Jana Homolová

Marek Majeský je už viac rokov na „voľnej nohe“. Účinkuje v divadelných inscenáciách v Bratislave, s niektorými cestuje po celom Slovensku. Na VŠMU, kde momentálne učí v piatom ročníku hereckú tvorbu, získal doktorandský titul už pred rokmi.

Okrem divácky úspešného seriálu Horná Dolná na TV Markíza sa na filmovom plátne objaví túto jeseň v troch nových filmoch: Casino.sk, Amnestie a Šťastný nový rok.

Do kín sa dostal v&nbsp;týchto dňoch film Casino.sk, v&nbsp;ktorom hráte postavu poslanca Petra Kováča. Tá nápadne reflektuje súčasný stav v&nbsp;našich politických kruhoch. Bol to zámer tvorcov?

Paradoxne to tak úplne nie je, hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že film sa snaží odzrkadľovať súčasnosť. Scenár tohto filmu vznikol dávno predtým, ako sa na Slovensku udiali výrazné celospoločenské a&nbsp;zároveň politické zmeny. Svojím spôsobom je to náhoda, že vznikla paralelná reflexia reality s&nbsp;filmom.

Dá sa povedať, že v&nbsp;tomto smere boli tvorcovia vizionármi. V&nbsp;scenári totiž opísali niečo, čo sa veľmi približuje stavu v&nbsp;našej krajine, ale nebol to zámer. Išlo o&nbsp;ich umeleckú predstavu, ktorú pretavili do príbehu, a&nbsp;ten, na prekvapenie všetkých zúčastnených, sa v&nbsp;mnohých bodoch stal skutočnosťou.

Čo sa týka mojej postavy, vo filme hrám skorumpovaného predsedu poslaneckého klubu vládnej strany Petra Kováča, ktorý je figúrkou podsvetia. To vo filme zosobňuje herec Pavel Kříž. Práve on mnou ako dosadeným poslancom manipuluje a&nbsp;cez moju politickú funkciu zneužíva systém.

Vo filme si zahráte manželský pár spolu so svojou manželkou Jankou. V&nbsp;minulosti ste manželov hrali v&nbsp;markizáckom seriáli Milenky. Začína sa z&nbsp;toho stávať pravidlo, že vám režiséri núkajú úlohy manželov?

Manželský pár hráme pred kamerami druhýkrát, ale priznávam, že takých ponúk bolo v&nbsp;minulosti niekoľko. Keďže sa nám to zdá byť už trošku klišé, ponukám tohto typu sa vyhýbame a&nbsp;odmietame ich. Nechceme sa nechať zaškatuľkovať.

Prečo by manželia mali hrať manželov aj pred kamerou? Janka je vyštudovaná herečka, vo filmoch alebo seriáloch si pokojne môže zahrať aj nejakú inú postavu ako len moju manželku. Tieto dve konkrétne ponuky sme prijali, pretože v&nbsp;Milenkách si Janka zahrala len malú postavičku, dá sa povedať, že sa tam len tak mihla, a&nbsp;ponuku do filmu Casino.sk prijala, pretože obaja poznáme režiséra Janka Sabola.

O&nbsp;projekte sme sa dávno pred jeho vznikom rozprávali a&nbsp;dohodli sme sa na tom, že v&nbsp;ňom budeme spoločne účinkovať.

Aké je hrať manželský pár so svojou ženou pred kamerami?

S&nbsp;manželkou vôbec neanalyzujeme, či sme sa pri práci stretli, alebo nestretli. Našu prácu berieme ako dvaja profesionáli.

Spomínaný film je z&nbsp;prostredia kasína. Páči, respektíve priťahuje vás hazard? Rád riskujete?

S&nbsp;touto otázkou som sa v&nbsp;súvislosti s&nbsp;premiérou filmu Casino.sk stretol už niekoľkokrát. Moja odpoveď je však stále rovnako fádna. Nie, nie som typ hazardéra. V&nbsp;reálnom kasíne som okrem tohto nakrúcania bol asi dvakrát v&nbsp;živote.

Aj to iba zo zvedavosti. A&nbsp;čo sa týka témy riskovania, to súvisí s&nbsp;mojím vekom a&nbsp;súkromnou situáciou. Keďže mám rodinu a&nbsp;dve malé deti, nemôžem v&nbsp;ich záujme vo svojom živote používať slovo risk.

Dlhé roky ste hercom na voľnej nohe. V&nbsp;prípade, že by prišla ponuka na stály angažmán z&nbsp;nejakého divadla, zvažovali by ste ju?

Výhodou herca na voľnej nohe je možnosť voľby. Samozrejme, aj herci, ktorí majú stály angažmán, si môžu vyskúšať iné ponuky. Aj tí filmujú, nahrávajú v&nbsp;rozhlase a tak ďalej. Keď hovorím o&nbsp;možnosti voľby, narážam na to, že zamestnaný človek, ktorý patrí do konkrétneho divadla, musí hrať, či chce, alebo nechce, v&nbsp;prípade, že ho jeho zamestnávateľ (divadlo) do nejakého titulu obsadí.

Ak je človek na voľnej nohe a&nbsp;dostane ponuku na projekt, môže ísť skúšať, ale nemusí, je to jeho výsadné rozhodnutie. Na druhej strane však musí čakať na príležitosti, či vôbec prídu. V&nbsp;divadle, kde má trvalý angažmán, má zase istotu, že niekam patrí. Všetko má svoje plusy aj mínusy.

Tým, že som mal angažmán v&nbsp;Trnave, v&nbsp;Nitre, chvíľu v&nbsp;Košiciach, v&nbsp;Bratislave na Novej scéne a&nbsp;teraz som na voľnej nohe, vyskúšal som si obe strany mince. Čo sa týka stáleho angažmánu, moje rozhodnutie by záviselo od konkrétnej ponuky, ale určite by som ju zvažoval. Nebránim sa tej predstave. Musela by mať však pre mňa zmysel.

Ak je práce veľa, je to občas namáhavé, ale v&nbsp;konečnom dôsledku príjemné, lebo je o&nbsp;herca záujem. Čo však v&nbsp;prípade, ak ponuky neprichádzajú? Nie je to stresujúce?

Samozrejme, je to stresujúce v&nbsp;prípade, že človek na ponuky čaká, ale&nbsp;neprichádzajú. No spomínaná sloboda pri zvažovaní pracovných ponúk je pre mňa v&nbsp;podstate dar.

Vždy sa striedajú obdobia, keď je buď veľa práce, alebo je hlucho. Ako to vyvažujete?

S&nbsp;tým nemám problém, lebo sa snažím svoje aktivity, povedané finančníckou terminológiou, diverzifikovať. To znamená, že nepôsobím len v&nbsp;divadle, len v&nbsp;televízii, len v rozhlase, len v&nbsp;dabingu, ale snažím sa uplatniť v&nbsp;rámci každej z&nbsp;týchto oblastí. Zároveň sa všetky aktivity nedajú spojiť, preto sú obdobia, keď niektorá práca prevažuje.

Keď napríklad skúšam divadelnú inscenáciu, nemám priestor chodiť tak často do rozhlasu alebo do dabingu, lebo mi to zaberá veľmi veľa času. Na druhej strane mám aj obdobia, keď mám v&nbsp;divadle hluchšie časy, a&nbsp;vtedy som viac k&nbsp;dispozícii na iné žánre.

Je skvelé, že my herci máme viacero možností. V&nbsp;istom období svojej hereckej kariéry som napríklad chodil len do dabingu. Bolo to v&nbsp;časoch, keď sa u&nbsp;nás nakrúcalo veľmi málo pôvodnej tvorby. Vtedy som bol širokej verejnosti viac známy svojím hlasom. Stávalo sa mi, že mi ľudia vraveli, že mám povedomý hlas, ale moja tvár im nič nehovorí... Našťastie, tým, že som hral vtedy veľa v&nbsp;divadle, tak divadelnému publiku som bol na očiach. (Úsmev.)

Tým, že pôsobím v&nbsp;rámci rôznych žánrov, snažím sa byť rovnocenne aktívny v&nbsp;rámci všetkých a&nbsp;tak si aj udržať všetky možnosti. Práve preto sa nestáva, že by som sa dostal do situácie, keď mám voľnejšie obdobie a&nbsp;prešľapujem na mieste.

Popri tom všetkom navyše aj učím na VŠMU. Ak by sa teda predsa len stalo, že by som nemal už nič iné, môžem stráviť o&nbsp;to viac času navyše v škole so študentmi, nesedieť doma, ale realizovať sa týmto zmysluplným spôsobom.

Aký ste pedagóg? Prísny alebo skôr kamarátsky?

Nedá sa to zovšeobecniť. Je to veľmi individuálne, tak ako sú individuálni študenti. Jeden je plachý, druhý je extrovertný, preto aj prístup k&nbsp;nim volím rôzny. Tým, že herectvo nie je v&nbsp;rámci talentu merateľná disciplína, je dôležité citlivo spoznávať svojich študentov počas štúdia a&nbsp;na základe toho ich vedieť v&nbsp;rámci tvorivej práce psychologicky viesť.

Sú to postupné kroky, ktoré sa učia od prvého ročníka, až kým neúčinkujú na javisku v&nbsp;absolventskom predstavení. Samozrejme, sú rôzne fázy adolescentného veku, ktorými títo mladí ľudia prechádzajú. Je preto dôležité, aby bol človek empatický, chápal, čo asi v&nbsp;živote riešia, a&nbsp;vedel ich nasmerovať.

Myslím si, že herectvo nie je o&nbsp;učení, o&nbsp;nejakej pedagogickej prednáške. Za seba môžem povedať, že na škole neučím, skôr sprevádzam mladých ľudí v&nbsp;spoznávaní samého seba cez divadelnú postavu, jej charakter, v&nbsp;scéne na javisku a&nbsp;odovzdávam im svoje profesionálne skúsenosti, ktoré som za roky praxe nadobudol.

Napriek tomu, že medzi vami a&nbsp;manželkou je desaťročný vekový rozdiel, spojila vás práve akademická pôda.

Bolo to tesné, ale v&nbsp;podstate máte pravdu. (Úsmev.) Po angažmánoch v&nbsp;rôznych divadlách po celom Slovensku som sa vracal späť do Bratislavy a&nbsp;stretol som kolegu, ktorý bol doktorandom u&nbsp;pána profesora Emila Horvátha na VŠMU. Inšpiroval ma, aby som si rozšíril vzdelanie.

V&nbsp;tom čase som nebol taký pracovne vyťažený, preto som sa rozhodol využiť čas a&nbsp;pokračovať v&nbsp;doplnkovom štúdiu. Vyskúšal som to, prihlásil sa a&nbsp;vyšlo to. Priznám sa, že nešlo o&nbsp;žiaden premyslený plán, skôr to bola náhoda.

Nastúpil som na doktorandské štúdium k&nbsp;pani profesorke E. Vášáryovej ako jej asistent do ročníka, ktorý práve končil školu, a&nbsp;medzi študentmi bola aj moja budúca manželka. Tam sme sa prvýkrát stretli. No a&nbsp;v&nbsp;lete po tom, ako absolvovala školu, sme sa začali (čuduj sa svete) stretávať častejšie... (Úsmev.)

Máte dve dcéry Emu (9) a&nbsp;Hanu (4,5). Vyrastajú v&nbsp;hereckej rodine. Prejavuje sa u&nbsp;nich v&nbsp;tomto smere talent, majú záujem o&nbsp;herectvo?

V&nbsp;detskom veku je ťažké posudzovať nejaký talent. S&nbsp;manželkou zastávame názor, že ak budú mať v&nbsp;budúcnosti chuť robiť niečo také, nebudeme im v&nbsp;tom brániť. Cielene ich však týmto smerom nepostrkujeme.

Podľa mňa je veľmi dôležité odhadnúť, na čo má to-ktoré dieťa nadanie, a&nbsp;následne ho v&nbsp;danej oblasti potom ďalej rozvíjať. Je úplne jedno, či ide o&nbsp;tanec, výtvarnú výchovu, hudobný nástroj, šport. Ak to dieťa baví, treba ho nechať pri danom výbere.

Niekedy mám pocit, že rodičia si cez svoje dieťa kompenzujú túžby, ktoré sa im v&nbsp;živote nepodarilo realizovať. Chcú z&nbsp;neho mať vynikajúcu tenistku, hoci dieťa nemá rado tenis. Rodič ten šport však miluje a&nbsp;tak túži po tom, aby jeho dieťa bolo úspešné a&nbsp;slávne, že si vôbec neuvedomuje, ako mu svojím nátlakom môže ublížiť.

Na túto tému som raz videl film. Išlo o&nbsp;súťaž v&nbsp;hláskovaní, ktorá je v&nbsp;Amerike veľmi populárna. Bolo to o&nbsp;dievčatku, ktoré malo obrovské nadanie. Dostalo sa do celoštátneho finále v&nbsp;hláskovaní. Richard Gere – jej otec – ju tak drvil a&nbsp;dostával do stresu, až z&nbsp;toho bolo dieťa psychicky traumatizované.

Práve preto si myslím, že deti treba nechať, aby si v&nbsp;prvom rade užili svoje detstvo a&nbsp;robili to, čo ich skutočne baví. V&nbsp;tom by sme ich ako rodičia mali podporovať. Je to naša povinnosť.

Napriek tomu, že s&nbsp;manželkou žijete usporiadaný rodinný život, toto leto vás v&nbsp;Karlových Varoch médiá spájali s&nbsp;mladou herečkou Annou Kadeřávkovou. Ako vznikla táto fáma?

Pôvodne to vzniklo v&nbsp;českom bulvári, neskôr tú tému prebrali a&nbsp;nezmyselne prifarbili aj naše médiá. Nechce sa mi to znovu rozoberať, myslím, že na sociálnych sieťach som pod svojím menom v&nbsp;statusoch uverejnil dostatočne jasný a&nbsp;vyčerpávajúci názor na celé klamstvo.

Azda len pre pochopenie poznamenám, že ma najviac nahnevalo, ako sa to dotklo mojich detí a&nbsp;mojej manželky. Preto som sa tomu klamstvu rozhodol postaviť a&nbsp;verejne zareagovať. K&nbsp;bulvárnym bludom a&nbsp;fámam, ktoré sa týkajú mojej osoby, som v&nbsp;podstate ľahostajný a&nbsp;väčšinou nad tým len mávnem rukou a&nbsp;neriešim to.

V&nbsp;tomto prípade sa to však nedalo, pretože sa to týkalo mojich najbližších. V&nbsp;konečnom dôsledku nešlo o&nbsp;reakciu na bulvár, ale o&nbsp;verejné vyznanie pre moju rodinu, že pri nich stojím. Ďalšia vec je, že aj keď akémukoľvek človeku celú vec vysvetlíte a&nbsp;on uzná, že ide o&nbsp;hlúposť, ktorej v&nbsp;podstate vôbec neverí, aj tak stačí malá podprahová otázka, ktorá mu zostane v&nbsp;hlave: „Ale čo ak na tom predsa len niečo je?“

Ak by ste mi teraz položili absurdnú otázku, či je pravda, čo sa hovorí, že mám vraj na pravej nohe šesť prstov a&nbsp;na ľavej zase štyri, a&nbsp;následne ju zverejnili, už by vôbec nebola podstatná moja odpoveď, hoci by som to so smiechom vyvracal. U&nbsp;ľudí by ste tým zasiali semienko pochybností a&nbsp;začali by sa pýtať: „Ale aj tak, prečo sa ho na to pýtala?“

Paradoxne som pred vyše rokom opisoval v&nbsp;jednom denníku modelovú situáciu, ktorá sa teraz vo Varoch v&nbsp;prenesenom význame stala aj mne. Stál by som na zastávke a&nbsp;prišla by ku mne krásna slečna. Opýtala by sa, koľko je hodín. Ja by som sa pozrel na hodinky, odpovedal jej a&nbsp;ona by odišla. Tým by sa to skončilo, no na druhý deň by vyšli v&nbsp;novinách fotky tejto situácie s&nbsp;titulkom o&nbsp;tom, že som si s&nbsp;nejakou mladou dievčinou dohadoval rande.

A&nbsp;už by sa to začalo. Ako to vyriešiť? Mal by som to komentovať? Vysvetľovať? Dokazovať svoju nevinu? Všetci by automaticky povedali, že trafená hus zagágala alebo bez vetra sa ani lístok nepohne... Stačí podsunúť človeku do hlavy naoko nenápadnú myšlienku a&nbsp;narastie do obludných rozmerov.

Vy ste však vo Varoch boli s&nbsp;celou rodinou.

Áno a&nbsp;som za to vďačný, lebo aj keď išlo o&nbsp;úplnú hlúposť, keby som tam bol sám, bolo by to pre moju rodinu ešte nepríjemnejšie.

Prejdem na príjemnejšiu tému. Čo vás ešte do konca tohto roka čaká?

Tým, že mám dve malé dcéry, dal som sa nahovoriť do pekného projektu Peter Pan. Je to detský muzikál, ktorý robíme s&nbsp;Majkom Labudom, Miškom Kubovčíkom a&nbsp;kopou detí. Ide o&nbsp;veľmi príjemný projekt, s&nbsp;ktorým budeme celú jeseň cestovať po Slovensku. Je plný pesničiek a&nbsp;krásnej hudby a&nbsp;z&nbsp;tejto spolupráce mám úprimnú radosť.

Okrem filmu Casino.sk sa do kín čoskoro dostanú filmy Amnestie a&nbsp;Šťastný nový rok. Niečo sa opäť chystám nakrúcať, ale z&nbsp;minulosti som už poučený, preto o&nbsp;tom nebudem radšej hovoriť. Filmový projekt je totiž živý proces. Keďže mi už veľa vecí v&nbsp;minulosti padlo, radšej nechcem zbytočne predbiehať.

Herec Marek Majeský: Nechcem si cez deti kompenzovať svoje túžby

Výber pre vás

Herec Marek Majeský: Nechcem si cez deti kompenzovať svoje túžby

Súvisiace články

Ján Pisančin: Ander je tu 50 rokov, nevidím, že by mi niekto šliapal na päty, a to je veľmi zle

Vnuk Štefana Kvietika o tom ako sa vyrovnáva so slávou: Radšej nevychádza z domu!

Herečka Kristína Svarinská o nahote: Ako sa vyrovnáva so šteklivými scénami?

Slovák, ktorý šíri vo svete naše tradície ako nikto: V kroji aj na Manhattane!

Výber pre vás