Vysokoškolský pedagóg nešťastnou súhrou okolností v praktickom živote zažíva, čo to znamená búrať rodové stereotypy. Sám vychováva svoju dcéru Hanu. Jeho manželka Zuzana náhle zomrela iba pár dní po pôrode. Smrť vtedy 29-ročnej ženy súvisela aj so zle fungujúcim zdravotným systémom u nás, na druhej strane vážna diagnóza diabetes oslabila počas tehotenstva jej srdce, ktoré potom zlyhalo.

Feminista muž, tak to je veľmi, veľmi zriedkavý jav.

Študoval som na vysokej škole politológiu a politickú filozofiu, tam som bol vystavený aj feministickej politickej filozofii, z čisto intelektuálneho záujmu som čítal takúto literatúru viac a povedal som si, áno, dáva to zmysel.

Feminizmus sa mylne vníma aj ako boj proti mužom či filozofia žien, ktoré nenávidia mužov.

Feminizmus nie je škaredé slovo ani nehovorí, že treba uprednostňovať ženy a bojovať proti mužom. Je to hodnotový smer, ktorý hovorí, že existujú rodové rozdiely, ktoré, bohužiaľ, neblaho formujú osudy ľudí, čo je veľmi zlé a nespravodlivé.

Mnohé predsudky, kultúrne návyky, ktoré nosíme v hlavách, ubližujú všetkým, aj mužom. Muž by vraj mal byť vedúci, rozhodný, smelý, vždy pevne stáť na zemi. Zároveň by mal byť strohý, necitlivý. Takýto obraz mužnosti však škodí.

Určite poznáte to zakorenené klišé – nebuď baba. Muži nemajú ukazovať svoju slabosť, prejavovať city, sťažovať sa, nepatrí sa to. Vedie to potom k psychickým problémom, neschopnosti zvládať traumy. Pre potláčanie svojich citov umierajú muži na infarkt, mŕtvicu, aj samovrahov mužov je viac. Umierajú aj na následky úrazov, pretože musia byť predsa mužní a riskovať.

Iný mýtus je zase o materinskom inštinkte. Je veľmi veľa žien, ktoré ho necítia a zároveň niekde počujú a čítajú, že majú vedieť všetko, čo sa týka dieťaťa, veď predsa majú inštinkt. Potom sa obviňujú, že sú zlé a neschopné, spôsobuje im to stres. Necítia radosť z materstva, pretože bábätko je malý plačúci uzlík a starostlivosť oň veľmi vyčerpáva.

Možno je to povedané veľmi tvrdo, ale keby mnohí ľudia dopredu vedeli, čo znamená rodičovstvo, tak by do toho nešli.

Čiže vyvraciate stáročia pretrvávajúce tvrdenie, že ženy majú materinský inštinkt? Veď dieťa predsa rastie, osamostatňuje sa, jeho výchova už nie je akoby 24-hodinová služba.

Netrúfam si povedať, že neexistuje materinský inštinkt, ale je veľa žien, ktoré tvrdia, že subjektívne ho necítia. Prídu na chuť materstvu, až keď sú deti väčšie, začínajú rozprávať, vymýšľať, spoznávať svet... Rodičovstvo je už iné, akoby lepšie, to však nie je inštinkt, ale radosť z toho, že máme v rodine novú osobnosť. A tento pocit radosti z rodičovstva môžu mať rovnako matky aj otcovia.

Devätnásť dní po narodení vašej dcéry ste ostali iba vy ako muž a otec a Hana. Ako si spomínate na tie časy?

Sú akoby zastreté hmlou, ale zvládli sme to. Nebol som však úplne sám, to by sa ani nedalo zvládnuť, bez ohľadu na to, či ide o muža alebo ženu. Veľmi mi pomáhali a stále pomáhajú moji rodičia a svokrovci. Okrem dojčenia neexistovalo nič, čo by som nedokázal ako otec poskytnúť svojej dcére.

Dieťa potrebuje primárne niekoho, kto mu venuje lásku, nehu, stará sa oň, pre dcéru som to bol ja, bez ohľadu na pohlavie. Som ten, ktorého chce najčastejšie vidieť, lebo so mnou trávi najviac času. Som pre ňu v úvodzovkách matka.

Starostlivosť o bábätko, to sú úkony, ako ho držať v teple, v tichu, pokoji, prebaľovať ho, zabezpečiť mu potravu, hranie a nehu. Nie je na tom nič, čo by nezvládol muž.

Predsa len, boli chvíle, keď ste si povedali, toto by lepšie zvládla žena?

Nemyslím. Možno pri socializovaní s inými rodičmi. Keď cho­dievam s Hankou na detské ihrisko, sú tam hlavne ženy matky. Ako introvert som nenadväzoval kontakty, príliš som s nimi nekomunikoval – a bolo to vzájomné. Napadlo mi však, že keby som bol žena, asi by to na tom ihrisku vyzeralo inak a možno by sa mi prihovorili.

Hana nastupuje do materskej školy, začína viac vnímať svet okolo seba. Ako ste jej vysvetlili, že jej mama už tu nie je?

Doteraz jej zatiaľ nebolo treba nič vysvetľovať. Berie to tak, že má mňa a že to tak má byť. Ešte tak nerozmýšľa, že jej má niekto chýbať, keď vidí na detskom ihris­ku iné mamy.

Ale máte pravdu, ide do škôlky, nedávno som sa preto snažil pripraviť ju na realitu, že práve tam budú deti veľa hovoriť o svojich mamách. Ukázal som jej fotku – toto som ja, toto je tvoja mama, ale zomrela. Rozprával som jej to pragmaticky, bez citových výlevov. Zareagovala – poďme si teraz pečiatkovať.

V rodine sme nikdy okolo skutočnosti, že je polosirota, nerobili žiadne emocionálne cirkusy typu – chúďatko naše, ty nemáš mamičku, preto zatiaľ nevie, že jej niečo chýba. Vyrastá v zdravom emocionálnom prostredí, kde sa vyvíja ako osobnosť. Keď bude staršia, budeme sa o tom rozprávať, čo sa presne stalo s jej mamou, aká bola osobnosť. Možno vtedy skrsne v jej hlave myšlienka, že jej niečo chýba.

Nemáte obavy, že vaša dcéra bude emočne iná, pretože vyrastá bez mamy?

Prečo by mala byť? Keď počujem či čítam tvrdenia, že dieťa má byť s matkou a otec má zarábať peniaze, pretože matka je jedinečná, tak ma to trochu uráža. To akoby mi niekto hovoril, že z mojej dcéry môže vyrásť nebodaj emocionálny mrzák a že som ako otec urobil zlú prácu.

Lenže v poslednom čase sú veľmi populárni odborníci, ktorí tvrdia, že matka je nenahraditeľná. Muž nedokáže dať dieťaťu toľko nehy ako žena a pri výchove má preto figurovať nežná matka a pevný otec.

Je to opakovanie konzervatívnych predsudkov a v nejednom prípade ich hovoria akože odborníci, ktorí nemajú na svojom konte žiadne vedecké výskumy. Rozprávajú ľuďom to, čo chcú počuť.

Otcom a matkám potom dávajú pocit – veď muži nemusia, lebo to nedokážu, matky sú výnimočné. Mužov to odbremeňuje, matkám lichotí. Ľudia si potom povedia – hovorí to odborník, tak sa tým nemusím zaoberať. Dnes je veľmi populárne hovoriť ľuďom – to, čo robíte, je v poriadku, nič nemusíte meniť.

Keď je muž rodinný typ, ujde sa mu od okolia chvála, pri žene sa kladný vzťah k rodine predpokladá automaticky. Ako ste vnímaný vy?

Aj ja počúvam, že robím niečo výnimočné, a som za to chválený. Som predsa rodič a robím to, čo je normálne a samozrejmé. Súčasní muži sú viac rodinne založení ako generácia pred nami, nie raz sú za to chválení, akoby robili bohvieakú obetu, spoločnosť má tendenciu robiť z nich dokonca hrdinov. Môže to síce lahodiť egu, ale starať sa o deti, či ste muž, alebo žena, je predsa samozrejmé.

Spomínate generáciu pred nami, teda našich rodičov. Ženy boli síce emancipované, ale ni­kto ich nezbavil práce v domácnosti. Mužov nikto neviedol k tomu, že sa majú podieľať na chode domácnosti. Spomínate si na vetu v šlabikári – mama varí v kuchyni, otec číta noviny? Z akej rodiny pochádzate vy?

Moja mama vyštudovala medicínu, bola presne ten typ ženy v reálnom socializme, ktorá síce mohla pracovať, mať kariéru, ale doma ju čakala druhá zmena. Na dôvažok môj otec ako kameraman bol veľmi často dlhšie mimo domu kvôli práci.

V tých časoch to teda bola iba čiastočná emancipácia, od žien sa očakávalo, že sa budú starať o deti, a keď tie vyrastú, tak o svojich rodičov aj svokrovcov či iných členov rodiny. Muži boli od tejto povinnosti oslobodení, lebo to vraj nevedia, sú vraj málo empatickí a citliví.

Najnovšie sa v správe OSN tvrdí, že aj dnes ženy vykonávajú 2,6-krát viac neplatenej práce ako muži.

Eurobarameter zase priniesol informácie o očakávaniach v prípade rodových rolí. Na Slovensku sa až 75 percent ľudí nazdáva, že ženy majú byť primárne v domácnosti a starať sa o členov rodiny a muži majú budovať kariéru a zarábať peniaze.

Je pravda, že máme emancipáciu, ženy študujú, majú možnosť budovať si kariéru, zastávajú vysoké vedúce posty, ale keď v rodine nastane zlomová situácia, že treba niekoho opatrovať, aj dnes sa automaticky očakáva, že je to úloha žien. Dokonca aj samotné ženy sú takto nastavené.

Na druhej strane, ženy sú dnes ministerky a prezidentky. Sú teda vôbec naozaj v cieli v boji za rovnoprávnosť?

De iure rovnoprávnosť existuje, je podporená aj zákonmi, ale de facto to nie je celkom tak. Nie je to niečo, čo sa dá vynútiť legislatívou. Je to kultúrny zápas a vojna ešte nie je vyhratá.

Poviem vám úplne jednoduchý prípad zo života. Keď žena nastúpi do práce po materskej dovolenke, zamestnávateľovi akoby v hlave blikala kontrolka typu – príde jeseň, zima, chrípka, takzvané óčeerky, zamestnankyňa bude musieť byť s malým škôlkarom doma. Lenže v prípade mužov sa zamestnávateľ nezaujíma, koľko rokov majú jeho deti, on predsa na óčeerku nepôjde.

U žien sa pri nástupe do zamestnania teda berie do úvahy, či majú deti, koľko majú rokov, u mužov sa toto vôbec nerieši. Ak sa muž rozhodne byť doma na otcovskej dovolenke, nie raz počúva argumenty typu – kariérne si poškodí. Mať deti by predsa malo v úvodzovkách poškodiť kariéru rovnako, či ide o muža, alebo ženu.

Nie je však feminizmus proti prírode? Predsa len, iba ženské telo je schopné vynosiť dieťa a muži sú tí, ktorí majú viac fyzickej sily.

Rozdiel v biologickej sile sa preceňuje. Veď dnes, pri modernej technike, iba minimum ľudí musí využívať fyzickú silu. Aj niektoré ženy sú predsa fyzické silné, sú na prvý pohľad zdatné, vysoké, ale neočakáva sa od nich, aby silu využívali, tak to nerobia. Ale pritom napríklad ošetrovateľky dvíhajúce nevládnych pacientov silné byť musia a nikomu sa to nezdá zvláštne.

Zdôrazňovanie biológie je častým úskokom na to, ako zhodiť zo stola rodovú rovnosť. Príroda predsa nehovorí o tom, že ženy nemôžu byť vo vysokých funkciách alebo že muži nemôžu hovoriť o svojich citoch, lebo je to babské. Kde je toto v prírode zakotvené? Nie je to ni­kde – ani v chromozómoch.

Chromozómy hovoria o tom, akým spôsobom majú byť usporiadané pohlavné orgány a hormonálny balans tela, ktorý vedie k rôznym fyzickým prejavom – muži sú priemerne vyšší a majú viac sily a ženy môžu vynosiť dieťa, bodka. Všetko ostat­né sú prevažne kultúrne nadstavby.

Nemáte obavy, že názory a postoje feministu vám uberú z mužnosti?

Nikdy som nespĺňal rodové stereotypy, o to ľahšie sa mi priznala pravdivosť feministických tvrdení. Nie som domáci majster, nenosím montérky, nie som silný, rozhodný, priebojný.

Šoférovať som sa naučil vlani, aj to iba kvôli dcére, ak by sa bolo treba presúvať do škôlky, potom do školy, na krúžky. Inak ma však šoférovanie vôbec neláka. Stačí mi mestská hromadná doprava, veziem sa a môžem si zároveň čítať. Nikdy mi nenapadlo, že by som bol preto nemužný.

Ako ste to mali zorganizované doma so svojou nebohou manželkou v prípade domácich prác?

Napríklad variť sme sa učili spolu a naše spolužitie nikdy nebolo také, že by som od nej niečo rodovostereotypné očakával a, naopak, ona odo mňa. Bol som aj pripravený na to, že po čase nastúpim na otcovskú dovolenku, bohužiaľ, stalo sa to oveľa skôr.

Z rodovej rovnosti sú niektorí muži zmätení, akoby nevedeli, kam sa zaradiť, či majú plniť očakávania živiteľa rodiny alebo byť starostlivým otcom a vykonávateľom domácich prác. Myslíte si, že sú preto chudáci?

Od mužov sa dnes čaká to, čo sa od žien očakávalo odjakživa. Sú chudáci iba natoľko, akými chuderami boli ženy doteraz. V našej spoločnosti sa celé stáročia pestoval pocit, že muž je nadradený, dnes sa to kultúrne nahlodáva.

Ženy sú v zamestnaní v pozíciách autorít, rozhodujú, niektorí muži sa preto nazdávajú, že sa deje niečo zlé na ich úkor. Keď je niekto dlhodobo v dominantnej pozícii a zrazu sa stane, že sa iný vyťahuje na jeho úroveň, má potom pocit útlaku.

Iba rodové stereotypy určujú, čo majú robiť takzvaní správni muži a takzvané správne ženy. Napríklad že ženy sú pasívne, submisívne, podriaďujú sa, sú emocionálne. Naopak, muži sú racionálni, tí, ktorí rozhodujú. Nemá to však žiadne základy v biológii, je to proste iba kultúrne podmienené, je to niečo, čo nosíme v hlave a odovzdávame to svojim deťom.

Feminizmus prichádza s myšlienkou, že ženy dokážu všetko, čo muži, a naopak. Lenže mnohí muži sa vnímajú v opozícii k ženám. Kto je muž, nie je predsa žena. Keď vidí, že všetko, čo dokáže on, dokáže aj žena, stráca pocit identity. Najľahšie je vyhraniť sa proti tomu a povedať nie.

Emancipácia mužov musí prebehnúť hlavne v tom smere, aby si uvedomili, že rodové stereotypy škodia aj im. Ani rodová rovnosť ich neohrozuje, ale oslobodzuje.

v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Učí kurzy venované metódam a teórii politických vied a politickej filozofii. Vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského a na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, kde získal doktorát v odbore politická teória. Venuje sa demokratickej teórii, politickej reprezentácii, modernej politickej filo- zofii a epistemickým aspektom politiky. Podieľa sa na výskumných projektoch skúmajúcich populizmus, politiku emócií a feministické teórie. Je vdovec, vychováva trojročnú dcéru.

Rodové rozdiely? Muži sú priemerne vyšší a majú viac sily a ženy môžu vynosiť dieťa, bodka, hovorí feminista

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás