Jana Homolová

Už je to jedenásť rokov, čo ste nastúpili do televízie Joj. Keď prišla táto ponuka, čo napokon rozhodlo, že ste ju prijali?

Mám túto prácu rada, robím ju v&nbsp;podstate od čias vysokej školy a&nbsp;navyše v&nbsp;Jojke boli a&nbsp;stále sú ľudia, s&nbsp;ktorými som začínala v&nbsp;košickej TV Naša.

Keď ste kývli na spoluprácu, boli ste na rodičovskej dovolenke s&nbsp;dcérkou Saskiou (15). Bola to dilema?

Najprv som túto ponuku odmietla, pretože som si nevedela predstaviť, ako by som to mohla skĺbiť so starostlivosťou o&nbsp;dcéru, ktorá mala v&nbsp;tom čase síce takmer štyri roky, ale vyžadovala si od narodenia špeciálnu starostlivosť, a&nbsp;preto aj to moje materstvo bolo na míle vzdialené od toho, ako to majú ostatné mamy. Ale po týždni som si povedala, že veď vyskúšam a&nbsp;uvidím, či to bude realizovateľné.

Mnohé mamičky sa pred nástupom do práce pri malom dieťatku obávajú, že ho tým ukrátia o&nbsp;spoločný čas. Iné ženy sa zas boja, že im ujde rozbehnutý pracovný vlak. Ako ste už povedali, vy ste to mali iné.

Áno, presne tak, u&nbsp;mňa to bolo iné. Saskia sa narodila s&nbsp;mnohými zdravotnými komplikáciami, tak­že počas prvých rokov jej života som sa zmierila s&nbsp;tým, že nebude vôbec možné od nej niekedy odísť. To však asi pochopia len rodičia postihnutých detí, ako veľmi sa príchodom takého dieťatka zmení všetko, a&nbsp;hlavne neviete, čo sa kedy ešte môže skomplikovať. Ste vo večnom kolotoči starostlivosti, rehabilitácií, návštev lekárov a&nbsp;občas aj zlých správ.

Bolo náročné skĺbiť na samotnom začiatku starostlivosť o&nbsp;dcéru s&nbsp;pracovnými povinnosťami? Ako sa vám podarilo nastaviť fungujúci režim?

Nápomocné bolo, že Saskiu zobrali do škôlky. Prvé roky som vysielala len Noviny o&nbsp;12.00, aj to len jedenásť dní v&nbsp;mesiaci. Boli vtedy krátke, končili sa dvadsať minút po dvanástej, takže na deviatu som dcérku odniesla do škôlky, išla som do televízie a&nbsp;o&nbsp;pol jednej som ju už vyzdvihla.

Vždy ste boli najmä tvárou spravodajstva. Vyhovuje vám toto seriózne zaškatuľkovanie? Nikdy ste netúžili robiť v&nbsp;televízii aj niečo iné? Mať možno vlastnú reláciu?

To spravodajstvo je mi najprirodzenejšie, navyše správy v&nbsp;Jojke hlásime v&nbsp;relatívne uvoľnenejšom duchu, takže je tam veľa priestoru na improvizáciu. Viem si predstaviť aj iné formáty, ale vždy musím pozerať na to, že nie som pánom svojho času a&nbsp;musím zohľadňovať Saskiine potreby a&nbsp;limity. Ale také to iné moderovanie si užijem na rôznych spoločenských akciách, konferenciách… Stále verím, že v&nbsp;budúcnosti ešte príde chvíľa, keď budem môcť robiť rozhovory so zaujímavými ľuďmi o&nbsp;zaujímavých témach. Je o&nbsp;mne známe, že sa rada rozprávam a&nbsp;veľa sa pýtam.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Spravodajstvo sa dynamicky vyvíja, prešla za tie roky v&nbsp;Jojke nejakou výraznejšou zmenou aj vaša práca?

Naša moderátorská práca je v&nbsp;princípe viac-menej rovnaká. Niekedy je to taká lotéria, čo sa divákovi páči a&nbsp;čo nie, aké spracovanie témy najviac zaujme. Na tom neustále pracujeme, napríklad aj tým, že sa snažíme, aby už samotné zahlásenie reportáže upútalo a&nbsp;vzbudilo v&nbsp;divákovi zvedavosť, čo bude nasledovať ďalej.

Nedávno vás v&nbsp;priamom prenose rozosmiala reportáž o&nbsp;lastúrnikovi kopýtku prirastenom. Ako na to zareagovali diváci?

To je presne to, čo hovorím. Sme ľudskí a&nbsp;ľudia sa jednoducho občas pomýlia, občas sa nečakane rozosmejú. Myslím, že tým naším lastúrnikom sme divákov pobavili, aj keď mnohí nechápali, čo je na tom také smiešne. Takže musím ozrejmiť, že sme sa pred touto reportážou s&nbsp;Ľubošom bavili a&nbsp;robili si žartíky, že aký zvláštny názov majú tieto lastúrniky. No a&nbsp;potom nás to dobehlo. A&nbsp;to sme ešte mali šťastie, že sme mali nasadené respirátory, pretože nám cukalo kútikmi od začiatku. Keby sme ich neboli mali, neboli by sme dočítali ani prvú vetu. Mali sme čo robiť, aby sme sa dosmiali, kým prišiel čas na ďalšie zahlásenie. (Smiech.)

A&nbsp;stalo sa vám niekedy, že by vám počas vašej profesie diváci niekedy niečo vyčítali?

Pozrite, keď robíte prácu, ktorá je na očiach verejnosti, musíte sa zmieriť s&nbsp;tým, že sa nikdy nebudete páčiť všetkým. Určite sa nájdu takí, ktorým na mne niečo prekáža, ale kým je väčšia skupina tých, ktorí si ma radi pozrú alebo ktorým neprekážam, keď ma vidia na obraze, tak je všetko v&nbsp;poriadku.

Televízia Joj oslavuje presne 2.&nbsp;marca 20 rokov na trhu. V&nbsp;rovnaký deň máte narodeniny aj vy. Býva to tak, že v&nbsp;práci oslavujete spolu s&nbsp;Jojkou?

Áno, áno, veru aj žartujem, že takto vyzerá lojálny zamestnanec – oslavuje spolu s&nbsp;firmou. (Smiech.) Niečo sa v&nbsp;televízii určite chystá a&nbsp;diváci sa môžu tešiť. A&nbsp;je u&nbsp;nás dobrým zvykom, že oslávenec prichystá občerstvenie, takže už premýšľam, čo pripravím, aby kolegom chutilo.

Čo vám táto televízia okrem samotnej pracovnej náplne do života dala?

Dala mi pocit, že sa teším do práce. Ale to som mala od začiatku šťastie, lebo či som robila v&nbsp;košickej lokálnej televízii, alebo v&nbsp;spravodajskej TA3, alebo v&nbsp;RTVS, tešila som sa z&nbsp;príjemných kolegov aj zo samotnej moderátorskej práce. Je dar mať zamestnanie, ktoré je zároveň vašou radosťou.

Aké vzťahy máte s&nbsp;kolegami na pracovisku a&nbsp;ktorých kolegov za tie roky považujete za dobrých priateľov?

Našla som si v&nbsp;práci aj blízke priateľstvá, aj moje moderátorské kolegyne a&nbsp;kolegovia sú super a&nbsp;vždy sa dohodneme, keď niekto potrebuje napríklad vymeniť službu. Myslím, že sme celkovo ako redakcia, réžia, štúdio, maskérky i&nbsp;kostymérky dobrá partia, a&nbsp;už sa tešíme, keď sa budú zase organizovať nejaké spoločné akcie, ktoré sa pre pandémiu úplne odstavili.

Bolo tu viacero pokusov o&nbsp;veľkú plnoformátovú televíziu, ale úspešné sú za tie roky len dve. Čím podľa vás vaša domovská televízia boduje u&nbsp;divákov a&nbsp;čím sa možno odlišuje od konkurencie?

Ten náš trh nie je veľký, preto asi aj jednoducho sám určí, koľko takých televízií dokáže prežiť. Jojka sa od začiatku profiluje ako rodinná televízia, aby si tam každý člen rodiny našiel svoj program. V&nbsp;našich správach sa snažíme podať témy zrozumiteľne, a&nbsp;ak sa dá, aj zaujímavo či zábavne.

Na obrazovke pôsobíte dievčensky. Kdesi som čítala, že je za tým pilates. To stále platí?

Skôr je to vďaka genetike, moja mama vyzerá stále krásne a&nbsp;oveľa mladšie, než hovorí jej občiansky preukaz. Navyše určite funguje aj to, že som nikdy nefajčila ani nepila alkohol. S&nbsp;tým pilatesom to počas pandémie poriadne flákam.

Ako inak sa ešte udržiavate vo forme? Predsa len – televízne moderátorky sú pre mnohé ženy veľkým vzorom.

Tak v&nbsp;tomto ja veru nie som nejaký výrazný vzor. Hovorievam, že cvičím menej, než by som chcela, a&nbsp;jem viac, než by som chcela. Taký klasický ženský kolotoč.

Stretli ste sa aj s&nbsp;odvrátenou stránkou slávy a&nbsp;prípadnými dotieravými fanúšikmi? Ak áno, ako sa vám túto situáciu podarilo vyriešiť?

Ani nie. Iba raz som sa stretla s&nbsp;neodbytným fanúšikom, inak sú to v&nbsp;podstate príjemné stretnutia s&nbsp;divákmi. Základ je nepripúšťať si komentáre neprajníkov, čo však, samozrejme, neznamená, že sa nemáme vo svojej práci neustále zlepšovať alebo udržať vhodnú úroveň. Čo sa týka bulváru, za posledné roky sa veľa zmenilo. Pamätám si časy, keď ma sledovali fotografi, aby ulovili nejaké zaujímavé zábery. Ale odkedy je éra sociálnych sietí, redaktori si len stiahnu fotky známych ľudí aj s&nbsp;priloženým textom a&nbsp;majú vybavené. Ja na sociálnych sieťach nie som, takže mám pokoj a&nbsp;som rada, že čas schovaných, sliediacich fotografov je preč.

Posledné roky sa nedalo nikam chodiť, ale stále u&nbsp;vás platí, že spoločenským udalostiam a&nbsp;medializácii sa skôr vyhýbate?

Áno, v&nbsp;tomto dodržiavam svoj zlatý štandard. (Smiech.) Na spoločenských udalostiach som naozaj len vtedy, keď tam moderujem. Nepočítam divadlo, kam chodím veľmi rada a&nbsp;často ako divák za kultúrnym zážitkom.

Už som spomenula vašu dcéru. Nedávno oslávila pätnásť rokov. Ako vníma, že jej mama, vlastne obaja rodičia sú mediálne známi? Alebo sa jej to vôbec nedotýka?

Saskia je mentálne na úrovni malého dieťatka, takže takéto veci absolútne nevníma. Spozná ma, ak vysielam, alebo Žiga, ak je niekde v&nbsp;reportáži či v&nbsp;novinách, ale to je tak všetko. Pre ňu sme jednoducho mama a&nbsp;tato.

Mnohé krajiny sa po pandémii úplne otvárajú svetu – aj vaše milované Taliansko. Neláka vás to na Sardíniu?

Na Sardínii som už dávno nebola, posledné roky chodíme do Francúzska, kde máme obľúbené jedno nie veľmi turistami vyhľadávané miesto. Tam by som išla kedykoľvek, aj hneď. (Úsmev.)

Keď sme hovorili o&nbsp;dva­dsiatych narodeninách Jojky, čo jej – a&nbsp;pokojne aj sebe vzhľadom na spoločný sviatok – želáte do ďalších rokov?

Jojke želám, aby to bola stále svieža, príjemná a&nbsp;veselá televízia, ktorá vždy trafí do vkusu divákov, a&nbsp;aby bola pre ľudí prvou voľbou, keď si sadnú k&nbsp;televízorom a&nbsp;rozmýšľajú, čo si pozrú. A&nbsp;aby všetci, ktorí v&nbsp;Jojke pracujú, chodili do práce s&nbsp;radosťou. Sebe želám zdravie, lásku, spokojnosť a&nbsp;ešte veľa rokov v&nbsp;Jojke a&nbsp;aj tak celkovo.

Môj život so Saskiou: BELÁNYIOVÁ toho za 15 rokov s chorou dcérkou prežila viac než dosť

Výber pre vás

Môj život so Saskiou: BELÁNYIOVÁ toho za 15 rokov s chorou dcérkou prežila viac než dosť

Súvisiace články

KOLENÍK o náročnom období: Cítil som, že som kúsok pred vyhorením! Čo herca zachránilo?

Tanečník Cmorej takmer zomrel pri natáčaní klipu, čo ale prežil v umelom spánku je desivé!

Profesor Krčméry: Pandémia sa môže zopakovať. Čo nám pomôže?

Výber pre vás