Jaroslav Slašťan

Pôsobila ako pedagogička i&nbsp;zástupkyňa riaditeľa. Dnes Katarína Luptáková (45) šéfuje jednej z&nbsp;najstarších škôl na Slovensku, Súkromnému gymnáziu Kremnica.

Keď ste sa pred ôsmimi rokmi stali riaditeľkou školy, aké ste mali sny, túžby a&nbsp;predstavy? Naplnili sa?

Mojím cieľom i&nbsp;túžbou bolo vybudovať školu s&nbsp;výborným pedagogickým zborom a&nbsp;kvalitnými a&nbsp;spokojnými žiakmi. Podarilo sa mi vybudovať a&nbsp;zostaviť kolektív ľudí, ktorí nie sú len výborní pedagógovia, ale aj výborní ľudia, čo cítiť v&nbsp;celkovej atmosfére školy. Dosahujeme úspechy nielen na Slovensku v&nbsp;obľúbených štatistických tabuľkách a&nbsp;porovnávaniach, máme úspechy v&nbsp;rôznych súťažiach a&nbsp;našich absolventov každoročne prijímajú na prestížne vysoké školy nielen na Slovensku, ale aj v&nbsp;zahraničí.

Školstvo potrebuje zmeny, ale akoby nám chýbala odvaha priznať si to. Ako vnímate situáciu? Potrebuje školstvo reformu?

Všetkým je jasné, že zmeny sú nevyhnutné. Otázkou zostáva, kto naberie odvahu, aby vypracoval reformu, ktorá nebude reagovať len na problémy, ale bude orientovaná na budúcnosť. Predpokladom toho je spolupráca niekoľkých ministrov s prognostikmi, so štatistickým úradom a s odborníkmi z praxe. Chce to čas, odvahu a skúsenosti. Som pesimistka, čo sa týka najbližšej budúcnosti, ale určite je to otázka najbližších 5 až 10 rokov.

Úbytok detí v školách je celospoločenský fenomén. V minulosti pri prechode zo základnej školy na strednú deti absolvovali prijímačky. Dnes je málo detí a veľa stredných škôl. Stredné školy robia nábor len preto, aby deti získali a mohli prežiť. Pre školy to predstavuje určitý tlak. Zvýšiť kvalitu vzdelávania a stavať na dobrých učiteľoch sa javí ako recept na získanie študentov, nielen čo sa týka ich počtu, ale aj kvality. Čo si o tom myslíte ?

Súvisí to s&nbsp;mojou predchádzajúcou odpoveďou. Jedno zlé rozhodnutie nabaľuje ďalšie zlé rozhodnutia. Vieme, že normatív na žiaka je zlý, ale nikto neprišiel s&nbsp;lepším návrhom, preto zlé prežíva. Získavať študentov za každú cenu je znakom úpadku školy. Paradox je, že to stále ešte na niekoho zaberá, aj keď zrejme tomuto spôsobu už momentálne odzvonilo.

Vzdelaný a&nbsp;rozhľadený rodič na to nenaletí. Vedomosti, ktoré škola dokáže poskytnúť záujemcovi, úspechy, ktoré študent v&nbsp;rámci školy zažije a&nbsp;získa, a&nbsp;uplatnenie, ktoré nájde po absolvovaní školy, získavajú čoraz väčšiu váhu pri rozhodovaní o&nbsp;štúdiu na tej-ktorej škole. Je to dlhá cesta, ale začína sa to oplácať. Masovosť prestáva byť v&nbsp;móde.

Na gymnáziách sa rozhoduje o&nbsp;dlhodobej kariére dieťaťa. Práve tam sa študent začína formovať, tam sa rozhodne o&nbsp;tom, či v&nbsp;deťoch vzbudíte zvedavosť, alebo ju zabijete, či ich naučíte samostatne pracovať, alebo z&nbsp;nich vychováte lenivcov a&nbsp;alibistov. Uvedomujú si to rodičia? Zaujímajú ich len výsledky ich detí alebo aj kvalita vzdelávacieho procesu?

Rodičia v&nbsp;každom prípade chcú pre dieťa len to najlepšie, ale je paradoxné, že nie vždy dokážu dieťa presne odhadnúť. Doma sa môže javiť úplne inak ako v&nbsp;škole. Ideálne, teda samostatné, aktívne a&nbsp;všestranne orientované dieťa je výnimkou, s&nbsp;ktorou sa síce stretávame aj v našej škole, ale oveľa viac detí potrebuje okolo seba „ťahúňov“, ktorí mu ukážu, čo všetko sa dá, keď sa chce.

V&nbsp;každej triede máme žiakov, ktorí sú výborní, a&nbsp;tí dokážu so sebou stiahnuť aj ostatných. Najlepšou motiváciou je príklad. Rodičia už viac ako v&nbsp;minulosti porovnávajú, ale nie vždy dostanú všetky informácie a&nbsp;ešte stále sa boja pýtať, respektíve ešte stále sa uspokoja s&nbsp;čiastočnými odpoveďami, len málo rodičov si dá námahu navštíviť školu a&nbsp;presvedčiť sa na vlastné oči, čo ich dieťa môže získať, čo robí na hodine, ako sa pripravuje, na čo mu to bude.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Často sa hovorí o počte žiakov v triedach. Akoby nižší počet žiakov bol ukazovateľom istej kvality a následného záujmu o školu. Pritom si mnohí neuvedomujú, že menej žiakov v triede otvára priestor na osobnejší vzťah učiteľ – žiak a dáva predpoklad väčšieho záujmu a vedenia zo strany učiteľa. Myslím si, že v triedach by ich malo byť toľko, aby sa im učiteľ dokázal dostatočne venovať. Je správne, keď chce štát či zriaďovateľ direktívne stanoviť striktné minimá žiakov v triedach? Nemali by si počty žiakov v triedach určovať samy školy?

Všetci sme navštevovali školu, kde sme mali možnosť učiť sa spolu, ale na vybrané predmety nás delili – napríklad na jazyky, aby sme sa mohli viac naučiť. Určovanie počtu žiakov v&nbsp;triedach je ekonomické rozhodnutie, tu sa nedá hovoriť o&nbsp;lepšej kvalite. Najlepšia kvalita je predsa, keď sa len mne individuálne niekto bude venovať a&nbsp;pripravovať ma podľa mojich potrieb. Samozrejme, že aj súkromná škola je ekonomický subjekt a&nbsp;individuálne štúdium je utópia, ale učíme skupinovo, delíme žiakov v&nbsp;seminároch podľa profesionálnej orientácie. Robíme všetko pre kvalitný rozvoj našich detí.

Aký podiel na dobrom fungovaní školy majú učitelia? Je dnes ťažké nájsť dobrého učiteľa?

Bez dobrého učiteľa nie je dobrý žiak a&nbsp;neexistuje ani dobrá škola.

Získať dobrého učiteľa je najťažšia skúška pre riaditeľa. Učiteľ nie je len ten, kto vzdeláva, ale aj vychováva, trávi s&nbsp;dieťaťom viac času ako rodič, otvára mu možnosti a&nbsp;ovplyvňuje názory. Hovorí sa, že priemerný učiteľ povie, dobrý vysvetlí, skvelý demonštruje, ale veľký inšpiruje. Škola je živý celok, kde učitelia vytvárajú orchester na záverečný koncert.

Nájsť dobrého učiteľa je výzva, ale aj šťastie. Netvrdím, že som s&nbsp;kolegami stopercentne spokojná, ale snažím sa nájsť optimálne zloženie zborovne a&nbsp;som hrdá, že učitelia fungujú aj ako ľudia, kolegovia. Mám šťastie, že sme pozitívnym príkladom pre celé Slovensko, lebo vekový priemer učiteľov je mimoriadne nízky (35 rokov) a&nbsp;všetci sú motivovaní, plne kvalifikovaní a&nbsp;majú chuť na sebe pracovať.

Niekedy to vyzerá, že dobrí učitelia zo školstva odchádzajú. A&nbsp;nielenže neprichádzajú noví dobrí učitelia, ale pedagogiku už ani neštudujú dobrí študenti. Čo sa týka personálneho obsadenia, je na tom školstvo skutočne zle. Je toto dlh, ktorý zanecháme budúcej generácii?

Nemám úplné informácie, aby moja odpoveď bola objektívna. Z&nbsp;vlastnej skúsenosti viem, že na inzerát sa prihlásia mnohí kandidáti, ale v&nbsp;skutočnosti podmienky v&nbsp;školstve nie sú zaujímavé pre úplnú špičku generácie, čo bude v&nbsp;blízkej budúcnosti treba zmeniť, lebo dobrý učiteľ bude taký vzácny, a&nbsp;preto aj drahý, že si ho budú môcť dovoliť len niektorí v&nbsp;súkromných, elitných školách a&nbsp;ostatní sa budú musieť uspokojiť s&nbsp;hocikým. Tu, bohužiaľ, zrejme budeme kopírovať krajiny na západ od nás, kde tieto skúsenosti už majú, ale nepoučili sme sa z&nbsp;nich.

Len za posledné tri roky, od roku 2016, počet uchádzačov o&nbsp;štúdium pedagogiky klesol o&nbsp;polovicu. Ísť študovať za učiteľa sa považuje pomaly za prehru, lebo plán A&nbsp;nevyšiel...

Každým rokom klesá záujem študentov o&nbsp;prácu v&nbsp;školstve. Potom sa do školstva dostávajú aj ľudia, ktorí tam nemajú čo hľadať, lebo školy majú voľné pracovné miesta, ale nebolo si z&nbsp;koho vybrať. Príčiny všetci poznáme. Nízke platy, slabá podpora učiteľov, nedostatočná príprava budúcich pedagógov aj vlády, ktoré za celé roky nedokázali presadiť potrebné reformy. Problémom je aj zrušenie externého štúdia pri&nbsp;väčšine učiteľských odborov. Navyše namiesto piatich rokov (bakalársky a magisterský stupeň) dnes študenti študujú až sedem rokov. Pritom ak chceme byť úspešnou krajinou, dobrí učitelia musia byť prioritou.

Ak má človek vzťah k&nbsp;práci, ktorú robí, prirodzene ho to núti hľadať tú najlepšiu cestu, vďaka ktorej bude prácu robiť dobre. Dobrým učiteľom sa človek stáva vtedy, keď je ohodnotený, motivovaný, nie je preťažený, nie je unavený, nie je zdeformovaný a&nbsp;nie je rukojemníkom systému. Učí dnes v&nbsp;školách veľa rukojemníkov?

To by som sa neodvážila nikdy tvrdiť. Stále verím, že každý zamestnanec školy je tam preto, že v&nbsp;práci s&nbsp;deťmi vidí význam, napĺňa ho a&nbsp;je jeho sebarealizáciou. Deti sú veľmi objektívne a&nbsp;prísne zrkadlo, rýchlo odhalia všetkých, ktorí sú tam z&nbsp;iných dôvodov, a&nbsp;takému človeku to dajú pocítiť. Na konci každého školského roka robíme v&nbsp;našej škole sebahodnotenie učiteľov a&nbsp;tiež dotazník, v ktorom môžu žiaci anonymne vyjadriť názor na&nbsp;jednotlivé predmety a&nbsp;učiteľov. Nestretla som sa u&nbsp;žiakov s&nbsp;týmto názorom, aj keď som už našla aj kritické a&nbsp;veľmi presné ohodnotenie kolegovej slabej stránky.

Počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí neustále rastie. Uvedomili sme si už hodnotu vzdelania?

Hodnota vzdelania klesá s&nbsp;pribúdajúcim počtom ľahko získaných diplomov v školách bez akreditácie. Slabá populačná krivka až teraz dorazila na vysoké školy a&nbsp;tento problém sa začína až teraz prejavovať v&nbsp;plnej miere. Opatrenia na zvyšovanie kvality vzdelania, a&nbsp;teda aj jeho hodnoty, sú témou číslo jeden na ministerstve školstva. Mám strach, že to prichádza trochu neskoro.

Curriculum vitae vašej školy sa začína v&nbsp;roku 1856. Tento rok oslavujete 164. výročie založenia školy. Aký je to pocit, byť riaditeľkou jednej z&nbsp;najstarších slovenských škôl ?

Je to hlavne úcta a&nbsp;zväzujúca povinnosť, bojovať za zachovanie tradície v&nbsp;meste. Samozrejme, je príjemné hovoriť o&nbsp;minulosti, ale dôležitejšia je budúcnosť. V&nbsp;žiadnom prípade sa nechcem zmieriť s&nbsp;myšlienkou, že naša budova sa stane pamätníkom, že budeme len spomínať. Naša škola má svoje opodstatnenie a&nbsp;pevné miesto v&nbsp;systéme škôl v&nbsp;okrese Žiar nad Hronom a&nbsp;je nenahraditeľná pre Kremnicu a&nbsp;Kremničanov. Všetkým, študentom, absolventom, bývalým i&nbsp;súčasným pedagógom a&nbsp;všetkým zamestnancom školy neustále pripomínam, že môžu byť na školu právom hrdí.

Ako asi každá škola bojujete o&nbsp;svoje miesto pod slnkom. Robíte projekty, skvalitňujete vyučovací proces, spolupracujete s&nbsp;inými školami, organizáciami a&nbsp;inštitúciami, skúšate rôzne modely a&nbsp;máte víziu. Ako riaditeľka ste v&nbsp;minulosti vystupovali v&nbsp;médiách a&nbsp;priamo ste vyjadrili svoju mienku a&nbsp;stanovisko k&nbsp;istým problémom. Mali ste argumenty i&nbsp;odvahu pomenovať veci a&nbsp;povedať, čo sa vám nepáči. Cítite sa vyčerpaná?

Je to náročný a vyčerpávajúci boj, ale dúfam, že nejde o&nbsp;boj s&nbsp;veternými mlynmi. Sme pevne rozhodnutí brániť svoje právo na existenciu. Keď vidím podporu v&nbsp;meste, v&nbsp;škole i&nbsp;doma, mám za sebou chápajúcu rodinu, tak viem, že to má zmysel a&nbsp;vždy sa nájdu sily na pokračovanie. Musím však priznať, že sa často zamýšľam, či to všetko stojí za to, dokedy ešte... (Ticho.) Sú chvíle, keď sa človek naozaj zastaví, rozmýšľa a&nbsp;hľadá silu, aby opäť dokázal ráno vstať a&nbsp;pokračovať. To sa odo mňa ako od riaditeľky jednoducho očakáva.

Za 164 rokov existencie vašej školy vyšlo z jej brán nespočetné množstvo absolventov. Skúste vymenovať zopár najznámejších či najúspešnejších, ktorým sa podarilo presadiť v&nbsp;rámci Slovenska či dokonca za jeho hranicami.

V&nbsp;radoch absolventov máme veľmi veľa úspešných absolventov –&nbsp;matematikov, fyzikov, chemikov, prírodovedcov, lekárov, z&nbsp;ktorých mnohí patria k&nbsp;slovenskej i&nbsp;svetovej špičke. Môžem povedať, že naši absolventi robia širokú škálu dôležitých povolaní po celom svete. Z&nbsp;tých najvýznamnejších a&nbsp;najznámejších spomeniem jazykovedca a&nbsp;národného buditeľa Andreja Radlinského, vzdelanca a&nbsp;básnika Martina Rakovského, podpredsedu SAV prof. RNDr. Karola Marholda, CSc., doc. RNDr. Ingrid Turisovú, PhD., lekára prof. MUDr. Arnošta Lányiho, DrSc., Aurela Lehotského, Jozefa Dohnányho, Žigmunda Rónu, fyzika prof. RNDr. Petra Markoša DrSc., chemikov prof. Ing. Jozefa Markoša, DrSc., a&nbsp;Ing. Juraja Edmunda Mistríka, CSc., vedca prof. RNDr. Jozefa Širáňa, DrSc., športového komentátora Miroslava Michalecha, básnikov a&nbsp;spisovateľov Jána Kollára, Jozefa Varinského i&nbsp;Kristu Bendovú. Našu školu absolvovali aj dvaja zo šestnástich banskobystrických biskupov – Žigmund Supan a&nbsp;Rudolf Baláž. A&nbsp;každý azda pozná našu najvýznamnejšiu osobnosť, absolventa, na ktorého sme naozaj hrdí. Je ním pán Ladislav Chudík. V&nbsp;budúcnosti sa pokúsime požiadať o&nbsp;pridelenie jeho mena našej škole, čím by sme sa definitívne prihlásili k&nbsp;jeho odkazu.

Snívam o&nbsp;škole, ktorej meno bude známe po celom Slovensku. O&nbsp;škole s&nbsp;prívlastkom „jedna z&nbsp;najlepších“. O&nbsp;tom, aby Kremničania o&nbsp;škole hovorili ako o&nbsp;„našej kremnickej škole“. O&nbsp;väčšej úprimnosti,&nbsp;prajnosti a&nbsp;konaní dobra medzi ľuďmi. A&nbsp;súkromne o&nbsp;tom, že v&nbsp;tejto rýchlej, ťažkej, neúprimnej dobe vydržím s&nbsp;čistým štítom a&nbsp;odídem na dôchodok, kde budem rozmaznávať vnúčatá.

Riaditeľka jednej z najstarších škôl na Slovensku: Bez dobrého učiteľa nie je dobrý žiak

Výber pre vás

Riaditeľka jednej z najstarších škôl na Slovensku: Bez dobrého učiteľa nie je dobrý žiak

Súvisiace články

Cestu mu skrížili koľaje a železnica sa mu stala osudom: Zažívame renesanciu nočných vlakov

Čo podcenili? Vrahovia Kuciaka a Kušnírovej urobili podľa bývalého kriminalistu viacero chýb

Výber pre vás