manželia vychovali dve dcéry, tešia sa z&nbsp;troch vnúčat a&nbsp;pred dvomi rokmi oslávili zlatú svadbu. Za jeden z&nbsp;obrovských úspechov umelec zároveň považuje to, že jeho dve dcéry Miriam a&nbsp;Martina sa v&nbsp;jeho šľapajach nevybrali.

„Svoje dve deti som chcel hlavne uchrániť pred strachom, komplexmi a&nbsp;bolesťou, ktoré herecké povolanie, špeciálne u&nbsp;žien, prináša… Keď som zistil, že moje deti nemajú ambície ísť hereckou cestou, bol som šťastný. Myslím si, že sme ich so ženou vychovali v&nbsp;určitej rovnováhe racionality,“ skonštatoval. V&nbsp;racionalite už roky udržuje umelec aj seba samého. Nazdáva sa, že je nebezpečné, ak v&nbsp;seba človek uverí. „Popularita síce môže hercovi pomôcť, ale len čo je daný človek očarený sebou samým, začne si odpúšťať, začne si dovoľovať, začína strácať pokoru, začne si myslieť, že nemusí byť slušný, usilovný… Toto sa mu môže stať, ak uprednostní popularitu pred zaslúženou slávou. Od sebaočarenia k&nbsp;ohlúpnutiu je len malinký krok a&nbsp;treba rozlišovať medzi popularitou a&nbsp;slávou…“

<ul>
<li>1983 – cena Zväzu slovenských dramatických umelcov za postavu Tobora v hre Zámka škripí</li>
<li>1986 – cena Zväzu slovenských dramatických umelcov za postavu Normana v&nbsp;hre Garderobier</li>
<li>1988 – Cena A. Bagara za postavu H. Ch. Andersena v&nbsp;hre Zo života dážďoviek</li>
<li>1997 – cena za najlepší mužský herecký výkon za postavu Ževakina v&nbsp;hre N. V. Gogoľa Ženba</li>
<li>1998 – Výročná cena Literárneho fondu za mimoriadny výkon v&nbsp;postave Ževakina v&nbsp;hre Ženba</li>
<li>1999 – Cena Alfréda Radoka za mužský herecký výkon v&nbsp;postave Bruscona (Bernhard, Divadelník, Divadlo Na zábradlí)</li>
<li>2001 – Krištáľové krídlo v&nbsp;kategórii divadlo a&nbsp;audiovizuálne umenie</li>
<li>2001 – ocenenie Dosky – cena za najlepšiu inscenáciu sezóny 2000/2001 Tančiareň M. Hubu a&nbsp;M.&nbsp;Porubjaka, cena za najlepšiu réžiu za réžiu hry Tančiareň</li>
<li>2001 – cena Literárneho fondu za réžiu Tančiarne</li>
<li>2001 – Cena Karla Čapka</li>
<li>2002 – Cena ministra kultúry SR za réžiu a&nbsp;spoluautorstvo Tančiarne</li>
<li>2007 – ocenenie Český lev za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Jířiho Menzela Obsluhoval jsem anglického krále, ktorý sa stal najúspešnejším českým filmom roka 2006</li>
<li>2007 – Výročná cena Literárneho fondu za postavu Henrika v&nbsp;hre Popol a&nbsp;vášeň</li>
<li>2007 – ocenenie Dosky za najlepší mužský herecký výkon v&nbsp;postave Henrika v&nbsp;inscenácii hry Christophera Hamptona Popol a&nbsp;vášeň</li>
<li>2009 – cena Literárneho fondu za réžiu hry Amadeus a&nbsp;za postavu Karenina v&nbsp;hre Anna Kareninová</li>
<li>2010 – Cena Nadácie Tatra banky za umenie v&nbsp;roku 2010 (audiovizuálna tvorba, film, TV) za herecký výkon vo filmoch Kawasakiho růže a Tři sezóny v&nbsp;pekle</li>
<li>2013 – Hercova misia (Filmový festival Trenčianske Teplice)</li>
<li>2015 (za rok 2014) – Výročná cena Literárneho fondu za postavu Jana Amosa Komenského v&nbsp;inscenácii hry Labyrinty a&nbsp;raje Jána Amosa</li>
<li>2016 – Cena Martina Porubjaka (Festival Setkání/Stretnutie – Zlín)</li>
<li>2017 – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o&nbsp;rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a&nbsp;slobôd a&nbsp;o&nbsp;rozvoj divadelného a&nbsp;filmového umenia</li>
<li>2017 – Filmový chodník slávy – pamätná dlaždica</li>
<li>2017 (za 2016) – Výročná cena Literárneho fondu za postavu Boha v&nbsp;inscenácii hry Mercedes Benz</li>
<li>2017 – laureát Identifikačného kódu Slovenska</li>
<li>2018 – ocenenie Dosky za najlepší mužský herecký výkon v&nbsp;postave Matthiasa Clausena v&nbsp;inscenácii hry Gerharta Hauptmanna Pred západom slnka (Činohra Slovenského národného divadla Bratislava)</li>
<li>2018 (za rok 2017) – Výročná cena Literárneho fondu za postavu Mathiasa Clausena v&nbsp;inscenácii hry Pred západom slnka</li>
<li>2019 – Cena české filmové kritiky – najlepší herec (Hovory s&nbsp;TGM)</li>
</ul>

Aristokrat divadla: Uznávaný herec MARTIN HUBA si slávu s popularitou nezamieňa

Výber pre vás

Aristokrat divadla: Uznávaný herec MARTIN HUBA si slávu s popularitou nezamieňa

Súvisiace články

Keby mu neodkladali operáciu, neodišiel by tak skoro: Aký bol v skutočnosti dedo Jozef?

Krok od smrti: Po strate manželky sa opustil. Tarageľ teraz žije pre vnúčatá

Teta Meličková: Jej cesta k titulu národnej umelkyne bola dlhá a kľukatá. Čím si musela prejsť?

Výber pre vás