Vladimír Kampf

Nie je tu dlhší čas krčma a&nbsp;niekoľko mesiacov nefungoval ani obchod. Ľudia to majú odtiaľto autom kúsok do ktoréhokoľvek super- či hypermarketu v&nbsp;Trnave, Senci alebo Bratislave. Kostol svätého Jozefa pre veriacich v&nbsp;obci postačuje, na bohoslužby doň chodia aj od susedov. K&nbsp;pamiatkam obce patria tiež dva pamätníky padlým v&nbsp;prvej svetovej vojne a&nbsp;socha svätého Jána Nepomuckého, ktorá stráži futbalové ihrisko.

V&nbsp;ranom stredoveku vyrástli na území Slovenskej Novej Vsi dve obce: Krtvelíš a&nbsp;o&nbsp;čosi mladšia Slovenská Nová Ves. Do roku 1918 obec úradne používala maďarský názov Tót Ujfalu, začiatkom 20.&nbsp;storočia ešte viac maďarizovaný na Vedrodoujfalu. Ale pred maďarskou nadvládou mala aj nemecké názvy: Wyffalw, Newsidel či Nowa Wes. Krtvelíš sa volal: Curtuelus, altera Curtuleus, Curtuelus a&nbsp;Kortuleus.
&nbsp;
Poloha: Na tiahlej rovine medzi Trnavou a&nbsp;Bratislavou, na ceste medzi dedinami Voderady a&nbsp;Cífer často menila zemepánov. V&nbsp;16.&nbsp;storočí patrila polovica kláštoru klarisiek&nbsp;v Trnave a&nbsp;polovica Földešovcom, neskôr patrila Farkašovcom, Zičiovcom, Pálfiovcom a&nbsp;Batániovcom.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1245? Obec spomína falošný, antidatovaný dokument pravdepodobne zo začiatku 15.&nbsp;storočia. Prvá overená písomná zmienka o&nbsp;mladšej časti obce je až z&nbsp;konca 14. storočia. V&nbsp;1. polovici 16. storočia tunajšie územie spustošili Turci. Ale! Krtvelíš v&nbsp;listinách po prvýkrát uvádza darovacia listina z&nbsp;roku 1243. Vydal ju uhorský kráľ Belo IV. Opisuje hranice Zelenča.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 546 (k&nbsp;31. 12. 2022)
&nbsp;
Nezamestnanosť v&nbsp;okrese Trnava v&nbsp;júni 2023: 2,25%

Slovenská Nová Ves

Starostka Jana Košíková je na obecnom úrade len chvíľu, od posledných komunálnych volieb. Za ten krátky čas stihla so spriaznenými dušami zorganizovať prvé obecné oslavy. Verí, že z&nbsp;nich bude tradícia. Vôbec prvá písomná zmienka o&nbsp;obci je na falošnej listine. „Občania si zaslúžia nejako osláviť a&nbsp;pripomenúť si vznik našej obce. Najvhodnejší čas na to nám prišiel počas letnej akcie, ktorú každý rok obec organizuje. Tento rok sme odštartovali tradíciu osláv Dňa obce a&nbsp;plánujeme to robiť každý rok. Je to súčasne aj príprava na veľkú oslavu 785. výročia obce, ktoré nás čaká v&nbsp;roku 2025. Na minulosti sa nedá nič meniť. Na budúcnosti je najkrajšie práve to, že si ju môžeme tvoriť sami,“ prihovorila sa starostka občanom.

„Mnohí naši občania aktívne pôsobia v&nbsp;záujmových organizáciách, ako sú poľovníci, futbalisti či Jednota dôchodcov. Dobrovoľne sa podieľajú na rozvoji obce a&nbsp;často pri tom nezištne pomáhajú iným. Je neoceniteľné mať v&nbsp;obci ľudí, ktorí sa podieľajú na jej rozvoji a&nbsp;skrášľovaní a&nbsp;pomáhajú pri obecných ak­ciách. Len na nás záleží, aký si tu vybudujeme život, vzťahy, okolité prostredie a&nbsp;ako si to tu budeme zveľaďovať. Je dôležité, aby sme žili spolu, nie len vedľa seba,“ zamyslela sa.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE, KTORÁ MYSLÍ NA BUDÚCNOSŤ, NÁJDETE V GALÉRII

Rodáčka zo Slovenskej Novej Vsi má s&nbsp;obcou smelé plány. Dedina po jej nástupe do funkcie rozbehla najmä spoločenský život. Usporiadali Vianočné trhy, knižný bazár s&nbsp;tvorivými dielňami pre deti, prišiel spevák a&nbsp;spisovateľ Braňo Jobus, humorista Beňo Škreko. Novinkou boli Veľkonočné trhy. „Verím, že obec zobudíme. Nikdy som sa nechystala odtiaľto odísť a&nbsp;ani som zatiaľ neľutovala, že som kandidovala a&nbsp;uspela.“

Na obecnom úrade má jednu pracovníčku, s&nbsp;ktorou musia zvládnuť agendu v&nbsp;takom rozsahu ako ktorákoľvek iná obec u&nbsp;nás. „Len matriku máme vo Voderadoch. Nie sme zadlžení a&nbsp;ekonomicky sa snažíme vystačiť s&nbsp;tým, čo máme. Zatiaľ nás nedobehli ceny energií, pretože sme ich mali zazmluvnené. Uvidíme, čo bude, ale spoločenského života sa nevzdáme,“ hovorí odhodlane. Starostovanie je o&nbsp;ťažkej byrokracii a&nbsp;pri vybavovaní sa treba obrniť trpezlivosťou. „Mám nové, mladé obecné zastupiteľstvo. Teší ma ich odhodlanie, ale ja za všetkými ich nápadmi musím vidieť aj ekonomiku a&nbsp;možnosti samosprávy.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kým Jana Košíková nastúpila na obecný úrad, bola účtovníčka v&nbsp;korporáte. „Po dlhých rokoch ma to prestalo napĺňať,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Prehovárali ma, aby som skúsila kandidovať, už v&nbsp;predminulom volebnom období, ale to som ešte nebola pevne rozhodnutá. Nakoniec som si povedala, že už hádam dozrel čas, a&nbsp;šla som do toho.“ Tušila, do čoho ide. „Slovenská Nová Ves je malá obec s&nbsp;malým katastrom. V&nbsp;súčasnosti máme 548 obyvateľov prihlásených na pobyt, ale reálne tu býva do 600 ľudí. Väčšie firmy, ktoré by prispievali do pokladne obce, nemáme, len jeden agropodnik. Aj firma na spracovanie plastov skončila hneď po tom, ako vyčerpala grantové peniaze. Zostal nám po nich neporiadok a&nbsp;ekologická záťaž ako darček. Dúfam, že po ich januárovom vydražení príde niekto, kto dokáže rozumne hospodáriť,“ dúfa starostka.

Ročný rozpočet Slovenskej Novej Vsi je približne 300-tisíc eur. „Obec doteraz len okrajovo čerpala eurofondy a&nbsp;dotácie. Aj to som si vzala ako prioritu. Len z&nbsp;rozpočtu by sme ďaleko nezašli. Na rozvoj treba žiť s&nbsp;dobou. Treba podávať žiadosti. Detské ihrisko prerobíme a&nbsp;skrášlime zo získanej dotácie od Trnavského samosprávneho kraja. Síce sme nedos­tali veľa, ale bola to pre nás prvá lastovička. S&nbsp;vodárenskou spoločnosťou sa pustíme do jednej z&nbsp;dvoch chýbajúcich vetiev kanalizácie na hlavnej ulici. Dúfam, že sa nám do konca roka podarí ešte vybudovať pekný chodník od kostola po materskú školu.“

Na rade je kultúrny dom spojený s&nbsp;obecným úradom a&nbsp;priestor vedľa neho. S&nbsp;pomocou nezamestnaných v&nbsp;dedinke na pol ceste medzi Trnavou a&nbsp;Sencom, hneď vedľa diaľnice na Bratislavu, starostka rátať nemôže. Pracovných príležitostí je v&nbsp;tejto oblasti viac než dosť. Najmä do automobiliek už nestačí voziť robotníkov z&nbsp;Rumunska či Srbska. Na rad prišla India. „Pre obec pracuje jeden údržbár a&nbsp;toho si s&nbsp;rešpektom obchádzame. Sme radi, že ho máme.“

Do obce sa sťahujú mladé rodiny. Na predaj je niekoľko domov, niektoré sa rozpadávajú, iné čakajú na svoj čas. V&nbsp;lokalite Vieska pri niekdajšom poľnohospodárskom družstve pribudne 70 rodinných domov. „Nie som z&nbsp;toho veľmi šťastná,“ ťažká si starostka. „Developeri zvyčajne nemyslia na materskú školu a&nbsp;iné obslužné budovy. To zvyčajne nechávajú na samosprávy. V&nbsp;obci máme len materskú školu pre maximálne 25 detí. Sťahujú sa k&nbsp;nám mladé rodiny, časom ju budeme musieť rozširovať, ale to už je vraj len naša starosť.“ Keď starostka Košíková práve nestarostuje, rada cestuje. „Rada spoznávam európske mestá. Naposledy to bolo Poľsko. Najďalej som bola v&nbsp;Thajsku, Malajzii a&nbsp;Singapure. Ale to už je dávno. Cestovať ma baví a&nbsp;ja pri tom čerpám nápady a&nbsp;inšpirácie.“

Ľudovít Augustín síce v&nbsp;obci trvalo nebýva, ale na tom, ako vyzerá, mu záleží. Postaral sa o&nbsp;obnovu jedného z&nbsp;krížov pri Ronavskej ceste za kostolom. „Nie som ani rodák odtiaľto. Prišiel som sem na vidiek z&nbsp;veľkomesta, z&nbsp;vedľajších Voderád,“ hovorí žartom so širokým úsmevom. „Máme tu stále manželkin dom. Pre staršie generácie je to perfektné a&nbsp;pokojné miesto na život a&nbsp;pre mladých je šťastím naša nová starostka, ktorá rozbehla spoločenský život. My bývame desaťročia v&nbsp;Bratislave, kam sme odišli za prácou.“

Podľa pána Augustína je božský pokoj na nezaplatenie. Kam oko dovidí, nie sú žiadne priemyselné centrá. „Sme na trnavskej rovine, takže tu nie sú žiadne kopce. Starší ľudia, ktorí majú slobodu, ktorú im dáva auto, si ju môžu užívať naplno. Na kúpaliská a&nbsp;za kultúrou je to len kúsok cesty. Diaľnica je hneď vedľa, takže aj keď niekto potrebuje rýchlo lekára, je to do bratislavských nemocníc polhodina jazdy. Ten, kto býva v&nbsp;Bratislave, to má sem na chalupu tiež len polhodinku, ak sa nedostane do zápch. Tu cítite okamžitú zmenu rytmu zo zhonu do pohody,“ nevie si vynachváliť. Už to nie je svet, aký zažívali naši rodičia a&nbsp;starí rodičia, ale stále cítiť rozdiel medzi životom v&nbsp;meste a&nbsp;na dedine.

Kríž si vzal za svoj bez toho, aby ho na to navádzali. „Všimol som si, že na Ronavskú cestu radi chodia turisti, psičkári, starí, mladí… Autá tadiaľ nechodia. Kríž niekto strhol a&nbsp;zdevastoval. Povedal som si, že to nemôže stáť také veľké peniaze osloviť a&nbsp;zaplatiť kamenára a&nbsp;niekoľko ďalších majstrov. Pustil som sa do toho spolu s&nbsp;pamiatkovým úradom a&nbsp;obcou. Voľakedy bol v&nbsp;dedine kríž na každej výjazdovej ceste. My sme ich tu mali osem a&nbsp;ku každému bola nejaké legenda.“

Na mieste, kde stojí kríž na Ronavskej ceste, sa podľa povesti hrala dcéra bohatého sedliaka s&nbsp;kamarátkou. Udrel do nich blesk a&nbsp;kamarátku zabil. „Gazda z&nbsp;vďaky, že jeho dieťa osud ušetril, a&nbsp;na pamiatku kamarátky dal postaviť na tom mieste kríž… Som rád, že bude opäť pripomínať históriu a&nbsp;slúžiť všetkým.“

​Zástupkyňa starostky Jana Vajová nie je odtiaľto. Narodila sa vo Zvolene, odkiaľ odišla do Bratislavy študovať. „Tam som si našla partnera, s&nbsp;ktorým sme dlho žili v&nbsp;Bratislave. Keď sme obzerali po vlastnom bývaní, natrafili sme na Slovenskú Novú Ves. Googlili sme,“ smeje sa pri spomienke.

Názov obce znie tak, že by ho väčšina Slovákov odhadla kdesi na východe krajiny a&nbsp;ono je to zrazu len kúsok od Bratislavy. „Partner je z&nbsp;Vranova nad Topľou. Pred dvoma rokmi nás tu zaujal jeden dom. My sme noví v&nbsp;Novej Vsi. Býva a&nbsp;žije sa nám tu veľmi dobre. Všetko má svoje pozitíva aj negatíva. Zatiaľ u&nbsp;nás prevažujú pozitíva. Je tu najmä pokoj od uponáhľaného sveta a&nbsp;pritom sme kúsok od neho. Je tu jedinečný priestor na to, aby sa tu vytvorila skvelá komunita, ktorá si dokáže navzájom pomáhať a&nbsp;inšpirovať sa. To je obrovský benefit malej obce. Máme priestor postaviť dobré základy pre ďalší rozvoj. Rozvíjať sa máme kam. Preto sme sem prišli.“

Na rozvoj čaká infraštruktúra. „Bývame v&nbsp;časti bez vodovodu, kanalizácie a&nbsp;cesty. Sme taká stredoveká štvrť. Máme len elektrinu. To je dobrý základ. Vo všetkom musíme nájsť pozitíva. Naším benefitom je napríklad voda z&nbsp;našej vlastnej studne. Nie je taká tvrdá ako tá z&nbsp;vodovodu.“ Prioritou Jany Vajovej je zviditeľniť obec a&nbsp;zjednotiť komunitu. „Zviditeľnia nás kultúrne podujatia. Staviame ich na zelenej lúke. Začíname od nuly. Samozrejme, robíme pri tom chyby, ale učíme sa z&nbsp;nich a&nbsp;posúvame sa. Najviac by nám pomohlo, keby o&nbsp;nás vedeli. Sama som nevedela, kde vlastne Slovenská Nová Ves je. Potrebujeme sa ukázať, že sme tu a&nbsp;že aj tu sa dá dobre žiť.“

Kopce, hory, lesy tu nie sú. To je nevýhoda, s&nbsp;ktorou sa nedá nič robiť, jedine vycestovať. „Dôležité je, aby v&nbsp;obci bolo všetko, čo človek potrebuje na pohodlné prežitie. Aby nebol nútený niekam odchádzať a&nbsp;hľadať inde. Dôležitá je materská škola, možno neskôr škola, kino, letné kino, kaviarnička, malý obchod a&nbsp;ďalšie základné spoločenské vybavenie.“ Janu prekvapilo, že ešte donedávna obec neusporiadala žiadne kultúrne podujatia. „Nemali sme kam ísť s&nbsp;deťmi a&nbsp;nemali sme sa kde vyžiť ako rodina. Mala som pocit, že sa tu ľudia pozatvárali za plotmi a&nbsp;boli za nimi šťastní a&nbsp;spokojní. Možno… My sa snažíme domácich vytiahnuť z&nbsp;domov a&nbsp;spoza plotov. Chceme žiť spolu so starousadlíkmi, aby nám nemuseli dávať najavo, že nie sme odtiaľto, lebo my odtiaľto chceme byť,“ zamýšľa sa.