Je leto, čas dovoleniek, oddychujete?

Nie, program mám taký nabitý vystúpeniami, že dovolenkovať budem až v septembri.

Chystáte sa niekam k moru?

Pôvodne sme chceli ísť s manželkou do talianskej Kalábrie, ale nakoniec pocestujeme do Turecka.

A ako sa vám žije na východe, kde nič nie je?

(smiech) Netvrdil by som to. Som východniar ako repa a vždy tu niečo nájdem. Úprimne povedané, nesledujem čas ani svoj vek. Väčšinu vystúpení robím cez víkendy a keď mám cez týždeň voľno, som doma alebo na chalupe a píšem scenáre. Medzitým sa udejú nejaké rodinné udalosti a ani sa nenazdám a je koniec roka. Žijem tak, ako každý, kto je zaťažený prácou. Napriek veku som stále v pracovnom tempe, čo ma teší.

Vôbec nepomýšľate na zaslúžený odpočinok?

Divák mi dá vedieť, kedy mám odísť. Ale aj teraz v júni som vystupoval v Steel Aréne v Košiciach a bolo tam päťtisíc ľudí. Takže asi ma diváci stále chcú. A čo lepšie sa mi môže v mojom veku stať? Vystupujem doma, v Česku, nedávno som sa vrátil zo Srbska.

Sú pre vás hnacím motorom okrem diváka aj peniaze?

Som typ človeka, ktorý si najlepšie oddýchne medzi ľuďmi. Keď som týždeň na chate, už mi chýbajú diváci, úsmevy aj električky. S jedným repertoárom vystupujem a na druhom už pracujem. Ak by mi tento svet odišiel, tak neviem... Ale viem, že raz sa s tým budem musieť vyrovnať.

A ani finančná stránka nie je zanedbateľná. Keď žijete určitý štandard a potom máte len dôchodok, tak veľmi vyskakovať nemôžete. U nás nie sú dôchodky také, aby ste si mohli udržať dom, chatu, auto a ešte ísť na dovolenku. Ale na druhej strane, keď sedím pred vystúpením v šatni a počujem ruch v sále, je to pre mňa šialená droga.

Koľko rokov je už Ander z Košíc na scéne?

Už 50 rokov rozdáva ľuďom radosť. Kedysi prišiel ľudový rozprávač v kroji, postavil sa pred mikrofón a hovoril zážitok alebo vtipy. Väčšinou vypĺňal medzeru v programe. Ja na javisku intonujem, prinášam určitú postavu, či sú to Piťo, Erža, Feri, Ďula. Zmenilo sa to a ak nezabŕdnete až do herectva, tak je to o ničom.

Naposledy sme vás videli v televízii JOJ v programe Všetko, čo má Ander rád. Keďže to malo vysokú sledovanosť, nechystá sa pokračovanie?

Niekedy nie je dobré mať veľkú sledovanosť, pretože tým až prekážate. A šoubiznis je v tomto veľmi drsný. Rád by som sa spýtal, prečo niečo, čo diváci sledujú, zrušia. Preto, že už na to nemám? Veď kvôli tomu som tam išiel. Kuvičie hlasy hlásali, že Ander už nemá na televíziu. Tak som im ukázal, že má. Ale v televízii si zrejme mysleli, že niekto iný bude mať väčšiu sledovanosť.

Ľudia sa pýtajú na pokračovanie, ale ja nie som majiteľ televízie ani dramaturg. Neviem. Je však možné, že keď sa televízie takto správajú, divák ma už na obrazovke neuvidí.

Ale povedal vám niekto na rovinu, že sa relácia ruší?

Nie, nikto mi nepovedal nič. Proste sa nepokračuje.

Ale so mnou ťažko, lebo nie som kabát zavesený na klinci niekde v šatni, ktorý si zvesíme, kedy chceme. Mám rád precíznu robotu a tá sa dá robiť len vtedy, keď viem, kedy ju treba. Humor musí byť nielen veselý, vtipný, ale aj načasovaný.

Všetci vieme, že Ander vás preslávil doma aj v zahraničí, ale ako vznikol?

Raz som vystupoval v dedinke Rákoš (okr. Revúca), kam ma pozval kolega Milan Petrenko, ktorý tam robil estrádu a vystupoval s monológom – Ja Ander Erži chlop. Okomentoval som to, že tak by som to nerobil a on mi to prenechal. V súbore Magnezitár v Jelšave som už vystupoval ako Ander a keď som prišiel do Košíc, stal som sa Anderom z Košíc. A ten sa tak uchytil, že je tu až dodnes.

Predal som vyše milión platní. Potom prišli kazety a nahral som 16 CD. Keď spočítam za tie roky všetky nahrávky v rozhlase a v televízii, tak to bolo okolo 8 000 minút odvysielaných v éteri. Dostal som veľmi veľa zlatých a platinových platní a ako jediný na Slovensku mám diamantovú platňu z hovoreného slova, čo je 250-tisíc predaných platní.

Okrem toho som dostal vyznamenania na úrovni kraja aj ocenenie od ministra kultúry. A som aj čestný občan mesta Michalovce, kde som sa narodil. Raz mi nebohý režisér Karolko Spišák (†65) povedal: „Janko, ty si ani neuvedomuješ, že si z ľudového slova spravil umenie.“ A to je pre mňa pocta, lebo on nebol len veľký režisér, ale aj veľký človek.

Koľko vystúpení máte ešte do roka?

Kedysi aj sto. Dnes je ich už menej. Mňa neunavujú vystúpenia, ale cestovanie z východu Slovenska na západ. Tam aj späť je to 800 km. Každý víkend som v aute. Nech to s manažérom akokoľvek redukujeme, aj tak je to okolo 60-70 vystúpení za rok.

Pokiaľ máte meno a rezonuje medzi divákmi, tak vás volajú, lebo usporiadateľ nemusí tŕpnuť, že to dopadne zle. Dávam si na vystúpení záležať, či už vystupujem na dedine, alebo v Prahe, Bratislave, Amerike...

Keď prídete na javisko, idete ako motorová myš, nič vás nezastaví. Stalo sa vám, že vás zradila pamäť?

Nie, lebo vždy si pripravím viac textu ako treba. Ak má vystúpenie trvať hodinu, pripravím sa na hodinu dvadsať. Z konceptu vás môže vyviesť divák. Niekto niečo zakričí, ale nič sa nedeje, lebo chvalabohu, mám takú pamäť, že sa viem k vtipu vrátiť, aj keď odbočím. A niekedy to robím aj naschvál a potom sa usmievam ako divák čaká, či sa vrátim. Vrátim, to je už rutina tých rokov.

Ander hovorí príbeh, ale divák nevie sled príbehu. Keď poprehadzujem slová, ale hovorím v kontexte, tak to nikdy nezbadá. Hovoria mi, že si všetko pamätám, však musím, veď je to moja robota. Nakoniec – „Opakovanie je matka múdrosti,“ povedal Piťo a objednal si ďalšie poldeci. (smiech)

Napriek matke múdrosti divákovi neponúkate dokola to isté. Dá vám písanie scenárov zabrať?

Nič uponáhľané nerobím. Neviem prečo, ale už niekoľko rokov svoj repertoár mením vždy v septembri. Už dnes ho mám na 95 % hotový. Ak niečo robím počas roka, tak len to, že niečo vyhodím alebo odložím do zásuvky a niečo do textu pridám. Niekedy si však aj divák vyžiada starší vtip, chce ho počuť znova a naživo.

Niektorí mladí ľudia zvyknú pohŕdať staršou generáciou. Ako vnímajú vás?

Pravdupovediac, nestretol som sa s tým. So mnou mladí ľudia hovoria veľmi radi a s úctou. Neviem, či je to tým, že s nimi hovorím ako s priateľmi. Nevsúvam medzi nás môj vek a ani moje skúsenosti.

Mladí ľudia, ktorí so mnou vystupujú, boli zvedaví, ako sa pred vystúpením pripravujem na program. S hrôzou zistili, že hovorím o všetkom inom, len o večernom predstavení nie. Tak som im povedal, že to preto, lebo som na to pripravený už doma. Nečakám, že sa stane zázrak. Viem, ako to dopadne, a v tom je sila programu, ktorý som napísal.

Neraz si vás americkí Slováci a Česi pozvali, aby ste ich prišli do Ameriky zabaviť. Boli ste tam aj tento rok?

Bol som tam minulý rok a bolo to už po 18. raz. Viete, keď tam raz prídete a ľudí zabavíte, tak sa na vás tešia a pozvú vás aj desiaty raz. Niekedy sa až musím usmiať, pretože už len kvôli nim robím nový repertoár. Spevák má úžasnú výhodu. Päťdesiat rokov spieva tú istú pesničku a divák zatlieska. Ale príde Ander z Košíc a divák čaká, čo nové povie. Nie je jednoduchá vec robiť takéto vystúpenia, ako si každý myslí.

Kedysi bolo u nás dobrých humoristov aj dobrej zábavy na televíznych obrazovkách dosť. Dnes ste v podstate zostali sám alebo sa mýlim?

Poľnohospodár, ktorý neobrába pôdu, nemá úrodu. A keďže sme pre humoristov nič neurobili, tak ich ani nehľadajme. Keď som začínal robiť Andera, viete, koľko bolo skvelých ľudových rozprávačov? Teraz som prakticky zostal sám až na nejakých menej známych na dedinách. A to je tým, že sme sa o dobrý humor nestarali.

Človek je tvor, ktorý kopí sprostosti jednu za druhou a tie sa dajú cez humor pekne vykresliť, len ho nebude mať kto robiť, lebo nebude vedieť ako. Mňa až niekedy zdvihne zo stoličky, keď v televízii počujem zábavný program, zábavný večer... Ak je pre niekoho zábavné, čo tam vysielajú, tak nech to pozerá, ale pre mňa je to stratený čas. Niekedy mám pocit, že sa zabávajú len tí, ktorí vystupujú. A to je veľká chyba.

Ander je tu 50 rokov, nevidím, že by mi niekto šliapal na päty, a to je veľmi zle. Poriadny humorista musí mať vlastné kvality, ale aj kolektív a prostredie, v ktorom by vyrástol.

Ale aby sme povedali, že máme dosť humoristov, tak sme tak nazvali každého a nakrúcajú sa prepadáky. Ľudia už ani nekritizujú, lebo dnes už nie je jedna televízia ako kedysi. Prepnú si program a hotovo. Len o pár rokov zistia, že už nie je na čo prepnúť.

Aký je dnes humor a divák?

Na prvý pohľad je v ňom menej politiky, ale všetko je politika. Keď niekomu niečo vnucujete, už je to politika. Ľudia sú dnes urážlivejší, precitlivenejší, preto si interpret musí dávať väčší pozor na to, čo povie.

Ale moje postavičky sú postavené tak, že divákovi nevstupujem do svedomia. Poviem to obrazne. Idem s veľkou buldozérovou radlicou a on sa v nej musí nájsť. Ak sa tam nájde, tak sa aj zabaví. Divák sa musí chcieť baviť. Ak sa nechce, na moje vystúpenia nejde.

Satiru nerobievate, ale dá sa jej vyhnúť?

Nie, občas ju robím aj ja, najmä teraz v tomto období, ale nemám rád osobnú satiru. Divák ide na Andera, či už prší, alebo sneží, má tisíc problémov, zaplatí si za program... Akým právom by som ho mal urážať? Na druhej strane presne poviem, čo sa mi páči, čo kvitujem, čo nechcem a ma to mrzí, ale vždy to hovorím pre všetkých.

Ten, komu to nepatrí, sa zasmeje a ten komu to patrí by sa mal nad tým aspoň zamyslieť. Šliapnete vedľa, ak urazíte diváka. A na to si dávam veľký pozor. To nie je alibizmus, ale úcta k nemu. A tak by mal asi vyzerať humor. Neurážať, ale pohladiť.

Čo nechcete a čo vás mrzí?

Je toho veľa. Napríklad správanie sa k sebe navzájom. Sme povrchní. Nie sme dosť empatickí k ľuďom, ktorým sa nedarí, nehovoriac o korupcii, to sú ďalšie neduhy malej spoločnosti. Keď som rástol, toľko ľudí sa nemalo tak dobre ako dnes, ale my stále nadávame, že je zle. Choďte do obchodov, na kúpaliská, do zahraničia... Všade je nás plno.

Na jednej strane nariekame, ale veď sa len pozrite, koľko drahých áut behá po našich cestách a koľko mladých v tých autách je. Keď to zoberieme celkovo, je naozaj u nás tak zle?

Určite nie, ale nedá sa poprieť, že aj u nás žijú ľudia na hranici chudoby a mnohí nie vlastnou vinou...

Ale to už nie je vaša ani moja záležitosť. V tejto spoločnosti má každý svoje miesto a svoje povinnosti. Aj na to je satira, ktorá by mala ukázať na tých, ktorí by mali niečo robiť, aby to tak nebolo. Hneď vám na to poviem aj vtip: Raz Ander sedel na lavičke a prišiel k nemu známy politik. Posadil sa a hovorí: „Viete, pán Ander, vy ste taký skúsený človek, máte svoj vek, prešli ste svet, ja neviem, prečo tí ľudia na mňa nadávajú. Však som nič neurobil...“

A v tom je tá pointa. Predstavte si, že prídem na vystúpenie a odfláknem ho. V tom momente je po Anderovi. Prečo to nie je tak u politikov? Keď nerobíš svoju prácu, odíď! Niet inej pomoci, to je zákon prírody. Chránime ju, ale vôbec sa od nej neučíme. Príroda má svoje tvrdé zákony a neodpúšťa žiadne klamstvo. A tak by to malo byť aj v živote.

Ako by ste zhodnotili tridsať rokov slobody a demokracie v našom malom štáte?

My si ani neuvedomujeme, aký pokrok spravila naša spoločnosť. Na nej nič netreba meniť, my sa musíme zmeniť. Svojím chápaním, myslením, vzťahmi. Koľko mladých ľudí odišlo žiť a pracovať do zahraničia? Čo pre to robíme, aby to tak nebolo? Nič. Už len do Česka odišlo mnoho mladých skvelých odborníkov.

Keď sa dvaja mladí ľudia u nás zoberú, hneď narazia na bytovú otázku. Ktorý normálny mladý človek si na to nasporí? Ak nepomôžu rodičia, ktorí sú lepšie situovaní, tak sú stratení. Nečudo teda, že idú tam, kde majú lepšie podmienky a zárobky. Rozpráva sa o tom, koľko sa ich vráti z Anglicka po brexite, ale čo im ponúkneme, aby sa vrátili?

Vráťme sa späť k vám. Aby človek dokázal ľudí zabaviť, musí mať aj určité danosti. Zdedili ste ich po niekom?

Dostal som ich do kolísky od otca. Bol známy Michalovčan, ktorý zabával ľudí, a na rozdiel odo mňa, mal aj pekný hlas. Odmalička som vystupoval, dokonca aj vtedy, keď som aktívne športoval.

Keď som sa na Gemeri stal Anderom a chcel som v tom pokračovať, musel som na tom tvrdo pracovať. A ak robíš, tak aj zarobíš. Nemám rád, keď niekto hovorí, že mu nejde o peniaze. Odkedy Feničania vymysleli peniaze, tak to tak je a aj bude.

Váš otec bol pekár. Aké ste mali detstvo a čím ste chceli byť?

Som najmladší zo štyroch detí – dvaja chlapci a dve dievčatá. Súrodenci sa rozpŕchli do škôl, ja som zostal doma s rodičmi. Detstvo som strávil v jednom tričku, jedných trenírkach a teniskách. Hrával som futbal, hádzanú a hokej. Mama chcela mať zo mňa farára. To by boli nabité kostoly, čo? (smiech) Otec zase, aby som bol pekár, ale vysmial som ho.

Nemal som žiadny plán, len som išiel svojou cestou. Keď som už vystupoval v televízii, sestra dobehla domov, aby si otec zapol televízor, že som tam. Hneď sa jej spýtal, či som niečo vyviedol, pretože cho­dievala relácia Kriminálna ústredňa pátra. (smiech) Vždy som život bral tak, ako ide.

Nie som ľahtikár, som veľmi zodpovedný človek, ale z ničoho nerobím tragédiu. Na rozdiel od mojich učiteľov, ktorí mali strach, čo zo mňa bude, ja by som na svojom živote nezmenil ani jednu vec. Za všetkým, čo som spravil, si stojím a nič ma nemrzí.

Robili ste aj v Slovenských magnezitových závodoch v Košiciach a prešli ste od robotníka až po námestníka závodu. Za čo ste sa vyučili?

Nevyučil som sa žiadnemu remeslu. Čoho som sa chytil, to som robil. Už otec mi hovoril, že skončím ako komediant. A mal pravdu. Vyučil som sa za Andera. Aj druhým by som doprial taký krásny život, ako som mal ja. Nič mi nechýba, Ander naplnil všetky moje túžby a vďačím mu za veľa.

Dnes ste legendou, ale nestúpla vám niekedy za tie roky pre Andera sláva do hlavy?

Bol som zvyknutý na víťazstvá, potlesk aj kritiku, keďže som aktívne športoval. Takže mňa Ander vôbec nerozmaznal. Kým v športe prišli víťazstvá aj pády, u Andera, vďakabohu, k tomu nedošlo. Navyše, držím sa kréda – ak ťa príroda urobila vrabcom, nikdy nebudeš orlom, ale rob všetko pre to, aby si bol skvelý vrabec.

Viete, odkiaľ pochádza priezvisko Pisančin?

Z poľsko-ukrajinských hraníc, odkiaľ pochádzali moji prastarí rodičia. Kedysi sa to písalo po poľsky Pisanczyn, ale po vojne dal otec priezvisko upraviť. Pradedo sa dožil 104 rokov, babka 98, ale môj otec iba 72 rokov. Nikto z nás nevie, akú veľkú knihu číta. Tiež nie som človek bez problémov, ale vždy som ich zvládol s úctou k životu.

Stále hovorím, a aj dcéry som to učil, že každý problém sa dá riešiť a ak sa nedá, potom je to fakt a s tým sa zmier. Išli svojou cestou, chvalabohu správnou. Dnes mám už päť vnúčat. Sú to dospelí ľudia a starajú sa o mňa, ako keby som chodil na sklenených nohách.

Dedko to, dedko hento a keď zakašlem, už je u nás plný dom doktorov. Žijeme v dobrej symbióze. V každej rodine občas zahrmí, ale to je taká búrka na ľahký dážď. Vždy sme dokázali spolu preklenúť problémy a vždy sme si poradili.

Ako za tie roky vnímala Andera vaša manželka Alica?

Od začiatku ma podporovala. Bola rada, že som doma, že sa neflákam. Ja neutekám z domu, naopak, som tam veľmi rád. Strávil som tam 90 % života. Aj s dcérami sme chodili po horách, k moru a rady na to spomínajú.

Ako dlho ste už so svojou manželkou a kde ste sa spoznali?

Budúci rok v máji to bude 55 rokov. Ja som bol v Košiciach na vojne, ona tam študovala. Obaja sme chodievali na tancovačku do hotela Slovan. Volalo sa to Čaj o piatej, tam sme sa spoznali. Odvtedy sme spolu. Aj to bolo jedno z víťazstiev v mojom živote, lebo dobre sa oženiť nie je len tak. Žartom jej hovorievam, že môže byť rada, že sa dostala do finále. (smiech)

Ako mládenec som bol beťár a núdzu o dievčatá som nemal.

Prešli ste kus sveta. Kde sa vám najviac páčilo?

Vo Švajčiarsku. Keď som v Ženeve pri jazere videl ľudí sedieť vonku na kávičke a smiať sa, tak som si povedal, možno... Možno by som aj tu vedel žiť. Ale Slovensko mi dalo všetko. Smiech aj slzy. Niet krajšej zeme! Ako humorista sa smejem, že všade je krásne, ale doma je najdrahšie.

Vystupovali ste s mnohými slávnymi umelcami, či to už boli Bohdalová, Dvořák, Gott, Dočolomanský. Bol vám niekto z nich blízky?

Od každého som si niečo vzal, či už to bola rada, štýl, šarm... Je to, ako keď prečítate sériu kníh a z každej vám niečo zostane. Nemal som zlých priateľov, aj keď sa hovorí, že úspech je to, čo vám neodpustí ani priateľ. Ale nie je to stále tak. Mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi, ktorí mi fandia, i takých, ktorí podpichujú. Ale ja viem na všetko odpovedať. (smiech)

Ján Pisančin: Ander je tu 50 rokov, nevidím, že by mi niekto šliapal na päty, a to je veľmi zle

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás