Našťastie pre ne počas veľkej hodovej zábavy už v krojoch nie sú. Je to príliš drahý špás na to, aby ich mali obliate kolou, energetickými nápojmi či nebodaj ušpinené od horčice z párka v rožku alebo od kečupu z hranoliek. Na Morave hneď za našimi juhozápadnými hranicami je malebný svet vína a krojovaných tradícií. Aj na jednom, aj na druhom tam ľuďom záleží. Hody bez krojov si nevedia predstaviť ani v Krumvíři. Obec v okrese Břeclav v Juhomoravskom kraji má približne 1 200 obyvateľov. Kostol je tu zasvätený svätému Bartolomejovi. Preto im hody vychádzajú na poslednú fázu leta.

Manažér v korporácii

Za hovorcu, ktorý mi mal porozprávať o hodových zvykoch v Krumvíři, mi veselá chasa vybrala Martina Sýkoru. Vraj preto, lebo hlavného „stárka“ robil štyri ročníky po sebe a je už pravdepodobne najstarší krojovaný v sprievode. „Vlastné hody sme tu mali od roku 1872 pravdepodobne nepretržite. Ľudia sa aj počas vojny snažili aspoň niečo podniknúť. ‚Stárkov‘ sme našli aj počas kovidu. Hody boli vždy. Tu v našich končinách sa držíme hesla – veď, ono to vždy nejako dopadne.“

Organizácia a zvyky sa líšia od dediny k dedine. Nemusia to byť výrazné rozdiely, stačia malé detaily. „U nás máme štyri páry ‚stárkov‘. Každý ‚stárek‘ má svoju ‚stárku‘. Zvyšok krojovaných sú chasa, ktorá pomáha ‚stárkom‘. ‚Stárek‘ je od slovného základu starať sa. Celá organizácia hodov stojí na bedrách štyroch párov. Musia zorganizovať všetko vrátane dovozu a postavenia ‚máje‘. My tu nemáme máj, ale ‚máju‘!“ upozorňuje so zdvihnutým prstom. „Spisovne v češtine by to mal byť ten máj. Učiteľky v škole mi to vždy opravovali, ale u nás je to tá ‚mája‘. Sme jedna z mála dedín, v ktorých vozíme ‚máju‘ z lesa poctivo po starom – koňmi,“ pochvaľuje si.

Treba dohodnúť kapelu, pozvať ľudí, zabezpečiť jedlo, pitie… „‚Stárkovia‘ musia zorganizovať štyri večery a tri odpoludňajšie podujatia, na ktorých sa zíde päťsto ľudí,“ vypočítava. „Keď som pred siedmimi rokmi ‚stárkoval‘, bol som študent a venoval som tomu celé prázdniny. Nebolo dňa, keď by sme celá partia neriešili niečo k hodom.“

„Stárek“ je ako manažér v korporácii. „Prvý pár má najvyššie postavenie a má najväčšiu zodpovednosť úplne za všetko. Druhý pár drží kasu a počíta peniaze. Tretiemu páru u nás hovoríme, že h***o robí. Oficiálne nemá žiadnu hlavnú úlohu, ale nakoniec sa aj pre nich práca nájde. Štvrtý pár sú ‚sklepník‘ a ‚sklepnica‘. Ich zodpovednosť je postarať sa o víno. Našťastie u nás s vínom nemáme problém.“ Chvíľu času medzi pitím, jedením, sprievodom a tancovaním si na mňa našiel aj tohtoročný hlavný manažér – „stárek“ Adam Húšek. „Že nemusím mluvit spisovne, když su vocať?“ Nemusel. Na otázku, prečo zachovávajú zvyky, dodal: „Už to tak je nějakej ten pátek.“ A odišiel do sprievodu.

Naopak to nefunguje

Kroj je v mnohých moravských dedinách a mestečkách stále najvýraznejším prvkom hodových tradícií. Odborníci upozorňujú, že prešiel veľkými zmenami. V minulosti si ho prostý ľud vytváral podľa momentálnych možností a neváhal do nich vkladať nové prvky, ktoré ho robili ešte pestrejším, zdobenejším a v prípade ženských sukní a ozdobných prvkov aj čoraz nepraktickejším, ale o to honosnejším. Aj tie najvyčačkanejšie bývali kedysi jednoduché a všedné.

Časom ľuďom pribúdalo sviatočné oblečenie, ktoré by ťažkú prácu dlho nevydržalo. Sviatočné kroje boli na parádu. Kroju sa vraj treba prispôsobovať. Naopak to nefunguje.

Kedysi dávno napríklad ženy nosili biele pančuchy, nízke topánky striedali s vysokými, s vyšívanou vreckovkou nosili zároveň ružičky alebo rozmarín. To sa časom menilo. Sukne si v Krumvíři začali skracovať podľa vzoru z Kyjovska. Pridávali ďalšie vrstvy sukní a rozširovali ich. „Krejzl“, golier na ženskom kroji, sa v Krumvíři a niekoľkých ďalších dedinách staval postupne. Krajčírka Maruška Šebestová šije kroje. „Zdvihnuté ‚krejzle‘ máme len v severnej časti hanáckeho Slovácka. V južnej časti si ich nechali položené na ramenách. Legenda hovorí, že krásne zdobený golier si naškrobila a zdvihla najprv jedna ‚stárka‘, lebo nemala práve peknú pleť. Chcela schovať chybu krásy. Ale mohla byť za tým jedna židovka z Damboříc. Z Viedne priviezla kopu vtedy vzácneho zemiakového škrobu. Aby sa jej minul, presvedčila miestnych hospodárov, že v cisárskom divadle vo Viedni videla, ako tie ‚krejzle‘ nenosia také zvesené, ale im stoja okolo hlavy. Pravdepodobne mala šťastie na nejaké herečky v španielskom kroji zo 16. storočia. Dambořičanky si dali povedať a onedlho tak chodili všetky krojované dievčatá v Ždánsku a Kloboucku.“

Nenápadne som si siahol. Dievčatá majú na sebe doslova škrobový pancier. V sukniach sa nedá posadiť. Po celý čas musia stáť alebo si len kľaknú na stoličku s vypučenými zadočkami. Tie im trčia aj spoza čelných skiel áut. Za volant si nesadnú vôbec a na sedadle spolujazdca kľačia predkom dozadu a zadkom dopredu.

Spýtal som sa Marušky, ako dlho trvá urobiť jeden kroj. Zadívala sa na mňa, že čo tým myslím. „Ušiť, naškrobiť alebo len obliecť? Šitie je zložitá vec. Len sukní majú dievčatá na sebe minimálne päť. Okolo pása majú biely ‚límec‘, rukávce s ‚krejzlom‘, košieľka… Je to kopa hodín práce. Najdrahší ženský kroj stojí vyše dvetisíc eur. Ak k tomu pridáte šité topánky, dostaneme sa aj na tri tisícky eur.“

Škrobenie jednej spodnej sukne trvá približne hodinu a pol. Vrchných sukní dva a pol hodiny. Rukávce dve hodiny… „Ja to robím rada,“ smeje sa Maruška. „Máme drahé oblečenie, ktoré si obliekame dvakrát do roka. Dostať sa do ženského kroja trvá minimálne hodinu, a to musíte mať naponáhlo.“

Nepraktické, ale pekné

Ženský kroj je pestrý, nepochybne doň prenikali rôzne nové prvky. Ale ani mužský kroj sa nevyhol novinkám. Napríklad „fedro“. Bývala to veľká červená turecká šatka zdobená kvietkom, neskôr to bola farebná šatka z kašmíru, potom biela hodvábna šatka so strapcami, ktorú už zdobili rôznymi motívmi poskladanými z farebných stužiek. Využívali pri tom mate­riál, ktorý mali práve poruke. Dnes je to biely brokát bohato zdobený stužkami a korálikmi  zakončený strapcami a pripevnený na drevenej tyčke s neodmysliteľnými drevenými hoblinami z lipového dreva, ktoré tvoria chvost od boku „stárka“ takmer po zem. Nepraktické, ale pekné.

Slobodní chlapci nosia vyšívané gate, chudobnejší alebo paholci nosili biele nohavice s čiernym lampasom na bočných švoch ako pozostatok vojenských uniforiem z napoleonských vojen. Dnes tieto rozdiely nie sú, chlapci nosia vyšívané gate aj biele s lampasmi.

V dedine musí počas hodov stáť máj. Je dôležitý. Bez neho by hody neboli. Pripadalo mi zvláštne, že ho tam stavajú na konci augusta. Mimochodom, dodnes mi nikto nevysvetlil, prečo v Česku vôbec oslavujú 1. máj, keď mesiac máj je u nich květen. Nevedel mi odpovedať ani fotograf Michal Novotný, ktorý zaznamenáva folklór a rôzne spoločenské a náboženské udalosti po celom svete. K máju veľa nepovedal, ale moravské tradície si pochvaľoval.

„Vnímam drobné rozdiely v poňatí hodov v rôznych obciach s nadšením amatérskeho etnografa. Tak nejako to muselo vyzerať aj za Márie Terézie. Stačí v prudkom svetle prižmúriť oči, predstaviť si uličky bez áut, domy bez plastových okien a fotovoltiky na strechách. Hody bývali predovšetkým výročnou slávnosťou posvätenia kostola. Dnes záleží na zbožnosti obce a tradí­ciách,“ zamyslel sa Michal. „Práve tradície a dobré víno pomáhajú chase prekonať únavu a držať sa na nohách,“ dodal znalecky.