Peter Ličák

Pri dlhodobo klesajúcej demografickej krivke presne po takých navrátilcoch, akým je pani Feňáková, túži starosta Demjaty Vladislav Bašista od chvíle, čo prevzal vedenie a&nbsp;zodpovednosť za rozvoj obce. Lebo s&nbsp;rastom počtu obyvateľov obce rastie aj prílev peňazí do obecnej pokladnice. „Tento rok vediem obecnú samosprávu trinásty rok, našťastie nie som poverčivý, zvládol som dvanásť rokov, zvládnem aj trinásty, aj keď mnoho ľudí považuje toto číslo za nešťastné,“ hovorí starosta, ktorý sa v&nbsp;župných voľbách prvýkrát dostal aj do krajského zastupiteľstva. Kým sa postavil do čela obecného úradu, vyskúšal si prácu na dvoch nanajvýš odlišných postoch.

Po promócii na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v&nbsp;Nitre mal na poľnohospodárskom družstve v&nbsp;susednom Tulčíku na starosti mechanizačný úsek. Robota sa mu páčila, ale keď sa družstvo po štyroch rokoch chystalo znižovať stav zamestnancov, ako na zavolanie dostal ponuku obliecť si uniformu dopravného policajta. Vraví, že práve skúsenosti, ktoré získal v&nbsp;službe dopravného inšpektorátu, sa mu teraz ako členovi finančnej aj dopravnej komisie Prešovského samosprávneho kraja zídu. Lebo problémov, ktoré musia tieto komisie riešiť, je viac než dosť.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

„Za zásadnú vec, ktorú bolo v&nbsp;Demjate treba riešiť, som od prvých dní na obecnom úrade považoval vybudovanie obecného vodovodu. Každý dom bol odkázaný na vodu z&nbsp;vlastnej studne. Na vyššie situovaných poliach nad dedinou poľnohospodári používajú hnojivá, najmä po dažďoch hrozila kontaminácia podzemných vôd, ktoré zásobovali studne. Tak sme si povyše obce navŕtali dve studne, z&nbsp;ktorých tlačíme vodu do vodojemu na kopci nad dedinou. Dnes ma najviac trápi – a&nbsp;myslím, že aj mnohých ďalších starostov&nbsp;– roky sa vlečúca rozostavanosť vodovodov. My máme obecný vodovod dokončený tak na 85&nbsp;percent, dúfam, že sa nám ho už podarí dostať aj k&nbsp;posledným domom,“ nádeja sa prvý muž demjatskej samosprávy.

Pripomína aj odvekú pravdu, že voda neznamená len život, a&nbsp;keď ľudia podcenia jej silu, môže sa to kruto vypomstiť. „V&nbsp;našej dedine sa ako ochrana pred povodňami po silných dažďoch veľmi osvedčili hrádzky na malých horských potokoch, ktoré bezpečne zadržiavajú prívalovú vodu po búrkach a&nbsp;prietrži mračien. Zadržia nielen prvý nápor povodňových vôd, ale aj suť, bahno z&nbsp;polí, konáre a&nbsp;kmene stromov, ktoré veľká voda priplaví z&nbsp;okolitých lesov. Hrádzky sme po konzultácii s&nbsp;hydrológom, environmentalistom a&nbsp;predsedom mimovládnej organizácie Ľudia a&nbsp;voda inžinierom Michalom Kravčíkom vybudovali na rizikových miestách v&nbsp;celom chotári Demjaty. Mnohí vodohospodári v&nbsp;štátnych službách ich vyslovene zosmiešňujú. Nielen ja, ale aj mnoho ďalších starostov vám môže potvrdiť, že tieto protipovodňové vodozádržné opatrenia zachránia pred povodňovými vodami každý rok nejednu dedinu. Takisto sa nám osvedčili zemné valy okolo potokov, ktoré bránia pri vysokom stave vody v&nbsp;potoku zaplaveniu okolitého územia, polí, záhrad, domov. Lenže hrádzky starnú, mnohé potrebujú rekonštrukciu, opravu a&nbsp;štát na to nerád dáva peniaze,“ posťažoval sa nám inžinier Vladislav Bašista.

Mrzí ho aj to, že v&nbsp;Demjate už roky ubúdajú obyvatelia, demografická krivka klesá, takých ako Stanislava Feňáková, ktorá sa po niekoľkých rokoch vrátila do rodnej dediny, by vítali s&nbsp;otvorenou náručou. Spomína, že bývali časy, keď sa v&nbsp;triedach základnej školy tiesnilo aj tridsať žiakov, hlava na hlave, dnes chodí do miestnej základnej školy pre prvý až štvrtý ročník len 29 detí. Starosta Demjaty si čistí hlavu od problémov, ktoré mu prichodí riešiť, pri dvoch koníčkoch. Široko-ďaleko je známy ako chovateľ poštových holubov, dnes ich má 250. Je to záľuba, ktorej sa venuje od svojich deviatich rokov. Chodieva s&nbsp;nimi na súťaže, vystavuje na celoštátnych výstavách.

„Je to priama úmera: koľko času holubom venujem, toľko úspechov na súťažiach a&nbsp;výstavách dosiahnu,“ hovorí na margo svojej záľuby Vladislav Bašista. „Rád relaxujem aj v&nbsp;lese, venujem sa poľovníctvu, ale som len takým víkendovým poľovníkom, sám do revíru nechodievam, mám rád atmosféru spoločných poľovačiek, považujem ich za dobrú príležitosť na stretnutie s&nbsp;priateľmi, s&nbsp;ktorými sa pre nedostatok času a&nbsp;pracovné povinnosti niekedy nestretneme aj niekoľko mesiacov,“ hovorí o&nbsp;svojich koníčkoch starosta Demjaty.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Kto iný by mal najlepšie poznať dejiny Demjaty, ak nie kronikárka obce Zuzana Hojsáková (37). Vo svojom exkurze do histórie upriamila našu pozornosť na najdôležitejšie udalosti, ktoré v&nbsp;minulosti ovplyvňovali a&nbsp;formovali život Demjatčanov. „Pomaly sa nám bude treba chystať na oslavy sedemstého výročia prvej písomnej zmienky o&nbsp;našej obci, ktorá pochádza z&nbsp;roku 1330. Od 13.&nbsp;storočia dedina s&nbsp;názvom Demeta patrila k&nbsp;šarišskému panstvu, o&nbsp;dve storočia neskôr už patrila do vlastníctva známych zemianskych rodov, akými tu na Šariši boli Mariášovci, Bornemisovci či Darholcovci. Po zemianskych rodoch nám ostali v&nbsp;Demjate dva kaštiele, renesančný kaštieľ Hámoš, pri ktorom bol založený aj prírodno-krajinársky park, z&nbsp;ktorého sa, žiaľ, zachovalo už len torzo. Západná časť parku bola v&nbsp;posledných rokoch rozparcelovaná na stavebné pozemky. Hoci pôvodná rozloha parku je okyptená a&nbsp;kompozične narušená, našťastie tu ešte ostal priestor na obnovu jeho zaniknutej okrasnej časti, ktorá by mohla byť svedectvom dobového vývoja záhradného umenia v&nbsp;našom regióne,“ ponúkla nám pohľad do minulosti Demjaty Zuzana Hojsáková.

V&nbsp;mladšom kaštieli Semsey z&nbsp;polovice 17. storočia dnes sídli nielen obecný úrad, ale aj materská škola pre 45 detí. „Ako prezrádzajú archívne listiny a&nbsp;zápisy v&nbsp;obecnej kronike, naši predkovia sa živili hlavne obrábaním pôdy a&nbsp;ovčiarstvom, v&nbsp;19.&nbsp;storočí aj prácou v&nbsp;kameňolome a&nbsp;výrobou vápna,“ dodala kronikárka. Podobne ako starosta, aj ona má zaujímavého koníčka –&nbsp;zbiera staré ozdoby vianočných stromčekov, vyhľadáva ich v&nbsp;starožitníctvach, na burzách, v&nbsp;internetových ponukách. Na Vianoce sa všetky rozhodla „vyvetrať“, a&nbsp;tak u&nbsp;Hojsákovcov mali v&nbsp;dome parádne vyzdobených až sedem vianočných stromčekov. Mal niekto na Slovensku viac?

Stanka Feňáková sa po návrate z&nbsp;mesta do Demjaty začala venovať umeleckému remeslu –&nbsp;navrhovaniu a&nbsp;šitiu dámskych kabeliek. Široko-ďaleko nemá konkurenciu, o&nbsp;zákazníčky nemá núdzu. V&nbsp;dome, v&nbsp;ktorom vyrástla, si z&nbsp;jednej izby urobila malú dielňu. Robí to, čo sa ako stredoškoláčka naučila v&nbsp;odevníckom odbore strojníckej priemyslovky v&nbsp;metropole Šariša. „Na priemyslovke som získala základy odevníctva, teoretické i&nbsp;praktické, ale po babke som zdedila zručnosť a&nbsp;nápaditosť, bez ktorých sa nezaobíde žiadna šikovná krajčírka. Od starej mamy som toho veľa odpozorovala, najmä tú veľkú chuť, s&nbsp;akou dokázala premeniť látku na sukňu, blúzku, nedeľné šaty, ktoré sa mohli nosiť len na spoveď a&nbsp;omšu v&nbsp;Kostole svätého Jána Krstiteľa. A&nbsp;v&nbsp;škole som sa zdokonalila v&nbsp;tom, čo ma naučila babka, keď som začala pre bábiky šiť prvé šaty,“ načrela do spomienok na prvé strihy a&nbsp;opatrné stehy pani Stanka.

K&nbsp;šitiu kabeliek sa dostala náhodou. Chystala sa na stretnutie s&nbsp;kamarátkami, keď sa jej pokazil zips na kabelke. Tak si sadla za šijací stroj a&nbsp;skúsila našiť nový. „S&nbsp;prekvapením som zistila, že to dokážem, že to nie je pre mňa žiadna veda. A&nbsp;staršia kabelka mi už začínala vypovedať službu, vychádzala z&nbsp;módy, tak som sa hneď na druhý deň pustila do výroby novej, takej podľa môjho gusta. Druhú som ušila kamarátke na narodeniny a&nbsp;odvtedy sa výrobou kabeliek aj živím,“ hovorí mama 21-ročného syna Tomáša a&nbsp;dcéry Emy. Syn pracuje ako autoelektrikár, dcéra sa učí v&nbsp;Prešove za ­kaderníčku.

Pani Stanka ide s&nbsp;dobou, kabelky vyrába z&nbsp;ekokože kombinovanej s&nbsp;látkou alebo fototlačou, ženy chcú mať na kabelke najčastejšie fotky svojich štvornohých domácich miláčikov. „Tento rok dominuje na kabelkách zlatá, biela a&nbsp;fialová farba, ženy majú teraz rady výrazné farby. Tak ako šaty, aj kabelky podliehajú módnym trendom, keď televízia vysielala folklórnu šou Zem spieva, zákazníčky chceli mať na kabelkách ľudové vzory. Nemám rada, keď príde manžel alebo frajer, aby som urobila pre partnerku kabelku podľa jeho predstáv. To nemusí dopadnúť dobre, kabelky by si mali ženy vyberať len podľa vlastného gusta, vtedy kabelka určite sadne k&nbsp;charakteru ženy,“ zdôrazňuje Stanislava Feňáková. Dobre vie, čo hovorí, za tie roky jej vyšlo spod rúk viac ako 1 500 dámskych kabeliek.

Pani Mária Jančíková (50) má v&nbsp;širokom okolí povesť cukrárky, ktorá dokáže z&nbsp;každej torty vykúzliť malé umelecké dielo. „Mám vý­učný list predavačky, nie cukrárky, predávala som v&nbsp;potravinách aj v&nbsp;hračkárstve v&nbsp;Bardejove. Pri hračkách to bolo podstatne ľahšie, bola to pre mňa vyslovene zábava, do predajne chodili s&nbsp;detičkami pohodoví ľudia, ktorí si kúpu hračky pre deti či vnúčatá vyslovene užívali. V&nbsp;potravinách už bola iná atmosféra –&nbsp;zákazníci bez úsmevu, len sem-tam padlo slovo ďakujem,“ spomína na prácu za pultom pani Maja. K&nbsp;pečeniu sa dostala vďaka tomu, čo ako dievča odkukala od mamy, ktorá bola v&nbsp;Demjate vychýrenou kuchárkou i&nbsp;cukrárkou. Po mame zdedila všetky cukrárenské formy a&nbsp;pomôcky, bez ktorých by sa rozhodne nemohla zaobísť.

„Mojou špecialitou sú želatínové torty s&nbsp;čerstvým či so zaváraným ovocím alebo s&nbsp;jedlými kvetmi. Na tento recept som natrafila ako slepá sliepka na zrno, keď som ležala doma s&nbsp;vytknutým členkom a&nbsp;krátila som si dlhé chvíle naplnené vynútenou nečinnosťou surfovaním po internete. A&nbsp;na jednej zahraničnej stránke mi do očí udrel recept maďarskej cukrárky na želatínové torty. Hneď som ho vyskúšala a&nbsp;výsledkom som bola očarená. Tak som si za prioritu vo svojej cukrárenskej výrobe dala práve želatínový program. Tak ako každý cukrár, aj ja mám najviac práce pred kresťanskými sviatkami, pred Vianocami a&nbsp;Veľkou nocou. Na veľkonočné sviatky, ktoré tento rok budú v&nbsp;prvej aprílovej dekáde, sa mi už začínajú hromadiť objednávky,“ pochvaľuje si šikovná cukrárka.

Ako nám prezradila mama vysokoškoláčky Patrície a&nbsp;syna Mariána, v&nbsp;máji oslávia s&nbsp;manželom tridsiate výročie sobáša. „Chceme ho osláviť v&nbsp;teple pri mori v&nbsp;exotickej krajine, rozhodujeme sa medzi Egyptom a&nbsp;Dubajom,“ prezradila nám nepracovné plány na mesiac lásky pani Jančíková.

Otvorená náruč Demjaty: Malá obec ukrýva mnoho zaujímavých ľudských osudov

Peter Ličák

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Otvorená náruč Demjaty: Malá obec ukrýva mnoho zaujímavých ľudských osudov

Peter Ličák

Súvisiace články

Oživenie človeka s 22 stupňami? Nielen to dokáže prístroj na mimotelový krvný obeh

Totálna hrôza pri Prievidzi: Medveď zaútočil na muža! Ide už o druhý útok za týždeň

Inflácia by sa mala zmeniť: Uľaví sa nám konečne? Nová prognóza

Slávne sestry zo slatín: O ich knihách rozprával nielen celý Londýn

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás