redakcia

Americká psychologička a&nbsp;zdravotná koučka Catherine Chenová si myslí: <em>„Dnes dokážeme všetko. Len nie sadnúť si na zadok a&nbsp;pozerať do prázdna. Hodinu nič nerobiť. Za každú nečinnú minútu nás fackuje svedomie – nie som produktívny, mal by som niečo robiť, čo si o&nbsp;mne pomyslia ostatní? Relaxácia je najvyššie umenie súčasnej doby. Bohužiaľ, pre mnohých nedosiahnuteľné.“</em>

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="23602186-c890-47bf-9d9d-df0af281d5c4">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Zelené kúzlo, ktoré lieči i zabíja! Na ktoré IZBOVÉ RASTLINY si treba dať pozor?</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Čoraz častejšie mám pocit, skoro predtuchu, že sa rútime strm­hlav, čoraz rýchlejšie po pomyselnej diaľnici bez toho, aby sme si boli istí, či ideme správnym smerom, a čím viac sa ponáhľame, tým väčšie oneskorenie naberáme. Dôsledkom je únava, vyčerpanie, ale aj pocit bezmocnosti a márnosti, že nič nestíhame, sme neschopní a slabí, nemáme čas užívať si krásu a bohatstvo života. Nová štúdia, o&nbsp;ktorej informoval britský spravodajský server BBC, dokazuje, že permanentne prepracovaní ľudia nielenže ohrozujú svoje duševné a&nbsp;telesné zdravie, ale doslova riskujú život a&nbsp;hrozí im smrť z&nbsp;prepracovania.

Tá si vyberie každoročne trištvrte milióna obetí – viac než počet ľudí, ktorí zomrú za rovnaký čas napríklad na maláriu. Výsledky globálnej štúdie, na ktorej vypracovaní sa podieľali experti zo Svetovej zdravotníckej organizácie a&nbsp;z&nbsp;Medzinárodnej organizácie práce, ukázali, že väčšina podľahne infarktu, mŕtvici alebo cukrovke druhého typu. Za hranicu, ktorá je extrémne riziková a&nbsp;pre človeka dlhodobo neúnosná, vedci považujú 55 odpracovaných hodín týždenne. Poukazujú však na to, že značná časť ľudí vykazuje syndrómy prepracovanosti už pri 48-hodinovom pracovnom týždni, ktorý je bežnou normou v&nbsp;európskych krajinách.

<em>„Tvrdé dáta a&nbsp;ich analýzy presvedčivo dokázali, že prepracovanosť je zodpovedná za tretinu všetkých chorôb z&nbsp;povolania. Musím povedať, že ako epidemiológa ma to ohromilo a&nbsp;vydesilo –&nbsp;tým skôr, že tento podiel z&nbsp;roka na rok vykazuje stúpajúcu tendenciu,“</em> hovorí expert Svetovej zdravotníckej organizácie a&nbsp;vedúci štúdie Frank Pega. Podľa neho existujú dva hlavné dôvody, prečo nás neúmerná a&nbsp;dlhodobá pracovná záťaž plazivo pripravuje o&nbsp;zdravie aj šancu dožiť sa v&nbsp;zdraví vysokého veku. Jedným je biologická daň za chronický stres, v&nbsp;dôsledku ktorého stúpa hladina stresových hormónov, čo vedie k&nbsp;zvýšeniu krvného tlaku a&nbsp;hladiny <em>„zlého“</em> cholesterolu. Druhým je celková vyčerpanosť, nervozita, úzkosť a&nbsp;ďalšie zmeny správania vznikajúce v&nbsp;dôsledku nedostatku spánku, pohybu a&nbsp;dosahu nezdravého stravovania, fajčenia, pitia alkoholických nápojov a&nbsp;požívania stimulačných drog.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Vo svete má dlhší než únosný pracovný čas najmenej desať percent populácie (vrátane detí), zatiaľ čo v&nbsp;roku 2000 ich bolo sotva päť percent. Prepracovanie sa prejavuje postupne – zdravotné problémy sa začínajú objavovať priemerne po desiatich rokoch. Naj­alarmujúcejší je stav v&nbsp;Ázii, ale situácia sa zhoršuje aj v&nbsp;Spojených štátoch, Austrálii a&nbsp;Európe, hoci maximálny pracovný čas pri väčšine profesií je obmedzený vyhláškami a&nbsp;zákonmi.

<em>„Problém je, že s&nbsp;príchodom ekonomických kríz – takú prežívame aj teraz v&nbsp;dôsledku pandémie covidu-19 – mnoho ľudí prichádza o&nbsp;prácu. Musia preto pracovať v&nbsp;dvoch a&nbsp;vo viacerých zamestnaniach súčasne, často ilegálne,“</em> zdôrazňuje Frank Pega. <em>„Vzrastá aj počet vysokokvalifikovaných ľudí, ktorí pracujú viac ako 55 hodín týždenne pre rastúci tlak vo firmách,“</em> dodáva. V tejto súvislosti sa vlani vyjadril aj rakúsky minister zdravotníctva, šesťdesiatročný Rudolf Anschober – ten minulý rok v apríli rezignoval a verejne vyhlásil, že pre nával práce počas pandémie trpí vysokým krvným tlakom a cukrovkou.

Zároveň kritizoval firmy a médiá glorifikujúce prácu nadčas a apeloval na spoluobčanov, aby problém permanentnej prepracovanosti nepodceňovali, pretože môže výrazne znížiť kvalitu ich života. To, že nedostatok efektívneho odpočinku aj sociálnej a&nbsp;kultúrnej sebarealizácie je závažný problém, potvrdzuje zo svojej praxe brniansky psychoterapeut Michal Mynář. Spresňuje však, že čas strávený v&nbsp;práci je len jeden z&nbsp;rizikových faktorov. Značnú rolu zohráva aj kvalita pracovného prostredia, tlak na výkon, vzťahy na pracovisku, štýl vedenia alebo emocionálna záťaž. Kombinácia týchto príčin podľa neho môže v&nbsp;dlhodobom horizonte viesť až k&nbsp;syndrómu vyhorenia.

Na únavu z práce, ktorej je, ako sa hovorí, až nad hlavu, sa sťažovala už generácia našich dedkov a babičiek. Väčšina z nich pritom mala na mysli predovšetkým fyzickú únavu, pretože manuálna práca vtedy prevládala. Spomínam si, že u&nbsp;môjho starého otca, ktorý pracoval ako kaderník, neoddeliteľne patril ku každodennému odpočinku popoludňajší šlofík alebo zvyk <em>„dať si po obede dvadsať“,</em> najlepšie na kanape a&nbsp;s&nbsp;roztvorenými novinami cez tvár. Až potom sa vybral späť do práce na popoludňajšiu zmenu. Nešlo vlastne o&nbsp;nič iné ako o&nbsp;skromnejšiu formu španielskej siesty, keď poobede odpočívajú azda všetci bez výnimky. Tento zvyk sa v&nbsp;krajinách hovoriacich po španielsky premenil na príjemnú tradíciu.

Spôsoby, ako si efektívne oddýchnuť, sa líšia. Závisí to od človeka. Je zrejmé, že inak bude zbierať sily manuálne ťažko pracujúci drevorubač a inak úradník, ktorý je dlhé hodiny pripútaný k&nbsp;monitoru počítača. Obaja však určite pobudnú na miestach, kde to majú radi – či už v&nbsp;rodnej obci, na chalupe, alebo v&nbsp;destinácii, kde niečo pekné zažili.

<em>„Rovnako ako nie je jeden druh únavy, nie je ani jeden druh odpočinku. Únava môže byť fyziologická (potreba spánku), fyzická (únava z&nbsp;fyzickej aktivity), mentálna (ak musíme veľa premýšľať), emocionálna (pri práci v&nbsp;emočne náročnom prostredí), sociálna (ak pracujete s&nbsp;ľuďmi), senzorická (z&nbsp;nadbytku zrakových alebo sluchových podnetov), ​​ale dostaviť sa môže aj z&nbsp;ničnerobenia... Najvhodnejšia forma odpočinku je potom taká, ktorá vyvažuje predchádzajúci typ záťaže, umožní nám zvoľniť tempo a&nbsp;zbaviť sa pocitu vyčerpanosti i&nbsp;stresu,“</em> vysvetľuje Michal Mynář a&nbsp;zdôrazňuje, že všeobecne najlepšie pomáha vytrvalostný pohyb – beh, jazda na bicykli, plávanie alebo aj dlhá prechádzka. Za nesmierne dôležitý považuje fyzický kontakt s&nbsp;blízkym človekom, objatie alebo napríklad masáž.

<em>„Stačí tridsať sekúnd v&nbsp;objatí s&nbsp;druhým človekom, aby naša hladina stresových hormónov významne poklesla.“</em> Vhodné sú dychové cvičenia, joga, meditácia… A, samozrejme, dostatočne dlhý a kvalitný spánok. Ľudia pracujúci v&nbsp;emočne náročných podmienkach sa potrebujú vyrozprávať, poplakať si...<em> „Kto hovorí, že plačom sa nič neupraví, nepozná rozdiel medzi stresom a&nbsp;stresorom. Iste, situácia sa nezmení, ale emocionálna záťaž sa plačom aspoň čiastočne vybije a&nbsp;potom sa problémy riešia hneď lepšie,“</em> upozorňuje Michal Mynář. Za mimoriadne efektívnu považuje aj amatérsku umeleckú tvorbu, napríklad hru na hudobnom nástroji alebo písanie veršov pre vlastnú radosť.

V spoločnosti zameranej na rastúci výkon jednotlivca, súperenie a túžbu byť úspešnejší a bohatší než ostatní získavajú výrazy spojené s odpočinkom – ničnerobenie, oddych alebo leňošenie – pejoratívny nádych. To je však podľa odborníkov zle. <em>„Dnes skrátka veríme, že odpočinok je pre slabých a&nbsp;pre tých, ktorí nezvládajú tempo, že ide o&nbsp;odpočinok unaveného stroja,“ pripomína v&nbsp;jednej zo svojich kníh český ekonóm a&nbsp;filozof Tomáš Sedláček. „Nie div, že sa dnes slovo odpočinok nepoužíva alebo sa stáva takmer hanlivým a&nbsp;na jeho miesto sa dostáva slovo dovolenka. Akoby nám bolo dovolené, akoby sme museli prosiť svojich nadriadených, aby sme si mohli oddýchnuť...“</em>

<em>„Nesmierne dôležité je vyvážiť povinnosti i&nbsp;schopnosť spomaliť, zastaviť sa a&nbsp;otvoriť sa vnútorným pocitom, vnemom a&nbsp;myšlienkam, ktoré nám spontánne ponúka naše nevedomie. To sú dve protiváhy, ktoré môžu tvoriť zmysluplný celok,“</em> radí psychológ Tomáš Morávek. V&nbsp;kontexte prevažujúceho stresu, záťaže a&nbsp;permanentnej uponáhľanosti by mal podľa neho každý človek cielene pestovať zručnosti ako snívanie a&nbsp;rozjímanie, pretože rozvíjajú a&nbsp;aktivizujú rôzne časti nášho mozgu, nielen tie preťažené analytické. Čoraz častejšie totiž v&nbsp;zhone zabúdame na to, že fantázia, imaginácia i&nbsp;citové a&nbsp;estetické prežívanie je to, čo nás robí komplexnejšími, rozmanitejšími a&nbsp;vlastne všeobecne ľudskejšími.

Život v čoraz uponáhľanejšom tempe nie je ľahký: Dajte si pozor na prepracovanosť!

Výber pre vás

Život v čoraz uponáhľanejšom tempe nie je ľahký: Dajte si pozor na prepracovanosť!

Súvisiace články

Pokazené potrubie: Zapálené črevá ovplyvnia celý život

Je naozaj burina taká zlá? NIE! Neuveríte, koľko voľne rastúcich rastlín sú zdraviu prospešné

Aké sú skrížené reakcie alergénov? Na tieto potraviny si dávajte pozor

Výber pre vás