Vladimír Kampf

Občianske združenie poskytuje zdravotnú podporu ľuďom, ktorí v&nbsp;dôsledku spoločenského vylúčenia, chudoby, vojnových konfliktov alebo iných humanitárnych katastrof čelia bariéram v&nbsp;prístupe k&nbsp;zdravotnej starostlivosti. Equita znamená rovnosť. Je to schodík, cez ktorý vidno za plot. Organizácia funguje najmä na miestach, kde sa iným nechce, a&nbsp;stará sa o&nbsp;ľudí, ktorých systém prehliada.

Na strednom Slovensku. Rimavská Sobota, Tisovec, Lučenec…

Gymnázium v&nbsp;Tisovci a&nbsp;potom som skúsila vyššie odborné štúdium diplomovaná sestra. Skončila som však farmáciu a&nbsp;neskôr aj verejné zdravie na liverpoolskej univerzite. Po štúdiu farmácie som robila v&nbsp;lekárni. Približne po troch rokoch som odišla do Austrálie, kde som zase študovala ošetrovateľstvo a&nbsp;pracovala v&nbsp;kuchyniach a&nbsp;ako čašníčka.

Prečo práve do Austrálie? Nie je to ďaleko?

Austráliu som si vybrala aj preto, že mi tam žije sestra. Tam som tiež študovala ošetrovateľstvo, ale nedokončila som ho, lebo som ho už nechcela študovať a&nbsp;už som ani nemala vízum, cez ktoré som sa chcela rekvalifikovať ako lekárnička. Bolo však pre mňa zaujímavé, ako tam učia. Musela som sa vrátiť na Slovensko.

Mali ste niečo proti slovenskému zdravotníctvu?

Nie, ale lákala ma iná práca a&nbsp;svet. Až v&nbsp;misiách som zistila, že ako farmaceutka môžem robiť aj kopu iných vecí.

Stačilo sa ozvať pánovi profesorovi Krčmérymu a&nbsp;mohli ste ísť do sveta…

O&nbsp;tom, že by bral farmaceutky, neviem. Tri dni po mojom návrate z&nbsp;Austrálie bolo informačné stretnutie s&nbsp;Lekármi bez hraníc. Na misie som išla s&nbsp;nimi. Dala som si žiadosť, prešla som výberom a&nbsp;mohla som odísť na Haiti.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bolo to pol roka po ňom a&nbsp;práve sa začala cholera. Išla som tam s&nbsp;tým, že v&nbsp;nemocnici zorganizujem systém zásobovania liekmi a&nbsp;zdravotníckym materiálom. Museli sme vymyslieť všetko od ich prijatia cez skladovanie až po distribúciu a&nbsp;postup, ako poskytovať starostlivosť. Školila som personál, nastavovala systémy manažmentu a&nbsp;tok zásob.

Cholera priniesla núdzovú situáciu a&nbsp;tá vám všetko sťažila.

Bolo to šialenstvo. Cez náhle epidémie systémy veľmi nefungujú, treba sa prispôsobovať situácii a&nbsp;možnostiam.

Choleru ste zažívali nečakane tri mesiace. Báli ste sa?

Pôvodne som mala ísť do Afganistanu… Ísť tam som sa bála. Keď sa to zmenilo na Haiti, prestala som sa báť, aj keď tam bola práve občianska vojna plus predvolebné a&nbsp;povolebné nepokoje. Zažila som všelijaké situácie a&nbsp;lockdowny. Cholery som sa nebála.

Únosy. Aj z&nbsp;našej organizácie uniesli ľudí. No mala som toľko roboty, že som myslela hlavne na to, aby mi nikto nenarušil inventúru. Žila som v&nbsp;tuneli s&nbsp;pocitom, že keď mám prácu, som v&nbsp;bezpečí. Obyčajne zdravotníkov chráni ich služba. Dnes v&nbsp;podobnom bezpečí fungujeme trebárs aj v&nbsp;Bratislave pod mostom Lanfranconi, kde poskytujeme službu, ktorú ľudia zažívajúci bezdomovectvo potrebujú. Ľudia zvonka sa nás pýtajú, či sa nebojíme, veď situácie môžu byť rôzne. My prichádzame neutrálne so službami, ktoré sú pre komunitu vitálne. A&nbsp;vo vojnách, nech je to ktorákoľvek strana konfliktu, každý chce mať prístup k&nbsp;zdravotníckym službám. Žiaľ, v&nbsp;súčasnosti pribúdajú humanitárne krízy, počas ktorých sú bombardované nemocnice. Sýria, Afganistan, Jemen, Ukrajina… Tam už sa nerešpektujú pravidlá humanitárneho práva.

Keď ste začínali, tak to rešpektovali?

Nie všade... Ale ja som zažila fungovanie princípov ochrany humanitárnych pracovníkov, ktorí prinášali služby miestnemu obyvateľstvu. Všetci si pri tom museli držať neutralitu. Aj humanitárne organizácie. Ak sa riadia humanitárnymi princípmi, je pravdepodobné, že dostanú priestor a&nbsp;bezpečie.

Na základnej škole som bol nadšený, keď nám rozprávali, že existuje Organizácia spojených národov, ktorá sa múdro o&nbsp;všetko postará a&nbsp;už bude na svete dobre. A&nbsp;nefunguje to tak.

Ale myslel som, že vymyslia riešenie, ktoré budú všetci rešpektovať.

Majú ich veľa, ale tie musia implementovať jednotlivé krajiny. To je hneď prvý problém. OSN hľadá riešenia a&nbsp;prezentuje odporúčania a&nbsp;najnovšie poznatky. Je na štátoch, či to prijmú.

Kto platí humanitárky? Čítajte na ďalšej strane...

Kto platí humanitárky? Naozaj má George Soros toľko peňazí?

Humanitárky sú financované rôzne. Ideálne je, keď ich podporujú individuálni darcovia. Potom sú to rôzne inštitúcie alebo vlády. Problém je, ak sú to vlády s&nbsp;politickými úmyslami. To môže v&nbsp;teréne zle vypáliť. Humanitárky by preto mali vedieť, od koho peniaze neprijať.

Môže to narušiť ich bezpečnosť a&nbsp;prístup k&nbsp;cieľovým skupinám obyvateľstva. Ak dostane organizácia podporu od niekoho, kto je v&nbsp;krajine zle vnímaný, tak to je zle. Donor zvyčajne chce mať svoje logo na tom, čo platí.

Musí byť zložité vedieť si dobre vybrať.

Áno. Je zložité mať zároveň peniaze aj slobodu.

Ako to s&nbsp;vami bolo po návrate z&nbsp;Haiti?

Odišla som do Líbye. Bolo to počas prevratu. Pracovala som v&nbsp;nemocniciach na frontovej línii. Potom do Tuniska. Pracovala som v&nbsp;utečeneckých táboroch. Moja tretia misia bola v&nbsp;Južnom Sudáne, kde som bola najdlhšie. Sú tam dodnes nepokoje a&nbsp;sezónne vojny. Postavili sme tu kamennú nemocnicu, ktorú sme udržiavali a&nbsp;po bombardovaniach dávali dokopy. Bolo to územie nikoho. Humanitárna diera ako stvorená pre Lekárov bez hraníc. Po Južnom Sudáne som odišla do USA, kde som začala študovať.

Obaja s&nbsp;manželom sme sa dali na štúdium. Vtedy som si uvedomila, že z&nbsp;farmácie sa dá prejsť na verejné zdravie. Mala som predstavu, čo by som s&nbsp;tým chcela ďalej robiť, ale trvalo mi to dlhšie, pretože prišli deti… Žili sme v&nbsp;Kazachstane a&nbsp;v&nbsp;Turecku. Keď sa začala pandémia, presťahovali sme sa na Slovensko. Odišli sme s&nbsp;troma kuframi v&nbsp;priebehu 48 hodín. Všetko ostatné sme nechali v&nbsp;Turecku. V&nbsp;tom čase som už viedla Equitu a&nbsp;vedela som, že sa chcem angažovať počas pandémie. Nevedeli sme, čo bude so všetkými zraniteľnými ľuďmi, ako sú ľudia práve zažívajúci bezdomovectvo.

Ako prišla na svet EQUITA? Jedného krásneho rána ste sa zobudili s&nbsp;myšlienkou na ňu?

Jednu dlhú noc som nemohla spať. Prehnala som to s&nbsp;tureckým čajom. Dieťa bolo choré, vracalo vedľa mňa a&nbsp;ja som nevedela, čo s&nbsp;načatým večerom… V&nbsp;tom čase som končila verejné zdravotníctvo s&nbsp;prácou o&nbsp;bariérach pre ľudí bez domova. Nechcela som, aby štúdia skončila niekde v&nbsp;archíve. Výskum by mal byť operatívny. Prvé kroky som si naplánovala v&nbsp;tú noc.

Keď ste boli taká múdra, tak ste si to mohli urobiť. Či?

Tak nejak. Povedala som si, že to skúsim. Z&nbsp;Turecka som obvolávala rôzne organizácie a&nbsp;vybavovala prvé terénne očkovania proti chrípke. Zaočkovali sme približne 50 ľudí. V&nbsp;tom čase sme sa zišli s&nbsp;niekoľkými spriaznenými dušami a&nbsp;rozhodovali sme sa pokračovať. Niektorí v&nbsp;tom čase nechápali, čo to vymýšľam a&nbsp;nezdalo sa im bezpečné očkovať na ulici. Neskôr nám kovid ukázal, že to zachraňuje životy. Keď sa v&nbsp;komunitách vyskytla hepatitída A, dali sme sa dokopy s&nbsp;tímom vynikajúcich lekárov z&nbsp;Kliniky infektológie na Kramároch. Očkovali sme niekoľko týždňov vždy v&nbsp;inej komunite a&nbsp;na inom mieste.

Asi len chýbal niekto, kto by sa do toho opäť pustil, veď to tu pred pár desiatkami rokov fungovalo. Marginalizované komunity potrebujú viac sociálnej starostlivosti a&nbsp;ústretovosti. Potrebujú sa naučiť zase dôverovať v&nbsp;dôsledku všetkej stigmy, ktorú zažívajú. Terénne zásahy úplne vypadli z&nbsp;nášho systému. Nič som nevymyslela, len sme ich vrátili do reality. Pomohlo to zastaviť šírenie nákazy. Aj tu mali niektorí obavy, že by sa mohlo po očkovaní niekomu niečo stať. Viacdávkové očkovanie sa nám podarilo zvládnuť na slušnej percentuálnej úrovni. Ľudia z&nbsp;vylúčených komunít neodmietajú zdravotnú starostlivosť, je to len o&nbsp;možnostiach, ktoré majú. Neskôr sme očkovali v&nbsp;komunitách, ktoré užívajú injekčné návykové látky.

Lebo ich nemusíme nálepkovať. Sú to rodičia, matky, študenti, ľudia, ktorých by ste si na ulici ani len nevšimli, že sú iní. Nemusíme im dávať iné meno. Sú to ľudia, ktorí zároveň niečo prežívajú. Preto. Je dôležité dávať najavo, že majú našu úctu.

K&nbsp;ďalším zdravotníckym intervenciám. Spustili sme mobilnú ambulanciu pod mostom Lafranconi a&nbsp;chodili sme do ďalších komunít. Takzvaná Krčméryho sanitka funguje s&nbsp;Vysokou školou zdravotníctva a&nbsp;sociálnej práce sv. Alžbety.

Z&nbsp;rôznych zdrojov – od individuálnych darcov alebo z&nbsp;partnerstiev s&nbsp;OSN agentúrami či humanitárnymi organizáciami. Spočiatku sme mali peniaze len z&nbsp;dvoch percent daní. Tie sme využívali len na nákup materiálu. Nikoho sme neplatili. Okrem práce, ktorá nás živila, sme robili aj toto. Svoju prácu neberieme ako charitu, ktorou ideme pomáhať nejakým úbožiakom. Snažíme sa suplovať systém a&nbsp;pomôcť ľuďom dosahovať ich práva na ochranu zdravia. Postupne sme získavali partnerov a&nbsp;nadácie. Neskôr pribudli medzinárodné humanitárne organizácie. No práve pravidelné malé dary nám dávajú stále najväčšiu slobodu. Dobrovoľní darcovia sú najdôležitejší. S&nbsp;prostriedkami od nich môžeme operatívne reagovať na momentálne situácie. Ostatné peniaze máme viazané na projekty.

Náš zdravotnícky systém robí chybu alebo na niečo zabúda?

Nemôžeme tomu hovoriť systém, lebo ten by mal pokryť všetko. Sú tu občania, ktorí majú na starostlivosť tiež nárok napriek tomu, že majú dlhy alebo sú v&nbsp;sociálnom vylúčení. Keby systém fungoval, videl by aj ich. Pacienti sú pre systém teraz iba tí, ktorí zaplatia osobne alebo cez zdravotné poisťovne. Primárne zraniteľných systém nevidí alebo ich vidí ako záťaž.

Treba zmeniť zákon, ktorý tvrdí, že dlžníci nemajú prístup k&nbsp;zdravotnej starostlivosti. Finančne, ľudsky aj zdravotne je to to lepšie riešenie, než dlžníkov vylučovať. Štúdie hovoria, že najväčšie náklady na zdravotnú starostlivosť sú v&nbsp;dôsledku toho, že z&nbsp;nej vylučujeme skupiny pacientov. Vracajú sa do systému chorejší, oveľa neskôr, častejšie sú hospitalizovaní… To vyžaduje ohromné prostriedky. Treba tiež zavádzať komunitné formy zdravotnej starostlivosti, ktorá by bola mostom k&nbsp;lekárovi. V&nbsp;mnohých krajinách sa to osvedčilo.

Na Slovensku stanice zamykáme, aby v&nbsp;nich neprespával hocikto. Vo Viedni na hlavnej stanici rátajú s&nbsp;ľuďmi, ktorí sú v&nbsp;zlej situácii a&nbsp;hľadajú útočisko a&nbsp;strechu nad hlavou. Súčasťou je centrum pre nich, kde majú nocľaháreň, dostanú jedlo, môžu sa umyť, prípadne základnú zdravotnú starostlivosť. Samozrejmosťou je tu aj poradňa, čo robiť a&nbsp;ako sa dostať z&nbsp;najhoršieho.

Verím, že je to aj finančne efektívnejšie. Možno je zatváranie, stráženie a&nbsp;vyháňanie porovnateľné s&nbsp;nákladmi na nízkoprahovú nocľaháreň, v&nbsp;ktorej pôsobia neziskovky. Je to kontrolované, regulované a&nbsp;otvorené pre sociál­nych pracovníkov. Títo ľudia často potrebujú podporu a&nbsp;prístup k&nbsp;základným potrebám a&nbsp;bezpečiu. Toto je prvoradé. Investovať do ľudí sa oplatí.

Počas pandémie ste chodievali do komunít, ktoré policajti zatvorili za pásku.

Pracovali sme aj v&nbsp;domovoch sociálnych služieb. Vymysleli sme si projekt nízkoprahového očkovania. Vyšli sme do terénu a&nbsp;ponúkali sme očkovanie proti kovidu v&nbsp;rôznych komunitách. Odbúravali sme čo najviac bariér, aby ľudia mali k&nbsp;očkovaniu prístup a&nbsp;mohli sa chrániť. Báli sme sa, že budú umierať, pretože väčšina z&nbsp;nich je chorá a&nbsp;často trpí respiračnými ochoreniami.

Na hranice sme šli ešte ako Intervenčný tím. Prvé mesiace sme poskytovali základnú pomoc. Za naším tímom mohol prísť ktokoľvek s&nbsp;bolesťou hlavy, stresom či iným akútnym problémom. Riešili sme základné veci, ktorými nikto nechce zaťažovať záchranky. Po hodinách státia a&nbsp;čakania v&nbsp;zime na začiatku vojny bolo nutné ľudí stabilizovať a&nbsp;zistiť, kto potrebuje akú pomoc. Ľudia z&nbsp;Ukrajiny trpeli stresom, nachladnutím, vysokým tlakom.

Ďalej ste pokračovali projektom zabezpečenia prístupu k&nbsp;zdravotníckej starostlivosti.

Ľudia z&nbsp;Ukrajiny boli u&nbsp;nás stratení. Dodnes dobre nerozumejú nášmu systému. Máme tímy, ktoré podporujú ľudí s&nbsp;komplikovaným zdravotným stavom alebo majú sociálne problémy. Ďalšie tímy asistujú osobám, ktoré zažili rôzne typy násilia. Na takéto situácie, najmä u&nbsp;cudzincov, nie sme u&nbsp;nás pripravení. Vďaka projektom pre ukrajinských odídencov môžeme dnes využiť skúsenosti na ich zavedenie do našej praxe. Vďaka partnerstvu s&nbsp;Unicefom zastrešujeme zdravotné stredisko na Rovniankovej ulici v&nbsp;Bratislave. V&nbsp;hlavnom meste máme aj komunitné centrum, kam môžu utečenci a&nbsp;migranti prichádzať učiť sa slovenčinu. Deti tam majú pripravené krúžky a&nbsp;stretávajú sa tam seniori.

Chceme rozvíjať komunitnú medicínu, mať zdravotníkov, ktorí osvetou a&nbsp;odbornými konzultáciami podporujú ľudí, ktorí sa nedokážu dostať k&nbsp;lekárovi. Budeme pracovať na prípadoch rodovo podmieneného násilia, ktoré sa ako niť ťahá všetkými našimi projektami. Dôležité pre nás je, aby sme boli pripravení reagovať na núdzové stavy, ako bola pandémia alebo tranzit migrantov.

Zraniteľných systém nevidí: Lucia Roussier pomáha ľuďom v krajnej núdzi, silný odkaz

Výber pre vás

Zraniteľných systém nevidí: Lucia Roussier pomáha ľuďom v krajnej núdzi, silný odkaz

Súvisiace články

Fotofestival La Gacilly – Baden nesklamal: Trasa dlhá 7 kilometrov a všade samá nádhera

Zmena rytmu: Treba žiť spolu, nie vedľa seba, znie zo Slovenskej Novej Vsi

S naškrobenými sukňami: Vymódené dievčatá v krojoch si nemôžu ani sadnúť

Výber pre vás