Vladimír Kampf

Indiana Jones znie dobrodružnejšie než archeológ a&nbsp;metodik obnovy torzálnych architektúr Krajského pamiatkového úradu Trnava. S&nbsp;Petrom Grznárom som sa vybral za barokovým dobrodružstvom na Záhorie.

Začali sme v&nbsp;Holíčskom kaštieli, ktorý ľudovo volajú Holíčsky zámok či hrad. Impozantná stavba leží na mieste niekdajšieho pohraničného stredovekého hradu. „V&nbsp;písomnostiach sa hrad prvýkrát spomína v&nbsp;polovici 13.&nbsp;storočia. Archeologické výskumy Štefánie Tóthovej však ukázali, že hrad je starší a&nbsp;pochádza už z&nbsp;12.&nbsp; storočia. Umiestnenie bolo strategické na hranici Uhorska s&nbsp;Českým kráľovstvom,“ vysvetľuje archeológ. Hranice nielen rozdeľovali kráľovstvá, ale vytvárali aj možnosti na rozvoj diaľkového obchodu. Popri Holíčskom hrade prechádzala známa česká cesta, ktorú bolo treba chrániť, keďže bola zdrojom príjmov z&nbsp;platenia mýta.

„Spočiatku to bola veľmi jednoduchá kamenná stavba obohnaná vodnou priekopou. Preto sa nazýva aj vodný hrad. Počas stáročí už jeho veľkosť nestačila, a&nbsp;tak pribúdali ďalšie stavby. O&nbsp;pár storočí, počas renesancie, bola z&nbsp;niekdajšej jednoduchej stavby veľká štvorkrídlová budova s&nbsp;nádvorím. Aby zlepšili obranu, hrad ešte obohnali hradným múrom. Žiaľ, o&nbsp;vzhľade zámku v&nbsp;skoršom období toho veľa nevieme. Za Coborovcov v&nbsp;17.&nbsp;storočí počas tureckých nájazdov nahrádzali nevyhovujúce stredoveké opevnenia modernejšími a&nbsp;odolnejšími bastiónovými stavbami.“

Bola to radikálna modernizácia. „Túto zmenu si vyžiadal nástup delostrelectva. Gule kolmo narážali do starších stredovekých múrov a&nbsp;rúcali ich. Vojenskí inžinieri si však poradili, keď vymysleli systém mierne nakloneného tehlového múra, za ktorým bol mohutný zemný násyp. Delové gule, ktoré prerazili múr, sa len zavŕtali do násypu a&nbsp;nič sa nestalo. Stavba vydržala.“

V&nbsp;Holíči tak postavili bastiónovú pevnosť hviezdicového pôdorysu, ktorá sa zachovala až do dnešných čias. Takáto modernizácia sa oplatila nielen v&nbsp;časoch nájazdov Turkov, ale aj počas stavovských povstaní. Archeológ Peter Grznár vybavil, aby nám mestský policajt prišiel otvoriť hlavný vchod do zámku. Zatiaľ je neprístupný a&nbsp;dá sa obdivovať iba zvonka. Rekonštrukčné práce sa však začali. Prázdne miestnosti, v&nbsp;múroch a&nbsp;v&nbsp;podlahách diery, ale predstava, čo všetko tu bolo či mohlo byť, je úžasná.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;18.&nbsp;storočí vojenský význam Holíčského zámku upadol. Povstania sa skončili, Turkov vytlačili z&nbsp;Uhorska a&nbsp;v&nbsp;rakúskej monarchii nastalo dlhé obdobie mieru. Zámok kúpila od Coborovcov cisárska rodina. František Lotrinský a&nbsp;jeho manželka Mária Terézia sa stali novými majiteľmi. „Je za tým osobný príbeh. Bolo neobvyklé, že na trón nastúpila panovníčka. Tradične to mal byť muž, lenže jej otec Karol VI. nemal mužského potomka. Snažil sa preto dohodnúť s&nbsp;inými panovníkmi, uzatváral mierové zmluvy, aby po jeho smrti prijali za panovníka hoci aj ženu z&nbsp;habsburského rodu.“

To sa mu zdanlivo podarilo, po jeho smrti však susedia rozpútali vojny o&nbsp;habsburské dedičstvo. No Mária Terézia nakoniec uspela. „Jej manžel František Štefan Lotrinský bol cudzinec, ktorý síce získal cisársky titul, ale na dvore sa naňho dívali cez prsty ako na prišelca. Hlavné slovo mala panovníčka. Preto aj dnes pozná každý Máriu Teréziu a&nbsp;nie každý vie, kto bol jej manžel. Žil v&nbsp;jej tieni, ale zohral významnú úlohu aj tu na Záhorí,“ vysvetľuje archeológ. František Lotrinský, hoci urodzeného pôvodu, bol praktický a&nbsp;bezprostredný muž, ktorý nezapadol do manierov cisárskeho dvora. V&nbsp;niečom pripomínal skôr mešťana než šľachtica. Rozhodol sa, že bude zveľaďovať zverený majetok, no nie tak, že si ho bude iba zhŕňať do vlastných truhlíc, ale budovaním zmysluplných hospodárskych objektov a&nbsp;zveľaďovaním panstva.

Mohli by sme ho prirovnať k dnešným úspešným developerom, no zdanie klame. Kým súčasní developeri sa často po dvadsiatich rokoch odsťahujú s podnikaním na miesto s lacnou pracovnou silou, hodnoty, ktoré vybudoval František Lotrinský, môžeme obdivovať dodnes.

„Zveľadil holíčske a šaštínske panstvo i okolité obce budovaním jedinečného systému rôznych výrobných, hospodárskych a poľnohospodárskych prevádzok. Myslel ekonomicky. Zámok prestaval do dnešnej podoby na trojkrídlovú rezidenciu hodnú cisárskeho páru. Bastióny síce zostali, ale už neplnili obrannú funkciu. Za zámkom dal vysadiť obrovskú barokovú záhradu. Väčšina kamenného múra okolo sa zachovala dodnes. Tam, kde boli záhrady, sú dnes polia, no stále je možnosť vrátiť zámku zašlú krásu v podobe nádherných záhrad. Keby sa nám to podarilo, mali by sme na Záhorí areál podobný rakúskemu Schloss Hofu a možno i lednicko-mikulčickému areálu na Morave.“

Ku každej vážnejšej stavbe sa viaže legenda o&nbsp;tajnej chodbe. Tá zo zámku v&nbsp;Holíči by mohla viesť až kamsi do Viedne, veď tu mala majetok sama cisárovná... „Žiaľ, tajné chodby sú mýtus. Boli by drahé, museli by ich stavať stovky ľudí, a&nbsp;to by už nemohli byť tajné, keby o&nbsp;nich vedel každý, kto ich budoval. Na príbehu bratislavského metra vidíme, že ani s&nbsp;modernou technikou nie je jednoduché len tak vybudovať tunel.“ Sklamanie z&nbsp;hľadania tajomstiev sa Peter snaží zmierniť rozprávaním o&nbsp;chodbách nazývaných aj kazematy.

„O&nbsp;obranu sa počas dobýjania starali mohutné bastióny, ktoré odolávali delostrelectvu. Delostrelectvo však používalo aj takzvané mažiare, ktoré pálili gule dohora a&nbsp;tie potom dopadali padáčikom za múry do holíčskej pevnosti, kde ohrozovali obrancov. Pred týmito strelami sa teda museli schovať a&nbsp;na to slúžila sieť chodieb pod úrovňou terénu. Chodby mali strieľne smerom do priekop, takže útočníci to nemali pri dobýjaní ľahké, pretože kto prenikol až do priekopy, mal zrazu za chrbtom paľbu.“

Do kazemát sa nám podarilo dostať cez hospodárske budovy za zámkom. Peter pozná cestu. Vedel som, že nám nehrozí nebezpečenstvo ani od hmyzej hávede, ani od technických nástrah. Skôr som sa bál, že tam v&nbsp;šere bude skryté niečo, čo na topánke príšerne smrdí. Ale ani to tam nebolo. Našťastie.

Doteraz sa podarilo obnoviť jeden z&nbsp;rybníkov a&nbsp;bylinkovú záhradu. Snaha vrátiť Holíčskemu zámku podobu cisárskej rezidencie neustáva. „Podnikavý František Lotrinský tu založil fabriku na fajansu – keramiku, ktorá sa podobá na oveľa drahší porcelán. A&nbsp;zaplavil ňou trhy nielen v&nbsp;monarchii. Pre dizajn keramiky to bolo prelomové obdobie. V&nbsp;tom čase začali ľudia piť kávu, čokoládu a&nbsp;ďalšie dobroty. Nové nápoje si vyžadovali nové tvary, a&nbsp;tak postupne vznikala keramika podobných tvarov, aké poznáme dnes.“

František Lotrinský dal vybudovať aj nádrž na chov bobrov, bažantnice a&nbsp;zaujímavú „kačenáreň“ v&nbsp;katastri Kopčian. V&nbsp;špeciálnom rybníku chytali kačice jedinečným spôsobom. V&nbsp;rohoch rybníka boli špeciálne kanály, ktoré sa končili v&nbsp;zužujúcich sa prútených tuneloch. Na ich konci kačky jednoducho pochytali a... „Nebolo to také jednoduché. Lovci mali vycvičený kŕdeľ kačíc, ktoré lákali na rybník ďalšie,“ upozorňuje Peter. Systém fungoval. Poľovníci poznali svoje kačky, ktoré fungovali ako volavky. V&nbsp;najbližšom čase je naplánovaná obnova budovy „kačenárne“ a&nbsp;v&nbsp;budúcnosti azda pribudne vyčistenie existujúceho rybníka na lov. Závisí to od financií, no je to dobrá investícia do rozvoja celého regiónu.

František Lotrinský stál aj za vznikom takzvaných švajčiarskych dvorov, v&nbsp;ktorých syrári zo Švajčiarska chovali mliekarenské plemená zvierat na tie najchutnejšie syry. V&nbsp;Holíči syrárov volali „Švajčiari“. Žiaľ, táto tradícia sa tu nezachovala.

Zaujímavou barokovou stavbou Františka Štefana Lotrinského na Záhorí je žrebčín v&nbsp;susedných Kopčanoch, ktorý sa už dočkal čiastočnej obnovy. „Obrovskú stavbu postavili veľmi solídne. Z&nbsp;praktických dôvodov v&nbsp;ňom nemá ani strecha drevený krov. Drevo a&nbsp;seno sú horľavé a&nbsp;požiar sa preto rýchlo šíri. Nad klenbami postavili murovaný základ pre strešnú krytinu. Nemalo čo horieť. Možno preto sa nám tento žrebčín zachoval.“

Súčasťou barokovej krajiny Holíča a&nbsp;Kopčian bola aj sýpka, veterný mlyn a&nbsp;niekoľko ďalších hospodárskych objektov. Spájali ich stále existujúce barokové komunikácie s&nbsp;alejami, z&nbsp;ktorých dodnes zostalo len zopár stromov. „Je snaha revitalizovať ich, aby sa návštevník mohol medzi zachovanými barokovými stavbami poprechádzať. To umožní vrátiť tomuto miestu jeho zašlú slávu. Barokový areál má minimálne stredoeurópsky význam, pretože sa týka nielen Slovenska, ale aj Česka, Rakúska a&nbsp;Maďarska, teda nástupníckych štátov rakúskej monarchie.“

Ďalším veľkým areálom, ktorý zapadol do tunajšej barokovej krajiny, je Archeopark Mikulčice-Kopčany. To nič, že je starší. „Stojí v&nbsp;ňom jedinečný Kostol svätej Margity Antiochijskej z&nbsp;9.&nbsp;storočia. Býval súčasťou väčšej veľkomoravskej aglomerácie v&nbsp;Mikulčiciach, kde bolo jedno z&nbsp;centier Veľkej Moravy. V&nbsp;tomto veľkomoravskom meste stálo vyše desať kostolov, ale žiadny ďalší sa nezachoval tak ako ten kopčiansky.“

Kostolík svätej Margity nestál v&nbsp;krajine osamotený ako dnes, južne od neho bol hospodársky dvorec a&nbsp;okolo cintorín. Malé osady okolo neho stáli až do 13.&nbsp;storočia a&nbsp;samotný kostol slúžil svojmu účelu až do moderných čias. „V&nbsp;spolupráci s&nbsp;českou stranou teraz pracujeme na zápise archeoparku i&nbsp;s&nbsp;veľkomoravským kostolom do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.“ Peter verí, že sa to podarí a&nbsp;ľudia okrem starobylého kostolíka objavia i&nbsp;barokový areál, ktorý súčasníkom pripomína, že ekonomicky napredovať sa dá aj citlivo, bez ničenia kultúrnej krajiny.

V tieni Márie Terézie: SLOVENSKÝ INDIANA JONES nás vzal za barokovým dobrodružstvom na Záhorie

Vladimír Kampf

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás

V tieni Márie Terézie: SLOVENSKÝ INDIANA JONES nás vzal za barokovým dobrodružstvom na Záhorie

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Tiene a ozveny: Fotograf Alan Hyža nemá rád, keď sa umelá hmota hrá na drevo

25 rokov v rozhlase: ROMAN BOMBOŠ si zaspomínal na začiatky aj príhody z rádia

Ryba smrdí od hlavy! Ako sa hospodári v našich štátnych vodách?

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás