Peter Ličák

<em>„Pastoračná služba mi dožičila aj stretnutie s Alžbetou II., kráľovnou Spojeného kráľovstva a ďalších pätnástich štátov Commonwealthu, keď som jej veličenstvo sprevádzal pri návšteve Kostola sv. Juraja v Spišskej Sobote, kde som pôsobil šesť rokov,“ načrel do spomienok emeritný farár Michal Lipták (69) z Ľubice v podhorí Vysokých Tatier.</em>

V&nbsp;čase, keď ste sa rozhodli študovať teológiu, sa život v&nbsp;Československu niesol v&nbsp;znamení silnej normalizácie. Robila komunistická moc vašim rodičom nejaké problémy, keď ste si podali prihlášku na štúdium na teologickej fakulte?

Maturoval som na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v&nbsp;Kežmarku. Keď sa pedagogický zbor dozvedel, že som si dal prihlášku na teológiu, bolo to pre nich čosi také dráždivé ako červené plátno pred očami býka. Môžem povedať, že hoci mi na maturitách sadli všetky otázky ako na objednávku, učitelia mi skúšky dospelosti poriadne okorenili. Na vysvedčení z&nbsp;posledného ročníka mi trojku dali ešte aj z&nbsp;telocviku. Ten postoj učiteľov bol pre mňa pri vstupe do života dospelých poriadnym šokom. Keď sa na skúškach na teologickú fakultu pozreli na moje vysvedčenie, iba skepticky krútili hlavami: slabé, veľmi slabé výsledky. Prišiel november a&nbsp;zo súdruhov profesorov, ktorí by ma boli najradšej utopili v&nbsp;povestnej lyžičke vody, sa stali veriaci, ktorí sedeli na nedeľných omšiach v&nbsp;kežmarskom kostole v&nbsp;prvých radoch. To bol druhý šok, ktorý mi pripravili.

V&nbsp;tých rokoch, keď ste začali študovať teológiu, sa vravievalo, že najlepšími znalcami marxizmu-leninizmu sú študenti teológie a&nbsp;kňazi. Bola to pravda či len fáma?

Na teologickej fakulte nám tieto nezmyselné marxistické disciplíny prednášal docent z&nbsp;katedry marxizmu Univerzity Komenského. Nebol to ortodoxný komunista, boľševik či stalinista, to sme hneď spoznali, ale nemal to s&nbsp;nami na seminároch vôbec ľahké, určite to boli pre neho najťažšie vyučovacie hodiny v&nbsp;kariére. Boli to pre nás nesmierne nudné hodiny, ale keď sa s&nbsp;ním výrečnejší chlapci pustili na seminári do diskusie, bolo mi ho aj tak ľudsky ľúto. Lebo ho zakaždým dostali do úzkych, v&nbsp;takých chvíľach, keď obhajoval neobhájiteľné, nevedel, chudák, ani to, ako sa volá...

Do svojej prvej služby ste nastúpili koncom júna 1975 v&nbsp;Liptovskej Lúžnej. Bola vám táto farnosť po vôli alebo by ste boli radšej pôsobili v&nbsp;iných končinách Slovenska, napríklad v&nbsp;rodnej Ľubici pod Vysokými Tatrami?

Je to obec známa svojou partizánskou minulosťou, keď som tam nastúpil do služby ako kaplán, žilo v&nbsp;dedine veľa svojských prisťahovalcov z&nbsp;Oravy. Farnosť viedol skvelý pán farár, ktorého som tam za svojho dvojročného pôsobenia nepočul ani jediný raz zvýšiť hlas, nikdy sa nevedel rozčúliť, na niekoho nahnevať. Naozaj výnimočný človek. Bola to skromná farnosť i&nbsp;fara, nemali sme na výpomoc žiadnu gazdinú, každý deň sme si sami varili. Na tie dva kaplánske roky mám len tie najkrajšie spomienky. Keď ma spišský biskup vymenoval za správcu farnosti Lechnica-Červený Kláštor na čarovnom Zamagurí, môjmu farárovi z&nbsp;Liptovskej Lúžnej bolo za mnou veľmi smutno. A&nbsp;mne ešte viac za ním.

Často sa stáva, že veriaci sa neradi lúčia so staršími, skúsenejšími farármi, na ich mieste neradi vidia mladého, najmä začínajúceho kaplána. Napokon aj v&nbsp;civilných povolaniach často sprevádza začiatočníkov nedôvera. Stretli ste sa aj vy s&nbsp;takýmto prijatím medzi farníkmi?

Určite nie, v&nbsp;mojom prípade zaúradoval fenomén mladosti, takže som nepociťoval od farníkov žiadnu nedôveru. Naopak, bola to pre nich vítaná zmena, vo väčšine farností mladých kaplánov radi vítali. Isteže, boli aj výnimky, kde veriaci dôverovali len kňazovi, ktorý v&nbsp;dedine pôsobil dlhé roky, zvykli si na neho, ale stávalo sa to skôr výnimočne. Najmä mladí sa tešili, že kaplánom či správcom farnosti je ich rovesník.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;pastoračnej službe ľuďom máte na konte už viac ako 45 odslúžených rokov, môžete teda posúdiť, ako sa za ten čas zmenili veriaci.

Mama spomínala, že za čias jej mladosti boli na omši v&nbsp;ich dedine dvaja ľudia. Potom prišli roky, napriek vláde komunistov, keď na nedeľných bohoslužbách boli plné kostoly, väčší počet ako dnes bol v&nbsp;božích chrámoch aj cez týždeň. V&nbsp;tých rokoch sa nikdy nestalo, aby som mal na omši kostol plný prázdnych lavíc. Doba je iná, iní sú aj ľudia. Vo svete označovanom ako západný je dnes citeľný úbytok kresťanov, kedy sa to zvrtne, ťažko odhadnúť.

Mnohí kňazi mali za vlády komunistov problémy so štátnou mocou, s&nbsp;cirkevnými tajomníkmi okresných národných výborov a&nbsp;najmä so všemocnou Štátnou bezpečnosťou. Zažili ste aj vy takéto tlaky?

Keď sme mali po piatich rokoch po absolvovaní teologickej fakulty stretnutie so spolužiakmi, v&nbsp;našej debate dominovala téma rafinovaných i&nbsp;veľmi primitívnych a&nbsp;priehľadných praktík Štátnej bezpečnosti. Ja som mal od eštebákov pokoj, pôsobil som v&nbsp;malých, odľahlých dedinkách, ktoré pre nich neboli zaujímavé, nežili v&nbsp;nich ani disidenti, ani špióni. Akurát si ma dobre podali, keď som letel do Vatikánu, zaujímalo ich, čo tam veziem, aké tam mám kontakty. Tak som uviedol meno jedného známeho futbalistu, ktorý hral v&nbsp;ktoromsi rímskom klube.

Dvaja ma vypočúvali na fare v&nbsp;Lechnici, ale k&nbsp;ničomu sa nedopracovali, ako som zistil o&nbsp;pár rokov neskôr, do zápisu dali, že som na spoluprácu nevhodný.

Na východnom Slovensku poznám niekoľko ľudí, ktorí za minulého režimu prenasledovali na pracoviskách a&nbsp;v&nbsp;školách veriacich, v&nbsp;Levoči počas Mariánskej púte spisovali štátne poznávacie značky áut a&nbsp;dnes až demonštratívne sedia v&nbsp;kostoloch v&nbsp;prvých radoch. Je to v&nbsp;súlade s&nbsp;kresťanskou morálkou, ku ktorej sa teraz vehementne hlásia?

To je starý problém, poznáme ho už z&nbsp;tretieho storočia z&nbsp;čias pápeža Korneliusa. V&nbsp;cirkvi boli v&nbsp;tom čase nedorozumenia pre postoje k&nbsp;tým veriacim, ale aj ku kňazom, ktorí odpadli od cirkvi počas jej perzekúcie zo strany cisára Décia, ale neskôr sami seba považovali za hriešnikov a&nbsp;dali sa na pokánie. Takže to, k&nbsp;čomu smerovala vaša otázka, nie je nič nové pod slnkom, iba sa zopakovalo to, čo tu už bolo.

V&nbsp;kostoloch na omšiach vyberajú kostolníci finančné príspevky, na východe krajiny, tomu vravia „do brinčka“. Boli ľudia štedrejší za minulého režimu alebo dnes, keď sú vyššie príjmy i&nbsp;životná úroveň?

To, koľko ľudia prispievajú na spravovanie farnosti, vôbec nezávisí od ich príjmov či veľkosti majetku, je to vec ich mentality. Sú bohatí, ktorí dajú na chod farnosti veľa, ale sú bohatí, pre ktorých je aj príspevok 10 centov veľa. Ako povedala Matka Tereza, je to preto, že sa ešte svojho bohatstva nenasýtili.

Na čo sa vlastne používajú peniaze z&nbsp;„brinčka“?

Tieto peniaze idú na údržbu kostola, také vymaľovanie stojí dnes tisícky eur. Keď som pôsobil v&nbsp;Spišskej Sobote, na opravu oltára v&nbsp;Kostole sv. Juraja sme vyzbierali milión korún.

Povedzte, je pre kňaza veľkou ťarchou spovedné tajomstvo?

Už ako študenti teológie sme na túto tému veľa diskutovali. Napríklad, ak by sa niekto pri spovedi priznal k&nbsp;ťažkému zločinu, má kňaz právo porušiť spovedné tajomstvo a&nbsp;oznámiť zločin orgánom činným v&nbsp;trestnom konaní? Ale stále platí, že čo sa kňaz dozvie v&nbsp;spovednici, na to musí po skončení spovede zabudnúť. Napríklad na seminári na fakulte sme dostali otázku, čo urobíme, keď sa nám pri spovedi prizná kostolník k&nbsp;tomu, že nám do omšového vína dal smrteľnú dávku jedu. Vypijeme ten otrávený kalich alebo dodržíme spovedné tajomstvo? Môj názor na túto ťažkú akademickú otázku je taký, že kto sa chodí spovedať, nebýva vrahom. Vrahovia a&nbsp;mafiáni predsa nemajú ako ostatní ľudia svedomie, ani najťažšie zločiny nie sú ťarchou na ich duši. Tak prečo by cítili potrebu vyspovedať sa zo svojich zločinov?

Čo ste na svojej pastoračnej službe považovali za najťažšie?

Za tie štyri desaťročia boli všelijaké chvíle, aj zlé, na ktoré nerád spomínam. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, že kňaz je tiež zraniteľný človek, tiež ho možno nahnevať aj uraziť, tak ako kohokoľvek iného. Vedieť odpúšťať, to nie je žiadna maličkosť ani samozrejmosť. Dokázať sa zbaviť hnevu je tiež veľká vec, preto to mnoho ľudí nedokáže. Kňaz to musí všetko zvládať, inak by sa spreneveril svojmu poslaniu. A&nbsp;niekedy to naozaj nie je ľahké, niektoré situácie sa nedajú len tak odbiť mávnutím ruky ani v&nbsp;prípade duchovného.

Nemali ste v&nbsp;ťažkých chvíľach chuť opustiť pastoračnú službu? Lebo každý má občas myšlienky na zmenu povolania či radikálnu zmenu v&nbsp;smerovaní života...

Nie, také úvahy ma naozaj nikdy neprepadli. Bol som dosť vážne chorý, čo iné by som bol mohol robiť, keď som len tak-tak prežil? Veď pre chatrné zdravie som bol po celý život len v&nbsp;malých farnostiach na malých dedinkách. V&nbsp;Liptovskej Lúžnej, Lechnici, v&nbsp;Markušovciach, Liptovských Matiašovciach, Mníšku nad Popradom, v&nbsp;Spišskej Sobote, teraz vypomáham v&nbsp;rodnej Ľubici.

V&nbsp;civilných povolaniach musia pracovníci občas „na koberec“ k&nbsp;šéfovi, boli ste niekedy aj vy na koberci u&nbsp;spišského biskupa sídliaceho v&nbsp;areáli Spišskej Kapituly?

Nie, na „koberci“ v&nbsp;biskupskom paláci som sa nikdy zo svojich pochybení nespovedal, ani som tam nikdy nedostal „kázeň“. Viete, to je tak, malá farnosť rovná sa malé problémy, malé prešľapy. Možno keby som bol pôsobil vo veľkej farnosti s&nbsp;veľkými problémami, nebol by som sa tomu kobercu ani ja vyhol. Ale nedávno zosnulý pán biskup Sečka si kaplánov a&nbsp;farárov na koberec nepozýval, ich pochybenia riešil priamo na farách, kde pôsobili.

Aký postih hrozí kňazovi, ak si stopercentne neplní svoje úlohy, či sa dokonca nejako spreneverí svojmu poslaniu?

Najväčším trestom pre duchovného je exkomunikácia, teda vylúčenie, vyobcovanie z&nbsp;cirkvi. Je to s&nbsp;interdiktom, nápravným trestom, ktorý spočíva v&nbsp;zákaze udeľovať alebo prijímať sviatosti, najťažší trest, aký pozná katolícka cirkev. Takto potrestanému kňazovi je zakázané udeľovať a&nbsp;prijímať sviatosti, posluhovať pri omši, zastávať akýkoľvek cirkevný úrad. Vrátim sa k&nbsp;vašej otázke o&nbsp;spovednom tajomstve, trest exkomunikácie možno uložiť aj za delikt vedomého a&nbsp;dobrovoľného porušenia spovedného tajomstva. Napríklad spoluzakladateľ Slovenskej ľudovej strany, rímskokatolícky kňaz Andrej Hlinka bol v&nbsp;máji 1906 suspendovaný ab officio, teda od farského úradu, spišským biskupom Alexandrom Párvym za to, že pred parlamentnými voľbami verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. O&nbsp;mesiac neskôr bol po obvinení zo svätokupectva suspendovaný aj ab ordine, teda od výkonu kňazského povolania.

Ukladá sa tento prísny trest doživotne alebo sa po istom čase anuluje?

Podľa cirkevného práva rozhrešenie od exkomunikácie môže udeliť iba pápež, miestny biskup, ale aj kňazi, ak od nich dostali splnomocnenie na tento úkon. Najčastejšie sa pri nejakom pochybení kňazov používa napomenutie.

Aký spoločenský život je prípustný pre kňaza? Poznám farárov, ktorí lietajú na rogale, hrajú futbal, vedú oddiel mladých skautov, holdujú biliardu. Kde je hranica, ktorú by nemal kňaz prekročiť?

Elán síce spieva, že všetko je dovolené, dvere sú otvorené, ale pre kňazov to neplatí. Spoločenský život kňazov je ohraničený mantinelmi, ktoré by sme nemali prekračovať.

Keď ste v&nbsp;Liptovskej Lúžnej celebrovali prvú omšu, netriasli sa vám od trémy kolená?

Ojoj, a&nbsp;ako! A&nbsp;ešte viac sa mi triasol hlas, ani som ho nespoznával, ani keby hovoril niekto iný. Som dosť hanblivý, navyše každý v&nbsp;kostole bol zvedavý, ako zvládnem svoju prvú omšu. Priznám sa, nebolo to pre mňa jednoduché, ešte teraz mi pri spomienke na ten deň behá mráz po chrbte.

Témy kázní si vyberajú kňazi sami alebo im ich odporúča biskup?

Každé kázanie musí byť v&nbsp;súlade s&nbsp;liturgickým čítaním, nemožno si vybrať len tak hocijakú tému. Kázeň má obsahovať náboženské pravdy, pri ich obsahu som vždy bral do úvahy to, kto ich bude počúvať, pamätal som aj na to, že na omši budú aj deti, aby aj oni porozumeli mojim slovám. A&nbsp;je umenie to všetko skĺbiť. Je potrebné nájsť správne slová, vždy som sa vyhýbal používaniu slov miestneho dialektu.

Pri každej kázni som mal na pamäti, že sa k&nbsp;ľuďom prihováram ako reprezentant cirkvi a&nbsp;slovo Božie musím šíriť zrozumiteľne a&nbsp;dôstojne.

Aj v&nbsp;cirkevných kruhoch sa dnes vedú diskusie o&nbsp;tom, či sa dnes cirkev nachádza v&nbsp;kríze...

Stav a&nbsp;vážnosť cirkvi najlepšie vystihuje sínusoida, raz je hore, raz dole. Teší ma, že do kostolov chodí veľa mladých ľudí. Bohatší ľudia zvyknú vravieť, že majú všetko a&nbsp;Pána Boha navyše k&nbsp;tomu svojmu bohatstvu nepotrebujú. Ale keď sa ocitnú v&nbsp;nejakej kríze, ohrození, prosia – Pane Bože, pomôž...

Ako trávite po 45 rokoch pastoračnej služby dni na dôchodku?

Na dôchodku som šiesty rok, ale nenudím sa. Finišujem prípravu svojej šiestej knihy, písanie ma doslova pohltilo, nikdy som nepredpokladal, že sa raz dám na písanie. A&nbsp;výnimočne chytím do rúk aj paletu, aby som si pri maľovaní vyčistil myseľ.

Spoveď kňaza: Michal Lipták prehovoril o spovednom tajomstve

Výber pre vás

Spoveď kňaza: Michal Lipták prehovoril o spovednom tajomstve

Súvisiace články

Tajný sen: IVETA MALACHOVSKÁ vždy túžila po súdržnej rodine

Náhly koniec v politike bol pre Martina Poliačika výzvou. Aký biznis rozbehol?

Odborníčka varuje: Keby sme pre koronu zastavili prevenciu, pribúdali by úmrtia

Výber pre vás