Jana Homolová

Pri nakrúcaní videoklipu v&nbsp;novembri 2020 na železničnej stanici ste chceli vyliezť na vagón, no následne vás zasiahlo 20-tisíc voltov. Čo si z&nbsp;týchto udalostí pamätáte?

Moja posledná živá spomienka na to, čo sa mi stalo, je, ako vystupujem po rebríku, pás mám asi na úrovni vagóna a tam nastane, poviem to obrazne, vypnutie televízora… Následne som nevnímal ani svoj pád, skrátka nič. Prítomní kamaráti mi povedali, že po náraze som bol stále pri vedomí. Vymenúval som svoje diagnózy, že mám zrejme pomliaždené rebrá, zlomenú ruku, údajne som dokonca aj vtipkoval, ale na nič z toho si, žiaľ, nespomínam. (Smiech.) Zaujímavé, ako je naše telo nastavené na prežitie. Neskôr som sa totiž dozvedel, že keby som bol na danom mieste úplne sám, bol by som schopný odplaziť sa ešte niekoľko metrov a privolať si pomoc. Po zásahu prúdom som vybuchol ako petarda. Previezli ma do nemocnice, kde ma uviedli do umelého spánku, pretože mi potrebovali vymeniť krv a&nbsp;každý deň cezo mňa prepláchli asi osemnásť litrov sodíkového roztoku.

Keď ste boli v&nbsp;umelom spánku, vnímali ste niečo?

Okolie som ne­vnímal vôbec. Netušil som, čo je so mnou. Ale mal som akoby živé sny, hoci to nie je úplne presné pomenovanie. To, kde som sa nachádzal, vyzeralo ako úplne iná realita. Vnímal som tam všetky povrchy, materiály, vône, dokonca čas a&nbsp;počasie. To, čo ma obklopovalo, však nebolo z&nbsp;nášho sveta, pôsobilo to surreálne a&nbsp;bolo to negatívne až nechutné. Neskákal som po dúhe s&nbsp;jednorožcami, bohužiaľ. (Smiech.) Lekári, ktorí neskôr o&nbsp;mojich zážitkoch z&nbsp;ciest počuli, svorne tvrdia, že pacient v&nbsp;umelom spánku má vypnutý mozog, takže nemôže mať v&nbsp;tomto stave žiadne zážitky, spomienky. Jeden z&nbsp;lekárov, špičkový odborník, ktorý ma mal na starosti, pripustil, že vo fáze prebúdzania z&nbsp;umelého spánku, keď už pacient začína dýchať sám za seba a&nbsp;mozog začína pracovať, môže mať človek rôzne predstavy. To, čo som teda vnútorne zažíval a&nbsp;mal som pocit, že to trvá mesiac, mohli byť v&nbsp;skutočnosti iba tri hodiny prebúdzania z&nbsp;umelého spánku, aj keď o&nbsp;tom mám istú pochybnosť. Od sestričiek totiž viem, že v&nbsp;umelom spánku som bol veľmi aktívny, snažil som sa hýbať, akoby reagovať na to, čo sa zrejme dialo v&nbsp;mojej hlave…

Aj keď bol môj mozog vypnutý, podvedomie si zrejme cestovalo po rôznych dimenziách. Mohlo by sa to zdať na prvé počutie príjemné, ale všetky moje cesty do iných prostredí mali veľmi negatívny podtón. Keď som sa z&nbsp;najhoršieho dostal, začal som pátrať po tom, čo mi podvedomie chcelo naznačiť, či si mám spytovať svedomie. Osobne si myslím, že ľuďom pomáham, ako sa dá, veľa vecí robím nezištne a&nbsp;som presvedčený o&nbsp;tom, že som dobrý človek a&nbsp;nejaké tresty v&nbsp;takejto forme som si hádam nezaslúžil. (Smiech.) A&nbsp;neskôr som si to odôvodnil tak, že moje telo bojovalo o&nbsp;život, bolo zničené a&nbsp;to, čo sa mi dialo na fyzickej úrovni, sa mi zrejme naprojektovalo do podvedomia…

Moje astrálne telo akoby sa nachádzalo mimo planéty Zem. Najčastejšie som bol v&nbsp;troch rôznych prostrediach. Jedno z&nbsp;nich vyzeralo ako veľhory, napríklad ako srdce Vysokých Tatier, ale prostredie bolo zo spáleného dreva a&nbsp;z&nbsp;kostí. Materiál, ktorý ma obklopoval, bol teda drevo, uhlie, kosti a&nbsp;malo to vlastnosti pohyblivých dún na púšti. Pár dní po prebratí z&nbsp;umelého spánku som dokonca ešte vedel presne zadefinovať, ako to tam voňalo, či tam bola prašnosť, vlhkosť… Zároveň som vedel, že v&nbsp;tomto prostredí sa niekoho snažím dostať do bezpečia. Nevedel som však, či to bol muž, žena, dieťa. Vnímal som ho len pocitovo. Zvláštne bolo, že vždy pár metrov, pár sekúnd pred tým, ako som už‑už seba a&nbsp;dotyčného človeka dostal do bezpečia, som sa prepadol do priepasti, do ďalšieho, úplne iného prostredia.

V&nbsp;danom momente som vždy začul hlas vo svojej hlave. Nevedel som, kto to je, čo to je, len som vnímal, že ide o&nbsp;niekoho alebo niečo, čo je duchovne stokrát silnejšie než ja. Jeho tón hlasu bol sarkastický, výsmešný. Povedal mi: „<em>Ty si si naozaj naivne myslel, že to dokážeš?</em>“ Keď som sa do tohto prostredia dostal druhý alebo tretí raz, napadlo mi, že sa skúsim zabiť. Jednak som bol zvedavý, kam inam sa dostanem, či zomriem, ale hlavne v&nbsp;tomto bezútešnom prostredí som ďalej nechcel zotrvávať. Mal som v&nbsp;sebe hrozný pocit zúfalstva. Bál som sa, že by som na tomto mieste mohol ostať uväznený roky, čo by som psychicky určite nezvládol. No nevedel som, ako sa mám zabiť, napríklad vždy, keď som sa svoje ruky snažil dostať k&nbsp;hrdlu, nešlo mi to. Po prebratí a&nbsp;rekapitulovaní týchto spomienok mi došlo, že to nešlo preto, lebo moje ruky boli pripútané k&nbsp;lôžku.

<strong>Čo sa dialo po definitívnom prebratí? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;akých ďalších svetoch ste sa ešte ocitli?

Predstavte si interiér s lesklou rovnou, zrkadlovou podlahou, ktorá nemá ani začiatok, ani koniec. Aj na takomto mieste som sa ocitol niekoľkokrát. A nebol som tam sám. Vnímal som objekty akýchsi kreatúr asi v päťstometrových rozstupoch. Boli to ľudia, ktorým z tela trčali rôzne časti orgánov, kostí… Boli oblečení do zvláštneho funkčného odevu. Skrátka, Andy Warhol, Boris Hanečka aj Paco Rabanne by mi mohli závidieť to, čo som tam videl. Zaujímavosťou bolo, že s týmito ľuďmi sme spolu nekomunikovali. Pripadal som si tam ako návštevník nejakej bizarnej galérie, kde som si tieto zvláštne bytosti mohol obzerať. V tomto prostredí som mal absolútnu istotu, že je to určité medzištádium pre ľudí, ktorí ešte nie sú mŕtvi, a zároveň som vedel, že na zemi sa nachádza technológia, ktorá im dokáže predĺžiť pobudnutie na tomto mieste na základe množstva ich financií. Takisto som vedel, že ich nádych a výdych stál ich potomkov na zemi obrovské peniaze. Čo sa týkalo mňa, vedel som s absolútnou určitosťou, že som síce tam, ale dýcham zadarmo… A&nbsp;mojím najhorším zážitkom bolo prostredie podobné Strednej Amerike. Bola tam obrovská chudoba, preľudnenosť, drogy, vraždy, prostitúcia, skrátka všetky zločiny sveta stonásobne, koncentrované na jednom mieste. Hoci som si uvedomoval, že mne nikto nemôže ublížiť, aj tak som mal strach a&nbsp;bolo mi trápne, že som niektorým týmto ľuďom nedokázal nijako pomôcť… Ku koncu týchto mojich výletov sa raz za čas, objavili dve hlavy akoby vo vykachličkovanom tuneli. Po prebratí som si neskôr uvedomil, že to museli byť dvaja moji lekári, ktorí ma postupne preberali z&nbsp;umelého spánku.

Postupne som si začal uvedomovať, kde som. Začal som vnímať okolie, sestričky… V&nbsp;umelom spánku som bol päť dní a&nbsp;po prebudení som ležal na JIS ešte deň a&nbsp;pol. Následne ma previezli na lôžkové oddelenie, kde som už bol pri plnom vedomí. Vtedy som mal ešte kruté bolesti, ale manželka ma zachránila tabletom a&nbsp;Netflixom. (Smiech.) Ja síce veľmi rád čítam, ale pre spomínané bolesti som sa na čítanie nedokázal sústrediť.

Mali ste tieto cesty do hlbín podvedomia aj po prebratí z&nbsp;umelého spánku?

Keď som už bol pri vedomí, prosil som lekárov, aby mi pre istotu dali lieky, ktoré mi radšej poškodia pečeň, ale žiadne omamné látky som už do seba nechcel. Bál som sa znova dostať do týchto stavov. Už len samotná myšlienka na to bola pre mňa neznesiteľná. Zdravotný personál z&nbsp;toho ostal prekvapený. Z&nbsp;umelého spánku už prebrali obrovské množstvo ľudí, ale ešte nikdy sa nestretli s&nbsp;tým, že by v&nbsp;tomto stave nejaký človek prežíval také realistické cestovanie do iných dimenzií. A&nbsp;pre mnohých som v&nbsp;podstate živým zázrakom, pretože taký zásah elektrickým prúdom veľa ľudí upečie na škvarku. Ja som mal obrovské šťastie.

A&nbsp;aby toho nebolo málo, pred pár dňami sme oslavovali narodeniny s&nbsp;naším ročným synom, ktorý na seba strhol horúcu krupicu. Na hrudi má kruh so šesťcentimetrovým priemerom. Je to popálenina druhého stupňa a&nbsp;vyzerá ako Iron Man. Keď som s&nbsp;ním utekal do nemocnice, lekári, ktorí majú inak veľký zmysel pre čierny humor, mi povedali, že tradícia popálenín sa v&nbsp;našej rodine krásne rozvíja. (Smiech.) U&nbsp;nás doma asi nechce mať nikto neporušenú vizáž.

Ako ste už spomenuli, vaša nehoda bola takým malým veľkým zázrakom. Na základe toho, čo sa vám stalo, veríte v&nbsp;posmrtný život?

Hoci som vychovaný katolík, verím, že súčasťou vesmíru je dobro aj zlo, že večne nemôže byť človek šťastný alebo nešťastný. Všetko musí fungovať v&nbsp;rovnováhe. Čím skôr si to uvedomíme, tým skôr budeme v&nbsp;živote šťastnejší, nebudeme sa trápiť tým, prečo sa nám dejú zlé veci, lebo sa skrátka musia udiať. Toto je moja filozofia. Verím, že niečo po smrti je. Mám hypotézu, že všetci po smrti konvertujeme do nejakej formy, ktorú si nevieme predstaviť ani v&nbsp;tých najtajnejších snoch.

Čo sa týka vášho zdravotného stavu, ste už úplne fit?

Nosím kompresný odev, aby jazvy, ktoré sú ešte červené a&nbsp;dozrievajú, ostali zatlačené do­vnútra. Nejde ani tak o&nbsp;estetiku ako o&nbsp;to, že čím je koža menej hrboľatá, tým má väčšiu pružnosť. A&nbsp;keďže ja sa pohybom živím, potrebujem, aby moje telo bolo čo najfunkčnejšie. Moja koža a&nbsp;jazvy ma už pri práci vôbec neobmedzujú, aj keď rozsah niektorých pohybov ešte nie je úplne stopercentný, no príde aj to. Poctivo som rehabilitoval deväť mesiacov, cvičil som nielen svaly, ale aj nervy. Konkrétne motorický nerv radialis, ktorý dvíha ruku a&nbsp;prsty. A&nbsp;na zásahy prúdom býva najháklivejší. Niekoľko týždňov som rukou ani nepohol, ale podarilo sa mi ju rozhýbať, no bola to pre mňa vysoká škola trpezlivosti.

Celý život ste boli aktívny, ako je to teraz s&nbsp;prácou?

Pracujem naplno. Dokonca som súčasťou jednej vysnenej produkcie. V&nbsp;DPOH robíme pohybové divadlo so živou hudbou, volá sa to Lepetit Malý princ. Pracujem na tom s&nbsp;manželkou a&nbsp;najbližšími priateľmi, čiže je to naše spoločné umelecké dieťa. Spolupracujem na muzikáli Bodyguard pre Novú scénu, ďalej v&nbsp;Národnom divadle moravskosliezskom v&nbsp;Ostrave budem pracovať na muzikáli Producenti, s&nbsp;Jankom Luteránom chystám spolupráce pre SND a&nbsp;do jari chceme so SĽUK‑om spracovať predstavenie zatiaľ s&nbsp;pracovným názvom Pašie. Aj to by mala byť jedna veľká umelecká „šmakovica“, takže je toho celkom dosť.

A&nbsp;ešte prijímate ešte ponuky do videoklipov alebo si od tohto dávate pauzu?

(Smiech.) Jasné, nemám s&nbsp;tým problém. Manželke, ktorá má parádny projekt so svojou kapelou Maca a&nbsp;Kapela roka, ideme točiť klip a&nbsp;s&nbsp;naším zoskupením ­CreDance Company si raz za čas nakrúcame krátke umelecké filmíky. Teraz sa na jeden chystáme. Stojí nás to síce veľa úsilia a&nbsp;peňazí, ale tešíme sa na to. (Úsmev.)

Tanečník Cmorej takmer zomrel pri natáčaní klipu, čo ale prežil v umelom spánku je desivé!

Jana Homolová

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás

Tanečník Cmorej takmer zomrel pri natáčaní klipu, čo ale prežil v umelom spánku je desivé!

Jana Homolová

Súvisiace články

MUDr. Tereza Hodycová: Cukrová detoxikácia je moderná, ale treba si dať pozor na...

GREGOROVÁ sa pravdy nebojí: Kde sa cíti herečka doma a kto je jej anjel strážny?

Komu podnikateľ a spevák Karol Konárik zanechá svoj biznis? V plánoch s hudbou má jasno!

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás