Marcela Fuknová

Šírenie koronavírusu v našej krajine je pre ľudí úplne nová situácia. Vnímajú ju ako ohrozenie?

Určite áno, je to nová situácia a&nbsp;je to istý druh ohrozenia. Aj preto by bolo dobré, aby si ľudia bez zbytočnej paniky zisťovali o&nbsp;chorobe čo najviac informácií. Ako sa ochorenie šíri, čo môžu robiť, ako sa majú chrániť... Čím viac faktov si zistia, o&nbsp;to menej ohrození sa budú cítiť.

Áno, a zároveň čo najmenej zmätočných informácií a&nbsp;desivých správ o&nbsp;tom, koľko ľudí zomrelo a&nbsp;koľko sa nevyliečilo. Fakty im pomôžu zorientovať sa v&nbsp;situácii bez zbytočnej paniky. A, samozrejme, aj k&nbsp;tomu, aby situáciu nepodceňovali.

Čo môže ľudí viesť k&nbsp;nerešpektovaniu pokynov úradov?

Niektorí ľudia reagujú na ohrozenie tým, že popierajú situáciu, ktorú vnímajú ako ohrozujúcu. Takže ju zľahčujú, robia si z&nbsp;ochorenia posmech, nerešpektujú pokyny. Sami sebe vysvetľujú zodpovednosť ostatných len ako zbytočnú paniku a&nbsp;môžu tak svojím konaním ohroziť všetkých. Samozrejme, humor je jedna z&nbsp;vecí, ktorá nám pomáha zvládať túto náročnú situáciu. Ale humorné zľahčovanie sa nesmie zamieňať s&nbsp;nezodpovedným správaním k ostatným.

Môže z pocitu ohrozenia vyplývať agresivita? Mnohí reagovali na správy o nakazených ľuďoch až nenávistne, na sociálnych sieťach im dokonca želali smrť...

To závisí od osobnosti daného človeka, ale súvisí to aj s&nbsp;anonymným priestorom, ktorý ponúkajú sociálne siete. Je to kombinácia týchto dvoch skutočností. Keby s&nbsp;nimi boli v osobnom kontakte, zrejme by sa správali inak.

Ako na túto situáciu môžu reagovať ľudia, ktorí majú problémy s&nbsp;úzkosťou či depresiou? Je to pre nich ťažšie než pre ostatných?

Určite áno. Pre všetkých je to situácia, ktorá vyvoláva úzkosť. Je však v&nbsp;poriadku, že táto situácia vyvoláva určitú mieru úzkosti. Tá úzkosť nás totiž nabáda, aby sme boli opatrní a&nbsp;zodpovední. Pokiaľ má však človek v&nbsp;sebe príliš veľa úzkosti, môže ho zaplaviť. Vtedy už nie je funkčná, nepomáha mu, ale ubližuje.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej stane.</strong>

Kedy už ide o&nbsp;chorobnú reakciu? Dá sa odlíšiť, kedy už úzkosť a&nbsp;obavy bránia človeku v&nbsp;normálnom fungovaní?

Napríklad keď si robí katastrofické scenáre o&nbsp;konci ľudstva, o&nbsp;tom, ako celá rodina zahynie, a&nbsp;podobne. Môže úplne stratiť racionálnu kontrolu nad situáciou. Ľudia, ktorí majú sklon k&nbsp;úzkosti, môžu na súčasnosť naozaj reagovať tak, že sa ich stav zhorší.

Môže napríklad rodina rozoznať, že ich príbuzný stráca kontrolu nad svojím prežívaním? Aké sú varovné signály?

Ak už úzkosť prekročí hranicu, je to zvyčajne u&nbsp;ľudí, ktorí sa s&nbsp;ňou tak či tak už pasujú v&nbsp;bežnom živote. Prejavy môžu byť rôzne. Úzkosť im znemožňuje fungovať v&nbsp;práci, v&nbsp;partnerských vzťahoch, môžu mať problémy s&nbsp;príjmom potravy, so spánkom. Nadmerná úzkosť spôsobuje aj rôzne bolesti, zvieranie na hrudi, búšenie srdca... Ľudia, ktorí majú problém s&nbsp;nadmernou úzkosťou, už tieto prejavy poznajú. Väčšinou to pre nich nie je prvý raz, vedia, čo sa s&nbsp;nimi deje. Sú však aj takí, u&nbsp;ktorých môže táto situácia spustiť panický atak prvý raz v živote.

Spomínajú ľudia túto tému aj v&nbsp;ambulanciách psychoterapeutov?

Áno, prežívajú to a&nbsp;riešia to. Hoci treba povedať, že ľudia sa z&nbsp;pochopiteľných dôvodov do nových kontaktov ani do psychologických ambulancií teraz nehrnú.

Mnoho ľudí je teraz doma s&nbsp;deťmi, niektorí sú v&nbsp;karanténe, iní majú rôzne virózy a boja sa o&nbsp;seba či blízkych. Existujú rady, ako prečkať toto obdobie v&nbsp;pokoji?

Dôležité je upozorniť na to, že dlhodobejší pobyt viacerých členov rodiny doma je veľká psychická záťaž. Dá sa to zvládnuť, no každý člen rodiny by si mal pre seba vyhradiť počas dňa aspoň nejaký čas, keď sa bude môcť venovať iba sám sebe a&nbsp;strávi chvíle bez ostatných. Je to prevencia vyhorenia. Je veľmi potrebné, aby sa človek trochu zastavil a&nbsp;skúsil porozmýšľať, kde má vlastné zdroje, z&nbsp;ktorých môže načerpať silu a&nbsp;uspokojenie. Môže si doma urobiť práce, na ktoré predtým nemal čas, alebo sa venovať nejakej záľube.

Všeobecná poučka neexistuje, ale pre niekoho to môže byť literatúra, pre iného hudba alebo rozhovory s&nbsp;priateľmi cez telefón, cez Skype. Myslím si, že v&nbsp;takýchto chvíľach je veľmi dôležitá spolupatričnosť, ktorá sa takýmto spôsobom dá cítiť v&nbsp;čase, keď nie je možný osobný kontakt. Každý sa môže opýtať sám seba, čo by mu v&nbsp;tejto chvíli najviac pomohlo. Ako môžem načerpať psychické sily? A&nbsp;potom tieto činnosti systematicky robiť. Pre niekoho to môže byť nejaká obľúbená činnosť, napríklad práca v&nbsp;záhrade, pre iného komunikácia. Je veľmi dôležité, aby ich každý dokázal nájsť a&nbsp;vedel, vďaka čomu sa bude cítiť lepšie.