Barbora Laucká

<em>Pišta Vandal Chrappa (40) je novým fenoménom v slovenských médiách. S múdrymi ľuďmi rieši rôzne etické problémy aj náboženské otázky a&nbsp;nemá zábrany opýtať sa na veci, ktoré by konzervatívnejší moderátori považovali za tabu. Okrem toho píše knihy, vydáva si ich, skladá pesničky a&nbsp;verše. A je zamilovaný otec, ktorý sa veľmi teší zo svojej adoptívnej dcéry.</em>

Prečo ste sa vlastne s manželkou rozhodli pre tento krok – adopciu?

Tak to nejako vyšlo, že nemôžeme mať spolu biologické deti. Skúšali sme porozumieť, čo nám tým všetkým život naznačuje. Ako mi hovoril kňaz Anton Srholec: „Nárok na odpoveď máš len vtedy, ak vieš položiť otázku.“ Začali sme sa teda pýtať, no tie otázky boli nesprávne formulované: „Prečo my? Prečo to iným ide a nám nie? Sme horší? Neschopnejší?“

Životné skúšky však najlepšie prekonáte pokorou a trpezlivosťou. Pokora vám upraví pohľad na svet. Zrazu otvoríte náruč a pýtate sa: „Ako využiť tento dar neplodnosti?“ Nám z toho vyšla adopcia –slúžiť človiečikovi, ktorý nám za to rozžiaril svet. Adopcia bola pre nás veľkým požehnaním.

Bol to dlhý proces, čo vás pritom prekvapilo a čo potešilo?

Dlhý proces bol, kým nám zmäklo srdce. To trvalo niekoľko rokov. Je to ako škola. V prvom ročníku sa učíte základné línie písmen, na maturitu však idete až v osemnástich. Medzitým sme dostávali rôzne rady od ľudí, ktorí nikdy neboli v našej situácii. V dobrej vôli nám radili, aby sme sa rozišli, aby sme išli na umelé oplodnenie, aby sme zostali bez detí, aby sme jedli byliny, aby sme si napravili čakry, auru, rozviazali prekliatia, aby sme si zadovážili talizmany, amulety, išli k ľudovým liečiteľom a podobne.

Keď sme vykročili na cestu adopcie, stretli sme mnohých hlbokých ľudí. Oči nám otvárali v občianskom združení Návrat, kde sme absolvovali prípravu na adopciu, a ochotných ľudí sme stretli na úradoch aj na súdoch.

Osvedčilo sa nám, že ak idete správnym smerom, všetci to nejako intuitívne cítia a vychádzajú vám v ústrety. Spoznali sme ľudí, ktorí boli v podobnej situácii ako my. Viacerí z nich už majú doma deti narodené „zo srdca“. Tak sa totiž zvyčajne volajú osvojené deti. Sme s nimi v kontakte doteraz, vymieňame si skúsenosti.

Mnohé iné páry sa rozchádzajú, ak majú podobný problém so založením rodiny. Nikdy ste na to nepomysleli?

Uznávam, neplodnosť je veľký „zaberák“ na vzťah. Veľa vzťahov sa preto rozpadne, ľudia idú od seba. Ale sa dnes vzťahy končia aj pre oveľa menšie problémy. Ako hovorí jeden z púštnych otcov: „Tuláci budú piť z kaluží, kým tí, ktorí zostanú kopať na jednom mieste, budú piť čistú vodu zo svojich studní.“ Tak sme sa rozhodli zostať spolu a prehlbovať tú studňu nášho života.

Nakoniec vždy existujú iba dve cesty: budovať alebo rúcať. Odísť znamená rúcať. Zostať znamená budovať. Niekto si alibisticky povie, že zostane bokom, že sa ho nič netýka, a že tým nič nepokazí. Ale pravda je taká, že aj vtedy sa zúčastňuje na rúcaní. Život je ako dom. Vzťahy sú ako dom. Keď len nezúčastnene stojíte pri plote, keď nezasiahnete, dom sa rozsype.

Ako ste sa vlastne zoznámili s manželkou?

Boli sme spolužiaci na vysokej škole. Ja som študoval slovenčinu a poľštinu, ona slovenčinu a francúzštinu. Nejako viac sme sa zblížili, keď sa jej v školskom bufete, v tom „odóre“ vlašského šalátu a bieleho nadýchaného pečiva, rozsypali také hlinené korále, ktoré mala našité na taške, a ja som jej ich ochotne pomáhal zbierať.

Ešte predtým ma však stretla v parku, kde som na lavičke jedol surové párky s rožkami. Ako sa u nás hovorí: „Mládenec, máš málo starostí? Nájdi si frajerku alebo vysaď vinohrad.“ Vinohrad som nevysadil, čítali sme básne Ivana Kraska a ostatné už poznáte.

Hoci sa nechce medializovať, prezraďte niečo viac o žene, ktorej patrí vaše srdce...

Osvojili sme si koncept inšpektora Colomba. Hoci o manželke často hovorím a ešte častejšie píšem, nepretŕčame sa spolu, že – aha, pozrite, my sme ten správny pár. Nie je nič trápnejšie ako predstieranie šťastia. To je veľmi krehká pôda. Manželka je elegantná, distingvovaná, múdra a emancipovaná žena. Aj dosť temperamentná, to však neznamená, že som pod papučou. Teda ona tvrdí, že nie som.

Kedysi písala básne, dnes generuje neskutočné množstvo príbehov a rozprávok pre našu malú. Má veľké srdce. Iná by sa pri mne dávno pomiatla. Pýtal som sa jej, či môžem zverejniť jej fotku, no nesúhlasila. Rešpektujem jej rozhodnutie. Má právo na súkromie.

Čo vám dnes dáva prítomnosť dieťaťa v rodine?

Veľa smiechu, radosti, starostí a neplechy. Ani som nevedel, že dokážem byť poník menom Albín Pejko, keď dcérku nosím na koni. Tiež som netušil, že viem byť preliezačka, šmykľavka, osobný šofér, osobný nosič, fúkač obitých kolien aj sponzor. Nikdy by som nepovedal, že si spolu budeme spievať šlágre od Smejka a Tanculienky a že sa byt dokáže zmeniť na oceán a posteľ na ponorku.

Marek Roháček, zakladateľ občianskeho združenia Návrat, kde riešia adopcie, mal takúto peknú formuláciu: „Firmy vynakladajú veľké úsilie na to, aby naučili manažérov riadiť ľudí. No dieťa je lepším manažérom. Príde na svet, a hoci nevie povedať jediné slovo, ľudia ochotne plnia všetky jeho požiadavky a ešte sú aj vďační, že mu môžu slúžiť.“ K tomu nemám čo dodať. Presne toto žijeme.

Môže sa dospelý od dieťaťa niečo naučiť?

Dieťa vám ukáže hodnotu peňazí. Opäť budem citovať A. Srholca: „Prijatie dieťaťa nie je ekonomická otázka, ale otázka lásky.“ Najlepšie to vidieť, keď bábätko plače. Dajte mu do postieľky desať eur, dvadsať, päťdesiat alebo milión. Dieťa má vaše peniaze „na háku“. Potrebuje vaše ruky, vaše srdce, vaše objatie. Potrebuje vzťah, potrebuje človeka. To, čo potrebuje dieťa, potrebujeme my všetci. Či máme rok, alebo nám tiahne na osemdesiatku.

Ste bojovník a také sú aj vaše texty, ktoré hráte a spievate so skupinou ČAD. S čím musíte v súčasnosti najviac zápasiť?

Naše kapely sú rodinnou záležitosťou. Hrám tam ja, moja sestra Baška a jej muž, čiže švagor. Teraz je sestra na materskej, takže nám s basgitarou vypomáha muzikológ Ján Klíma. Človek už toľko nevládze ako kedysi. Koncerty bývajú dosť náročné. Plus nočné prejazdy cez polovicu republiky, aby sme ráno boli s rodinami, to nie je pre každého. Ale bojujeme.

Na druhej strane sa nehanbíte ani za to, že ste presvedčený katolík. Na rozdiel od druhých, ktorí radšej svoje vierovyznanie nepriznávajú. Čo myslíte, prečo je to tak?

Vyrastám z katolíckej tradície, ale veľkú úctu a veľmi blízko mám k bratom protestantom, bratom pravoslávnym aj k našim starším bratom židom. Byť dnes trochu na očiach a prihlásiť sa ku kresťanstvu vám môže priniesť problémy alebo výsmech.

Ľudia, ktorí o ničom nevedia nič, vás začnú obviňovať z krížových výprav, upaľovania čarodejníc, z toho, že ste ľudák, že schvaľujete sexuálne delikty duchovných. Feministky vás budú obviňovať, že chcete ženám uprieť právo na potrat a tak ďalej.

Lenže byť kresťanom pre mňa znamená, že som prijal Ježiša a jeho koncept lásky a milosrdenstva. Kresťanstvo je vrcholne individuálna záležitosť, no žijete ho v spoločenstve cirkvi. Kresťanstvo je náročné, ale ťažšia cesta vedie k najkrajším výhľadom. Správnosť kresťanskej cesty je pokrytá krvou mučeníkov. Kresťanstvo zrovnoprávnilo rasy aj pohlavia, zrušilo kasty.

Napriek vašej zaneprázdnenosti, agentúra Limerick nezaspala, naopak, knižky stále vydávate. Je to množstvo aktivít naraz. Ako to stíhate?

Keďže robím viacero vecí naraz, ide to pomaly a niekedy sa zdá, že to neberie konca. Držím sa však starej športovej múdrosti – radšej jeden kľuk urobiť, ako desať neurobiť. Pomaly to teda ide. Tým, že sú tie aktivity také pestré – hudba, štúdium, literatúra, rozhlas, moderovanie, koncertovanie, písanie, vydávanie –, vždy robím to, čo je najakútnejšie.

Naučil som sa pracovať rýchlo a viem, že veci stačí robiť dobre, nemusia byť dokonalé. Musím sa však pochváliť. Podarilo sa mi v spolupráci s prekladateľom profesorom Jánom Zozuľakom vydať knihu Zo záhrady Bohorodičky. Je to o živote pravoslávnych mníchov na gréckom Atose. Vyšlo to u nás v deväťdesiatych rokoch, a keď som to čítal, hovoril som si, tak toto by som jedného dňa chcel vydať v lepšej, krajšej verzii. Podarilo sa to.

Niekto pracuje a potom má voľno. Ja sa už roky snažím mať voľno a medzi to vkladať prácu. Samozrejme, nie každý druh práce sa dá takto vykonávať. Cez deň sa snažím byť s rodinou. Práca zatiaľ vždy počkala, urobím ju v noci. Spím však málo, maximálne šesť hodín. Boli časy, keď som spával štyri hodiny. Dnes by som však už nič nevládal.

Na Svätý Jur nedáte dopustiť, žije v ňom aj vaša širšia rodina – rodičia, prípadne sestra?

Náš prapradedo Adam Chrapo prišiel do Jura pred 322 rokmi. Pochádzal z Kameničian nad Váhom. Prišiel zrejme na sezónne práce do vinohradov. Dal sa dokopy s našou praprababkou Alžbetou a mali kopu detí. Ako cezpoľnému mu predali vinohrad, ktorý mal názov Prázdny mešec, lebo tam bolo mnoho kamenia, málo zeme, a teda vždy slabá úroda. Ale nevzdal sa. Jeho synovia „makali“ tiež. Jeden si dokonca kúpil do mena ďalšie „p“. Na matrike urobili chybu a Chrappo prepísali na Chrappa.

Takže každý Chrappa v tejto galaxii pochádza z Jura. Vo Svätom Jure žijú aj moji rodičia, mám to tam rád. Inak dnes máme zapáleného primátora Šimona Gaburu a Jur rozkvitá podobne ako v stredoveku, keď bol kráľovským mestom. Píšu o ňom v novinách, je pozitívnym príkladom. Jur je taký malý zázračný ostrov v malokarpatskom regióne.

Úloha starých rodičov je nenahraditeľná. Láska babky a dedka pre vnúčatá je podobná tej Božej láske, je bezpodmienečná. Aj u mňa zásadnú úlohu v detstve zohrávala babka. Bola mojím útočiskom pred nástrahami škôlky, ktorú som nenávidel. S babkou bola zábava, pili sme spolu bezkofeínovú kávu, hrali sme karty a vyvárala mi všetky tie parádne jedlá, ktoré sa dajú pocukrovať. Od slivkových guliek cez perky, šúľance, rezance až po buchty – pečené aj varené.

Tým, že sme na dcérku dlho čakali, snažíme sa ju neodkladať, ale s ňou tráviť čo najviac času a sprevádzať ju. Výchovu si teda uzurpujeme my s manželkou. K babke a dedkovi ideme skôr na návštevu, kŕmiť ryby v jazierku, skontrolovať úrodu v záhrade, vypiť kávu a porozprávať sa. Starí rodičia, samozrejme, ak treba, pomôžu.

Vaša posledná knižka Kapucín Felix – misionár Božieho milosrdenstva má motto: Keď ťa Boh volá. Kedy Pán Boh zavolal vás? Kedy sa vás zmocnila viera natoľko, že ste sa tejto tematike začali venovať aj profesionálne?

Kapucín Felix je legenda slovenskej gospelovej scény. Skvelý človek, mních, pápežom poverený spovedník. Má zaujímavý životný príbeh, parádne pesničky a tak nás to nejako k sebe pritiahlo a vznikla z toho krásna kniha rozhovorov.

Je to knižné antidepresívum,veľa sa pri nej nasmejete. K viere ma to tiahlo odmalička, vždy som chcel byť farár, až kým sa mi nezačali páčiť dievčatá. Na ten zlomový moment, čo ma zavial do náboženského vysielania v rozhlase, si veľmi dobre spomínam.

Prednášal som literatúru na filozofickej fakulte a nejako sa mi do srdca vkradla pochybnosť o zmysle toho celého. Tak som sa pomodlil: „Bože, daj ma tam, kde budem aspoň trochu na osoh, aby som nepremrhal svoj život.“ O dva týždne som dostal ponuku pracovať u „nábožníkov“. Modlitby fungujú, ak sa modlíte za správne veci.

Napísali ste aj krásnu knihu rozhovorov s Antonom Srholcom, ktorého ste poznali osobne. Kto na vás z vašich rozhlasových hostí ešte zapôsobil a prečo?

Stretnutia s Antóniom, ako mnohí Antona Srholca volali, to bol nádherný čas. Bol to hlboký a múdry človek. Tento kňaz salezián prežil peklo komunistického žalára, no dokázal odpustiť. Zažil odstrčenie na perifériu aj neporozumenie vlastných. Po roku 1989 založil prvý útulok pre bezdomovcov na Slovensku. Volá sa Resoty, funguje dodnes.

Tento Boží človek dal za dvadsať rokov domov takmer tisícke chlapov. Veľmi ma potešilo, keď sa dostal do prvej desiatky top osobností v ankete Najväčší Slovák, ktorú som moderoval. Milujem robenie rozhovorov. Stretávate ľudí, počúvate ich príbehy, každý vám niečo dá, každému dáte aj vy niečo.

Parádny rozhovor sa pošťastil s pánom Róbertom Bezákom deň pred jeho biskupským svätením. Ale napríklad aj rozhovor s doktorom Igorom Bukovským o pôste a jeho účinkoch na organizmus bol inšpiratívny. Tých rozhovorov bolo viac ako tisíc, v každom je odrobinka pravdy.

Postupne prenikáte na moderátorské výslnie. Keď ste po boku Adely Vinczeovej moderovali veľmi diskutovanú súťaž Najväčší Slovák, priam ste perlili. Mnohých divákov ste si získali širokými vedomosťami z literatúry i histórie. Stíhate sa popri toľkej práci ešte vzdelávať?

Nebýval som ktovieakým študentom. Neviem sa učiť, dokážem študovať, robiť si poznámky a spájať ich do súvislostí. Aj v škole som sa učil iba to, čo ma zaujímalo. Teraz som však prešiel hranicou štyridsiatky a prvýkrát v živote ma pochytila úzkosť z toho, že neprečítam všetko, čo by som chcel. V tomto zúfalstve sa vrhám na nové a nové knihy a čakám, že ma osvieti. Byť moderátorom je síce pekné, niekto o tom sníva, ale reálne to nič neznamená, ak nemáte obsah.

Existuje dobrý návod pre kazateľov, ako kázať a nebyť nudný. Napíšte si kázeň celú na papier od začiatku do konca. Potom si ten papier vložte do vrecka a kázeň prerozprávajte vlastnými slovami. Vtedy do myšlienok vtiahnete aj človeka, aj srdce, aj budete vnímať, čo sa okolo vás deje. Nebudete niekým, kto chrlí svoje pravdy do mlčiaceho zástupu.

Rovnaké je to s improvizáciou. Improvizovať môžete, až keď už niečo máte za sebou. Darmo budete improvizovať v kuchyni napríklad s praženicou, keď neviete, že vajcia sa nemiešajú so škrupinkami.

Kto vás s mikrofónom svojou odpoveďou zatiaľ najviac zaskočil?

Bol to jeden kamarát z hudobnej scény, zápasník a v podstate aj veľký lump. Robil som s ním dávnejšie jeden rozhovor o športe, keď vlastným nákladom vydal knižku, a pýtam sa ho, či platí to staré známe porekadlo – v zdravom tele zdravý duch. Odpovedal mi: „Samozrejme, že neplatí. Aj v chorom tele môže byť zdravý duch.“ Došlo mi, že tieto ľudové múdrosti nie sú ľudovými múdrosťami, ale občas taľafatkami.

Ako spieva Jarek Nohavica, „ešteže človek nevie, čo ho čaká...“ Tak ani ja neviem, čo bude. Ale robím si plány. Môj pracovný plán má asi tridsať strán a&nbsp;neustále sa rozrastá. Chystám do tlače knihu svojich fejtónov Lotroviny, prekladám fejtóny českého teológa a&nbsp;pedagóga Dominika Pecku. To by malo vyjsť pod názvom Starý farár spomína.

S&nbsp;kapelou vydávame nový album, chystáme koncerty. Črtajú sa nejaké veci pre televíziu, tak uvidíme, čo všetko sa podarí. Hovorievam: „Ako Pán Boh dá, tak bude.“

Pišta Vandal: Ani som nevedel, že dokážem byť preliezkou, poníkom, osobným šoférom i sponzorom

Výber pre vás

Pišta Vandal: Ani som nevedel, že dokážem byť preliezkou, poníkom, osobným šoférom i sponzorom

Súvisiace články

Herec Marek Majeský: Nechcem si cez deti kompenzovať svoje túžby

Ivana Kičikoleva našla počas liečby vážnej choroby zmysel života: Som rada, že sa mi to stalo

Ako zmenilo otcovstvo herca Dušana Cinkotu: Povie raz synovi celú pravdu?

Vnuk Štefana Kvietika o tom ako sa vyrovnáva so slávou: Radšej nevychádza z domu!

Herečka Kristína Svarinská o nahote: Ako sa vyrovnáva so šteklivými scénami?

Výber pre vás