Jana Homolová

Mal som pracovné leto, v&nbsp;júli aj v&nbsp;auguste sme hrali v&nbsp;divadle, lebo sa snažíme nahradiť stratu z&nbsp;marca, apríla, mája a&nbsp;júna, keď sme nehrali. Čiže celé leto sme hrali a&nbsp;hráme, aj keď za zvláštnych okolností, na ktoré nie sme zvyknutí, lebo obecenstvo má rúška.

To znamená, že neviete, či sa diváci usmievajú alebo nie.

Nevieme, či sa diváci usmievajú, ale keď sa začnú smiať nahlas, tak ten zvuk už našťastie počuť. Stretli sme sa pred premietaním filmu Sladké hry minulého leta, ktorý mal premiéru v&nbsp;roku 1970, teda presne pred päťdesiatimi rokmi. Vraj vás museli prehovárať, aby ste prijali úlohu v&nbsp;tejto snímke. Prehovárali nás aj so Satinským, ale nakoniec sme súhlasili. Boli sme radi a&nbsp;ja to dodnes neľutujem, lebo si myslím, že to je najlepší film, v&nbsp;akom som vo svojom živote hral.

Aj vďaka režisérovi Jurajovi Herzovi, kameramanovi Dodovi Šimončičovi a, samozrejme, aj vďaka scenáru Alty Vášovej. Zaujímavé na tom filme je, že pred päťdesiatimi rokmi vzbudil veľké rozhorčenie. Nielen u&nbsp;divákov, ale predovšetkým u&nbsp;rôznych štátnych predstaviteľov, pretože sa im zdal nemiestne erotický. Podľa mňa by sa po päťdesiatich rokoch mohol pokojne premietať aj v&nbsp;jasliach. (Úsmev.)

Je pravda, že v&nbsp;čase jeho vzniku išlo o&nbsp;dosť kontroverzný film.

Nie dosť, on bol taký kontroverzný, že ho potom ani nepremietali. V&nbsp;televízii ho raz pustili a&nbsp;bol z&nbsp;toho taký škandál, že viac ho Slovenská televízia nepustila na obraz. Zaujímavé však je, že v&nbsp;Česku ho normálne premietali v&nbsp;kinách.

Myslela som si, že skôr budete narážať na rôzne teórie, ktoré okolo tohto filmu vznikli. Dej sa točí okolo práčky Mušky, ktorú sa pokúšajú získať piati kamaráti. Keďže sa film nakrúcal v&nbsp;roku 1969, šírili sa fámy, že akoby sa odvolávala na to, čo sa odohralo 21. augusta 1968.

Je to pravda. Aj ja som to počul. Vznikla totiž teória, ktorú vymyslel pravdepodobne nejaký funkcionár, a&nbsp;týkala sa toho, že tí piati muži, ktorí sa točia okolo Mušky, hlavnej hrdinky, že to je vlastne päť armád Varšavskej zmluvy a&nbsp;Muška je v&nbsp;prenesenom význame bývalé Československo. (Smiech.) Skrátka v&nbsp;tom čase sa núkala takáto interpretácia. Možno aj to prispelo k&nbsp;tomu, že tento film sa už nikdy v&nbsp;Slovenskej televízii neodvysielal.

Ale zato vyhral Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v&nbsp;Monte Carle.

Vtedy tento film vyhral, ale režiséra Herza nepustili do Monte Carla, aby si cenu prevzal, a&nbsp;nikdy mu ju ani fyzicky neodovzdali.

Súčasťou ceny bola finančná odmena v&nbsp;hodnote 10-tisíc švajčiarskych frankov, ani k&nbsp;tým sa nikdy nedostal.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Režisér Juraj Herz tušil, čo môže týmto filmom spôsobiť? Lebo nepredpokladám, že režisér chce vytvoriť film, ktorý sa napokon zavrie do trezora.

To nie, ale vedel, že chce podľa Maupassantovej poviedky spraviť film plný erotiky. To, čo však pred päťdesiatimi rokmi bolo také háklivé, je dnes úplne bežné.

Spomenuli ste, že to bol najlepší film, v&nbsp;akom ste kedy hrali. Prečo?

Bolo to veľmi príjemné nakrúcanie. Každé ráno nás namaskovali v&nbsp;takej uličke pred hotelom Devín. Tá ulica je už dnes, samozrejme, zbúraná, ale vtedy tam bola maskérňa aj kostymérňa, kde nás zároveň obliekli. Potom sme šli do hotela Devín, kde sme mali raňajky, čo bolo úžasné, a&nbsp;potom nás taxíkom odviezli do Hrušova, kde sa film nakrúcal. Pamätám si, že cestou taxíkom sme si všetci spievali piesne z&nbsp;repertoáru Toma Jonesa. (Smiech.) Následne prebehlo filmovanie a&nbsp;večer nás odviezli naspäť do Bratislavy. Bolo to veľmi pekné obdobie, ktoré trvalo asi tri týždne alebo mesiac.

Vaším profesijným, ale aj osobným priateľom bol Július Satinský (†61), ale za úspechom humoristickej dvojice, ktorú ste vytvorili, stál aj režisér Peter Mikulík (79).

To je pravda, Peter Mikulík ako režisér, ale aj ako priateľ je jedna z kľúčových postáv v mojom živote. Keď sme koncom päťdesiatych rokov začínali s Julom Satinským, režíroval nás na takzvaných mládežníckych predstaveniach, ktoré zožali prvé úspechy.

Mládežnícke predpoludnia v&nbsp;Tatra revue údajne vznikli v&nbsp;hlavách vtedajších funkcionárov preto, aby odlákali ľudí z&nbsp;kostolov. Je to pravda?

Áno, táto myšlienka fungovala v&nbsp;roku 1959, keď vznikli nedeľné mládežnícke alebo zväzácke predpoludnia, ale asi po roku boli zakázané, pretože sa tam diali veci, ktoré sa nepáčili vrchnosti. Hral sa tam džez, recitovala sa moderná poézia, vystupovali sme tam my so Satinským. Tam sme mali v&nbsp;podstate svoje začiatky, takže sa to trošku vtedajším funkcionárom akoby vymklo z&nbsp;rúk.

Spolu s&nbsp;Júliusom Satinským a&nbsp;Petrom Mikulíkom ste patrili ku kľúčovým postavám Divadla Na korze, ktoré má silné povedomie aj hodnotu medzi divadelníkmi. Tí naň veľmi radi spomínajú, ale zvyšok Slovenska – aj vzhľadom na to, že trvalo krátko a&nbsp;bolo v&nbsp;Bratislave – jeho význam až tak nevníma.

Je to predovšetkým mýtus, lebo Divadlo Na korze trvalo, ako ste povedali, krátko a&nbsp;možno aj preto je také slávne. Boli tam dva súbory. Boli sme tam my s&nbsp;Julom Satinským ako jeden súbor a&nbsp;druhý bol činoherný. Toto divadlo bolo symbolom nástupu novej generácie hercov na čele s&nbsp;takými osobnosťami, ako boli Marián Labuda, Stano Dančiak, Pavol Mikulík a&nbsp;mnohí ďalší. Zároveň bolo symbolom nástupu nových režisérov ako Vladimír Strnisko, Miloš Pietor, Peter Mikulík...

Dá sa povedať, že sa tam vytvoril nový štýl divadla na rozdiel od toho, čo tu predtým fungovalo a&nbsp;existovalo. Toto bolo naozaj iné. Myslím, že divadlo napokon zakázali aj preto, lebo bolo treba niečo zakázať. Toto skrátka najmenej bolelo. Viete, nastala normalizácia a&nbsp;žiadalo sa robiť nejaké zásahy. Tak zakázali Tatra revue a&nbsp;Divadlo Na korze, lebo Národné divadlo nemohli zakázať. To bol, myslím, jeden z&nbsp;dôvodov, ale toto divadlo bolo aj trošku provokatívne, respektíve iné, zľahka politické, lenže v&nbsp;tom čase bolo politické skoro všetko, čo malo nejakú kvalitu.

Viackrát sme spomenuli vášho vzácneho kolegu a&nbsp;priateľa Júliusa Satinského. Mnohí, ktorí prišli o&nbsp;milovaného človeka, mi často hovoria, že si na neho denne spomenú, dokonca pri bežnej činnosti. Stáva sa to aj vám v&nbsp;súvislosti s&nbsp;ním?

Áno, je to aj u&nbsp;mňa presne takisto a&nbsp;vždy si spomeniem hlavne na niečo, čo mi Julo povedal, a&nbsp;to sú všetko také veci, na ktorých sa potom musím smiať. Takže je pre mňa úžasné, že mi vlastne zanechal taký vzácny odkaz, že ešte stále, teda aj osemnásť rokov od jeho odchodu, keď si na neho spomeniem, sa musím minimálne aspoň usmievať.

Hneď v&nbsp;úvode sme v&nbsp;podstate načrtli cenzúru v&nbsp;umení. Ako ju vnímate dnes, aj vzhľadom na to, že niektorí zabávači sa ozývajú s&nbsp;prosbou, aby ich verejnosť nechala robiť svoju prácu – zabávať ľudí a&nbsp;nebáť sa čokoľvek povedať bez toho, aby im hrozili postihy, prípadne stiahnutie z&nbsp;obrazovky?

Nemám pocit, že je to dnes až také riskantné. Skôr vnímam to, že dnes si už každý môže povedať, čo chce, a v podstate z toho vlastne ani nič nevyplýva. (Smiech.)

Zvlášť sa to deje anonymne na sociálnych sieťach.

Na internete je to naozaj hrozné. Myslím si, že tam si takmer na 90&nbsp;percent uľavujú ľudia, ktorí chcú byť anonymní. Vtedy napíšete aj tie najväčšie zúfalstvá a&nbsp;svinstvá, pretože sa pod ne nepodpisujete. Zároveň si myslím, že keď sa dotyčný pod svoj názor alebo istú výpoveď nepodpisuje, tak zrejme keby sa mal pod svoje vyjadrenie podpísať, ani by ho radšej nepísal...

S&nbsp;internetom nepracujem, ešte som sa k&nbsp;tomu neodhodlal. Stačí mi, že používam počítač v&nbsp;podstate namiesto písacieho stroja a&nbsp;zároveň používam e-mail na prijímanie a&nbsp;odosielanie pošty. To znamená, že ak niekto pozná vašu mailovú adresu a&nbsp;napíše vám, tak aj zareagujete? Keď niekto napíše a&nbsp;podpíše sa, tak rád zareagujem. (Úsmev.)

A&nbsp;stane sa, že píšu aj takí, ktorí sa nepodpíšu?

Ale viete, že ani nie? Za celý život či už cez internet, alebo cez normálnu poštu som veľa anonymných listov nedostal. Mám vlastne šťastie. Len sa obávam, že ak toto teraz napíšete, začnú mi zrazu chodiť aj nepodpísané listy. (Smiech.)

Obdivné listy chodili a&nbsp;chodia aj od žien, ale aj od mužov, dokonca aj od detí. Prosia ma v&nbsp;nich väčšinou o&nbsp;podpis, hoci dnes je už žiadanejšia fotografia... Ale dostávam aj listy plné uznania, čo ma, samozrejme, veľmi teší, lebo to je taký ohlas, reakcia, z&nbsp;ktorej mám radosť, rovnako ako keď stojím na javisku a&nbsp;diváci v&nbsp;hľadisku sa smejú a&nbsp;po predstavení tlieskajú.

Nie tak dávno ste na tlačovej konferencii povedali, že už nebudete prijímať žiadne filmové ponuky.

Lenže teraz sa na internete objavila správa, že ste ukončili kariéru.

Ako to teda je? Hádam to neznamená, že diváci vás už neuvidia ani v&nbsp;Zlatých časoch či v&nbsp;Sedmičke...

Nie, nie, uvidíte ma, to sú len také reči. Trošku som žartoval. Opakujem: túto vetu som povedal už aj pred viac ako desiatimi rokmi, že vo filme nechcem hrať, a&nbsp;odkedy som to povedal, tak som dostával jednu filmovú ponuku za druhou. Mnohé z&nbsp;nich som dokonca odmietol, ale teraz žiadna ponuka neprišla...

VIDEO: Od druhej polovice septembra sa na neho môžu diváci opäť tešiť v relácii Zlaté časy.

To je podľa mňa ešte skoro. Ide o&nbsp;čerstvú informáciu, podľa mňa tie ponuky ešte prídu.

Nedávno ste získali cenu za výnimočný prínos do slovenskej audiovizuálnej kultúry, ktorú vám udelila Slovenská filmová a&nbsp;televízna akadémia. Krátko predtým ste sa však vyjadrili, že ste veľkú dieru do filmovej sféry neurobili. Ako ste to mysleli, pretože zoznam vašich filmových úloh je naozaj bohatý a&nbsp;pestrý.

Nehral som vo veľa slovenských filmoch, hral som skôr v&nbsp;českých, a&nbsp;keď som bol mladší, musím priznať, že sa tu nakrúcali také filmy, že som v&nbsp;podstate aj rád, že som v&nbsp;nich nehral. (Smiech.) Ale aj v&nbsp;Česku teraz dostanem cenu Kristián na Febiofeste.

Vraj sa na seba nerád dívate, keď ste v&nbsp;televízii.

Nie nerád, ja sa na seba vôbec nedívam.

To znamená, že ani film Sladké hry minulého leta, o&nbsp;ktorom sme sa rozprávali, ste nikdy nevideli?

Sú herci, ktorí sa na seba pozerajú, aby študovali svoj herecký výkon, zisťujú, čo urobili dobre, čo nie.

Tak viete, to už je neskoro, preto sa na seba v&nbsp;televízii vôbec nedívam, lebo keby som mal sledovať nejaký film, v&nbsp;ktorom hrám, tak by som sa nedíval na to, o&nbsp;čom ten film je, ale na to, ako v&nbsp;ňom hrám. Nesústredil by som sa vôbec na celok, teda to ani nemá cenu. Inak už hrať nebudem, než ako som hral. Zbytočne by som sa rozčuľoval.

Je o&nbsp;vás známe, že ste skôr introvertný typ, a&nbsp;je zaujímavé, že ste sa stali humoristom.

Je to pravda, mám skrátka takú povahu a&nbsp;je to skutočne zvláštne, že som sa dal na toto povolanie, kde by mal byť človek v&nbsp;podstate pravým opakom. Ale možno aj toto má nejaký zmysel a&nbsp;pôvab už len tým, že sám seba musím trošku prekonávať. Štýl humoru, ktorý mám, nie je taký extravagantný, ale neviem to robiť inak. Viem to robiť len tak, ako to robím, a&nbsp;niekedy si myslím, že taký ten hurónsky štýl zábavy nie je ani tak humor, ako skôr veselosť...

Odkaz, ktorý mi Julo zanechal: Milan Lasica sa pri spomienkach na priateľa musí usmievať

Výber pre vás

Odkaz, ktorý mi Julo zanechal: Milan Lasica sa pri spomienkach na priateľa musí usmievať

Súvisiace články

Boľavá duša mi už zostane: Wisterová prehovorila o emotívnom návrate detí. Ako teraz žijú?

Má štyridsať a telo bohyne: Verešovej recept na štíhlu postavu

Kristína Greppelová začína krátko po pôrode pracovať: Tento štát nám inú možnosť ani nedáva

Výber pre vás