Peter Ličák

Aj o&nbsp;Kojšove som to od turistov z&nbsp;väčších miest neraz počul, lenže ich slová mali ďaleko od pravdy. Pravda je iba to, že sa v&nbsp;nich končia treťotriedne asfaltky, ďalej vedú už len poľné a&nbsp;lesné cesty i&nbsp;turistické chodníky. Ale to vôbec neznamená, že v&nbsp;koncových dedinkách nežijú šikovní ľudia so zaujímavým osudom. Koniec štátnej cesty vedúcej od Veľkého Folkmara nie je ani v&nbsp;Kojšove symbolom konca sveta za oným povestným siedmym plotom, ako zaznelo vo filmovom príbehu o&nbsp;hybskom zbojníkovi Pachovi. Koniec asfalt­ky ani v&nbsp;dedine pod Kojšovskou hoľou neznamená, že ste sa ocitli na konci sveta. Napokon, môže mať guľatá podoba sveta niekde koniec?

Poloha: Košický kraj, okres Gelnica, región Spiš
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1368
&nbsp;
Počet obyvateľov: 697
&nbsp;
Nadmorská výška: 471 m

KOJŠOV

Ale nevypovedá to ani o&nbsp;tom, že romanticky vyzerajúce dediny na konci ciest nezápasia so žiadnymi problémami, ani s&nbsp;takými, o&nbsp;akých v&nbsp;iných končinách Slovenska nemajú ľudia ani potuchy. To je aj prípad Kojšova, horskej obce v&nbsp;okrese Gelnica, najzalesnenejšom okrese na Slovensku. „Hej, žijeme v&nbsp;krásnom prostredí, kam sa pozriete, les, kopce, skaly, ale romantiku nám kazí to, že hoci dedina má dnes takmer 700 obyvateľov, nemáme tu obchod,“ posťažovali sa nám Kojšovčania čakajúci pred obecným úradom na pojazdnú predajňu.

„Toto tu nebolo ani po vojne, ešte donedávna sme mali v&nbsp;Kojšove dve predajne s&nbsp;potravinami, ale predchádzajúce vedenie obecného úradu nás o&nbsp;ne pripravilo. V&nbsp;nádeji na nápravu sme v&nbsp;komunálnych voľbách zverili správu obce do rúk novej starostke. Vieme pochopiť, že na služby pojazdných predajní sú odkázané malé dedinky na severovýchode, kde dvadsať-tridsať ľudí nedokáže uživiť obchod, asi sme na celom Slovensku raritou, keď taká veľká dedina ako Kojšov je odkázaná na služby predajne na kolesách. To vás romantika hneď prejde, keď vám treba ísť po čerstvý chlieb štyri kilometre do najbližšieho obchodu,“ zaznelo z&nbsp;hlúčika domácich s&nbsp;igelitkami v&nbsp;rukách.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Takto sa stretávajú trikrát v&nbsp;týždni, väčšinou tá istá zostava. Seniori, mamičky na materskej dovolenke, ľudia, ktorí nemajú auto, aby si zašli do obchodu v&nbsp;Gelnici, Jaklovciach, Margecanoch. Absencia obchodu s&nbsp;potravinami je asi najväčšia boľačka, ktorá Kojšovčanov trápi. Či sa jej zbavia, nikto z&nbsp;ľudí nakupujúcich v&nbsp;pojazdnej predajni netuší. „Nie je to ľahký oriešok, trikrát sme vypísali súťaž na prenájom obecných priestorov predajni potravín, ani na tri pokusy sa nikto neprihlásil. Po pandémii majú ľudia strach pustiť sa do takého neistého podnikania, navyše majú obavy z&nbsp;vysokých cien elektrickej energie. Ponúkli sme priestory po bývalej predajni v&nbsp;budove obecného úradu aj firmám, ktoré prevádzkujú sieť potravinárskych predajní, ale nemali záujem, vraj je to malá predajná plocha. Takže teraz uvažujeme o&nbsp;tom, že otvoríme predajňu, ktorú bude vlastniť obec, určite si na seba zarobí,“ hovorí o&nbsp;riešení akútneho problému veterinárna doktorka Tatiana Andrašková (58), ktorá vedie obecnú samosprávu od konca minulého roka.

Na Univerzite veterinárskeho lekárstva a&nbsp;farmácie v&nbsp;Košiciach vyštudovala odbor hygiena potravín, biológia ju bavila už na základnej škole i&nbsp;na gymnáziu. Jej „srdcovkou“ je od detstva aj folklór, od desiatich rokov chodievala s&nbsp;mamou do folklórnej skupiny Kojšovan, ktorú dnes vedie. Po promóciách sa zamestnala na poľnohospodárskom družstve v&nbsp;Kluknave, potom bezmála štvrť storočia riadila chod mliekarne v&nbsp;Jaklovciach. Popritom zbierala ako poslankyňa obecného zastupiteľstva v&nbsp;rodnom Kojšove skúsenosti s&nbsp;riadením obce. Keď ju viacero kresťansky orientovaných Kojšovčanov vlani nabádalo, aby sa uchádzala vo voľbách o&nbsp;starostovský post, dala sa nahovoriť a&nbsp;vyhrala pred bývalým trojnásobným starostom o&nbsp;29 hlasov. Mama štyroch dcér, ktoré s&nbsp;ňou chodia do folklórnej skupiny spievať, zo dňa na deň vymenila starostlivosť o&nbsp;chod úspešnej mliekarne známej najmä kvalitnou bryndzou, za zodpovednosť za chod obce so 700 stálymi obyvateľmi, chalupármi a&nbsp;chatármi.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU SI POZRITE V GALÉRII...

„Keď som skončila štúdium na univerzite, mala som zámer ostať žiť v&nbsp;meste, ale môj manžel ako veľký milovník prírody o&nbsp;živote v&nbsp;meste nechcel ani počuť, tak som nemala na výber. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;mojimi mladými rokmi sa však aj v&nbsp;Kojšove život dosť podstatne zmenil. Mám na mysli hlavne vzťahy medzi ľuďmi, susedmi aj tie v&nbsp;rodinách. Kedysi bývalo na dedinách aj v&nbsp;tej našej tak, že keď bola svadba, s&nbsp;mladomanželmi sa radovala celá dedina, keď niekto umrel, prišli sa s&nbsp;ním rozlúčiť do nohy všetci Kojšovčania. Preto nosím v&nbsp;hlave takú víziu, aby sa mi podarilo viac spájať život mladých ľudí so životom starších. Zo života sa vytratila výmena generačných skúseností a&nbsp;to vidím ako veľký deficit tejto doby. Dúfam, že sa nám ho podarí zmierniť, keď v&nbsp;budove bývalej školy v&nbsp;prírode po jej rekonštrukcii otvoríme seniorské centrum, denný stacionár pre dôchodcov, kde si budú môcť najmä tí osamelí, opustení spestriť svoje dni. Zahrajú si spoločenské hry, porozprávajú sa o&nbsp;vnúčatách, zaspomínajú na časy, keď do Kojšova viedla len prašná cesta. Bude to pre seniorov taká duševná rehabilitácia,“ hovorí o&nbsp;svojich zámeroch na zlepšenie a&nbsp;spestrenie života starších občanov starostka obce.

Za významnú akciu samospráva považuje aj zvýšenie kapacity obecného vodovodu. Zatiaľ problémy s&nbsp;pitnou vodou v&nbsp;obci nemajú, ale myslia aj na to, čo by sa stalo, keby pod vplyvom klimatických zmien klesla výdatnosť prameňov zásobujúcich obecný vodovod. Preto v&nbsp;lokalite Potoky chcú v&nbsp;tomto volebnom období zachytiť vodu z&nbsp;ďalšieho vodného prameňa. Pred kolaudáciou je aj Galéria Juraja Jakubiska, ich najznámejšieho rodáka. Filmový režisér venoval obci desať obrazov, práve tie budú tvoriť základ jeho výstavnej siene.

„S&nbsp;Jurajom sme sa boli naposledy rozlúčiť v&nbsp;pražskom Chráme svätého Víta, bolo nás štrnásť speváčok z&nbsp;Kojšovana, cestovali sme do Prahy autobusom, v&nbsp;ktorom sme sa pred pohrebom prezliekli do kojšovských krojov. Bol na kroje svojho rodiska pyšný, keď bol na návšteve Kojšova, zakaždým vravel, že máme najkrajšie kroje na Spiši,“ spomína na Juraja Jakubiska starostka Kojšova.

Vedenie folklórnej skupiny prevzala od Andreja Petrova, ktorý ju viedol osemnásť rokov. „Už moja mamka bola členkou tejto speváckej skupiny, čo mi pamäť siaha, folklór vždy bol a,&nbsp;chvalabohu, dodnes je prirodzenou súčasťou života našej dediny. Aj po desaťročiach mi znejú v&nbsp;ušiach trávnice, ktoré Kojšovčanky spievali pri hrabaní a&nbsp;obracaní sena na svahoch Kojšovskej hole. Aj teraz mi pri tejto spomienke behá mráz po chrbte. A&nbsp;keď koncom leta cho­dievame s&nbsp;mamou na hoľu zbierať čučoriedky, po našom borovnice, stále si pri tom spievame. Folklór skrátka neodmysliteľne patrí do môjho života. Ľudové zvyky, obrady, naše nárečie – to je múdrosť vekov, ktorú musíme zachovať aj budúcim generáciám. Lebo ako sa vraví, nielen chlebom je človek živý,“ povedala nám o&nbsp;svojom vzťahu k&nbsp;folklóru Tatiana Andrašková.

Pána Andreja Petrova (86) považujú domáci za chodiacu kroniku. Rôčkov má neúrekom, ale pamäť mu môžu závidieť aj o&nbsp;polovicu mladší. Takmer tri desaťročia prežili s&nbsp;manželkou Annou vo Svite, vyučil sa v&nbsp;pletiarskej fabrike za mechanika pletiarskych strojov, potom na odbornom učilišti učil technológiu väzby pletením. Keď sa vrátili do rodného Kojšova, dal sa do služieb kultúry v&nbsp;gelnickom kultúrnom stredisku, jeho poslednou pracovnou štáciou bola Škola v&nbsp;prírode v&nbsp;Kojšove, kde si ako jej riaditeľ odkrútil pätnásť rokov.

„Pripúšťam, že je to spomienkový optimizmus, ale v&nbsp;predvojnových rokoch bol život v&nbsp;našej dedine navzdory mnohým problémom a&nbsp;ťažkostiam veľmi romantický. Celé dni sme sa hrávali v&nbsp;lesoch na Jánošíka a&nbsp;pandúrov, po vojne na partizánov a&nbsp;fašistov. Po oslobodení doniesol ktosi do dediny prvú loptu, nepoznali sme pravidlá futbalu, ale to nám nebránilo naháňať sa pri pasení kráv za loptou do zotmenia. Do meštianskej školy v&nbsp;Gelnici sme merali cez kopce každý boží deň desať kilometrov tam, desať domov, v&nbsp;zime sme sa brodili až po pás snehom, brali sme to ako normálnu vec, vôbec sme z&nbsp;toho nemali ťažkú hlavu. Jakubisko bol môj rovesník, bol mladší o&nbsp;dva roky, býval s&nbsp;rodičmi v&nbsp;chalupe pri potoku, vraveli sme, že je to pod Fiľarikom. Stále so sebou nosil malý notes, my sme sa naháňali, on sedel a&nbsp;stále kreslil,“ zaspomínal si na detstvo pod svahmi Kojšovskej hole pán Petrov. V&nbsp;rodnej dedine prežil aj vojnové roky, hore na Kojšovskej holi mali štáb partizáni. Často som ich doma videl, rodičia ich zásobovali jedlom, mama im zašívala potrhané odevy, otec opravoval topánky, čižmy.

„Už desať rokov pracujem na monografii o&nbsp;Kojšove, je to náročná, piplavá robota. V&nbsp;archívoch v&nbsp;Levoči, Košiciach, Prešove som bol najmenej 50-krát, akurát cez pandémiu som tam nechodil. Zostavil som aj 40-stranovú knihu o&nbsp;histórii folklórnej skupiny Kojšovan a&nbsp;tradičných zvykoch našej obce. Formovala ich okolitá príroda bohatá na lesy a&nbsp;nerastné bohatstvo, prírodné podmienky mali rozhodujúci vplyv aj na spôsoby obživy obyvateľov obce. Jej pôvodní obyvatelia a&nbsp;osídlenci z&nbsp;radov karpatských Valachov sa zaoberali predovšetkým chovom oviec a&nbsp;dobytka, ťažbou a&nbsp;spracovaním dreva či pálením dreveného uhlia. Od roku 1565 Kojšov patril medzi banské obce, obyvatelia dediny našli nové možnosti obživy v&nbsp;baniach a&nbsp;hutníckych hámroch. Ženy sa venovali hlavne tkaniu plátna, súkna, kobercov. O&nbsp;ich šikovných rukách vydávajú svedectvo zachované výšivky na tradičných kojšovských krojoch, ktorými sa dnes pýšia členovia našej folklórnej skupiny,“ načrel do histórie Kojšova Andrej Petrov.

Folklórnu skupinu Kojšovan, ktorú v&nbsp;roku 1958 založila pani učiteľka Anna Verbová, viedol osemnásť rokov, považuje ich za veľmi plodné, zmysluplné roky. Manželka Anna, ktorá bola pätnásť rokov riaditeľkou Materskej školy v&nbsp;Kojšove, sa na dôchodku venuje šitiu kojšovských krojov pre bábiky. „Vo Svite sa nám žilo veľmi dobre, ale to, že sme sa vrátili do rodnej dediny, neľutujeme, tu bol náš život aj našich troch detí oveľa pokojnejší ako v&nbsp;meste,“ vyznala sa nám pani Petrová.

Hoci na Slovensku sa v&nbsp;turistických kluboch venujú pešej turistike tisícky milovníkov potuliek po prírode, titulom majster turistiky sa môže pochváliť len 60 členov klubov slovenských turistov. Do tejto rodiny najvýkonnejších turistov patrí aj predseda turistického klubu Horal v&nbsp;Kojšove, predseda klasifikačnej komisie Klubu slovenských turistov Marián Petrík (62).

„Kto žije v&nbsp;takom obkľúčení hôr, dlhých dolín, horských lúk šplhajúcich sa až kdesi k&nbsp;oblakom ako my v&nbsp;Kojšove, musí mať lásku k&nbsp;prírode a&nbsp;k&nbsp;turistike v&nbsp;krvi. Náš klub, ktorý má za sebou už 46 rokov, založil koncom roka 1977 Imrich Palenčár s&nbsp;bratmi Pinčákovcami. Dnes máme 21 členov, nie sú len z&nbsp;našej obce, ale členmi Horala sú aj Jaklovčania, Košičania, Žilinčania, ľudia, ktorí majú niečo spoločné s&nbsp;Kojšovom,“ predstavil nám kojšovský turistický klub jeho predseda, ktorý pracuje ako kontrolór v&nbsp;strojárskej firme v&nbsp;Prakovciach v&nbsp;Hnileckej doline.

Hoci sa narodil a&nbsp;detstvo prežil v&nbsp;neďalekých Margecanoch, do kolektívu kojšovských turistov prišiel ešte pred vojenčinou a&nbsp;odvtedy je Horalu verný. Jeho nadšeniu občas neodolajú ani členovia jeho rodiny. Manželku Máriu, ktorá má na margencianskej železničnej stanici na starosti čistotu dieselových vláčikov (motoriek, ako ich familiárne nazývajú), ktoré premávajú na legendárnej trati od Margecian po Telgárt či Červenú Skalu, presvedčil, aby s&nbsp;ním vystúpila na tatranský Gerlach. Výstup na tento štít si zopakoval so synom, s&nbsp;dcérou naviazaní na jednom lane zvládli rodinný výstup na Lomnický štít aj na vrchol Satana. Manželka i&nbsp;deti mu pri týchto výstupoch dôverovali, svoj život nezverili ľahkomyseľne do rúk neskúseného začiatočníka či hazardéra, ale do rúk inštruktora vysokohorskej turistiky.

„Najťažšiu túru som pri získavaní prvého, najvyššieho stupňa zápočtových ciest absolvoval na Rudnej magistrále. S&nbsp;kamarátmi sme za osem dní prešli 332 kilometrov na trase Dobšinská ľadová jaskyňa – Zlaté Moravce a&nbsp;k&nbsp;tomu časť Nitrianskej magistrály. Najradšej sa túlam po kopcoch, lúkach a&nbsp;tiesňavách Slovenského raja, to je pre mňa ako pohladenie duše. Aj v&nbsp;okolí Kojšova sú nádherné túry, na Kojšovskú hoľu, na Folkmarskú skalu či na skalné steny Turniská,“ znie pozvanie majstra turistiky do prírody v&nbsp;okolí Kojšova.

V zovretí Volovských vrchov: Čo najviac trápi domácich rodnej dediny Juraja Jakubiska?

Výber pre vás

V zovretí Volovských vrchov: Čo najviac trápi domácich rodnej dediny Juraja Jakubiska?

Súvisiace články

Najvyššie položená kalvária v strednej Európe je na Slovensku: Vieme, kade vedie

Osudový darček: Kedy prestal Július Šupler snívať o stíhačke a pustil sa do hokeja?

Politológ Tomáš Koziak: Bez servítky o taktike strán a špinavej predvolebnej kampani

Vrátia sa zlaté časy nášho hokeja? Prvý hokejový tréner JÚLIUS ŠUPLER to vidí jasne!

Otvorená náruč Demjaty: Malá obec ukrýva mnoho zaujímavých ľudských osudov

Výber pre vás