Jana Homolová

Aktuálne presviedčate seniorov, aby sa dali zaočkovať. Aj po tom všetkom, čím sme za posledný rok prešli, starší ľudia ešte stále odmietajú vakcináciu?

Áno, zistilo sa, že s očkovaním váhajú. Nie sú dostatočne informovaní a podaktorí si možno povedia, že to pre nich nemá význam, keďže sa teraz tak často nestretávajú s vonkajším svetom. Ja si však myslím, že každý ľudský život, bez ohľadu na vek, sa ráta. Všetci tu máme na určitý čas nejaké poslanie, a to by sme nemali brať na ľahkú váhu. Osobne vychádzam z toho, že môj otecko mal 93 rokov, keď odišiel z tohto sveta a až na finálne obdobie, keď už bolo jasné, že je na odchode, stále niečo málinko urobil alebo povedal… Išlo o činnosti, ktoré až s odstupom času nabrali na význame a boli pre nás dôležité. To znamená, že aj vo vysokom veku obohatil náš život. Z toho dôvodu som prijala ponuku televíznych tvorcov zúčastniť sa kampane, ktorá má motivovať hlavne seniorov, aby uverili, že práve očkovanie ich môže ochrániť pred kovidom. Ja sama som už zaočkovaná a zastávam názor, že by sme mali dôverovať odborníkom. Nemôžeme predsa všetci všetko vedieť. Spevák vie spievať, učiteľ vie učiť, lekár vie liečiť. To, čo sa aktuálne deje, je celosvetové nešťastie, ktoré nás postretlo. Osobne si myslím, že najrozumnejšie je nechať odborníkov, aby ukočírovali túto tragédiu.

Aj vy, rodená optimistka, vnímate koronu ako tragédiu?

Dá sa povedať, že to je tragédia, lebo zasiahla do mnohých životov. A keď sme konečne našli riešenie, ako z tejto „šlamastiky“ von, povedala som si, že nebudem na internete čítať výroky ľudí, ktorí s tým nemajú žiadne skúsenosti, len nabádajú, aby sme sa nedali očkovať a rozosievajú okolo seba strach. Preto som sa zúčastnila na kampani v spolupráci s MZ SR. Momentálne je najdôležitejšie, aby seniori nabrali v tomto smere odvahu.

Osobne si myslím, že takisto ako vo Svokre, ani tu nie je vopred zaručená úspešnosť a sú aj veci, ktoré sú nemerateľné. Napriek tomu verím, že si starší ľudia uvedomia, že deti, vnúčatá, pravnúčatá ich ešte budú potrebovať.

Kým ste ešte neboli zaočkovaná, prežívali ste pre možnú nákazu strach?

Pamätám si ako dnes, že 12. marca minulý rok som ešte pracovala. Vtedy niekto z techniky prišiel povedať, že je zle, lebo niekoľko ich kamarátov skončilo vo vážnom stave v nemocnici. Ja nie som typ človeka, ktorý sa hneď zľakne. O seba som sa až tak nebála, ale začala som sa obávať o deti, vnúčatá… Ja som už vo veku, keď by som nemusela robiť, mohla by som si užívať dôchodok, ale keď je raz človek rodičom, nedá mu to a začne sa o svoje potomstvo báť. Oni všetci sú vo veku, keď ešte potrebujú pracovať. Nemajú také finančné zásoby, že by si mohli dovoliť stráviť dva či tri roky ničnerobením. Predstava, čo bude s deťmi a vnúčatami, mi robila vrásky.

Výrazne, ale ani nie tak mojich detí, lebo začal fungovať home office (práca z domu, pozn. red.), ale dvoch mojich vnúčat, lebo pracovali v gastronómii. Ostali dlhší čas bez roboty a na podpore. Až teraz sa to, chvalabohu, začalo pomaly rozbiehať.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

O prácu ste prišli aj vy, koncerty sa zrušili všetkým spevákom. Ako ste si vyplnili čas?

Úprimne sa priznám, keďže som predtým veľa pracovala, prvé mesiace doma som si užívala. S manželom sme pozerali filmy, seriály a nebrali sme to až tak vážne, hoci počty nakazených stúpali. Stále sme si hovorili, že to prejde… Až keď sa tento stav predlžoval, povedali sme si, že si musíme vypracovať harmonogram, ako v tomto obmedzenom režime budeme fungovať.

Dá sa povedať, že ide o akýsi scenár, ktorý som si s manželom urobila, aby sme si náš kovidový život zorganizovali. (Smiech.) Povedali sme si, že nemôžeme len tak prežívať zo dňa na deň, musíme mať cieľ a plán na každý jeden deň, lebo človek veľmi ľahko ostane ležať v posteli. No keď to spravíte niekoľkokrát po sebe, tak po týždni, po dvoch sa vám už vôbec nebude chcieť vstať. Keď vynecháte pobyt na čerstvom vzduchu, nemôžete rátať s tým, že budete mať dobrú kondičku. Nebudete ju mať. Na to treba myslieť. A ja mám ešte plány.

Rada by som ešte chvíľu pobudla „na pódiách“. Ako dlho? To neviem… Toľko, koľko budem vládať.

Práve preto chodíme s manželom denne na tri- až šesťkilometrové túry. Jednak máme pohyb, a zároveň je to veľmi dobrý čas na spoločné debaty. Vždy si nájdeme tému a z prechádzok si spravíme pekné chvíle pri Malom Dunaji. Predsavzala som si, že v tomto koronovom období budem každý deň variť čerstvo. Jedlo si s manželom neprihrievame, preto som sa konečne musela naučiť pripraviť jedlo pre dvoch. (Smiech.) Predtým som stále varila vo veľkých hrncoch, rozdávala, aj teraz zabalím vnukovi, keď sa u nás zastaví, ale vždy si „fandím“, keď mi vyjdú presne dve porcie. Okrem toho si s manželom robíme takzvaný my time (čas pre seba, pozn. red.). Každý si ide robiť do svojej časti bytu, čo chce. U mňa je to sudoku, telefonáty s vnúčatami alebo píšem, keďže článkami a receptami prispievam do časopisov. Na základe toho mám večer pocit, že si posteľ zaslúžim, že deň stál za to.

Takže hudba musela ísť v tomto čase úplne bokom.

Ale nie, naopak. Práve počas korony začali všetci moji kolegovia pridávať svoje nahrávky na YouTube. Keď som to videla, povedala som manželovi, že aj ja by som to mohla skúsiť. Poskladal mi aparatúru v obývačke, pustil podklad a ja som naživo naspievala asi šesť alebo sedem pesničiek. Na základe toho som dostala ponuku z vydavateľstva od pána Martina Hanusku, či by som nechcela vydať CD. Z toho som zostala v šoku. V mojom veku som CD nepovažovala za dôležité. Vždy som sa zameriavala na živé koncerty a v posledných rokoch na divadlo, preto som sa ho opýtala: Teraz CD? Veď v niektorých autách si už CD nemôžete ani pustiť. (Smiech.) V tomto smere ma však posmelil, keď povedal, že moji poslucháči ešte cédečká počúvajú.

Keď som sa nad tým zamyslela, uvedomila som si, že to v podstate nie je zlý nápad, lebo tak bude mať aj môj manžel prácu, zamestnám ho. Je hudobník, aranžér, tak som ponuku prijala a veľmi krásne nám to opäť vyplnilo čas. Zároveň sme mali spoločnú tému, čo je mimoriadne dôležité, aby manželia v dôchodkovom veku mali témy, o ktorých sa môžu rozprávať. Zrazu sme ožili.

Pri skladbe repertoáru som ostala verná svojmu žánru, nechcela som experimentovať. Väčšinou sú to slovenské evergreeny a ľudové piesne, ku ktorým som pridala aj jednu maďarskú a jednu nemeckú skladbu.

Spomenuli ste kolegov, niektorí z nich, napríklad Zdeněk Sychra (†84), Robo Kazík (†73), manželka Otta Weitera Andrea (†47), nečakane odišli. Boli ste s kolegami v kontakte? A ako ste tieto odchody niesli?

Boli sme v častom kontakte. My starší, povedzme, že „repeťáci“, tak nás ľudia nazvali, sme si pravidelne volávali. Boli sme ako súrodenci, ktorí sa o seba báli a informovali sa o sebe navzájom. Často som si telefonovala s Duškom Grúňom aj s Robkom Kazíkom, Ľubom Virágom… Spontánne to bolo podmienené spomínaným YouTubom. Keď som videla, že niektorý kolega zverejnil pesničku, tak som sa mu ozvala. Keď som zverejnila niečo ja, oni sa zas ozvali mne. Veľmi sme sa podporovali.

Zároveň musím povedať, že sa ma vždy veľmi dotklo, keď niektorý kolega alebo môj rovesník odišiel. Bol to pre mňa zdvihnutý varovný prst. Človek skutočne nevie „dňa, ani hodiny“. Napriek tomu vychádzam z toho, že včerajšok je história, čo bude zajtra, nikto nevie, a jediné, čo platí, je dnešok. Každý by mal prítomnosť využiť čo najlepšie pre seba a svoje okolie.

Toto obdobie so sebou prinieslo kopu rôznych problémov, okrem iného mnoho rozpadnutých rodín. Teraz by sa viacerým zišla pomoc televíznej svokry.

Počas tohto obdobia sa skutočne vo veľkej miere rozpadávali vzťahy, ale mnohé sa aj utužili. Akoby sa ukázalo, či vedľa seba skutočne žijú dvaja správni ľudia. Overili si, či k sebe skutočne patria, či spolu dokážu fungovať za každých okolností. Doteraz sa mladí ľudia ráno rozišli, nechali doma veľký neporiadok po raňajkách a večer sa zišli. Deti boli v škole, škôlke, na krúžkoch a rodičia v práci. Vtedy ten režim fungoval, ale keď zrazu ostala celá rodina doma, to už bolo o inom. Mamičky museli upratovať, variť, učiť sa s deťmi, vytvárať pre ne program, pracovať, a to bola naozaj fuška. Úprimne mi bolo týchto mladých žien ľúto. Samozrejme aj mužov, lebo každý správny chlap zistil, že musí priložiť ruku k dielu a svojej polovičke pomôcť, inak by sa mu po čase zrútila. Nezvládla by všetko ťahať sama.

Teraz som zhodou okolností počúvala v televízii jedného môjho obľúbeného psychológa: Prežíva druhý vzťah, je mu veľmi ľúto za tým prvým, ktorý pokazil. Žena mu nedala druhú šancu. Má síce veľmi dobrý kontakt s deťmi, lenže hovorí, že keď potrebovali, aby im podal pomocnú ruku, nebol prítomný, a teraz im už pomocnú ruku podáva iný muž, nevlastný otec… Takýto je život. Neprežijeme ho tak, aby sme nespravili chybu. Aj keď nám je za niečím ľúto, nemôžeme ostať trčať na mieste a ľutovať sa. Treba sa z toho poučiť a ísť ďalej…

Problémom mnohých súčasných vzťahov je, že si nedokážu určiť priority. Tie však nie sú nemenné, naopak, ony sa menia v závislosti od potrieb detí. Keď ich raz človek má, musí ich dať na prvé miesto. V tomto období som preto úprimne držala palce všetkým mladým ľuďom, rodinám. Koľkokrát som sa aj v noci prebudila a premýšľala nad tým, ako by som takú situáciu zvládala v mladom veku s malými deťmi ja. Bol síce iný systém, ale aj napriek tomu som bola od roku 1972 v slobodnom povolaní. Nikdy som nemala zaručený fixný príjem, preto som rozmýšľala nad tým, aké by to bolo pre mňa dnes, či by som to zvládla…

Ako ste už naznačili, mnohé vzťahy táto situácia aj posilnila.

Áno, aj v tomto negatívnom období človek môže nájsť niečo pozitívne. Napríklad manželia dokonale spoznali jeden druhého a aj svoje deti.

Dcéra Scarlett (49) žije s rodinou v Anglicku. Ako sa im darí v tomto období?

Dcéra Scarlett sem chodí dosť často, aj keď teraz to bolo viac obmedzené. Má vyštudované konzervatórium a má tu kontakt so spolužiakmi, napríklad s Bibianou Ondrejkovou (49), Zuzkou Dančiakovou (48), Robom Opatovským (49) a mnohými ďalšími, s ktorými sa stretáva. Ju to ťahá späť na Slovensko. Keď skončila umeleckú školu, vydala sa a zanechala svoj fach. Chvíľočku, kým ešte žili vo Švédsku, pracovala v divadle, ale potom sa kvôli manželovi veľa sťahovali. Žili aj na Kanárskych ostrovoch, potom sa narodili deti a v tom sa asi podala na mňa, lebo aj ja som kvôli deťom ostala v slobodnom povolaní, aby som sa im mohla venovať. Priznávam, občas mi bolo ľúto, keď som videla spolužiačky v Národnom divadle alebo na Novej scéne, ako vyspevujú, ale musím zas na druhej strane povedať, že nie každej sa podaril dobrý rodinný život a deti. Je skutočne náročné byť umelcom v divadle. Doobeda skúšky, večer predstavenia, všelijaké služobné cesty… Vtedy som si povedala, že sa nedá nič robiť, na dvoch stoličkách sa sedieť nedá a buď si vyberiem kariéru, alebo rodinu. Vybrala som si rodinu a vôbec neľutujem.

Scarlett má tri dcéry, najstaršia vnučka skončila vysokú školu. Robí vynikajúce dokumentárne filmy. Je veľmi šikovná. Síce je na voľnej nohe, ale má rôzne ponuky, hoci je doba, aká je. Ďalšia vnučka študuje spev a gitaru a najmladšia 17-ročná študuje na umeleckej škole.

Teraz, keď sme si telefonovali, spomenuli ste, že napriek veku dostávate stále nové pracovné ponuky.

(Smiech.) Práve preto utešujem aj moju Scarlettku, ktorá lamentuje, že budúci rok bude mať 50 rokov, odrastené deti a svoju profesiu úplne opustila… Ja však tvrdím, že nič nie je stratené. Skončila spev, klavír aj herectvo, takže ešte stále môže pokojne učiť. To samozrejme vie, ale je jej ľúto, že svoje povolanie doteraz vôbec nevykonávala… Úplne jej rozumiem, ale aj ja som išla prvýkrát do predstavenia Mníšky, keď som mala 50 rokov. Keď som zas mala 70, oslovil ma Sväťo Sprušanský do predstavenia Klimaktérium, takže ponuky si ma našli. A musím povedať, že som na ne bola aj pripravená. Myslím si, že každý dostane od Pána Boha šancu, ale nie vždy si ju všimne a je na ňu v danej chvíli pripravený. Ja som vždy na prichádzajúce ponuky, hoci boli mimo môjho žánru, pripravená bola. Aj na sociálnu sféru, ktorá prišla spolu s reláciou Svokra. Vždy som k tomu inklinovala. Vo voľných chvíľach som si čítala rôzne články, sociologickú literatúru, pretože ma to bavilo a neskôr som z toho vo veľkom ťažila. Program Svokra ma následne obohatil tak, že dnes mi stačí polhodinový rozhovor s človekom a hneď viem povedať, čo a ako by mal robiť. Nehovorím, že som jasnovidec, ale roky skúseností a spôsob, akým so mnou ľudia komunikujú, ako reagujú… Na základe toho viem, ako im mám poradiť. A radiť niekomu je nesmierne veľká zodpovednosť. Samozrejme, vždy je to len môj osobný pohľad. Ostáva to už na danom človeku, či si z mojich slov niečo zoberie k srdcu alebo nie.

Nie sme prognostici ani nemáme vešteckú guľu, ale z vášho pohľadu – ako dlho bude táto situácia u nás ešte trvať?

Pre niečo sa to celej našej planéte stalo. Napriek všetkému to obohatilo náš život o ďalšiu skúsenosť. Všetci sme si uvedomili, aký krehký je ľudský život a aké je dôležité mať v živote pevné oporné body, ako sú rodina, dôvera a súdržnosť. U mňa optimizmus funguje na plnej čiare. Myslím, že ľudia sa vzchopia, uvedomia si, že niektoré veci budú musieť ešte nejaký čas rešpektovať, a keď sa všetci hromadne spoľahneme na vzdelanosť a odbornosť, konečne bude lepšie.

Strach o vnučky! Televízna svokra Gizka Oňová prežíva obavy o milovaných

Výber pre vás

Strach o vnučky! Televízna svokra Gizka Oňová prežíva obavy o milovaných

Súvisiace články

Daniel Kollár chodí na výlety v pracovnom čase: Spoznajte s ním KRÁSY SLOVENSKA

Merčiak odomkol 13. komnatu: Odhalil starosti a radosti v rodine aj zákulisie náročnej práce

Odborníčka odpovedá na aktuálne otázky – budú sa očkovať deti?

Výber pre vás