Merčiak odomkol 13. komnatu: Odhalil starosti a radosti v rodine aj zákulisie náročnej práce

Marcel Merčiak: Osobne sa bojím len jedného – aby emócia zo športu u ľudí nevychladla

Spoveď Marcela Merčiaka o jeho láskach: Odomkol s nami trinástu komnatu

Jana Homolová

Nachádzame sa v budove RTVS, ktorej ste súčasťou viac ako dve desaťročia. Predpokladám, že v priebehu času prišli ponuky z konkurenčných televízií, ktoré vás chceli dostať pod svoje krídla.

Musím sa priznať, že boli. Asi dvakrát alebo trikrát. Išlo o ponuky z televízií, ktoré vznikali ako nové športové kanály. Jedna prišla už v roku 2000. Dnes je to Nova Sport, predtým&nbsp; Sport 1 a Galaxie Sport. Ďalšia prišla z Digi Sportu pri jeho vstupe na náš trh v roku 2010. Okrem tohto boli aj iné pracovné ponuky, ale mňa táto robota veľmi baví a stále si neviem predstaviť, že by som robil niečo iné. Preto som zostal tu.

RTVS mala v minulom roku spustiť nový športový kanál, pre koronu sa to, žiaľ, stoplo. Napriek tomu tu má šport stále výrazné pokrytie na všetkých troch kanáloch.

Myslím si, že ešte stále medzi nami žijú generácie divákov, ktoré si vytvorili vzťah k športu práve prostredníctvom Slovenskej televízie. Šport tu bol vždy silným segmentom vysielania a som veľmi rád, že sa to nezmenilo, práve naopak. Napriek trhovej situácii, ktorá nastáva v boji o vysielacie práva, má RTVS pre divákov stále veľké portfólio športovej ponuky. Angličania na to majú pekný výraz „range“, teda pole pôsobnosti. To je v televízii široké, čo mi vždy prinášalo motiváciu, radosť, naplnenie. Vďaka tomu je môj pracovný život pestrý, nie je jednotvárny. Asi preto som tu zostal. A takisto pre ľudí. Boli tu tí, od ktorých som sa učil, veľké vzory, z ktorých sa stali kolegovia, teraz sú tu takí, ktorí sa možno učia odo mňa, a rovesníci, spolupútnici, s ktorými to ťaháme dlhé roky.

Nikdy ste žiadnu ponuku spätne neľutovali?

V rozhodovaní zohrávalo úlohu viacero faktorov, ale nikdy som neľutoval, že som tu zostal. Prídu chvíle, keď si človek zanadáva, niektoré veci mi možno lezú na nervy, ale tak to býva v každej práci. U mňa tento stav nikdy netrval dlho. Navyše po nejakom čase bol vždy nový impulz z toho, čo sa blížilo, či už išlo o nejaké veľké podujatia, alebo konkrétny zápas… O RTVS rád hovorím ako o svojej univerzite. Na žurnalistike som síce bol štyri roky, ale až život tu ma naučil byť novinárom a vedieť sa orientovať vo svete médií.

Minulý rok mal byť športovo silný, ale napokon sa podujatia ako MS v hokeji, Majstrovstvá Európy vo futbale 2020, letné olympijské hry presunuli na tento rok. V redakcii športu sa už na tieto veľké udalosti pripravujete?

Áno, hokej bol zrušený, ale v tomto roku, presne od 21. mája je ďalší šampionát. Päť dní po jeho skončení sa začína futbalové Euro, ktoré trvá mesiac. V čase Eura štartuje Tour de France, a keď sa skončí, o päť dní neskôr sa začína olympiáda. Od polovice mája do polovice augusta budeme mať program poriadne našponovaný. Navyše po letnej olympiáde príde vo februári 2022 zimná v Pekingu. Bude to jazda. (Smiech.)

Aký bol predchádzajúci rok pre vašu športovú redakciu?

Mnohému nás naučil. Neodvysielali sme asi 840 plánovaných priamych prenosov a záznamov na základe toho, že podujatia boli zrušené alebo sa presúvali. Je to obrovský objem. Preto sme sa snažili pracovať čo najoperatívnejšie a vzišlo z toho náročné, ale aj poučné obdobie. Osobne sa bojím len jedného – aby emócia zo športu u ľudí nevychladla. Ak sa nevráti na športoviská divák, bude to pre šport ťažké. Akokoľvek kvalitný môže byť športový prenos stvárnený v televízii, šport robí športom vzťah hráča a fanúšikov priamo v prostredí, v ktorom športovec podáva výkony, či sú svetové, alebo akékoľvek. Keď sa toto nevráti do pôvodných koľají, bude to problém.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Keď sa koná futbalový zápas na 70-tisícovom štadióne, na ktorého tribúnach môže sedieť 15-tisíc divákov, podujatie stráca 70 percent emócie, ktorá by mohla prísť. O tom hovorím. Zoberte si, že na olympijských hrách sa doteraz stretával celý svet. Ľudia zo všetkých kontinentov prichádzali povzbudzovať športovcov, nasávať jedinečnú atmosféru… Pri súčasných opatreniach to vyzerá tak, že v Tokiu budú môcť zažiť úžasnú atmosféru len domáci. Nehovorím, že Japonci ju neurobia dobrú, ale už nebude taká, aká súvisí s piatimi olympijskými kruhmi a s previazanosťou celého sveta, ktorú kruhy symbolizujú.

V minulosti som sa napríklad vždy veľmi tešil na finálový deň Ligy majstrov. S Majom Zemanom sme odcestovali, na druhý deň bolo finále a celú sobotu sme chodili po meste, sedeli v reštauráciách, kaviarňach, prechádzali sme sa po námestiach. Všade boli davy ľudí, ktoré prišli podporovať finalistov – Realu Madrid, Juventusu, Atletica, Barcelony, Liverpoolu. A neboli to len fanúšikovia z daných krajín, ale z celého sveta. Toto je pre mňa najväčšia sila športu, a keď sa začne vytrácať, neviem, aký k nemu budú mať ľudia vzťah. Budeme roky sledovať šport na krásnych, ale prázdnych či poloprázdnych štadiónoch?

Už aj v minulosti ste povedali, že šport nás všetkých spája. To je v dnešnej polarizovanej spoločnosti zvlášť potrebné.

Niekto múdrejší ako ja povedal, že šport je len akási novodobá náhrada niečoho. Ale ja si myslím, že ak je len náhradou, potom veľmi milou a ľudskou. U nás sa spoločnosť polarizovala na základe ľudí, ktorí ju vedú. Majú byť najväčšími autoritami v štáte, ale nie sú. Bohužiaľ, práve preto sa autoritami stávajú športovci, na ktorých výkony čakáme, na ktorých výkony sa tešíme. Nech mi nikto nepovie, že Petra Vlhová (25) dnes nie je jedným z najväčších fenoménov na Slovensku. Ak vám najsledovanejšie minúty jej prenosu vygenerujú vyše 25 miliónov divákov za sezónu, tak nie je o čom hovoriť. Keď si prevzala Krištáľový glóbus, pre Slovákov to bol pocit, že za niečo stojíme, že tu máme ľudí, ktorí dokážu niečo svetové – a o to by sme sa mali snažiť všetci: byť svetoví.

Z pracovného hľadiska sme už načrtli tému korony. Zažili ste obdobie, že ste museli ostať doma, alebo ste chodili do práce stále?

Až do 9. júna od marcového nástupu korony sme minulý rok v živom prenose nič nevysielali, ale pracovalo sa na GBS. To sú štyri spravodajstvá denne s jedným hlavným, večerným, takmer 20-minútovým a to sme museli napĺňať. Pracovalo sa v skupinách po štyri dni. Čo sa týka mňa, mám na starosti plánovanie športového vysielania, takže sme sa snažili, aby nám neunikla žiadna podstatná informácia. Na Trojke sme päť mesiacov každý deň po dve hodiny vysielali z archívu slávne zápasy a všetky veľké úspechy slovenských športovcov v ére samostatnosti od roku 1993. V lete nezavládla typická uhorková sezóna, pretože sa dohrávala futbalová sezóna. Koniec jednej a začiatok druhej prakticky splynuli, takže sme rýchlo nabehli na štandardný pracovný proces. Počas druhej vlny pandémie sme takmer všetci v redakcii prešli kovidom, čo bolo naozaj náročné, lebo v niektorých momentoch sme skončili v karanténe naraz siedmi alebo ôsmi. Eskalovalo to koncom decembra. Som zvedavý, aký vývoj nastane po vakcinácii…

Ako rodený Prešovčan ste rodičov za posledné mesiace asi často nevideli.

Je pravda, že na východ do Prešova za normálnych okolností cestujeme päť-šesťkrát do roka. Nastalo však obdobie, keď som nebol doma asi štyri mesiace, čo si doteraz nepamätám. Netrávili sme tam ani Vianoce, ani predchádzajúcu Veľkú noc. Pre obe strany to bolo smutné. Boli sme v spojení telefonicky, ale to je málo. Aj svokrovcov mám z Prešova, čiže naše deti mali starých rodičov veľmi ďaleko a ťažšie to vnímali. Za normálnych okolností totiž trávia takmer pol druha mesiaca prázdnin v Prešove. Sú na to prostredie zvyknuté. Ale teraz neboli na východe dlho, preto dúfam, že sa to rýchlo vráti do normálnych koľají.

Syn Damián (11) je piatak, dcéra Mia (7) prváčka. Ako zvládali, respektíve syn ešte zvláda, online vyučovanie? Keď bolo treba, aj ste doučovali?

Otvorene priznávam, že manželka trávi s deťmi násobne viac času. Mirka je vyštudovaná pedagogička pre prvý stupeň základných škôl, aj keď okrem študentských rokov neučila, ale deťom sa venuje naplno. Za posledný rok, odkedy sa začala korona, bol syn v škole dohromady asi dva mesiace a vidno nielen na ňom, ale všeobecne na deťoch, že stratili kontakt so školským prostredím. Zmizol pevný režim, ktorý v škole vládne. Vytratila sa súťaživosť, možno ctižiadostivosť presadiť sa medzi deťmi, niečo ukázať. Skrátka deťom chýba normálny žiacky a detský život. Sú o to obraté a nehovorím, že sa s tým nemôžem zmieriť, každý to nejako prekonáme, ale aké dôsledky to na deti bude mať, to si netrúfam predpovedať. Prišli o možnosť stretávať sa s kamarátmi, tráviť čas vonku. Je to obrovská strata v ich sociálnom vývoji, v ktorom mali urobiť ďalší krok a stratili rok. Pre syna je to jedenástina jeho života. Tú strávil zatvorený doma. Pre nás dospelých to nie je až také významné, ale deti čas vnímajú inak.

Je v prvom ročníku a pred veľkonočnými sviatkami opäť nastúpila do školy. Začiatky boli skvelé, išla do školy nadšená, nemali sme s ňou najmenší problém. Všetko fungovalo až do takej miery, že sme ju nemuseli vážnejšie kontrolovať. Keď však ostala doma a začal stúpať počet týždňov, keď bola zatvorená medzi štyrmi stenami, prejavilo sa to na zníženej sústredenosti, menšej aktivite, väčšej ľahostajnosti. Úlohy už nerobila tak rýchlo, niečo si zľahčila… Bola to skúška pre nás všetkých. Preto chcem len jedno – aby sme žili normálne, tak ako predtým. Nič iné nechcem, len aby deti mohli chodiť do školy, aby vyrastali v takom prostredí ako doteraz, aby sme my dospelí mohli pracovať a opäť sa stretávať.

Ktoré z vašich detí zdedilo po vás encyklopedickú pamäť?

Ešte to neviem posúdiť, ale vidno, že do detských hláv sa informácie a vedomosti dostávajú omnoho ľahšie. Navyše si pamätajú rôzne detaily, na ktoré my štyridsiatnici rýchlo zabúdame. (Smiech.) Syn ma napríklad dostane tým, že povie: „Oci, veď vtedy si toto povedal a toto sme spolu robili, keď dal Messi alebo Neymar ten a ten gól…“ (Úsmev.)

Syn je rovnako ako vy fanúšikom futbalu?

Samozrejme. Hrá futbal v klube v Záhorskej Bystrici. Teším sa, že sa chlapcom opäť obnovili tréningy. Konečne sa dostali na pľac, aj keď v menších skupinách, ale predsa. Po prvom tréningu sa syn vrátil smutný, lebo nevedel prihrávať. Hovoril, že sa mu nedarilo, ale ubezpečil som ho, že sa do toho opäť dostane. Žijeme v zvláštnych časoch, keď už aj deti prejavujú neistotu. Nech to už rýchlo pominie!

A čo vaša manželka? Predpokladám, že je veľmi tolerantná vzhľadom na to, že v práci trávite veľa času.

Samozrejme, nemôžem na ňu v tomto smere povedať krivé slovo. Našiel som veľmi tolerantnú a vnímavú partnerku, ktorá vie, čo treba pre profesionalitu v mojej práci aj koľko času to všetko zaberá.

To znamená, že na rodinnú dovolenku sa nemôžete vybrať, kedy chcete. Ak to všetko vyjde, tento rok budete v lete v poriadnom pracovnom nasadení.

Áno, je to tak. Práve preto musí z mojej strany byť podávanie informácií dávkované v správny čas, aby sa na to Mirka psychicky pripravila. (Smiech.) To v preklade znamená, že do polovice augusta nie je šanca nikam ísť. Ak to opatrenia dovolia, potom môžeme niečo vymyslieť a vycestovať.

Vaša práca je spojená aj s komentovaním športových zápasov. Máte v rámci tejto oblasti nesplnený pracovný sen?

Myslím, že práve olympiáda je vždy akýmsi pracovným vrcholom, hoci väčšie emócie sú spojené s nejakými medzištátnymi zápasmi, pre kolegov v hokeji, pre mňa vo futbale… Olympiáda je podujatie, ktorého sa právom obávate, lebo vás čaká sedemnásť dní so štrnástimi či s pätnástimi hodinami intenzívnej práce denne. Dávate pozor, aby vám neuniklo nič dôležité, podstatné. Mať toto všetko v hlave je veľmi ťažké, pretože najviac vás obmedzuje vlastný program: denne sú to to dva-tri priame prenosy, k tomu rôzne zápasy, materiály, zostrihy, reportáže a komunikácia s celým televíznym tímom.

Napriek tomu keď sa to končí a napríklad na letnej olympiáde dohovorím v poslednom prenose záverečné slová, prejde len chvíľka, a už si uvedomím, že zimná olympiáda je tu o jeden a trištvrte roka a letná znovu o štyri… Pre mňa je veľmi motivujúce tešiť sa na všetko, čo príde potom. Hoci je to obrovský nápor, po ktorom je zrazu na chvíľu prázdno, viete, že onedlho sú ďalšie podujatia, prenosy, zápasy, pracovné povinnosti, a ani sa nenazdáte a je tu ďalšia olympiáda. Vždy hovorím každému nováčikovi, že olympiáda ukáže, kto za čo stojí a akí kvalitní ľudia sme. Jednak ako individuálni hráči, pretože každý chce prezentovať samého seba čo najlepšie, ale zároveň je v každej jednej chvíli súčasťou obrovského pracovného tímu.

Čo vás na tejto práci fascinuje najviac?

Keď je napríklad kvalifikačný zápas v Trnave, viete, že na štadión príde okolo 20-tisíc ľudí (teraz nie, lebo žijeme v iných časoch), ale bude tam mnoho fanúšikov a sledovanosť pri obrazovkách presiahne pol milióna divákov. Na mieste stretnete ľudí, ktorých poznáte dlhé&nbsp; roky, kameramanov, zvukárov, režiséra, celú posádku prenosového voza. A vidíte, že to bude veľký priamy prenos. Je pre mňa obrovskou motiváciou, že môj hlas je na konci celého reťazca vecí, ktoré musia technicky fungovať a musia zapadať jedna do druhej. Veľké množstvo ľudí zabezpečuje, aby to všetko fungovalo. Je to pre mňa obrovský záväzok. Keď si všetci robia svoju robotu dobre, musím ju robiť dobre aj ja, lebo som súčasťou výstupu, ktorý televízia prináša. Toto ma vždy na mojej práci fascinovalo, pozitívne dráždilo. Akési vedomie, že nesmiem zlyhať, že musím podať plný výkon a byť naň pripravený.

Mňa nebaví len komentovanie, ale celá emócia okolo toho a veľmi ma baví pripravovať sa na každý priamy prenos. Ide o to, že sa posadíte za počítač a už nemusíte hľadať v bedekroch, almanachoch, zväzkoch novín, šanónoch. Stačí si nájsť informácie na webe a skladať ich tak, aby diváka zaujali a obohatili. Komentátor je kráľom vtedy, keď vyťahuje v správnom čase správne informácie. Keď dá hráč gól, vedieť, koľko gólov už strelil, je jednoduché, ale ak ho dal hlavou, koľko gólov dal hlavou? A ak nedáva často góly hlavou, kedy ho dal naposledy? A ak je to v reprezentácii, dal už gól hlavou za ňu? A tak ďalej. Takýchto situácií je v zápase obrovské množstvo. Treba byť na to pripravený. Samozrejme, že sú komentátori, ktorí k tomu pristupujú inak. Každý máme vlastné pracovné metódy, postupy a divák si potom vyberá, kto mu vyhovuje viac a kto menej. Som si vedomý toho, že moje komentovanie nemôže vyhovovať každému. Za štvrťstoročie som sa naučil svoju prácu robiť nejakým spôsobom a ohlas, ktorý na ňu mám, ma presviedča o tom, že ju asi nerobím zle.

Tá patrí k práci. V tomto smere sme zarovno so športovcami. Nie každý hráč sa páči každému.

A čo kritika na internete? Čítate komentáre pod článkami spojenými s vami?

Niekedy áno, ale v rámci duševnej hygieny som si veľakrát povedal, že stačí. Beriem každú kritiku, ktorá je vecná, ale neberiem kritiku, v ktorej dojmy prekrývajú pojmy. Keď mi niekto povie, že som „fandil“ konkrétnemu tímu, nech mi povie aj to, akými slovami, vetami alebo čím konkrétne som to dával najavo. Po poslednom finále majstrovstiev sveta som bol obvinený v jednom mienkotvornom denníku, že som „fandil“ Chorvátom, ktorí hrali o titul proti Francúzom. Pani redaktorke som napísal mail s jedinou prosbou – aby si zápas ešte raz pozrela, pokojne jej záznam pošlem a nech uvedie vety, pasáže, z ktorých vyplýva, že som držal stranu Chorvátom. Dodnes som nedostal odpoveď, pričom uplynuli takmer tri roky. Tým chcem povedať, že občas sa vyskytnú veci, ktoré zamrzia, ale ak som urobil chybu, dokážem si ju priznať. Stane sa to veľakrát a nie sú to len brbty. Občas poviem nesprávny údaj, zlú štatistiku, popletiem si mená hráčov… Stalo sa to veľakrát. Kto robí veľa, robí chyby, kto robí málo alebo nič, ten sa chýb nedopustí. (Úsmev.)

Merčiak odomkol 13. komnatu: Odhalil starosti a radosti v rodine aj zákulisie náročnej práce

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Merčiak odomkol 13. komnatu: Odhalil starosti a radosti v rodine aj zákulisie náročnej práce

Jana Homolová

Súvisiace články

Chytila druhý dych: Kocúrikovej dcéra prezradila, aká je herečka mama a babka

Sestry Lenka a Lucia urputne bojovali o život mamy. Zomrela na kovid

Známa epidemiologička o letnej dovolenke: Pre koho je cesta k moru rizikom?

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás