Veronika Bocková

Na najväčšie prešľapy Talianov upozorňuje Beata Gubány, Slovenka žijúca v Rimini, ktorá svojim rodákom posiela úprimnú prosbu.

Žijete v&nbsp;kritickej zóne talianskeho Rimini. Keď sa začali šíriť prvé správy o&nbsp;nákaze, cítili ste, že sa v&nbsp;meste zmenila atmosféra?

Pochádzam z&nbsp;Martina a&nbsp;v&nbsp;Rimini žijem už 25 rokov. S&nbsp;bývalým manželom máme menšiu firmu, výrobu ručne farbených dámskych tašiek. V&nbsp;Bologni máme obchod a&nbsp;tašky dodávame aj iným obchodom v&nbsp;severnom Taliansku a&nbsp;v&nbsp;zahraničí. Koncom januára sa začalo viac hovoriť o&nbsp;koronavíruse. Brali sme to dosť na ľahkú váhu, aj keď zo správ nás strašili, že ide o&nbsp;vážnu záležitosť.

Nedotkol sa nás SARS v&nbsp;Taliansku, prasacia chrípka ani iné choroby za posledné desaťročia... Prečo by sme sa my mali nakaziť nejakou ďalšou „hlúpou“ chrípkou? Nikto to nebral vážne, pizzerie, bary, diskotéky, posilňovne... Talian doma sedieť nebude. Dnes už aj ten Talian sedí doma, či chce, či nechce. Počet nakazených od minulého týždňa rapídne stúpa z&nbsp;jednej noci na druhú.

Ako hodnotíte opatrenia, ktoré Taliani prijali po vypuknutí koronavírusu? Čo podľa vás kompetentní najviac podcenili?

Talianska vláda začala upozorňovať na vážnosť tohto vírusu hneď na začiatku, nikto to však nebral vážne. Keď začali miznúť turisti, zákazníci, objednávky, začali sme sa hnevať na vládu, že narobila zbytočnú paniku. Dnes si myslím, že, naopak, neurobila dostatočné opatrenia. Nikto to nemohol vedieť. Počty chorých rástli veľkou rýchlosťou, keby sme od začiatku boli upozornení a&nbsp;boli by zavedené tvrdé opatrenia, myslím, že by dnes neboli toľkí ľudia mŕtvi a&nbsp;nakazení.

Jednotky intenzívnej starostlivosti nemocníc sú preplnené, pacientov už dávajú aj na chodby,&nbsp;stavajú stany pre ľahšie prípady a&nbsp;prvé vyšetrenie býva pred nemocnicami. Ak máte príznaky, nesmiete ísť do nemocnice, ale volať núdzovú linku. Problém je v&nbsp;tom, že veľa ľudí sa nedovolá, nik nedvíha a&nbsp;nikto sa nedostaví k&nbsp;vám domov na výter z&nbsp;hrdla. Vtedy nastupuje panika a&nbsp;neviete, čo robiť.

V&nbsp;čom sa najviac zmenil váš každodenný život, keď to porovnáte s&nbsp;obdobím spred mesiaca?

Deti sú zo škôl doma už mesiac. Podobne ako iní podnikatelia, aj ja som nechala zamestnancov už pred dvoma týždňami doma. Lety do Bologne a&nbsp;iných talianskych veľkomiest zrušili, turisti teda úplne vymizli. Hotely sú zatvorené, väčšina obchodov je tiež kompletne zatvorená, otvorené ostávajú len potraviny a&nbsp;lekárne, do ktorých môže vchádzať len pár ľudí naraz. Do lekárne napríklad len po jednom a&nbsp;ostatní čakajú v&nbsp;bezpečnej vzdialenosti vonku. Zdá sa, že v týchto dňoch zatvoria aj fabriky. Samozrejme, panuje tu veľký strach a&nbsp;pesimizmus, cítiť to na každom kroku.

Prežili sme prvý víkend, keď sme sa nemohli pohnúť z&nbsp;domu. Krásne počasie nás priam ťahá na pláž, ktorú máme od domu päť minút. Ani na pláž, všade zákaz, aj do parku. Ak potrebujete ísť von so psom, len okolo domu. Ak vás uvidia na ulici, kontrolujú vás, či máte povolenie buď z&nbsp;práce, alebo pre neodkladné zdravotné záležitosti. Prvé dni bolo niekoľko tisícok udaní na nedodržanie pokynov a&nbsp;zákazu vychádzania. Zatiaľ si asi ešte poriadne neuvedomujeme zmenu, ktorú teraz zažívame. Zatiaľ sa zdá, že máme všetko.

Taliansko je v&nbsp;karanténe, čo to pre vás ako obyvateľku znamená?

Taliansko v&nbsp;karanténe... Toto nás núti rozmýšľať o&nbsp;tom, prečo práve Taliansko. Celý svet chodí do Číny a&nbsp;len jeden Talian nakazí – ako hovoria – celú Európu? Je nám to veľmi ľúto, je to dosť ponižujúce a&nbsp;cítime sa odrezaní od zvyšku sveta. Ďalšia otázka je dokedy. Kedy sa budeme môcť vrátiť do klasického životného „stresu“? Väčšinu času sedím za počítačom alebo upratujem, pozerám televízor, na ktorý som doteraz nemala čas. Trávim viac času so svojimi 18-ročnými synmi, ktorí sú tiež nútení sedieť doma a&nbsp;nemôžu sa stretávať s&nbsp;kamarátmi alebo ísť do posilňovne. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Slovensko sa v&nbsp;čase, keď robíme tento rozhovor, nachádza len na začiatku nákazy, máte teda pre Slovákov nejaký odkaz, čo by mali dodržiavať, aby sa u&nbsp;nás nezopakoval taliansky scenár?

Jednu nedeľu večer som napísala na svoj facebookový profil, kde mám len rodinu a&nbsp;pár bývalých spolužiakov, menší status, aby nepodceňovali koronavírus, ako sme to urobili my. Človek by neveril, ako sa môj status rozšíril po Slovensku. Za pár dní mal tisíce zdieľaní. To však potvrdzuje, že Slováci na to myslia a&nbsp;obávajú sa. Je to dobré znamenie, aspoň začnú skôr s&nbsp;opatreniami. Nemám veľa rád. Základné hygienické opatrenia, dôkladné umývanie rúk viackrát denne, používanie alkoholových dezinfekčných gélov a&nbsp;tekutín, stačí aj alkohol.

Rúško v&nbsp;prípade, že máte kašeľ alebo musíte ísť nutne k&nbsp;lekárovi. Aspoň metrová vzdialenosť od druhých ľudí pri pokladnici či v&nbsp;kancelárii. Veľa vitamínov. Žiadne detské kútiky, parky, zhromažďovanie, zbytočné nákupy a&nbsp;návštevy reštaurácií. Verte mi, toto Talianov dostalo do problémov. A&nbsp;veľký pozor na starších ľudí po sedemdesiatke, cukrovkárov a&nbsp;chorých na srdce či onkologických pacientov. Sú oveľa náchylnejší. Hlavne aby mladí nedoniesli starkým domov takéto nepríjemné prekvapenie. Oni si to často neuvedomia, ale pre starších ľudí môže byť toto ochorenie smrteľné.

Vo svojom statuse na sociálnej sieti píšete, že človek si uvedomí skutočnú silu epidémie až vtedy, keď príde o&nbsp;slobodu a&nbsp;nedovolia mu ani pochovať blízkeho človeka. Stalo sa vám alebo vašim blízkym niečo podobné?

Stalo sa to mojim známym. Pohreby sú zakázané, viete si to predstaviť? Sloboda? Našťastie synov vidím každý deň, aj keď bývam v&nbsp;inom obvode než ich otec. Ale bojím sa, že každým dňom mi zakážu vyjsť z&nbsp;bytu a&nbsp;to bude kritické. Priateľa som nevidela už mesiac, býva pri Turíne a&nbsp;nemôžme sa presúvať. Nie je to ľahké, sme na videohovore každý deň, ale čoraz viac cítiť nervozitu, pretože keď vám niekto chýba a&nbsp;vy neviete, kedy sa s ním budete môcť stretnúť, či o&nbsp;týždeň, dva, mesiac, alebo tri mesiace...

Neistota nás v&nbsp;tejto situácii veľmi ničí. V&nbsp;Martine mám fantastickú rodinu, rodičov a&nbsp;bratov s&nbsp;rodinami. Neviem, kedy budem môcť vycestovať za nimi, syn sa ma každý deň pýta, kedy pôjdeme k&nbsp;babke. Čo mu mám povedať? Hovorím mu – skoro, skoro, Maťko, aj do koliby na halušky.

Aké sú prognózy, ako by mohla vyzerať situácia v&nbsp;Taliansku v&nbsp;najbližšom období?

V&nbsp;nedeľu nám oznámili, že aj keď ostaneme doma a&nbsp;krivka nakazených koronavírusom začne pomaly klesať, neznamená to, že sa všetko vráti do normálu. Budeme musieť ostať v&nbsp;tejto situácii ešte aspoň dva-tri cykly inkubácie, teda štyri-päť týždňov, aby sme sa pomaly začali vracať do normálu. Takže máme si uvedomiť, že ak koronavírus v&nbsp;Taliansku nadobudne svoj vrchol 18. marca, ako sa očakáva, skôr ako v&nbsp;druhej polovici apríla sa prísne opatrenia nezmenia. To sú slová expertov.

Smrteľné chyby Talianov: Aký je život Slovenky v epicentre pandémie?

Výber pre vás

Smrteľné chyby Talianov: Aký je život Slovenky v epicentre pandémie?

Súvisiace články

Psychoterapeutka radí: Čo pomôže proti strachu a úzkosti kvôli koronavírusu?

Ako sa nezblázniť? Psychoterapeutka radí, ako zvládnuť úzkosť a obavy spojené s koronavírusom

Výber pre vás