Aktuálne vás diváci môžu vidieť v&nbsp;druhej sérii seriálu Sestričky, ktorá sa na obrazovkách Markízy rozbehla naozaj slušne.

Naše scenáristky nemali ľahkú úlohu. Museli napísať 20 dielov za pomerne krátky čas. Je úžasné, že sa to ľuďom páči a&nbsp;sledujú nás. Konečný verdikt je vždy na divákovi. Príbeh Kristíny Svarinskej, v&nbsp;ktorom figurujem aj ja, nebol uzavretý. Bolo tam veľa dvier, ktoré ostali otvorené.

Z&nbsp;nich teraz vychádzajú postavy ako napríklad Kamil Mikulčík. Ten bude v&nbsp;Kristíninom živote naďalej robiť šarapatu. Ja som za. Myslím si, že Svarinskej treba komplikovať život. (Smiech.)

Myslíte Kristíne Svarinskej ako osobe alebo seriálovej postave, ktorú stvárňuje?

Aj, aj. (Smiech.) Teraz vážne. Kika ja naozaj skvelá a&nbsp;po pracovnej stránke sa s&nbsp;ňou veľmi dobre robí. Je to vážna profesionálka, ale rád jej občas urobím zle, pretože je veľmi ťažké ju rozosmiať. Väčšinou, keď človek prestrelí hranicu, keď už ide naozaj za čiaru, vtedy to na ňu zafunguje. (Smiech.)

Aktuálne je na obrazovkách druhá séria, no vy už nakrúcate tretiu. Čakali ste taký úspech?

Keď nám prišiel scenár Sestričiek k&nbsp;prvej sérii, prečítal som si to a&nbsp;povedal, že okej, ale bojím sa toho, či slovenský divák prijme ďalší seriál z&nbsp;lekárskeho prostredia. Bol som príjemne prekvapený, že to ľudia prijali.

So mnou sa totiž ťahá interný vtip, že čokoľvek, v&nbsp;čom hrám, neprejde do druhej série. (Smiech.) Tento vtip som si vymyslel sám a&nbsp;chytila sa toho produkcia, preto bolo aj pre zvyšok štábu pozitívnym prekvapením, že sme dostali druhú sériu. (Smiech.)

Mám veľa pozitívnych reakcií na seriál, na vzťah, ktorý s&nbsp;Kikou na obrazovkách máme. Obaja sme sa naozaj snažili urobiť všetko preto, aby sa to ľuďom páčilo. Všetci sme do toho dali dušu. Zároveň musím vyzdvihnúť zákulisie nakrúcania. Na pľaci sa robí výborne. Je tam pokoj, príjemné prostredie, pre mňa je to práca snov. Vďaka seriálu si ešte o&nbsp;niečo viac vážim prácu lekárov.

Doteraz si pamätám repliku: „Šesťdesiatročný muž s&nbsp;ischemickou chorobou srdca, chronickou obštrukčnou chorobou pľúc a&nbsp;diabetom typu dva pri našom príchode dostal epileptický alebo generalizovaný záchvat, ktorý sa skončil, keď sme mu podali šesť miligramov diazepamu.“ (Smiech.)

Na práci lekárov ma fascinuje, že naozaj vedia, o&nbsp;čom rozprávajú. Teraz to už viem aj ja, lebo som si to vždy deň pred nakrúcaním gúglil. Navyše ide o&nbsp;profesiu za minimálne peniaze s&nbsp;obrovským dennodenným nasadením, čo obdivujem.

Spomenuli ste Kristínu, ale čo zvyšok hereckého kolektívu?

Pribudli nám nové postavy ako napríklad Eňa Podzámska. Do tej som sa v&nbsp;priebehu piatich sekúnd okamžite zamiloval. Je naozaj veľmi zlatá. Rovnako aj Anikó Vargová, Dana Košická, Kristína Madarová. Tá má podobný humor ako ja, čo je nebezpečné. (Smiech.)

Braňa Mosného poznám roky. S&nbsp;ním som bol prvýkrát v&nbsp;živote vyzlečený na javisku. (Smiech.) Okrem Ene som nepoznal už iba Martina Mňahončáka, ale rovnako ako zvyšok kolektívu, aj on je veľmi fajn človek a&nbsp;dobre sa s&nbsp;ním robí.

Dozvedela som sa o&nbsp;vás, že píšete scenáre.

Áno, je to moja osobná vášeň, ktorá ma veľmi dlho baví. Som veľký fanúšik hororov. Kedysi som si doma písal hororové poviedky. Okrem toho mám rád čiernu komédiu. Dlhodobo som uvažoval o&nbsp;písaní filmových a&nbsp;divadelných scenárov. Aktuálne na tom pracujem s&nbsp;jedným kolegom.

Ide o&nbsp;scenáre, ktoré by sa dali aplikovať na naše reálie a&nbsp;zároveň by sa dali zrealizovať v&nbsp;našich podmienkach. Nápad som držal v&nbsp;hlave, až som si tento rok nad to konečne sadol a&nbsp;napísal to. Mám teda hotový jeden divadelný scenár a&nbsp;pred rokom a&nbsp;pol sme s&nbsp;kolegom dali dokopy filmový scenár. Teraz sme v&nbsp;štádiu čakania.

To znamená, že ste scenáre niekomu ponúkli a&nbsp;čakáte, či dostanete možnosť realizovať ich?

Áno, presne tak. Máme už aj nejaké spätné informácie, ale zatiaľ nevieme potvrdiť, či sa s&nbsp;tým ide ďalej pracovať. S&nbsp;kolegom však máme pocit, že to je niečo nové, zaujímavé a&nbsp;myslíme si, že by sa toho mohol divák chytiť.

Žánrovo ste sa držali spojenia hororu a&nbsp;čiernej komédie? Úprimne si neviem predstaviť, či by to slovenský divák prijal.

Nie, o&nbsp;horor nepôjde, myslím, že tento žáner u&nbsp;nás ani nie je veľmi obľúbený. Pôjde čisto o&nbsp;čiernu komédiu, o&nbsp;vyjadrenie nášho pohľadu na veci. Vopred upozorňujem, že sa nebudeme venovať žiadnym politickým témam. Tým sa chceme vyhnúť, ako sa len dá. Myslím, že politiky už majú ľudia dosť.

Skôr pôjde o&nbsp;humorný pohľad na nás samých ako na spoločnosť, na našu generáciu závislú od elektroniky a&nbsp;podobne. Chceme ľuďom pri niektorých veciach pootočiť zrkadlo, aby sa na ne pozreli z&nbsp;inej strany a&nbsp;hlavne aby sa nebrali vážne. Mám pocit, že Slováci sa berú naozaj veľmi vážne. My sme taký fatálny národ...

Od toho by sme chceli upustiť a&nbsp;zasmiať sa na nejakých absurditách. Pri tvorbe scenára som sa riadil pocitmi. Vedel som, čo na divákov relatívne fungovalo, keď sme hrali inscenácie – aké témy ich zaujímali. Zároveň som sa to snažil prepojiť s&nbsp;témami, ktoré zaujímajú mňa.

Či ide o&nbsp;divadlo, film, alebo televíziu, robí sa to hlavne pre divákov. Všetci divadelníci, ktorí tvrdia, že to robia pre seba, sú v&nbsp;hlbokom omyle. Bez divákov to nemá zmysel robiť. Je to pre ľudí a&nbsp;toto je mojím cieľom – pritiahnuť ich do divadla, do kina.

Mám pocit, že najlepší filmári, ktorí tu kedy boli, vždy našli zlatý stred medzi výtvarným, umeleckým stvárnením a&nbsp;komerciou. Myslím, že toto je cesta, ktorá bude fungovať aj na Slovensku. Takže zatiaľ čakáme na vyjadrenia. Divadlo je reálne a&nbsp;film, dúfajme, tiež.

Budete v&nbsp;tom hrať aj vy?

Vo filme áno, ale v&nbsp;divadelnej hre už nechcem hrať. (Smiech.)

Rolu ste si ušili priamo na mieru?

V&nbsp;podstate áno, s&nbsp;kolegom, s&nbsp;ktorým na tom pracujeme, sme to už rovno písali pre konkrétnych hercov. Sú tam tri hlavné postavy napísané priamo pre hercov a&nbsp;jednou z&nbsp;tých postáv som aj ja. Hercov sme oslovili, dokonca už čítali scenáre. Snažili sme sa vyvarovať komerčne známych mien. Sú to, samozrejme, ľudia, ktorí sú známi, ale nie je to Tomáš Maštalír, Táňa Pauhofová a&nbsp;podobne.

Spomenuli ste sociálne siete. Aký máte na ne názor?

Asi taký, že som si ich všetky zrušil. Nechal som si iba Face­book kvôli aplikácii Messenger, na ktorej „riešim“ prácu a&nbsp;dohodujem termíny nakrúcania. Inak nemám nič. Mám pocit, že je to niečo toxické, zlé. Narážam teraz na hľadanie lajkov. Toto je zároveň veľká téma filmového scenára, ktorý sme napísali.

Ide o&nbsp;hľadanie umelého šťastia bez toho, aby sme to šťastie reálne mali, vytváranie inej identity vonku, ktorá nie je reálna, ale umelo vytvorená. Toto mi je cudzie a&nbsp;v&nbsp;konečnom dôsledku nepríjemné. Mal som obdobie, keď som bol aktívny na sociálnych sieťach, ale z&nbsp;dlhodobého hľadiska mi to urobilo veľmi zle.

Uvedomil som si, že hľadám uznanie na základe lajkov pri fotografiách, ktoré uverejňujem. Pochopil som, že to nie je v&nbsp;poriadku, že je to zvrátené. Vnútorne som s&nbsp;tým nebol stotožnený a&nbsp;rozhodol sa od toho upustiť. Nechcel som, aby mi to viac liezlo pod kožu.

Zároveň som si uvedomil jednu vec, že ak sa človek rozhodne byť aktívny na sociálnych sieťach a&nbsp;zároveň získa väčší fanklub, začne mať kontrolu nad ľuďmi, ktorí ho sledujú. Toto mi pripadalo nesprávne. Nemyslím si, že som niekto, kto by mal byť mienkotvorný pre kohokoľvek.

Obzvlášť nebezpečné mi potom pripadá, keď sa človek s&nbsp;priemernou inteligenciou vyjadruje k&nbsp;politickej situácii a&nbsp;pod statusom ho v&nbsp;tomto tvrdení podporí mnoho ľudí. Tomuto sa snažím úplne vyhýbať.

Zaujímavý názor na mladého človeka.

Keď o&nbsp;tom občas začnem rozprávať, cítim sa ako dôchodca. (Smiech.) Prišiel som do štádia, že som asi starý na to, aby som chápal dnešný svet, v&nbsp;ktorom, bohužiaľ, deti na internete obdivujú bezobsažné videá rôznych youtuberov.

Mimochodom, tieto videá majú na YouTube viac pozretí než skladba Hey Jude od Bea­tles. Toto je podľa mňa bizarné. Sila sociálnych sietí je naozaj veľmi nebezpečná a&nbsp;nákazlivá, preto nevidím dôvod, aby som bol toho súčasťou.

V&nbsp;rámci vašej profesie je to odvážny krok. Prostredníctvom sociálnych sietí ste mohli rozbehnúť ďalší biznis a&nbsp;komerčné spolupráce s&nbsp;rôznymi značkami, tak ako mnohí vaši kolegovia.

Áno, viem, iný byt som za to mohol mať, ale nemám. (Smiech.) Sám seba takto oberám o&nbsp;financie, ale dal som si na misku váh svoju integritu a&nbsp;peniaze, ktoré z&nbsp;toho plynú. U&nbsp;mňa jednoznačne vyhrala integrita, čo ma možno z&nbsp;dlhodobého hľadiska bude mrzieť. (Smiech.) Je to ťažká téma, ale myslím, že sociálne siete majú na mladých ľudí veľmi silný dosah, a&nbsp;toto nechcem podporovať.

Spomenuli ste naháňanie lajkov aj to, že sa vám to dostávalo pod kožu. Ako ste sa vyrovnali s&nbsp;tým, že ste verejne známy?

Tak, že nikam nechodím. Sedím doma. (Smiech.)

Nakupovať, samozrejme, chodím, ale len niekde v&nbsp;blízkosti svojho domu. A&nbsp;keď napríklad nenakrúcam, nechávam si narásť bradu. Tak ma na ulici nikto nespoznáva. Pre všetkých, ktorí sa nechcú konfrontovať s&nbsp;vonkajším svetom, mám výbornú radu: ostaňte doma. (Smiech.)

Ako sa má váš starý otec? Ešte stále sa nenašiel nikto, kto by ho presvedčil, aby sa vrátil k&nbsp;herectvu?

„Lámem“ ho na film, ktorý sme napísali, ale zatiaľ je to len v&nbsp;úvahách. Ale veľmi by som si prial, aby v&nbsp;tom hral. Viac o&nbsp;tom ešte nechcem hovoriť, lebo moje presviedčanie zatiaľ nepokročilo ďalej. Predo mnou ho už oslovovalo mnoho ľudí. Dokonca prosili aj mňa, aby som sa uňho prihovoril, ale bolo to márne. Kvietikovci totiž majú geneticky danú jednu vec: sú veľmi tvrdohlaví.

Sleduje vašu kariéru, zaujíma sa o&nbsp;to, kde a&nbsp;v&nbsp;čom hráte?

Dedko je môj agresívny divák. (Smiech.) Videl všetko. Je to trošku desivé, ale naozaj bol na každom jednom predstavení, ktoré som mal v&nbsp;Bratislave. Aj do žilinského divadla, v&nbsp;ktorom som účinkoval, sa občas prišiel pozrieť na predstavenia. Je naozaj veľmi aktívny divák.

Hovorí mi, že v&nbsp;mojom herectve vidí posun, že sa to zlepšuje. Vníma to však trošku zvláštne a&nbsp;ja s&nbsp;ním v&nbsp;jeho tvrdeniach úplne súhlasím, lebo hovorí, že nehrám ako on. To je veľká pravda. Na deda sa nepodobám, typovo sme úplne rozdielni. Vravieva, že mu svojím herectvom pripomínam Ivana Mistríka, jeho dlhoročného kamaráta. Hovorieva mi: Ty si taký Mistrík – si emotívnejší, citovejší.

Čo sa týka kritiky, keď som mal v&nbsp;škole absolventskú premiéru, po predstavení mi povedal, že sa o&nbsp;tom teraz nebudeme rozprávať, že si to povieme doma. Odvtedy ubehlo už osem rokov a&nbsp;stále sme sa neporozprávali. (Smiech.)

Ako však plynie čas, mám pocit, že jeho kritiky sú čoraz pozitívnejšie. Aj keď je to s&nbsp;ním trošku komplikované, rovnako ako so mnou. Ako som už spomenul, obaja sme veľmi tvrdohlaví. (Smiech.)

Vnuk Štefana Kvietika o tom ako sa vyrovnáva so slávou: Radšej nevychádza z domu!

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Vnuk Štefana Kvietika o tom ako sa vyrovnáva so slávou: Radšej nevychádza z domu!

Súvisiace články

Ján Pisančin: Ander je tu 50 rokov, nevidím, že by mi niekto šliapal na päty, a to je veľmi zle

Martin Šmahel opísal najhoršie chvíle svojho života: Naša dcérka už dýcha sama!

Rodové rozdiely? Muži sú priemerne vyšší a majú viac sily a ženy môžu vynosiť dieťa, bodka, hovorí feminista

Očná lekárka: Niektorí rodičia majú pocit, že nosením okuliarov oko lenivie a pribúdajú dioptrie, je to mýtus

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás