Jana Homolová

Nedávno ste oslávili narodeniny. V rámci znamení zverokruhu ste na rozhraní Panny a Váh. Ktorá charakteristika z tejto dvojice na vás sedí viac?

Zaujímajú vás veci medzi nebom a zemou alebo ste skôr racionálny typ človeka?

Zaujímajú a veľmi, ale znamenia zverokruhu minimálne, pripadá mi to paušálne. Neskúmam, aká som. Myslím, že som stále veľmi naivná a stále som rojko, ale bez racionálneho prístupu sa človek už nepohne.

Minulý rok ste oslávili krásne životné jubileum, hoci na to vôbec nevyzeráte. Boli pre vás „okrúhliny“ dôvodom na vnútornú inventúru?

Nemala som čas na nič – ani na okrúhle narodeniny, ani na inventúru. Od usporadúvania osláv som pred rokmi nejako upustila. Neviem to robiť. Nemám okolo seba takú komunitu ľudí a, bohužiaľ, nežijem taký spoločenský život, aby to nejako samo vyplynulo.

V práci si na mňa veľmi pekne spomenuli, ale v rodinnom kruhu som to skrátka neurobila. Mala som pocit, že sú dôležitejšie veci. Ale bilancovať sa asi má, minimálne by som si vedela predstaviť, že by som na tej oslave poďakovala priateľom a rodine za to, že ich mám a že stoja pri mne. Možno nabudúce...

Dá sa na základe predchádzajúcej otázky povedať, že ste spokojná s tým, ako sa váš život vyvinul?

Iste. Dostala som veľa darov, veľa možností, veľa poučení a dúfam, že tým, ako žijem a čo robím, prinášam nejakú službu ľuďom okolo. A verím, že ešte nejaký čas mi bude dopriate v tom pokračovať.

Nikdy ste nezapochybovali o tom, či ste si vybrali správnu profesiu?

Vraj ste veľká milovníčka sladkostí, a to napriek tomu, že vám ich mama v detskom veku zakazovala. Čím najradšej zhrešíte?

Možno práve preto, že mi ich zakazovala... Celé detstvo som jedla tajne, tešila som sa na návštevy, lebo tam mi ich dopriali. Všetko som riešila sladkosťami: či smútky, či radosti. Keď veci riešite cigaretou alebo koňakom, prípadne inými drogami, vyzeráte pri tom ešte aj „cool“, ale to jedlo na vás, bohužiaľ, jedine hneď vidieť.

Sladkosti už vyše dvoch rokov nejem. Myslím, že som si ich už odjedla v tej prvej päťdesiatke… Hreším orechmi a sušeným ovocím.

Hovorí sa, že ak sa človek venuje viacerým veciam naraz, nikdy nič nevie poriadne. Vo vašom prípade to však vôbec neplatí, lebo vynikáte nielen v herectve, ale aj v speve, zažili ste „výživné“ muzikálové obdobie u nás aj v Česku a Rakúsku. No na to, aby bol človek v niečom výnimočne dobrý, nestačí talent... Alebo je to inak?

Samozrejme, že nie. V prvom rade musíte mať príležitosti. Mať okolo seba ľudí, ktorí vás inšpirujú a učia, a malo by vás to baviť. Ja som vo všetkých vami spomínaných veciach veľmi priemerná. Keby som však mala ísť napríklad stepovať, musela by som začať veľmi intenzívne trénovať, aby sa na to dalo pozerať. Vždy to chce čas a disciplínu. Všetko naraz sa dobre robiť nedá.

Dlho ste vraj boli presvedčená o tom, že viac ako svojich umelcov a kultúru si my Slováci vážime tých zo zahraničia. Kedy ste pocítili, že sa v tomto smere začíname meniť k lepšiemu?

Neviem, už som to prestala sledovať. Alebo keď mám teda povedať pravdu, veľmi málo chodím na kultúru, neviem to vôbec posúdiť. Udivuje ma jedine to, že v Česku po predstavení diváci pri klaňačke sedia a pomerne dlho tlieskajú a u nás hneď pri prvej klaňačke všetci vstanú a asi tak po druhej už odchádzajú.

Pochádzate z umeleckej rodiny. Váš otec mal angažmán v divadle v Košiciach, a aby vás občas videl, mama, ktorá bola na Novej scéne v Bratislave, vás posadila samu v pomerne malom veku do lietadla. Ako si spomínate na toto obdobie?

Áno, táto lietadlová spomienka bola milá. Mala som šťastné detstvo plné športových aktivít, divadla, dovoleniek pod stanom v Bulharsku a krásneho oblečenia zo Západu.

Máte aj konkrétny zážitok z lietadla, ktorý vám ako malej cestovateľke utkvel v pamäti?

Už nie. Mám mizernú pamäť. Spomínam si len na veľkú plechovú tácku plnú cukríkov v rukách milej letušky.

Boli ste divadelné dieťa, keďže vás rodičia brali do tohto prostredia. Napriek tomu som niekde čítala, že ste túžili byť divadelnou bufetárkou, nie herečkou alebo speváčkou. Prečo? Bolo to spôsobené tým, že ste doma vypozorovali aj odvrátenú stránku umeleckej profesie?

Nie, to preto, že som chcela tie veterníky a laskonky!

Herectvo ste šli napokon študovať len preto, aby ste sa dostali k muzikálom, ktoré ste v útlom veku sledovali v rakúskej televízii. Aký to bol pocit, keď ste si vo viedenskom Raimund Theater zahrali napríklad matku v muzikáli Romeo a Júlia? Splnili ste si sen?

To určite nie. Celkom som sa divila, kde som sa to ocitla. Ale bol to, myslím, prirodzený vývoj. Dosť som sa tam nudila, tak som začala robiť aj rolu dojky, čo mi dalo konečne aj zabrať. Sny tohto druhu nemám. Teda okrem toho, že by som si zahrala s Meryl Streepovou alebo dostala Oscara... (Smiech.)

Dostávali ste na začiatku kariéry od rodičov nejaké konkrétne rady týkajúce sa vašej profesie?

Pokiaľ sa dobre pamätám, tak nie. Pre operných spevákov je činohra „ľahká múza“ – čo sa tam dá pokaziť? (Smiech.) Keď som začala robiť muzikály, a teda fušovať do spevu, tam už otec trochu zdvihol obočie v miernom údive, že mi to celkom ide... Že mám podobný hlas ako mama.

Mama bola veľký talent, v škole, kde bola napríklad spolužiačkou Lucie Poppovej, bola koloratúrny soprán. Potom sa však dostala k zlému profesorovi, ktorý jej talent výrazne obmedzil. U otca to bolo naopak. Talent nemal, len veľkú túžbu spievať.

Svojou usilovnosťou a vytrvalosťou si techniku vypracoval tak, že spieval do sedemdesiatky – a nie nejakým stareckým tremolom. Dokonca dva roky po svojom rozlúčkovom predstavení prišiel zaskočiť  Enrica do Lucie di Lammermoor, a to tie dva roky nestál na javisku! Spieval stále a stále si držal formu.

Ako vnímali – a mama ešte stále vníma – vašu kariéru?

Tatuško už drží palce z neba a mama sa, myslím, už celkom upokojila a nemá zo mňa nervy. Asi aj preto, že ja z hrania už veľkú drámu nerobím. Už nie som, chvalabohu, mladá a talentovaná a prácu si viac-menej užívam. Vďaka tomu, čím som prešla – a nebolo toho málo –, som aké-také sebavedomie získala a snažím sa robiť len takú prácu, ktorá mi prináša radosť, nie stres.

V Česku nakrúcate pokračovanie úspešného filmu o Márii Terézii, kde hráte jej svokru. Samotnú Máriu Teréziu ste si však zahrali vo Viedni, kde nikto nesmel vedieť, že slávnu panovníčku alternuje Slovenka. Na jednej strane to musí byť pocta, keď nikto nespozná, že nie ste rodená Rakúšanka, napriek tomu – nedotklo sa vás to?

To nebolo tak, že to nikto nesmel vedieť. Bolo by však rozhodne dosť blbé, keby to bolo počuť...

Je veľký rozdiel medzi muzikálovým herectvom na Slovensku a v Rakúsku?

Viete, už je to fakt dávno. Na Slovensku som na muzikálovom predstavení nebola roky. V Rakúsku som zažila asi tú najvyššiu úroveň podmienok a interpretácie, v Brne následne tiež vysokú úroveň, ale to vždy závisí od množstva vecí. Určite tu máme veľmi zdatných a šikovných interpretov, ktorí by to asi dotiahli inam, keby na to mali zahraničné podmienky. Mne sa hrá dobre všade.

Prečo ste sa muzikálovú kariéru vo Viedni rozhodli ukončiť a vrátili ste sa na Slovensko?

Nudila som sa tam. A nepoužívala by som výraz muzikálová kariéra. To by som tam musela byť hviezda. A to som naozaj nebola.

Hoci muzikál bol vaším snom, túto kapitolu života ste už uzavreli. Prečo?

Nedostala som takú ponuku, ktorá by ma zaujala a stála by za tú drinu.

Ste „v kurze“ a momentálne aj pracovne veľmi vyťažená. Veľa nakrúcate a skúšate aj v Česku, do toho práca na dennom seriáli Oteckovia. Ako vyzerá váš bežný deň? Máte vôbec čas venovať sa sama sebe?

Snažím sa, ale stále mi je málo. Mať napríklad týždeň voľno a len tak rozmýšľať, že čo by som asi tak dnes chcela robiť... To je sen!

Keď spomínam Oteckov, seriál vám tento rok priniesol cenu OTO v kategórii herečka. Čo herca poteší viac? Ocenenie od odborníkov alebo divácka cena?

Mňa poteší, keď dostanem dobrú prácu s dobrými ľuďmi. To je pre mňa odmena. A keď to, čo robím, ľuďom niečo dáva. Keď nie nejaký hlboký zážitok, tak aj relax pri dennom seriáli spraví svoju službu.

Čo sa týka cien, v tomto som veľká realistka. Je to podľa mňa zmes kompromisu, náhody a chvíľkovej eufórie. Samozrejme, že potešia, veď aj ja som „ješitná“ a mám ich všetky na polici, ale v hereckom živote sú dôležité príležitosti, nie ceny.

V Oteckoch hráte po boku Vlada Kobielskeho, s ktorým ste hrali manželský pár aj v minulosti. Ako spolu vychádzate mimo kamier?

Mimo kamier sa nestretávame, ale na pľaci aj mimo kamier sa máme radi. Pri dennom seriáli a množstve času, ktorý tam spolu ľudia trávia, je dobrá partia naozaj požehnaním.

Súčasťou nakrúcania markizáckych Oteckov sú aj detskí herci. Ako sa vám s nimi nakrúca? Je to osvieženie na pľaci alebo občas aj námaha?

Keď vás je na pľaci viac, máte menej textu na učenie... (Smiech.) Deti máme šikovné a už aj dosť zdatné. Majú toho často veľmi veľa, ale majú našu Dadku Duditšovú, koučku, ktorá sa o ne v každom zmysle stará a riadi ich. A svojím nekonečným optimizmom a trpezlivosťou mi je veľkým príkladom.

Prídu si k vám deti občas aj po nejakú hereckú radu?

Na obrazovkách Jojky účinkujete v seriáli Hrobári. Ešte predtým ste ho v rámci „road show“ po Slovensku predstavovali divákom. Aké ste naň mali reakcie?

Nebola som súčasťou predstavovania seriálu, takže neviem. Charakterizovali ho ako čiernu komédiu a hrám v ňom ambicióznu spolumajiteľku pohrebníctva. Sama neviem, ako to nakoniec dopadlo, ale scenár bol vtipný.

Ako ste spomenuli, ide o čiernu komédiu. V minulosti ste túžili byť skôr dramatickou herečkou, ale v Radošinskom naivnom divadle ste prišli na to, že ťažšie je robiť humor.

Radošinci sú originál, jeden z pokladov zrkadla našej mentality. Strávila som tam veľmi pekné roky, za ktoré som vďačná.

Do vysielania Jojky sa dostala aj záverečná séria Za sklom. Aké to je – byť súčasťou príbehu inšpirovaného udalosťami, ktoré minulý rok otriasli celou našou krajinou?

Je tam aj akási zodpovednosť. Myslím, že televízia Joj spolu so scenáristami urobili veľmi užitočnú prácu.

Ako sa vám darí nájsť správnu rovnováhu medzi komerčnými projektmi, ktoré sú dobre platené, a umením, za ktoré sa síce dobre neplatí, ale pre umelca je taká práca balzamom na dušu?

Azda celkom dobre. Mám určité hranice, ktoré som si tak nejako určila, a skrátka do určitého druhu zábavy nevstupujem. Je to ako v živote. Ak chcete postúpiť niekam ďalej, musíte sa určitých vecí vzdať. Každá hodnota má nejakú cenu. Za všetko v živote treba zaplatiť.

Ste pracovne veľmi vyťažená. Čo vám najviac pomáha, keď potrebujete „vypnúť“, vyčistiť si hlavu?

Rýchly „reset“ urobí televízor, konkrétne si nahrávam reláciu, ako si ľudia kupujú ostrovy... (Smiech.) Keď je viac času, tak prechádzka, respektíve tenis, no a najlepšie ísť rýchlo spať!

Tajomstvo z detstva: Zuzana Mauréry sa vzdala toho, čo ju v mladosti tešilo

Výber pre vás

Tajomstvo z detstva: Zuzana Mauréry sa vzdala toho, čo ju v mladosti tešilo

Súvisiace články

„Pani prezidentová“ opäť hrá: Pred kamerami s najväčšími hereckými legendami!

Eva Pilarová mesiac po náročnej operácii: Musím sa veľmi šetriť

Janko Lehotský otvoril 13. komnatu: V knihe opísal svoje detstvo i slávne roky s Modusom

Začal sa boj o majetok Karla Gotta: Jablkom sváru je 35-miliónové dedičstvo

Tomáš Klus: Ak žijeme v lži s naším najbližším človekom, celý život je tak trošku klamstvo

Výber pre vás