Peter Ličák

Ako hráč začínal v&nbsp;drese rodného Popradu, jeho ďalšími štáciami boli Liptovský Mikuláš, Slovan Bratislava a&nbsp;VSŽ Košice. Na trénerskú lavičku sa posadil ako asistent trénera v&nbsp;Poprade v&nbsp;roku 1979, ako hlavný tréner viedol tímy Popradu, Liptovského Mikuláša, Dukly Trenčín, Sparty Praha, bratislavského Slovana, v&nbsp;americkom Portlande bol spolutrénerom juniorského družstva, viedol aj tímy HK Riga, Lokomotivu Jaroslavľ, vojenského klubu CSKA Moskva, Dynama Minsk, Donbasu Doneck.

Hoci ste v&nbsp;detstve túžili byť pilotom stíhačky, osud spojil váš život s&nbsp;hokejom. História viacerých klubov na Slovensku aj vo svete sa spája s&nbsp;vaším menom či ako hráča, alebo trénera. Kedy ste sa na zimných štadiónoch cítili lepšie – ako hráč či ako tréner?

Jednoznačne ako tréner. Nebol som špičkovým hráčom, neporovnateľne väčšie úspechy som dosiahol ako tréner. Do bratislavského Slovana som prišiel ako 18-ročný, keď tam hviezdili Nedomanský, Dzurilla, Mrukvia. Čo hráč, to legenda. Pri takých hráčoch som mohol hrať len druhé husle. K&nbsp;hokeju ma nasmerovali tie prvé korčule, ktoré som dostal pod stromček v&nbsp;roku 1956, láskal som sa s&nbsp;nimi celý Štedrý večer. Sen o&nbsp;lietaní v&nbsp;stíhačke začal v&nbsp;ten vianočný večer blednúť, až napokon celkom vybledol.

SÚ SPOLU UŽ POLSTOROČIA! FOTKU ŠUPLERA S MILOVANOU MANŽELKOU SI POZRITE TU

V&nbsp;ktorom klube ste sa ako hráč cítili najlepšie?

V&nbsp;Liptovskom Mikuláši, hoci svoje naozajstné kroky som urobil v&nbsp;žiackych družstvách na starom popradskom zimnom štadióne, ktorý bol kúsok od nášho domu na Mlynskej ulici. V&nbsp;rodnom Poprade som hral v&nbsp;prvej národnej hokejovej lige, odtiaľ som odišiel hrať do Mikuláša, tam som sa naozaj cítil veľmi dobre, bol tam skvelý kolektív. Pochválim sa, bol som v&nbsp;tomto klube najlepším strelcom, skrátka boli to skvelé hokejové časy.

V&nbsp;koľkých kluboch ste skúšali hokejové šťastie?

Ako hráč v&nbsp;štyroch: v&nbsp;Poprade, Liptovskom Mikuláši, v&nbsp;najvyššej súťaži som hrával za Slovan a&nbsp;Košice. V&nbsp;tridsiatich rokoch som hráčsky dres vyzliekol a&nbsp;dal som&nbsp; sa na trénerstvo.

Kde ste sa v úlohe kouča cítili najlepšie?

Ak neberiem do úvahy roky pri reprezentácii, tak to bola Dukla Trenčín. Keď som tam prišiel ako tréner, mužstvo bolo v&nbsp;druhej najvyššej súťaži na desiatej priečke, spolu sme to dotiahli až na prvé miesto. Nebál som sa vtedy posilniť káder o&nbsp;piatich dorastencov, tento dosť riskantný krok, mnohými fanúšikmi kritizovaný, sa mi vydaril. A&nbsp;o&nbsp;dva roky som s&nbsp;týmto skvelým tímom získal československý titul. Preto roky v&nbsp;Dukle Trenčín stále považujem za šťastné obdobie. Vždy mi srdce poskočí, keď sa stretnem s&nbsp;niekým z&nbsp;vtedajšej partie, či sú to hráči, alebo funkcionári.

Pred tridsiatimi rokmi ste boli vymenovaný za historicky prvého trénera slovenskej hokejovej reprezentácie po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Bola to krivda zo strany Medzinárodnej hokejovej federácie, keď Slovensko posunuli až do kategórie C, kým česká reprezentácia ostala v&nbsp;A kategórii majstrovstiev sveta?

Fanúšikovia boli sklamaní, ale o&nbsp;nástupníctve Českej republiky rozhodlo to, že mala viac hokejových družstiev a&nbsp;viac hráčov ako Slovensko. Takže to bolo logicky správne rozhodnutie. Horšie bolo, že nás pôvodne chceli zaradiť až do kategórie D, to by sme boli asi hrali hokej s&nbsp;africkými krajinami. A&nbsp;to už by nebolo fér. Veľkú úlohu vtedy zohral šéf nášho hokejového zväzu Ján Mitošinka, ktorý presvedčil predstaviteľov Medzinárodnej hokejovej federácie, že to už by bola vyslovene urážka Slovenska, nielen nášho hokeja.

CELÝ OTEC! FOTKY JEHO DETÍ NÁJDETE V GALÉRII

Akým zázrakom sa vám podarilo dostať za tri roky, v&nbsp;najkratšom možnom čase, slovenskú reprezentáciu do kategórie A? Skeptici, ale aj niektorí odborníci tvrdili, že medzi svetovú špičku sa dostaneme o&nbsp;päť-šesť rokov.

Medzi hráčmi i&nbsp;funkcionármi vtedy zavládla veľká túžba dokázať svetu, že slovenský hokej patrí do svetovej špičky. Také odhodlanie a&nbsp;zapálenosť pre vec som už viac nezažil. Bola to pre hráčov otázka cti, ani jediný hráč nepoložil za tie tri roky otázku, koľko korún dostanú za postup do najvyššej kategórie. Ako tréner som iný výsledok ako víťazstvo neakceptoval a&nbsp;hráči sa s&nbsp;tým stotožnili. Postup do najvyššej kategórie sa dokonca odzrkadlil aj v&nbsp;iných športoch. Keď sme to dokázali my, aj iní zatúžili byť vo svojom športe špičkou. A&nbsp;napríklad vodákom na čele s&nbsp;Martikánom sa to aj podarilo.

Ktoré roky považuje za zlaté časy slovenského hokeja? Čítajte na ďalšej strane...

Čo myslíte, dnes v&nbsp;atmosfére neistoty a&nbsp;rozhádanosti, ktorou celú spoločnosť nainfikovali politici, by sa to podarilo?

Pretože finančné požiadavky hráčov za taký postup by boli veľmi veľké. Nielen pre pokladnicu hokejového zväzu, dokonca aj pre štátnu kasu.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Od narodenia dodnes bývate v&nbsp;Poprade, ale trénovali ste aj v&nbsp;zahraničí, ďaleko od rodiny, v&nbsp;USA, v&nbsp;Rusku, Česku, v&nbsp;Lotyšsku, Bielorusku. Putovala s&nbsp;vami po týchto vašich pracovných štáciách aj rodina?

Manželka Ľudka bola väčšinou s&nbsp;deťmi doma, dva roky so mnou bola v&nbsp;americkom Portlande, teda po celý čas, čo som tam bol spolutrénerom klubu, ktorý v&nbsp;súťaži WHL získal majstrovský titul. Žila so mnou aj v&nbsp;Moskve, kde som bol trénerom hokejistov armádneho klubu CSKA. Bol som rád, že bola po mojom boku, samému by sa mi bolo vonku žilo ťažko. Okrem týchto klubov som trénoval vonku hokejistov Sparty Praha, ruského Jaroslavľa, bieloruského Minska, ukrajinského Donecka. Deti medzitým boli študentmi medicíny, dcéra Bajka je dnes všeobecná lekárka pre dospelých v&nbsp;Poprade, syn Maťo je stomatológom v&nbsp;Bratislave.

Pod vaším vedením hrala v&nbsp;roku 2008 slovenská reprezentácia aj na majstrovstvách sveta v&nbsp;kanadskom Halifaxe, vtedy odmietlo účasť v&nbsp;reprezentácii štrnásť špičkových hokejistov. Bolo to pre zranenia, únavu na konci sezóny alebo to bol protest proti niečom či niekomu?

O&nbsp;štrnástich písali noviny, ale reprezentačný dres si vtedy odmietlo obliecť až 52 hokejistov! Bol to veľký protest proti vedeniu hokejového zväzu, ktorý inicioval Michal Handzuš. Nebolo to podľa mňa správne riešenie, ale hokejisti dosiahli svoje, po výmene vedenia sa situácia upokojila. Dodnes sa nemôžem stotožniť s&nbsp;odmietnutím hokejistov reprezentovať na majstrovstvách sveta svoju krajinu, keď pre fanúšikov hokeja je to veľký sviatok. Udržali sme sa v&nbsp;tejto biede v&nbsp;A&nbsp;skupine, ale keby sme boli vypadli, návrat by bol ťažký. Preto aj po rokoch tvrdím, že to bol naozaj zo strany protestujúcich hokejistov škaredý krok.

Ktoré roky považujete za zlaté časy slovenského hokeja?

Najvýznamnejším úspechom nášho hokeja je nesporne titul majstrov sveta, ktorý naša reprezentácia získala v&nbsp;roku 2002 v&nbsp;Göteborgu. Už dva roky predtým získalo Slovensko na majstrovstvách sveta v&nbsp;Petrohrade striebornú medailu, hoci na olympiáde sme v&nbsp;roku 2002 pohoreli, keď sme v&nbsp;kvalifikačnej skupine skončili na poslednom mieste. Na začiatku tohto milénia hralo v&nbsp;NHL viac ako 40&nbsp;Slovákov, boli to naozaj výnimočné časy slovenského hokeja.

Čo sa stalo, že sa pominuli?

Na odpoveď mi postačí pár slov: udržať sa medzi hokejovou špičkou sa bez širokej základne, bez žiackych a&nbsp;dorasteneckých družstiev nedá. A&nbsp;takú základňu, akú má napríklad Fínsko, my nemáme.

Takže kde sa dnes nachádza slovenský hokej?

Sme taký priemer, raz lepší, raz horší. Ale zlaté roky to rozhodne nie sú. Naozaj nám veľmi chýba tá široká základňa, hokejové triedy, športové akadémie pre deti a&nbsp;mládež. Ako sa dá efektívne pracovať s&nbsp;mládežou, ukazujú v&nbsp;Slovane, Trenčíne a&nbsp;v&nbsp;Poprade. Za veľkú chybu považujem aj to, keď mládežnícke družstvá vedú nekvalitní tréneri. To je cesta do pekla, nie na výslnie.

Čo hráčom nikdy netoleroval? Dozviete sa na ďalšej strane...

Keď ste ako hlavný tréner pôsobili v&nbsp;zahraničných kluboch, mali ste možnosť výberu najbližších spolupracovníkov?

Niektoré kluby dávajú trénerom voľnosť výberu členov realizačného tímu, v&nbsp;niektorých má toto právo len majiteľ klubu. V&nbsp;moskovskom klube CSKA som takú možnosť nemal, tam realizačný tím tvorili výlučne Rusi slúžiaci v&nbsp;armáde. V&nbsp;Rige som si mohol zobrať za asistenta trénera bývalého hokejistu Miroslava Miklošoviča.

Spomenuli ste vojenský klub CSKA Moskva, ktorý riadili vysoké vojenské šarže. Neprekážalo im, že ste civil a&nbsp;nemohli vás len tak postaviť do pozoru?

Do funkcie trénera CSKA si ma vybral Viktor Tichonov, legendárny tréner sovietskej hokejovej reprezentácie, keď bola najsilnejším tímom na svete. S&nbsp;tým, že som tam bol vo vedení klubu jediným civilom, problém nebol, akurát to nikto nevedel, a&nbsp;tak mi na štadióne neustále salutovali. Inak bola tam taká disciplína, akú som v&nbsp;žiadnom inom klube nezažil. Ako tréner bol Tichonov povestný diktátorským štýlom, hráči bývali v&nbsp;kasárňach sovietskej armády a&nbsp;takým vojenským spôsobom v&nbsp;hodnosti plukovníka a&nbsp;prezidenta klubu riadil aj CSKA.

Čo ste hráčom nikdy netolerovali?

Alkohol. Každé ráno som sa pred tréningom porozprával s&nbsp;každým hokejistom, ak mal v&nbsp;sebe zvyškový alkohol z&nbsp;večera, hneď som to zavoňal. Alkohol som ľahko odhalil aj pri rozkorčuľovaní, vtedy pľúca pracujú na plné obrátky a&nbsp;dych prezradí aj zvyškový alkohol. Na to som bol veľmi prísny, lebo pálenka, víno ani pivo s&nbsp;výkonnosťou nejdú dokopy.

Azda každý herec túži po postave Hamleta. Váš trénerský sen bol aký?

Mojím trénerským Hamletom bola slovenská reprezentácia. A&nbsp;tento sen sa mi aj splnil. Akurát sa mi nesplnil detský sen byť pilotom stíhačky. Ale zato som sa nalietal v&nbsp;živote dosť, najviac počas trénovania ruských klubov CSKA Moskva a&nbsp;Lokomotiv Jaroslavľ. To boli lety aj cez osem časových pásiem, nekonečne dlhé, ale nikdy som si v&nbsp;lietadle nedokázal pospať.

Z&nbsp;ktorých hokejistov, čo ste trénovali, by ste zostavili mužstvo hviezd?

Jedna päťka by na to nestačila. Mal som šťastie a&nbsp;česť viesť slovenských hokejistov patriacich do absolútnej svetovej špičky. Bol by to dlhý zoznam, nechýbal by v&nbsp;ňom Pálffy, Hossa, Gáborík, Švehla, Višňovský...

Kedy ste zažili ako tréner najväčšie sklamanie?

Keď hokejisti podvedú trénera i&nbsp;fanúšikov a&nbsp;predajú zápas. A&nbsp;potom na olympiáde v&nbsp;Lillehammeri 1994, keď sme s&nbsp;Rusmi nešťastne prehrali postup do štvrťfinále hokejového turnaja. Chlapci v&nbsp;šatni plakali ako malé deti, ja som od zlosti kopal do mantinelu.

Ktorému hokejovému družstvu dnes drží palce? Dozviete sa na ďalšej strane...

Ktorý gól bol vo vašej kariére najdôležitejší?

Práve ten nešťastný, čo sme dostali od Rusov v&nbsp;Lillehammeri. Znamenal pre nás koniec medailových ambícií. Prehrali sme po predlžení 2 : 3, nešťastný gól sme dostali minútu pred koncom 10-minútového predĺženia.

Mali ste pred zápasmi nejaký rituál?

Ako hráč som vždy vstupoval na ľad ľavou nohou, keď som bol trénerom, žiadal som od hráčov, aby si pred zápasom strčili hokejky do vody v&nbsp;záchodovej mise. A&nbsp;pred najťažšími a&nbsp;najdôležitejšími zápasmi som sa niekedy aj pomodlil, veril som v&nbsp;silu modlitby.

Čo ste vravievali cez prestávku hráčom, keď váš tím prehrával so slabším súperom?

Väčšinou stačilo pár viet do duše hráčov. Ale raz som v&nbsp;Rige v&nbsp;zúrivosti zdemoloval všetko, čo bolo na stole, rádio, ktoré som vtedy rozbil, stálo v&nbsp;prepočte 4 800 eur. Ale hráčov som prebral z&nbsp;letargie a&nbsp;zápas sme vyhrali.

Hráči majú svojich agentov. Majú ich vo svete aj špičkoví tréneri?

Väčšinou nie. Hoci pri uzatváraní zmlúv so špičkovými klubmi musí mať tréner po boku profesionála, ktorý sa v&nbsp;tom vyzná. Ale ja som nikdy takého agenta pri podpise kontraktu nemal.

Ktorému hokejovému družstvu dnes držíte palce?

Predovšetkým Popradu a&nbsp;potom aj tým klubom, v&nbsp;ktorých som pôsobil.

Akú podobu majú teraz vaše dni?

Ráno urobím manželke raňajky, vraví, že keď občas urobím na obed stroganov, to jedlo spieva. Dopoludnia si zájdeme do kaviarne na kávu, niekedy aj na obed. Teším sa, že aj tu pod Tatrami máme jar, môžem zveľaďovať svoju japonskú záhradu, je to môj veľký koníček. V&nbsp;televízii dávam prednosť športovým prenosom a&nbsp;zábavným reláciám, po nociach sledujem zápasy NHL, nesporne najkvalitnejšej hokejovej súťaže na svete.