Jana Homolová

Stretli sme sa v&nbsp;speváčkinom krásnom byte v&nbsp;pokojnej štvrti s&nbsp;výhľadom na Bratislavu. Umelkyňa už mala za sebou niekoľko osláv svojich nedávnych 75. narodenín a&nbsp;ďalšia významná ju ešte len čakala. Vzácnych hostí si, ako vychýrená kuchárka, plánovala uctiť plnenou paprikou na vyžiadanie. „Steakmi a&nbsp;exotickou kuchyňou sú už všetci presýtení, tak ma moji hostia poprosili, aby som im pripravila typické domácke jedlo, ktoré už roky nejedli,“ priznala nám so smiechom. Naše stretnutie sa nieslo v&nbsp;duchu spomienok nielen na jej stále úspešnú kariéru, ale najmä na ľudí, ktorí ju počas desiatok rokov na tejto ceste sprevádzali.

V&nbsp;októbri sa zúčastníte na spomienkovom koncerte na Karola Duchoňa, ktorý by tento rok oslávil 70. narodeniny. Aký bol z&nbsp;vášho pohľadu?

Je pravda, že Karol mal, rovnako ako ja, rád ľudí. To sme mali spoločné, ale on nevedel byť sám. Mal množstvo kamarátov a&nbsp;stále niekomu s&nbsp;niečím pomáhal. V&nbsp;tomto smere by sa bol rozdal. Musím zdôrazniť, že to bol náš rodinný priateľ, pretože sa kamarátil jednak s&nbsp;mojimi bratmi, ale aj s&nbsp;mojím nebohým manželom Ladislavom Zacharidesom. V&nbsp;začiatkoch jeho kariéry som mu v&nbsp;rámci mojich vystúpení ponúkla pravidelný, asi hodinový priestor, kde sa mal možnosť odprezentovať. To si veľmi vážil.

V&nbsp;druhej polovici 70. rokov sme spolu nahrávali s&nbsp;Vladom Valovičom, ktorý pre Karola veľa znamenal, lebo mu vyberal repertoár. Karol bol úžasný kamarát, no na druhej strane bol trošku rozmaznaný v&nbsp;tom zmysle, že chcel stále niečo viac. Pamätám si, ako mi raz povedal: „Ty si taká šťastná, lebo máš rodinu, bratov a&nbsp;ja nemám nikoho, ani brata, ani sestru.“

Zdalo sa mi, že sa zaoberá malichernosťami. Neskôr mi zas povedal: „Vieš, najhoršie je, že ja nemôžem žiť tu, ale inde žiť neviem.“ Chcel totiž emigrovať, ale napokon sa z&nbsp;emigrácie vrátil. Bol také Božie dieťa s&nbsp;vlastnými hodinkami a&nbsp;tie niekedy šli proti predpisom, dokonca proti spoločnosti ľudí, ktorí ho obkolesovali. No ináč žiť nedokázal. Čo sa týka jeho umeleckej stránky, bol to výnimočný spevák a&nbsp;pieseň Mám ľudí rád ho absolútne vystihuje.

V&nbsp;tom čase sa hovorilo, že Karel Gott mal pred ním rešpekt, že sa ho dokonca bál. Je to pravda?

Ľudia porozprávajú všeličo. Obaja boli vynikajúci speváci a&nbsp;takých nemožno porovnávať. Karel Gott mu dokonca raz priamo predo mnou povedal: „Ty si sa narodil v&nbsp;zlej zemi...“ Karči mal možnosť vycestovať do Nemecka, urobiť veľkú platňu, ale chyba bola v&nbsp;produkcii, ktorá mu neumožnila prezentovať sa. V&nbsp;jeho prípade to chcelo ísť viac na západ, do Anglicka. Doba mu jednoducho nepriala. Keď sa však znovu narodí, v&nbsp;inej dobe, tak istotne dosiahne väčšiu slávu.

Spolupracovali ste s&nbsp;mnohými dodnes s&nbsp;veľmi známymi muzikantmi, ako sú Meky Žbirka, Laco Lučenič či Ján Baláž, ale niekde som čítala, že ste pomohli kariéru rozbehnúť aj Oľge Záblackej, Bercovi Baloghovi, Ottovi Weiterovi...

A&nbsp;nielen im. Do Bratislavy som priniesla Petra Nagya. Mala som vtedy koncert v&nbsp;Prešove. Po ňom prišli za mnou ľudia a&nbsp;doniesli mi Petrov plagát. Povedala som si, že to je originálna hlavička. (Smiech.) Pozvala som ho na Slovkoncert, aby sa tam ukázal pred dramaturgmi. Zaspieval a&nbsp;chytil sa. On mi aj napísal pesničku vďaky Keď ti skončí ďalšia láska spolu s&nbsp;Julom Kinčekom. Okrem toho som dokonca založila štúdium populárnych piesní pre spevákov. Celé som to zorganizovala, dala dohromady pedagogický zbor a&nbsp;umelci tam tri roky študovali. Toto štúdium navštevoval napríklad aj Paľo Habera. Vtedy som mala len 32 rokov. Druhá speváčka by si možno povedala, že iným pomáhať nebude...

Presne to mi napadlo. Vy ste s&nbsp;tým nemali problém?

Vôbec nie, bola som najpopulárnejšia a&nbsp;verím v&nbsp;to, že keď človek robí dobro, dobro sa mu vracia. Ja mám napríklad stále vypredané koncertné sály a&nbsp;takých umelcov je nás veľmi málo. Dnes si k&nbsp;sebe musíte pribrať ešte dvoch, troch spevákov, aby ste sálu naplnili. Vtedy som bola členkou Zväzu slovenského zábavného žánru a&nbsp;táto aktivita mi napadla práve pri tejto príležitosti. Veď začínajúcich umelcov musíte naučiť chodiť po pódiu, učiť ich gestá, ktoré môžu alebo nesmú použiť. To všetko má veľký význam, lebo ľudia počúvajú hudbu aj očami, tam sme ich to všetko učili. Haberu sme do kolektívu prijali spolu s&nbsp;jeho vtedajšou priateľkou. Chceli sme z&nbsp;nich duo, ako boli napríklad Meky s&nbsp;Marikou. Ona študovala medicínu, a&nbsp;tak spevu dala košom. Paľo, našťastie, zotrval dnes a&nbsp;je z&nbsp;neho vynikajúci spevák.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.

Aký máte s&nbsp;týmito umelcami vzťah? Prídu ešte aj po rokoch a&nbsp;poďakujú sa?

Musím povedať, že so všetkými mám výborný vzťah. Sú to priatelia. Niektorí dokážu byť priveľmi suverénni, možno aj k&nbsp;ostatným kolegom, ale ja tento problém s&nbsp;nimi nemám. Sme kamaráti, veď v&nbsp;čase, keď som im pomáhala, som bola ešte mladá. Medzi nami nie je generačný rozdiel.

Zo slávy ste neuleteli údajne vďaka mame, ktorá vás držala pri zemi.

To je pravda. Keď som za ňou prišla a&nbsp;chcela som sa napríklad pochváliť, že na štadióne v&nbsp;Malackách odpadli deti, keď ma videli, povedala mi: „Každý si robí svoju prácu a&nbsp;poväčšine aj veľmi dobre, ale nie sú na obrazovke, to je jediný rozdiel, takže nič viac nerobíš!“ Opakovala, že človek sa meria skromnosťou. Držala ma nakrátko.

Nebolo to aj tým, že ste sa stali mamou v&nbsp;18 rokoch? Mali ste zodpovednosť za seba, syna. Takže ste riešili úplne iné veci ako rovesníci.

To je tiež pravda, určite aj to zohralo veľkú rolu, a&nbsp;potom ešte musím priznať, že som človek extrémne zvedavý. Keď mám len chvíľku času, tak ju vždy venujem sebavzdelávaniu. Nielen v&nbsp;medicíne, chodím aj na rôzne krúžky ručných prác. Maľujem, robím vázy, vitráže, naučila som sa zlátiť...

Veľkú záľubu máte aj v&nbsp;astrológii, ku ktorej vás priviedla Vilma Jamnická. Ako ste sa zoznámili?

Spolu s&nbsp;mamou sme chceli kúpiť polovicu jej domu, tak sme k&nbsp;nej išli na návštevu. Keď sme sa s&nbsp;Vilmou stretli, povedala: „Ide ku mne Lev.“ Prekvapene som sa jej opýtala, čo to znamená. Vysvetlila mi, že hoci som znamenie Raka, mám silno akcentované súhvezdie Leva. Zaujalo ma to, chcela som vedieť viac, preto mi požičala nejaké knihy, a&nbsp;tak sa to celé začalo. Potom som pod jej kontrolou robila horoskopy a&nbsp;porovnávala si určité udalosti vo vlastnom živote, doma v&nbsp;našej rodine s&nbsp;tým, ako v&nbsp;tom čase stáli hviezdy na oblohe. Analyzovala som to a&nbsp;videla, ako to všetko presne pasuje a&nbsp;nie je to náhoda. Astrológiu vnímam ako taký návod. Napríklad, keď je obdobie striedmosti, aby som zbytočne nenakupovala, bola viac opatrná...

Moje znamenie Raka ma napríklad predurčilo na veľkú precitlivenosť, ktorej som si od detstva užila veľmi veľa. Stále som pre niečo plakala, mrnčala, bála sa. Dlhé roky som prekonávala strach vôbec vystúpiť na scénu. Bola pre mňa drina neukázať to publiku. V&nbsp;podstate dodnes som veľmi precitlivená, ale nikto to o&nbsp;mne nevie. (Smiech.) Rovnaký dátum narodenia ako ja mal aj Karel Gott a&nbsp;túto precitlivelosť máme spoločnú. On bol tiež veľký trémista.

Aj Helena Vondráčková je Rak, ale ona má aj obrovský cit pre rodinu a&nbsp;je úžasná gazdiná. Bolo obdobie, keď sme k&nbsp;sebe mali veľmi blízko. Robili sme spolu v&nbsp;Nemecku, ale absolvovali sme aj množstvo iných spoločných koncertov, keď som mala možnosť vidieť jej obetavosť naživo. V&nbsp;hoteli napríklad štrikovala sveter pre manžela alebo pred odchodom mu navarila niekoľko druhov jedál, všetko krásne aj s&nbsp;opisom uložila do mrazničky, aby si dal to, na čo bude mať chuť. Bola to veľmi dobrá manželka.

Koronakríza zasiahla najmä umeleckú sféru, ako je to aktuálne s&nbsp;vami?

Je to pravda a&nbsp;my umelci teraz nezarábame, ale ja mám napríklad našetrené. Mladí speváci to teraz musia mať ťažké, ale je to dobré ponaučenie, že vždy treba mať nejakú alternatívu. Práve preto som bola napríklad vždy pokojná, pretože okrem spevu som mohla robiť aj hocičo iné. Mala som napríklad predstavu, že si otvorím podnik, taký drink bar, kam sa prídu ľudia porozprávať o&nbsp;robote a&nbsp;popri tom si buď dajú kávu, alebo prosecco, nanajvýš slanú tyčinku, nič iné.

Zároveň tam budem usporadúvať rôzne podujatia, uvádzať nové knihy, cédečká, robiť malé koncerty. Mám však aj mnoho ďalších eventualít. Píšem teraz pre jeden časopis predpovede na päť rokov pre všetky znamenia, stále sa môžem venovať písaniu kníh, ktoré mali veľký úspech. Azda najviac zarezonovali psychologické knihy o&nbsp;tom, ako žiť, ako byť šťastný a&nbsp;upozorňovali na to, koľko krásnych, jednoduchých vecí je na svete.

Ako prvá slovenská speváčka ste pred 50 rokmi vyhrali Bratislavskú lýru. Chystáte pri tejto príležitosti pre fanúšikov spomienkové koncerty alebo ich pre koronu odložíte o&nbsp;rok?

Chystám veľký jubilejný koncert vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Pôjde o&nbsp;prierez celou mojou kariérou a&nbsp;bude sa konať v&nbsp;decembri. Uvediem skladby od môjho prvého hitu Lampy už dávno zhasli až po súčasnosť. Priala by som si, aby tam spolu so mnou spievali mladí umelci. Nesmierne sa na to teším. Moja kamarátka, návrhárka Dagmar Březinová už má na túto príležitosť pre mňa vymyslené tri nové kostýmy. (Úsmev.)

Ako ste počas korony prekonali odlúčenie s&nbsp;rakúskym priateľom?

Telefonovali sme si niekoľkokrát denne. On veľmi rád telefonuje a&nbsp;ako šéf je na to aj zvyknutý.

Tým, že ste v&nbsp;mladom veku prišli o&nbsp;dvoch milovaných manželov, viete sa tiež vcítiť do smútku, ktorý aktuálne prežíva už spomínaný Otto Weiter po nečakanej strate manželky. Mnohí sa o&nbsp;neho pre problémy so srdcom boja.

Ottovo srdce je poškodené a&nbsp;takýto žiaľ mu určite neprospeje. Ako ho však poznám, on je veľmi silná osobnosť. To som mu povedala aj v&nbsp;deň, keď mi tú hroznú správu zatelefonoval. Je to tragédia, pretože Andrejka bola mladá a&nbsp;jej náhly odchod nikto nečakal. Ale ja sa domnievam, že Otto to prežije. Samozrejme, bude to mať ťažké, lebo ju mal veľmi rád, ale ešte si určite niekoho nájde. Aj mu to želám, lebo jeho situáciu osobne veľmi dobre poznám.

Keď mi niekto v&nbsp;minulosti povedal, že som ešte mladá a&nbsp;niekoho ešte spoznám, tak som toho človeka nemala veľmi rada. Povedala som si, čo si to dovoľuje, tak ma uraziť, veď ja už v&nbsp;živote nechcem nikoho vidieť. To boli moje myšlienky a&nbsp;myslím si, že Otto teraz zmýšľa rovnako. Ale predsa len, človek je schopný v&nbsp;živote milovať aj viackrát. A&nbsp;aj keď milujem, na svojich dvoch manželov s&nbsp;obrovskou úctou veľmi často myslím. Nakoniec ich mám oboch pochovaných neďaleko v&nbsp;Slávičom údolí, lebo chcem byť s&nbsp;obidvomi. Láska, ktorú som prežila s&nbsp;Jaroslavom Laiferom, bola úžasná. On bol pre mňa obrovským vzorom, bol sčítaný. Povedala som si, že raz aj ja chcem byť taká ako on.

Ladislav Zacharides bol tiež moja veľká láska, hoci úplne iná. On ma zas naučil ľahkosti. Ako športovec sa dokázal vyrovnať s&nbsp;rôznymi situáciami. Bol pre mňa vzorom vo vytrvalosti, lebo keď sa už takmer nevedel hýbať, aj tak som s&nbsp;ním každý deň absolvovala trasu 6 km okolo nášho vtedajšieho domu. Ledva šiel, ale šiel. Nevzdal sa a&nbsp;to bolo pre mňa veľmi poučné. Každý životný partner vás totiž niečím poučí. Aj môj terajší priateľ je pre mňa vzorom v&nbsp;presnosti a&nbsp;dochvíľnosti, ktorú som síce v&nbsp;sebe vždy mala, ale odkedy ho poznám, som na dodržiavanie času háklivá a&nbsp;je pre mňa náročné meškanie tolerovať. (Smiech.)

MARCELA LAIFEROVÁ sama prešla trápením, aké prežíva WEITER. Verí, že aj on ešte stretne lásku

Výber pre vás

MARCELA LAIFEROVÁ sama prešla trápením, aké prežíva WEITER. Verí, že aj on ešte stretne lásku

Súvisiace články

Manželka skonala JIŘÍMU KRAMPOLOVI v náručí: Prežili spolu 27 rokov. Aký bol ich vzťah?

S vekom rastie riziko! Ženy dávajú prednosť kariére, odborník radí s deťmi nečakať

Ako zvládli rozvod? Prezidentka Čaputová môže byť pre Wisterovú inšpiráciou

Výber pre vás