Vladimír Kampf

Stále živý a&nbsp;rušný priestor v&nbsp;centre mesta. Stará radnica, jedna z&nbsp;dominánt uprostred hlavného Námestia majstra Pavla, už neslúži konšelom. Expozíciu v&nbsp;nej spravuje Spišské múzeum Slovenského národného múzea. Kurátorka Zuzana Demčáková upozorňuje na obraz mestskej rady, ktorá práve volí richtára. Prvý muž je za okrúhlym stolom v&nbsp;hornej časti uprostred obrazu. Okolo neho stoja dvanásti prísažní. „Levoča bola rozdelená na dvanásť častí. Každá mala zástupcu. Museli sa jednohlasne zhodnúť na novom richtárovi,“ vysvetľuje. Na voľbu dozeral notár. „Notára považovali za najmúdrejšieho človeka v&nbsp;meste. Sledoval, aby radných nikto nepodplácal a&nbsp;aby bola voľba poctivá a&nbsp;transparentná. Pevne verím, že v&nbsp;tom čase sa mu darilo,“ mieni kurátorka.

Radní prisahali na Bibliu písanú švabachom. Uctievali saské právo a&nbsp;ich zákony boli spísané v&nbsp;hrubom zväzku Saské zrkadlo. Panovník pozval nemeckých kolonizátorov na toto územie po roku 1241. Podľa Saského zrkadla súdili a&nbsp;riadili mesto. „Radní s&nbsp;richtárom sa stretávali v&nbsp;miestnosti, kde dnes visí ich obraz. Saské zrkadlo leží na okrúhlom stole pod ním. Stretnutia rady boli verejné tri razy do týždňa. Mohol prísť ktokoľvek, hocikto mohol mať pripomienky či podávať návrhy. Pre Levoču boli mestské privilégiá zásadné. Najdôležitejším bolo právo skladu, na ktorom mesto zbohatlo. Kupci podľa neho museli počas pätnástich dní ponúkať svoj tovar v&nbsp;meste. Levoču nesmeli obísť. Za to bola vysoká pokuta. Po dvoch týždňoch a&nbsp;jednom dni mohli pokračovať v&nbsp;obchodnej ceste.“

Pre mesto bolo dôležité aj právo meča. Znamenalo to mať vlastného kata. „Levočský richtár mohol súdiť delikty vykonané na území mesta. Mohol udeľovať tresty nielen Levočanom, ale aj pocestným, ktorí do mesta prišli. Tu nesúdil spišský gróf.“ O&nbsp;vykonanie extrémnych rozsudkov sa staral kat. „Byť katom bolo výhodné a&nbsp;lukratívne napriek tomu, že spoločnosť sa katov stránila. Keď niekoho odsúdili na trest smrti, o&nbsp;jeho príjemnejšom konci rozhodoval majetok. Bohatšie rodiny mohli kata podplatiť, aby odsúdený odišiel na druhý svet bezbolestne. Kat mohol posledné chvíle odsúdencovho života znepríjemniť.“

Katovské povolanie bolo dedičné. Ak mal kat dcéru, mohla sa vydať len do katovskej rodiny. „V&nbsp;jednej levočskej knihe je záznam o&nbsp;tom, že mesto požičiavalo svojho kata susedom. Bol to pre radnicu celkom dobrý zárobok. Mesto, ktoré si požičalo špecialistu na smrť, mu muselo kúpiť všetko, čo na výkon povolania potreboval. Neboli to len rukavice a&nbsp;meč, ale aj sviece na pálenie hriešnikov na škripci.“ Levočský kat stínal. Pri jednom z&nbsp;katových mečov v&nbsp;expozícii ležia dve smolné knihy, do ktorých si kat kriedou zaznamenával dni popráv či iných činností súvisiacich s&nbsp;jeho profesiou. Keď sa knihy zaplnili, jednoducho ich poutieral a&nbsp;mohol si zapisovať znova. Bolo to čosi ako veľmi ekologické a&nbsp;bezodpadové skartovanie.

Levočský kat mal poruke aj niekoľko vypaľovacích nástrojov, ktorými ľahším hriešnikom vypaľoval znamenia. „Samozrejme, jeho najobávanejším nástrojom bol meč. Každý kat mal vlastný, s&nbsp;ktorým sa mu dobre pracovalo. Na určenie správneho zadosťučinenia mal vytvorený zoznam trestov.“ Dereš či pranier stavali na dobre viditeľnom mieste v&nbsp;centre. Takisto pódium s&nbsp;klátom bolo vidno z&nbsp;diaľky. Do klietky hanby najčastejšie zatvárali ženy, ktoré pristihli po zotmení vonku samy. Niekedy im mohli aj ostrihať vlasy. Verejne ich vystavovali 24 hodín. Okoloidúci ich mohli opľúvať, nadávať im či dokonca ich polievať fekáliami.

V&nbsp;krčme mal kat vlastnú lavicu, na ktorej sedával iba on. Nikto druhý si na ňu nesmel sadnúť, pretože sa ho báli. V&nbsp;kostole mali cechmajstri vyhradené a&nbsp;označené miesta. Kat na to svoje žiadnu značku nepotreboval. Všetci vedeli, že tam si sadať nemajú... Mimochodom, keď bol katov meč voľne vystavený, z&nbsp;múzea zmizol. Vinníka si našla spravodlivosť. Chytili ho a&nbsp;exekučný nástroj putoval za sklo.

O knihách viazaných v psej koži sa dočítate na ďalšej strane.

Knihy viazané v&nbsp;psej koži sú plné nariadení, predpisov a&nbsp;pravidiel, ktoré sa týkali každodenného života. „Sú dve teórie, prečo sú práve v&nbsp;psej koži. Jedna, symbolická, hovorí, že odkedy si človek psa domestikoval, bol jeho strážnym zvieraťom, a&nbsp;teda dokázal ustrážiť aj dodržiavanie niektorých pravidiel. Druhá je menej obrazná a&nbsp;praktickejšia: psia koža nemá póry. Po zviazaní nepracuje a&nbsp;na knihy je jedna z&nbsp;najvhodnejších.“ Zväzky naozaj slúžili obyvateľom. Notár si do nich robil poznámky. Svoju profesiu bral veľmi vážne. Mal miestnosť hneď vedľa „zasadačky“ konšelov.

Medzi exponátmi múzea na poschodí starej radnice je soška siamských dvojčiat. „Pri ich narodení miestna vedma prorokovala, že v&nbsp;histórii mesta nastane čas, keď bude mať dvoch richtárov. To sa skutočne stalo. Starý richtár ochorel, narýchlo zvolili nového, ale ten starý nakoniec ušiel hrobárovi z&nbsp;lopaty. Ani jeden z&nbsp;nich nechcel ustúpiť. Naposledy sme tu mali dvoch richtárov prednedávnom. Starý primátor spochybnil voľbu nového a&nbsp;držal sa úradu. Myslím, že história sa opakuje. Tí, ktorí sa z&nbsp;histórie nepoučili, sú odsúdení zopakovať si ju,“ zdôrazňuje Zuzana Demčáková.

Levočská biela pani podstúpila u&nbsp;mestského kata tortúru prvého a&nbsp;druhého stupňa. „Príbeh najznámejšej Levočanky, ktorá nepochádzala z&nbsp;mesta, ale z&nbsp;Oždian, hovorí o&nbsp;krivom obvinení. Žila v&nbsp;čase protihabsburských povstaní. Zaplietla sa do politiky len preto, že chcela svojmu synovi zabezpečiť majetky. Otec bojoval proti cisárovi. Obvinili ju z&nbsp;prípravy ďalšieho stavovského povstania. Našli u&nbsp;nej listy. Schovávala ich preto, aby chránila najbližších. Väznili a&nbsp;mučili ju ako šľachtičnú, ale nič neprezradila. Bola to silná žena,“ hovorí kurátorka.

Levočskú bielu paniu sa podarilo rehabilitovať zástupkyni riaditeľky Dáši Uharčekovej-Pavúkovej. Podľa románu Móra Jókaia práve biela pani Juliana Gécziová-Korponaiová vpustila do mesta cisárske vojská, čím zradila. Nebola to pravda. Armádu vpustila mestská rada na čele s&nbsp;richtárom Bartolomejom Alaudom. Román Levočská biela pani vznikol po tom, ako spisovateľa Jókaia zaujal obraz na dverách. „Je to vec pohľadu. Pre nás, ktorí stojíme za ňou, ju obvinili krivo. Z&nbsp;pohľadu cisára ju obvinili právom. Legenda hovorí, že ukradla kľúče svojmu milencovi a&nbsp;cez tajnú bránku vpustila do Levoče nepriateľské vojská. To vôbec nie je pravda a&nbsp;nie je za tým žiadny historický podklad,“ vysvetľuje zástupkyňa riaditeľky.

Levoča kapitulovala a&nbsp;otvorila brány sama. „Je pravda, že jedným z&nbsp;hlavných vyjednávačov bol Julianin milenec barón Štefan Andráši. Z&nbsp;toho je romantická legenda, ktorá vznikla až dvesto rokov po jej smrti. Príbeh nafúklo obdobie romantizmu.“ Levočská biela pani nikdy nestrašila ani nechodila po hradbách. Sťali ju a&nbsp;pochovali na katedrálnom cintoríne v&nbsp;maďarskom Győri.

Zákon v koži zo strážneho psa: Stará radnica v Levoči ukrýva niekoľko nevšedných exponátov

Výber pre vás

Zákon v koži zo strážneho psa: Stará radnica v Levoči ukrýva niekoľko nevšedných exponátov

Súvisiace články

Máme sa tu fantasticky! MARTIN RAJEC prešiel svetovými konfliktmi a cez Ameriku sa vrátil domov

25 rokov v rozhlase: ROMAN BOMBOŠ si zaspomínal na začiatky aj príhody z rádia

V tieni Márie Terézie: SLOVENSKÝ INDIANA JONES nás vzal za barokovým dobrodružstvom na Záhorie

Výber pre vás