Ako hráč začínal v drese rodného Popradu, jeho ďalšími štáciami boli Liptovský Mikuláš, Slovan Bratislava a VSŽ Košice. Na trénerskú lavičku sa posadil ako asistent trénera v Poprade v roku 1979, ako hlavný tréner viedol tímy Popradu, Liptovského Mikuláša, Dukly Trenčín, Sparty Praha, bratislavského Slovana, v americkom Portlande bol spolutrénerom juniorského družstva, viedol aj tímy HK Riga, Lokomotivu Jaroslavľ, vojenského klubu CSKA Moskva, Dynama Minsk, Donbasu Doneck.

Hoci ste v detstve túžili byť pilotom stíhačky, osud spojil váš život s hokejom. História viacerých klubov na Slovensku aj vo svete sa spája s vaším menom či ako hráča, alebo trénera. Kedy ste sa na zimných štadiónoch cítili lepšie – ako hráč či ako tréner?

Jednoznačne ako tréner. Nebol som špičkovým hráčom, neporovnateľne väčšie úspechy som dosiahol ako tréner. Do bratislavského Slovana som prišiel ako 18-ročný, keď tam hviezdili Nedomanský, Dzurilla, Mrukvia. Čo hráč, to legenda. Pri takých hráčoch som mohol hrať len druhé husle. K hokeju ma nasmerovali tie prvé korčule, ktoré som dostal pod stromček v roku 1956, láskal som sa s nimi celý Štedrý večer. Sen o lietaní v stíhačke začal v ten vianočný večer blednúť, až napokon celkom vybledol.

V ktorom klube ste sa ako hráč cítili najlepšie?

V Liptovskom Mikuláši, hoci svoje naozajstné kroky som urobil v žiackych družstvách na starom popradskom zimnom štadióne, ktorý bol kúsok od nášho domu na Mlynskej ulici. V rodnom Poprade som hral v prvej národnej hokejovej lige, odtiaľ som odišiel hrať do Mikuláša, tam som sa naozaj cítil veľmi dobre, bol tam skvelý kolektív. Pochválim sa, bol som v tomto klube najlepším strelcom, skrátka boli to skvelé hokejové časy.

V koľkých kluboch ste skúšali hokejové šťastie?

Ako hráč v štyroch: v Poprade, Liptovskom Mikuláši, v najvyššej súťaži som hrával za Slovan a Košice. V tridsiatich rokoch som hráčsky dres vyzliekol a dal som  sa na trénerstvo.

Kde ste sa v úlohe kouča cítili najlepšie?

Ak neberiem do úvahy roky pri reprezentácii, tak to bola Dukla Trenčín. Keď som tam prišiel ako tréner, mužstvo bolo v druhej najvyššej súťaži na desiatej priečke, spolu sme to dotiahli až na prvé miesto. Nebál som sa vtedy posilniť káder o piatich dorastencov, tento dosť riskantný krok, mnohými fanúšikmi kritizovaný, sa mi vydaril. A o dva roky som s týmto skvelým tímom získal československý titul. Preto roky v Dukle Trenčín stále považujem za šťastné obdobie. Vždy mi srdce poskočí, keď sa stretnem s niekým z vtedajšej partie, či sú to hráči, alebo funkcionári.

Pred tridsiatimi rokmi ste boli vymenovaný za historicky prvého trénera slovenskej hokejovej reprezentácie po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Bola to krivda zo strany Medzinárodnej hokejovej federácie, keď Slovensko posunuli až do kategórie C, kým česká reprezentácia ostala v A kategórii majstrovstiev sveta?

Fanúšikovia boli sklamaní, ale o nástupníctve Českej republiky rozhodlo to, že mala viac hokejových družstiev a viac hráčov ako Slovensko. Takže to bolo logicky správne rozhodnutie. Horšie bolo, že nás pôvodne chceli zaradiť až do kategórie D, to by sme boli asi hrali hokej s africkými krajinami. A to už by nebolo fér. Veľkú úlohu vtedy zohral šéf nášho hokejového zväzu Ján Mitošinka, ktorý presvedčil predstaviteľov Medzinárodnej hokejovej federácie, že to už by bola vyslovene urážka Slovenska, nielen nášho hokeja.

Akým zázrakom sa vám podarilo dostať za tri roky, v najkratšom možnom čase, slovenskú reprezentáciu do kategórie A? Skeptici, ale aj niektorí odborníci tvrdili, že medzi svetovú špičku sa dostaneme o päť-šesť rokov.

Medzi hráčmi i funkcionármi vtedy zavládla veľká túžba dokázať svetu, že slovenský hokej patrí do svetovej špičky. Také odhodlanie a zapálenosť pre vec som už viac nezažil. Bola to pre hráčov otázka cti, ani jediný hráč nepoložil za tie tri roky otázku, koľko korún dostanú za postup do najvyššej kategórie. Ako tréner som iný výsledok ako víťazstvo neakceptoval a hráči sa s tým stotožnili. Postup do najvyššej kategórie sa dokonca odzrkadlil aj v iných športoch. Keď sme to dokázali my, aj iní zatúžili byť vo svojom športe špičkou. A napríklad vodákom na čele s Martikánom sa to aj podarilo.

Ktoré roky považuje za zlaté časy slovenského hokeja? Čítajte na ďalšej strane...